Ad: Mám právo odmietnuť očkovanie pre svoje dieťa?

Ing. Marián Fillo

       Na stránke Sprievodca očkovaním sa čitateľ Marek pýta:

"Mám právo odmietnuť zaočkovať svoje dieťa? Ak nemám a budem na tom trvať, čo môže nasledovať? Mám extrémne negatívny postoj k farmaceutickým firmám a ich výrobkom, hlavne k očkovacím látkam. V 12 európskych krajinách očkovanie povinné nieje. Ľudia sa tam dožívajú staroby a nekazia nám priemer v úmrtnosti. O čom to vlastne je?"

       Odpoveď prof. MUDr. Svetozára Dluholuckého, CSc. stojí za pozornosť, takže si ju rozoberieme vetu po vete:

"Naše zákony a predpisy v zmysle a v súlade s Deklaráciou práv dieťaťa zaisťujú práva detí tak, aby aktivity všetkých subjektov za ne zodpovedných smerovali v ich prospech po všetkých stránkach a v súlade s najnovšími poznatkami."

       To je pekná rozprávka, realita je však úplne iná. Napr. slovenské štátne školstvo je v katastrofálnom stave. Jeho hodnotová orientácia je prakticky nijaká a je to teda skôr dezorientácia než orientácia. Typickou kritikou zo Západu je, že absolventi slovenských škôl nie sú (až na výnimky) schopní tímovej práce, keďže sa podporuje individuálna dravosť a súťaživosť. Toto však je pre drvivú väčšinu ľudí na škodu veci, keďže nakoniec aj tak budú pracovať v nejakej firme, kde budú musieť spolupracovať s inými ľuďmi.

       Umelecká výchova na slovenských školách je (slušne povedané) na ústupe, takže nové pokolenia sa (až na ojedinelé výnimky) stávajú umeleckými analfabetmi. Ešte pred 30 rokmi to bolo výrazne inak (nevravím, že dobre, ale rozhodne lepšie). A takto by sa dalo pokračovať ešte veľmi dlho. A to je len školstvo...

       Mohli by sme pokračovať sociálnou oblasťou, kde podpora štátu pre mamičky s malými deťmi je úbohá až nulová, ak nerátame inštitút 2% dane z príjmu, z ktorého sú čiastočne platené materské centrá. Rodičovský príspevok je zúfale nízky a vyžiť z neho bez podpory širšej rodiny si vyžaduje genialitu v oblasti finančného manažmentu. Nedaj Bože, aby otec rodiny nemal zamestnanie, alebo zostala mamička s dieťaťom po rozvode sama! Preto sa niektoré mamičky snažia ísť čo najskôr do práce (na úkor výchovy svojich detí), avšak detské jasle boli takmer všetky zrušené a dopyt po nich vysoko prevyšuje ponuku.

       Nuž a slovenské zdravotníctvo vo vzťahu k deťom, to je stelesnená zúfalosť! Začína to už slovenskou pôrodnicou, ktorá musí byť očiach ženy zo Západnej Európy temným stredovekom. Priložiť dieťa po pôrode čo najskôr k mamičke je u nás stále neobvyklou "úchylkou" a opísať všetky neblahé praktiky v slovenských pôrodniciach a na novorodeneckých oddeleniach, to by vydalo na samostatnú knihu. O všetkých brutálnych prešľapoch v štátom preferovanej medicíne vo vzťahu k deťom pomlčím, lebo by to bolo na veľmi dlho, spomeniem len detských lekárov, ktorí v drvivej väčšine prípadov netušia, z čoho všetkého sa vakcína skladá a aké kontraindikácie či nežiaduce účinky môže mať, lebo na lekárskej fakulte ich to nikto neučil a pri svojej lekárskej praxi "nemajú čas" na pozorné čítanie príbalových letákov (resp. súhrnov charakteristických vlastností) vakcín. Dopady tohto katastrofálneho stavu v slovenskom zdravotníctve na zdravie našich detí snáď netreba rozoberať...

       Takže pekne sa to počúva, pán profesor, ale skúste otvoriť oči a hlavne uši, a porozprávať sa s 20-30 slovenskými mamičkami detí do 3 rokov (obzvlášť s tými, čo nepatria medzi "horných 10.000"), a zistíte, že slovenská realita je na míle vzdialená od Vašej krásnej rozprávky.

"Dieťa má právo na podporu svojej osobnosti, zdravý a ničím neobmedzovaný vývoj, právo na ochranu, edukáciu, atď. Všetky subjekty - vrátane rodičov či štátu, sú povinné mu tieto práva garantovať. Teda dieťa má práva a rodič má povinnosť ich plniť. A v tomto smere je u nás platná aj legislatíva, zakotvená v Ústave, zákone o rodine a dokonca aj v trestnom zákone."

       Legislatíva je jedna vec, realita druhá vec. My tu na Slovensku máme v nejednom ohľade celkom dobré zákony, problém je len ten, že sa nie vždy a nie celkom dodržiavajú. A keď niekto namietne, že štátny orgán či obec si neplnia svoje povinnosti, tak sa mu dostane univerzálnej odpovede: "Nie sú na to peniaze".

"Teda povinné očkovanie - ako ochrana zdravia dieťaťa pred preventabilnými chorobami - je "povinné" a ak rodič odmietne ho absolvovať, hrozí mu pokuta za nesplnenie tohto zákona."

       Protiústavného zákona a protiústavnej vyhlášky, aby sme boli presní...

"V krajnom prípade, ak by dieťa ochorelo a zomrelo na chorobu, proti ktorej sa povinne očkuje a rodič očkovanie preukázateľne odmietol, hrozí mu stíhanie podľa trestného zákona za zanedbanie starostlivosti o zverenú osobu."

       Trestný zákon nepozná pojem "zanedbanie starostlivosti". Trestnými činmi sú napr. "odloženie dieťaťa" (§ 205), "opustenie dieťaťa" (§ 206), "zanedbanie povinnej výživy" (§ 207) či "týranie blízkej osoby a zverenej osoby" (§ 208), nie však  "zanedbanie starostlivosti". Možno však mal pán profesor na mysli § 208 ods. 1 písm. b) Trestného zákona:

"Kto týra blízku osobu alebo osobu, ktorá je v jeho starostlivosti alebo výchove, spôsobujúc jej fyzické utrpenie alebo psychické utrpenie bezdôvodným odopieraním stravy, oddychu alebo spánku alebo odopieraním nevyhnutnej osobnej starostlivosti, ošatenia, hygieny, zdravotnej starostlivosti, bývania, výchovy alebo vzdelávania, potrestá sa odňatím slobody na tri roky až osem rokov."

       Tento paragraf je však na odmietnutie očkovania prakticky neuplatniteľný, pretože by sa rodičom odmietajúcim očkovanie muselo dokázať, že išlo z ich strany o týranie dieťaťa, a tiež, že očkovanie bolo nevyhnutnou zdravotnou starostlivosťou. Ako však vidíme na mnohých príkladoch úplne neočkovaných detí (jedno také mám doma), očkovanie zjavne nie je nevyhnutnou zdravotnou starostlivosťou (keďže si dieťa veselo žije aj bez očkovania), rovnako tak odmietnutím očkovania svoje dieťa netýrame, skôr naopak - pri návšteve detského lekára, sediac v čakárni a počúvajúc zúfalý vresk detí, ktoré práve podstupujú očkovanie, sa človek nevie zbaviť dojmu, že týraním dieťaťa je práve očkovanie, nie jeho odmietnutie.

       Pre budúcnosť odporúčam prof. Dluholuckému radšej vopred sa poradiť s právnikom znalým Trestného zákona, než opäť zavádzať slovenskú verejnosť rečami o neexistujúcom trestnom čine.

"Píšete, že máte extrémne negatívny postoj k farmaceutickým firmám a jej výrobkom, teda liekom a vakcínam. Je to Váš osobný a ničím nepodložený postoj - máte naň právo."

       Na základe čoho si dovoľuje prof. Dluholucký tvrdiť, že postoj čitateľa Mareka, ktorého vôbec nepozná, je ničím nepodložený? Má snáď pán profesor parapsychologické schopnosti, alebo akým iným spôsobom dokázal také niečo zistiť?

"Ale dovoľte mi povedať Vám, že za svojej dlhoročnej praxe som videl stovky takýchto "neohrozených", zdravých športovcov s podobným názorom. A videl som ich (niekoľkých) aj po rokoch so zúfalstvom v očiach, zošúverených ťažkou chorobou a boli by urobili čokoľvek, aby boli zdraví."

       Stoja tu proti sebe dve krajnosti: jednak úplne sa vzdať zodpovednosti za svoje zdravie a zveriť sa do rúk lekárom - bez štipky vlastného samostatného myslenia a konania, - jednak úplne ignorovať starostlivosť o svoje zdrave, mysliac si, že mne sa nemôže nič stať, lebo som športovec, momentálne prekypujúci zdravím. Demagógia prof. Dluholuckého naznačuje, že tá druhá krajnosť je zlá a tá prvá je dobrá. Skutočnosť je však taká, že ani jedna z týchto dvoch krajností nie je dobrá. Čo keby napr. taký zdravotnícky nesvojprávny človek podľa gusta prof. Dluholuckého bol zrazu odrezaný od zdravotnej starostlivosti napr. v dôsledku nejakej živelnej pohromy? Sám si neporadí, tak je odsúdený na záhubu práve kvôli svojej neskonalej viere v lekárov a v to, že oni sa o všetko postarajú a on sa o nič starať nemusí.

       Čo by bolo ozaj namieste, je (v rámci svojich možností) preberať čoraz väčšiu zodpovednosť za svoje zdravie sčasti od lekára, ale hlavne (kým je človek mladý) od rodičov, prípadne životného partnera. Nikto učený z Neba nespadol, takže kým sa človek dozvie všetko, čo potrebuje vedieť pre základnú samostatnú starostlivosť o svoje zdravie, nejaký čas to trvá. Úplne všetko sa nedozvie nikdy, ale to ani nie je cieľom. Môže sa však postupne učiť či už z príslušnej literatúry, alebo od odborníkov, ktorým dôveruje, a samozrejme tiež z vlastných skúseností.

       Je celkom pochopiteľné, že čitateľ Marek alopatickým odborníkom nedôveruje (a ja sa mu vôbec nedivím), keďže mal s nejakými zrejme zlé skúsenosti a/alebo prekukol finančné pozadie tzv. "modernej" medicíny. To však neznamená, že dopadne zle, lebo to neznamená, že sa nebude nijak starať o svoje zdravie. Môže predsa v prípade potreby používať liečivé byliny, masáže, detoxikáciu a mnoho iných liečebných postupov mimo alopatickú "modernú" medicínu. Slová prof. Dluholuckého teda vyznievajú ako vyhrážka: "Ak neupíšete svoju dušu a svoje telo modernej medicíne, skončíte špatne!" Realita pritom môže byť úplne iná.

"A videl som a bojoval som o život mnohých detí, ktorým rodičia nepodali v začiatku ťažkej choroby ordinovaný liek a potom boli v šoku, keď ich dieťa ich vinou zomrelo. Bolo ich dosť."

       Pán profesor pritom (nedopatrením?) "zabudol" na tie deti, čo zomreli práve kvôli naordinovanému "lieku", napr. kvôli očkovacej látke. A že ich nebolo málo! Každá minca má dve strany a to, že niektorí lekári mnohým deťom zachránili život, ešte neznamená, že iní, alebo aj tí istí lekári mnohým iným deťom smrť neprivodili (nevravím, že úmyselne). Viac na túto tému nájdete okolo pojmov iatrogenéza a nozokomiálne nákazy.

"A dodnes, ako súdny znalec , som potvrdil vinu a trestnú zodpovednosť viacerých rodičov, ktorí zanedbali z rôznych pohnútok starostlivosť o svoje dieťa a skončili vo väzení."

       Na súdneho znalca trpí prof. Dluholucký trestuhodnou neznalosťou Trestného zákona. Odhliadnuc od toho, v tejto vete sa priamo dopustil vyhrážania sa a zastrašovania. Odporúčam pánu profesorovi v jeho vlastnom záujme prečítať si § 189, § 359 i § 360 Trestného zákona, aby snáď na staré kolená nedopadol rovnako ako tí, ktorých on "dostal za mreže".

       Tiež by ma zaujímalo, v koľkých prípadoch prof. Dluholucký potvrdil vinu a trestnú zodpovednosť lekárov, obzvlášť v prípade "nepodareného" očkovania (napr. očkovanie napriek kontraindikáciám).

"Vy ste svojprávny dospelý človek a u seba môžete odmietnuť čokoľvek. Dieťa však nie je Váš "majetok", je to svojprávny subjekt a Vy ste povinný konať v jeho prospech. Bez ohľadu na Vaše, nehnevajte sa, skreslené názory."

       Prof. Dluholucký je opäť vedľa. Dieťa síce má svoje práva a naozaj nie je majetkom rodičov, ale pokým nenadobudne svojprávnosť (spravidla dovŕšením 18 rokov, v určitých oblastiach už o niekoľko rokov skôr), rozhodujú o ňom rodičia. Povinnosťou i právom rodičov je podľa § 28 ods. 1 písm. a) Zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine aj sústavná a dôsledná starostlivosť o zdravie maloletého dieťaťa. Je to nielen povinnosť, ale i právo, a na základe tohto práva sa môžu rodičia rozhodnúť (s najlepším vedomím a svedomím) odmietnuť očkovanie.

       Netvrdím, že čitateľ Marek nemá do istej miery skreslené názory. Ostatne, kto si dovolí boho-rovne tvrdiť že jeho názory nie sú vôbec nijak a nikdy skreslené? V prvom rade tu však vidím silné skreslenie názorov u prof. Dluholuckého, a to hlavne v oblasti práva, kde pôsobí ako vyslovený diletant.