Ad: Slováci očkovaniu stále veria

Ing. Marián Fillo

       Milí čitatelia,

       niekoľkým z vás som v apríli/dubni tohto roka sľúbil, že sa verejne vyjadrím k aprílovému žartíku červeného denníka, ktorý 1.IV.2014 na webe a 2.IV.2014 v tlačenej podobe priniesol sériu článkov o očkovaní, presnejšie: stĺpček a článok na titulke, celostranový článok na 3. strane a 8-stranovú prílohu.

       Titulka tlačeného červeného denníka z 2.IV.2014 znie:

„Slováci očkovaniu stále veria“

       To je čiastočne pravda — pre väčšinu národa. Celá pravda však je, že Slováci očkovaniu veria čoraz menej. Titulný článok, pod ktorý sa podpísali Tomáš Prokopčák a Ján Krempaský, začína vetou:

„Očkovať svoje dieťa odmieta jeden z dvadsiatich Slovákov.“

       Ak je tak, tak potom až 5% Slovákov odmieta očkovanie, čo je prekvapivo vysoké číslo. Keď som sa pred 4 a pol rokmi začal téme očkovania venovať na plný úväzok, nebolo to ani jedno promile, tzn. ani jeden z 1000 Slovákov čiže prinajmenšom 50x menej než dnes. Za 4 a pol roka 50-násobný nárast odmietania očkovania, fúúúha. Byť výrobcom/predajcom/distribútorom vakcín alebo za čo najvyššiu zaočkovanosť plateným demagógom v štátnych službách, bol by som z toho zdesený.

       Podtitulok článku pritom znie:

„Prieskum ukázal, že iba 4 percentá ľudí by nedali zaočkovať svoje deti. Najčastejšie Bratislavčania“

       Hmmm… Žeby páni Krempaský a Prokopčák nevedeli napočítať do 100 resp. vydeliť 100 štyrmi? Lebo ak sú to 4%, tak to je potom každý 25., nie každý 20. Slovák (prípadne Slovenka, nech sú spokojní aj gender ideológovia a ideologičky), kto odmieta očkovanie.

       Čo je však zarážajúce, je prudký nesúlad prieskumu červeného denníka s oficiálnymi štatistikami zaočkovanosti, vykázanými Slovenskom do Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO = World Health Organization), podľa ktorých je vraj na Slovensku za rok 2013 zaočkovanosť 98%.

       Pravda, dalo by sa uvažovať o tom, že tie dalšie 2 (alebo 3?) percentá síce doposiaľ očkovať očkovali, ale po doterajších neblahých skúsenostiach s očkovaním už ani za svet očkovať nebudú.

„Očkovať svoje deti sa zdráhajú najmä rodičia z Bratislavského kraja, zaočkovanosť sa tu už dostáva na hranicu, keď hrozí epidémia osýpok.“

       To je pravda, aj medzi mojimi kontaktmi okolo očkovania je približne 20% Bratislavčanov a ľudí, pracujúcich v Bratislave a bývajúcich niekde okolo Bratislavy (Ivanka pri Dunaji, Senec, Pezinok apod.). Dá sa to vysvetliť možno štatisticky nadpriemernou vzdelanosťou (a v súvislosti s tým aj kritickejším myslením) obyvateľov i vyššou šancou stretnúť niekoho s neblahými následkami očkovania v týchto končinách. Možno na tom má podiel aj sústredenie zdravotníckych zariadení, ktoré poskytujú tie najšpecializovanejšie pracoviská pre pol Slovenska, ak nie pre celé (podľa toho, o čo ide). Do Bratislavy teda prúdi na rôzne zdravotné vyšetrenia či iné úkony možno až polka slovenských detí, vážne poškodených očkovaním. Zvyšok prúdi do Košíc, kde je druhá najvyššia koncentrácia odmietačov povinného očkovania, aspoň podľa počtu mojich kontaktov.

       S tou hroziacou epidémiou osýpok je to však prinajmenšom úsmevné, pretože tá hrozí všade — bez ohľadu na zaočkovanosť, keďže pokoleniu, ktoré bolo prvé proti osýpkam očkované, už očkovaním navodená imunita (teda protilátky, presnejšie: osýpkové imunoglobulíny typu G = IgG) postupne vyprcháva (ak už dávno nevyprchala, resp. ak vôbec niekedy nejakú mali). Navzdory obľúbeným bájkam viacerých slovenských epidemiológov, s ktorými som sa stretol na rôznych regionálnych úradoch verejného zdravotníctva (RÚVZ), imunita po očkovaní proti osýpkam, aj keby toto očkovanie u daného človeka zabralo, netrvá nadosmrti. Jedine ak by vakcína očkovaného človeka krátko po očkovaní zabila, potom možno. Pár rokov po očkovaní už koncentrácia protilátok prudko klesá a ak človek nie je vystavený divokým vírusom osýpok, po 20–30 rokoch už môže byť znovu náchylný ochorieť na osýpky, hoci rok-dva-tri po očkovaní náchylný nebol.

       V tomto sa zrejme epidemiológovia prerátali, resp. nevšimli si, že na udržanie doživotne dostatočne vysokej hladiny protilátok je potrebný opakovaný kontakt s antigénom (v tomto prípade vírusom osýpok) aspoň raz za niekoľko rokov. A to sa práve vďaka plošnému a dočasne (nebojím sa povedať) vcelku úspešnému očkovaniu nedeje, pretože ročné množstvo prípadov osýpok bolo zrazené prakticky na nulu. Tu dochádzame k paradoxu hypotézy o očkovaním navodenej kolektívnej imunite: Na udržanie doživotnej imunity proti osýpkam u očkovaných ľudí je nutné, aby sa títo stretávali s ľuďmi, chorými na osýpky (prípadne aby boli raz za 10–15 rokov preočkovaní), čo však úplne popiera cieľ plošného očkovania a hypotézy o ním vyvolanej kolektívnej imunite (zabrániť epidémiám). Stručne: Na zabránenie epidémiám osýpok očkovaním proti osýpkam treba epidémie osýpok. :-) Takže očkovaní vlastne potrebujú neočkovaných (prípadne časť očkovaných, u ktorých očkovanie nezaberie), ktorí ochorejú na osýpky (či už vďaka neočkovaniu alebo navzdory očkovaniu), aby si títo očkovaní udržali imunitu proti osýpkam bez potreby ďalších preočkovaní. Inak sa musia preočkúvať do zblbnutia.

       Nuž a epidémia osýpok (ak nebude zavedené plošné preočkovanie dospelých, čo za súčasnej situácie fatálne vytunelovaného slovenského zdravotníctva zrejme — chvála Bohu — nehrozí) nás čaká a neminie — bez ohľadu na aktuálnu zaočkovanosť najmladších ročníkov. Starší, ktorí proti osýpkam ešte očkovaní neboli (ročníky 1969 a skoršie) a ktorí osýpky prekonali, pomaly vymierajú, ale ani ich prirodzená imunita už nemusí zabrániť ochoreniu na osýpky, pretože absencia epidémií osýpok ju oslabuje rovnako ako očkovaním umelo vyvolanú imunitu. Dnes už vlastne viac než polovica obyvateľstva nemá imunitu z prirodzene prekonaných osýpok, ale len čoraz slabšiu (keďže už nemáme epidémie osýpok) očkovaním vyvolanú imunitu.

       Netreba žiadne prorocké schopnosti na to, aby som mohol v túto chvíľu s vysokou pravdepodobnosťou úspechu predpovedať významnejšie (stovky až tisíce prípadov ročne) epidémie osýpok na Slovensku najneskôr do 20 rokov, a to predovšetkým u očkovaných osôb. Odhadujem, že najmenej 80% (ak nie cez 90%) z chorých budú očkovaní, podobne ako pri epidémii príušníc na východe Slovenska v ostatných mesiacoch. Lastovičky už vidíme v Českej republike. Bratia a sestry na západnom brehu rieky Moravy nás teraz predbehli v osýpkach, rovnako ako nás o pár rokov predbehli s epidémiami príušníc. A súčasné odmietanie očkovania na veci v zásade nič nemení, pretože ide o zákonitý následok nedomysleného plošného očkovania, nie o následok odmietania očkovania. Naopak — odmietači očkovania proti osýpkam (a príušniciam a ružienke) môžu mať na prípadné epidémie skôr pozitívny dopad, pretože ak sa u nich vo významnejšej miere tieto choroby objavia, budú pre očkovaných slúžiť ako posilňovacie dávky (booster) vakcíny. Očkovaní by teda neočkovaným s osýpkami mali po správnosti poďakovať a vyhľadávať ich spoločnosť.

       Mimochodom: pred pár rokmi som neveriacim tetuškám na RÚVZ Trnava predpovedal epidémiu príušníc. Odmietali si niečo také pripustiť. Dnes je to realita. Zložka proti príušniciam je o niečo slabšia než zložka proti osýpkam (čo do dĺžky ochranného účinku očkovania), takže je to v zásade len otázka niekoľkých rokov, nanajvýš desaťročí, kedy tu budú epidémie osýpok u očkovaných osôb, obdobné súčasným epidémiám príušníc.

„Celkovo je však zásadných odporcov očkovania menej, ako odborníci očakávali: zaočkovať svoje deti by nedali len 4% Slovákov.

Vyplýva to z prieskumu agentúry Focus, ktorý robila pre denník SME.“

       Ešte raz, chlapci: akosi vám tam nesedia počty. 4% sú 1 z 25, nie 1 z 20.

       Prekvapuje ma však pesimizmus „odborníkov“ (a koho vlastne majú červení denníci na mysli pod „odborníkmi“?). To si mysleli, že odmietačov očkovania bude viac než 4%? Mňa teda dosť zaskočil aj údaj z jesene o 2–3% odmietačov očkovania. Pritom skok o 1–2% za pár mesiacov je teda slušná dynamika, nemôžem si pomôcť. Alebo epidemiológovia zvolili taktiku vojenskej demagógie, tzn. zatajovanie skutočného počtu stratených vojakov (v tomto prípade zatúlaných ovečiek z vakci-košiara, či presnejšie: ľudí, prebudených z vakci-Matrixu)? Teda na jeseň hovorili v médiách o 2–3% neočkovačov, hoci si mysleli, že ich je v skutočnosti možno tak 10%?

       Ja to však vidím ako obrovský nárast — za ani nie 5 rokov najmenej 50x viac neočkovačov, pričom podiel sústavne stúpa. Úprimne: ani sa mi nesnívalo, že to bude v túto chvíľu už tak vysoké číslo. Takže ďakujem červeným prieskumníkom za povzbudenie: je nás oveľa viac, než som si myslel. Na druhú stranu — mohlo mi to napadnúť, keď na www.slobodaVockovani.sk mesačne zablúdia požiadavky z rádovo desiatok tisíc unikátnych IP adries (čo neviem, koľkým presne unikátnym ľuďom sa to rovná, ale tiež asi desiatkam tisíc). Pritom treba uvažovať o tom, že bežnému človeku sa (ne)očkovanie nestane koníčkom, takže po nejakom čase (keď dospeje k rozhodnutiu (ne)očkovať) prestane našu stránku navštevovať. Celkovo teda môže ísť o rádovo stovky tisíc oslovených čitateľov, čo by celkom zodpovedalo 4% (ak nie viacerým) obyvateľstva.

       Na druhú stranu je možné aj to, že prieskum bol naschvál navrhnutý tak, aby počet neočkovačov bagatelizoval, tzn. v skutočnosti je neočkovačov viac. Všetko závisí od výberu respondentov (odpovedačov na otázky z prieskumu). Keďže zvyšok výplodov červeného denníka o očkovaní má jasne propagandistický charakter v prospech očkovania, je táto možnosť dosť pravdepodobná. Pripúšťam však, že červený denník mohol prieskumom chcieť zistiť skutočný stav (v akom vážnom priešvihu očkovači práve sú), a teda že zverejnené čísla približne zodpovedajú skutočnosti.

„Podľa prieskumu by 86% ľudí žiadalo informácie o očkovaní v prvom rade od lekára, internetovým diskusiám verí len 8% opýtaných.“

       Niet divu — ja sám rodičom odporúčam, aby si pýtali informácie od lekára (najčastejšie pediatra), pretože drvivá väčšina pediatrov o očkovaní vie len veľmi málo, takže otázky rodičov ich nútia doštudovať si problematiku očkovania. Pritom možno narazia aj na informácie, ktoré sa zo školení, prakticky vždy (spolu)financovaných výrobcami vakcín, nemajú šancu dozvedieť, na informácie o (ne)účinnosti a (ne)bezpečnosti očkovania. Potom sa snáď aspoň časti z nich pohľad na očkovanie trochu zmení smerom k objektvínosti, prinajemšom tým z nich, čo berú svoju prácu ako zodpovedné poslanie, a nie čisto len ako zdroj peňazí.

       Takže hor sa do toho, priatelia! Pýtajte sa svojich pediatrov na všetko, čo vás o očkovaní napadne, každé tvrdenie si nechajte podložiť štatistikou, výsledkom laboratórneho testu, štúdiou apod., nenechajte sa odbiť, odpálkovať ani odkázať na RÚVZ či ŠÚKL. Nie tieto úrady, ale pediater je povinný vás informovať a ak požadované informácie nevie, nech sa on pýta kompetentných osôb. Vy nie ste povinní vedieť, kto tou kompetentnou osobou je, ani nie ste povinní chodiť z Bardejova do Košíc za východoslovenskou odborníčkou MUDr. Ingrid Urbančíkovou (počul som od mnohých Východniarov, že pri hĺbavejšej otázke o očkovaní ich pediater odkázal na Dr. Urbančíkovú), ale nech vám zistí sám oslovený pediater to, čo chcete o očkovaní vedieť. Pre mňa, za mňa, nech sa spýta trebárs aj Dr. Urbančíkovej, to je jedno.

       Je smutné, že miesto toho, aby to toho-ktorého pediatra zaujímalo a sám chcel poznať odpovede na položené otázky (a bol žhavý zistiť ich), má to na háku a pošle rodičov preč za niekým iným, kto má konflikty záujmov s najmenej piatimi výrobcami vakcín (GlaxoSmithKline/GSK, Merck/MSD, Pfizer, Novartis, Sanofi Pasteur). Predsa keď robím niečo, čo má ďalekosiahle dopady na život toho druhého (vlastne stoviek iných ľudí, tobôž malých detí), malo by ma fest zaujímať, aké presne dopady to sú, čo vlastne robím a hlavne či tým nechtiac nerobím viac škody než úžitku. Ale to sa netýka všetkých pediatrov. A od tých, ktorých sa to týka, sa nenechajte odpálkovať. Požadujte podrobné, vedecky podložené informácie, hmatateľné dôkazy, nechajte si všetko polopatisticky vysvetliť a ak sa pediater vzpiera, podmieňte dodaním požadovaných informácií váš prípadný (ne)súhlas s očkovaním. Je to pediatrova zákonná povinnosť — informovať vás pred očkovaním. Kým nemáte požadované informácie v požadovanej kvalite, nič nepodpisujte, ani že ste boli informovaní, keď ste predsa informovaní neboli (alebo nie dostatočne), a už vôbec nepodpisujte nesúhlas s očkovaním.

       Neviera v internetové diskusie ma tiež neprekvapuje. Veriť či neveriť môžem konkrétnej osobe, ktorá sa do diskusie zapája, nie samotnému inštitútu diskusie, to je predsa jasný nezmysel. No a väčšina diskusií na internete je, žiaľ, značne plytká, pričom viac než fakty, logika a súvislosti jej dominujú rozbúrené emócie. A neraz aj platení trollovia, čiže diskutéri, ktorí sú platení výrobcami vakcín za tvorbu verejnej mienky, prípadne za rozbíjanie diskusie tam, kde sa im nepodarí obrátiť väčšiu časť diskutujúcich na svoju vieru v očkovanie (v prípade platených trollov možno len predstieranú vieru). Úlohou plateného (a občas aj neplateného, teda fanaticky presvedčeného) trolla je všetkých buď presvedčiť (za akúkoľvek cenu), alebo aspoň zahltiť (zabiť ich čas), znechutiť a odradiť od ďalšej diskusie, keď sa presviedčanie nedarí, chrliť nepodložené osobné útoky na popredných názorových oponentov, provokovať nízke emócie, nenávisť, neznášanlivosť atď., skrátka rozbíjať skupiny, ktoré ich chlebodarcom kazia kšeft.

       To je — mimochodom — aj dôvod, prečo sa už diskusie pod článkami na tejto stránke prakticky vôbec neobjavujú — boli značne zatrollované a ja som si nevedel nájsť dosť času na ich sústavné prezeranie, boj s trollmi a tíšenie slušných diskutujúcich, ktorí sa trollmi nechali vytočiť…

„Odborníkov výsledky prieskumu príjemne prekvapili.
„Som rada, že väčšina rodičov koná zodpovedne,“ komentovala zistenia epidemiologička zo Slovenskej zdravotníckej univerzity Zuzana Krištúfková“

       Toť nádherný príklad pozitívneho myslenia! Epidemiologička na (pre ňu) vyslovene katastrofálne údaje (s ohľadom na dynamiku rastu) reaguje štýlom „obávala som sa, že to bude oveľa horšie“.

       A spôsob, akým na to reagovala, je krásnou ukážkou demagógie. Nestarať sa o to, čo pediater s dieťaťom robí, neinformovať sa o očkovaní, ignorovať varovania či už priateľov, ktorých deti (alebo oni sami) na očkovanie doplatili, alebo lekárov, ktorí upozorňujú na riziká očkovania… to je podľa Dr. Krištúfkovej zodpovedné konanie? Totiž taká je realita u veľkej väčšiny očkujúcich rodičov. Len máloktorí z tých, čo poslušne očkujú, ako pán doktor povie, majú o očkovaní trochu poňatia, spravidla nemajú potuchy ani o tom, proti ktorých chorobám má byť ich dieťa práve očkované, resp. čo sú to za choroby. Samozrejme, česť výnimkám.

       V skutočnosti sú známky zodpovedného konania oveľa častejšie prítomné u tých, čo očkovanie (či už úplne, alebo čiastočne) odmietajú. Pravda, sú aj takí, čo a priori neočkujú bez toho, že by boli poriadne informovaní, avšak percentuálne ich je oveľa menej než medzi poslušnými očkovačmi.

„Redaktori denníka SME niekoľko mesiacov preverovali aj najčastejšie argumenty odporcov očkovania v odborných publikáciách a vedeckých časopisoch. Výsledky si môžete prečítať dnes v našej špeciálnej osemstranovej prílohe.“

       Nuž, nie je mi celkom jasné, čo im na tom trvalo niekoľko mesiacov, keď odviedli tak mizernú prácu. Ale o tom podrobnejšie až v ďalších komentároch.

       Druhou otázkou je, ktorí redaktori, pretože Tomáš Prokopčák mi e-mailom napísal, že všetky texty písal on sám. Nechcel ani za nič vyklopiť, kto všetko mu poskytoval informácie, napriek tomu, že je povinný to urobiť podľa etického kódexu denníka SME:

VI. Vzťahy so zdrojmi

...

2. Pracovníci môžu poskytnúť zdrojom prísľub anonymity len za týchto podmienok:
i. informáciu, ktorú zdroj poskytuje, nie je možné získať z neanonymného zdroja a má mimoriadny význam,
ii. požiadavka zdroja o zachovanie anonymity je odôvodnená.

       Je celkom zrejmé, že informácie o očkovaní, poskytnuté červeným denníkom možno získať z neanonymných zdrojov a zároveň tým, ktorí tieto informácie poskytli, nič nehrozí, pretože hovoria to, čo hovorí mocný priemysel a tiež štátny aparát (tzn. aj tí, čo majú peňazí ako pliev, aj tí, čo majú v rukách moc). Celý text im ide na ruku, takže nie je najmenší dôvod obávať sa akejkoľvek perzekúcie, a teda požiadavka zdroja o zachovanie anonymity nie je odôvodnená.

       Niečo tu teda smrdí, zvlášť keď vezmeme do úvahy celkové (propagandistické) vyznenie očkovacieho počinu červeného denníka. Nešlo čírou náhodou o nepriznanú platenú inzerciu (resp. PR články) nejakého výrobcu vakcín? Všetko totiž tomu nasvedčuje.

       Toľko k titulnému článku. K ostatným článkom viac v ďalších komentároch, ktoré snáď stihnem napísať v priebehu zvyšku letných prázdnin.