Ako ďalej s povinným očkovaním? (anketa)

MY Kysucké noviny — 29.I.2013

       V poslednom vydaní prílohy Zdravie sme sa zaoberali témou očkovania. Oslovili sme hlavného hygienika Slovenskej republiky, ktorý nám na otázku, či si myslí, že slovenský občan sa odlišuje od rakúskeho, nemeckého či švajčiarskeho a teda je nekompetentný a neschopný rozhodovať o tom čo je pre jeho dieťa najlepšie odpovedal, že Úrad verejného zdravotníctva považuje z pohľadu verejného zdravia očkovanie za prioritu v prevencii ohrozenia zdravia infekčnými ochoreniami. Rovnako sa vyjadril, že sa nestotožňuje s názorom, že povinné očkovanie vyjadruje nekompetentnosť a neschopnosť obyvateľov Slovenskej republiky. Práve naopak, možnosť dať zaočkovať dieťa patrí medzi základné práva dieťaťa, ktoré dieťa chráni pred ohrozením jeho zdravia. Dať zaočkovať svoje dieťa na druhej strane odzrkadľuje zodpovednosť rodičov, ktorí práve očkovaním predchádzajú možným komplikovaným priebehom infekčných ochorení u ich detí. Slovenská republika sa pri vytváraní stratégie očkovania riadi odporúčaniami odborných medzinárodných organizácií s prihliadnutím na epidemiologickú situáciu infekčných ochorení a potencionálne riziko ich šírenia v budúcnosti. Očkovanie je najefektívnejší nástroj v prevencii infekčných ochorení. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v súčasnosti nevidí dôvod na zmenu stratégie očkovania v Slovenskej republike. Súčasná stratégia očkovania je podporovaná aj zo strany odbornej verejnosti a odborných spoločností. K stále diskutovanej téme, že pribúda viac detí, ktorých rodičia sú presvedčení, že sa ich zdravotný stav rapídne zhoršil následne po očkovaní a možnosti vytvoriť aj u nás inštitúcia na odškodnenie poškodených detí po očkovaní obdobne ako je to už v spomínaných štátoch sme dostali nasledovnú odpoveď: „Súčasná doba ponúka rodičom veľké množstvo informácií prostredníctvom rôznych médií. Dôležité však je, aby tieto informácie boli odborne podložené a objektívne. Očkovanie ako zásah do ľudského organizmu môže samozrejme vyvolávať nežiaduce reakcie, ktoré v SR kontroluje Štátny ústav pre kontrolu liečiv a príslušný regionálny úrad verejného zdravotníctva. Väčšinou ide o očakávané reakcie v mieste aplikácie očkovacej látky. Ojedinele sa môžu vyskytnúť regionálne alebo celkové reakcie. Pri posudzovaní poškodenia zdravia po očkovaní je dôležité rozlišovať medzi časovou a príčinnou súvislosťou s očkovaním. Ak sa u dieťaťa vyskytne akékoľvek poškodenie zdravia v časovej súvislosti s očkovaním, u rodiča to môže navodiť dojem, že príčinou tohto poškodenia zdravia je práve očkovanie. Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky v rámci každoročnej administratívnej kontroly očkovania okrem iného vyhodnocuje aj nežiaduce účinky po očkovaní. Na základe týchto vyhodnotení nepovažujeme vytvorenie inštitúcie na odškodnenie poškodených detí po očkovaní za opodstatnené. Nevylučujeme však vznik takejto inštitúcie v budúcnosti.“

MUDr. Anna M., imunologička

       Musím zareagovať na vašu reportáž. Pán Rovný je inteligentný človek a jeho vyjadrenia k téme očkovaní sú správne.

MUDr. Pavol K.

       Každý zodpovedný rodič by si mal uvedomiť, že očkovanie je spôsob prevencie pred infekčnými chorobami, ktoré v minulosti spôsobovali epidémie.

Ing. Marián Fillo, www.slobodaVockovani.sk

       Žiaľ, musím konštatovať, že hlavný hygienik má veľmi biedne právne povedomie, pretože nejestvuje nijaké základné ľudské právo byť zaočkovaný. Nie je to ani v Ústave SR, ani v žiadnej medzinárodnej zmluve o ľudských právach, dokonca ani v Dohovore o právach dieťaťa, ktorým sa Úrad verejného zdravotníctva (ÚVZ SR) tak často oháňa.

       Keďže imunitný systém máme každý človek trochu (alebo aj značne) iný a svojím spôsobom je výrazom našej individuality (na rozdiel od iných orgánov, ktoré máme prakticky totožné - prinajmenšom keď sme zdraví), akékoľvek plošné povinné očkovanie (zásah do imunitného systému) vlastne ignoruje našu individualitu. To má za následok, že niektorým očkovaným osobám možno aktuálny očkovací kalendár a v súčasnosti používané očkovacie látky vyhovujú, ale iným nevyhovujú a narobia im oveľa viac škody než úžitku. Niektorých dokonca očkovanie zabije. O tom jestvuje množstvo nezvratných dôkazov a napr. v USA či Nemecku bolo množstvo úmrtí následkom očkovania aj oficiálne odškodnených.

       Otázkou teda je, kde je tá hranica, od ktorej plošné očkovanie narobí viac škody než úžitku — ako pri pohľade na spoločnosť ako celok, tak aj pri pohľade na konkrétneho jednotlivca.

       Pri pohľade na spoločnosť by sa mala zvážiť celková účinnosť očkovania (koľko % očkovaných ľudí vďaka očkovaniu neochorie po nákaze príslušným pôvodcom choroby, a nie koľko % očkovaných ľudí má protilátky, pretože toto nie je jedno a to isté), nákazlivosť a závažnosť danej choroby, možnosti alternatívnych, menej rizikových preventívnych opatrení, množstvo a závažnosť nežiaducich účinkov očkovania. Práve v tom poslednom bode systém očkovania na Slovensku fatálne zlyháva, keď podľa Farmakologického ústavu LF UK je hlásených len menej než 1% nežiaducich účinkov. Objektívne zhodnotenie rizika očkovania je teda prakticky nemožné a oficiálne štatistiky nežiaducich účinkov by sme mali násobiť najmenej 100x, aby sme dostali aspoň trochu reálne počty. Pritom taký autizmus, úmrtie alebo detská cukrovka by tam stále nefigurovali, lebo Štátny ústav pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) i ÚVZ SR zanovito odmietajú súvislosť týchto nežiaducich účinkov s očkovaním, a tak ich ani nevykazujú v oficiálnych štatistikách, hoci už prinajmenšom niekoľko takýchto hlásení určite dostali. Zároveň však pokrivkáva aj zhodnotenie rizika ochorenia, pretože ak má niekto ľahší priebeh daného ochorenia, je veľmi dobre možné (a napr. u čierneho kašľa u dospelých takmer isté), že s tým vôbec nepôjde za lekárom, alebo že lekár danú chorobu nesprávne diagnostikuje, lebo sa dogmaticky domnieva, že to nemôže byť niečo, proti čomu sa plošne očkuje, takže tie ľahšie priebehy úplne unikajú zápisu do štatistík. Následne potom štatistiky výskytu komplikácií pri tom-ktorom ochorení budia úplne mylný dojem, že dané ochorenie je niekoľko desiatok až stoviek krát nebezpečnejšie, než v skutočnosti je.

       Pri pohľade na jednotlivca zase treba zvážiť jednak stav jeho imunitného systému v čase plánovaného očkovania (nakoľko je schopný očkovanie bez väčšej škody zvládnuť) — a ten v prvom roku života ešte prakticky nie je možné ako-tak rozumne zhodnotiť, — jednak jeho individuálne riziko ochorenia a vážneho priebehu tých ochorení, proti ktorým má byť očkovaný, tzn.: v akých podmienkach žije, ako sa stravuje, aký má životný štýl, ktoré rizikové činnosti robí, s kým sa stýka, kam cestuje atď. Absolútne nijaký plošný očkovací kalendár na svete nie je toto schopný zohľadniť. Preto musím skonštatovať, že akékoľvek plošné očkovanie je de facto bezohľadné. Ideálne by bolo, keby sa zvážilo očkovanie každého jednotlivca zvlášť a k očkovaniu sa pristúpilo len v prípade, keď je preukázateľne veľmi vysoká pravdepodobnosť, že očkovanie uňho narobí menej škody než úžitku. Povinné očkovanie však niečo také úplne znemožňuje.

       Plošné povinné očkovanie sa však odôvodňuje nielen prospechom pre jednotlivca, ale hlavne prospechom pre celú spoločnosť. Ak teda v záujme vyššieho dobra spoločnosti niekto utrpí povinným očkovaním spôsobené vážne škody, mal by byť za to od tejto spoločnosti primerane odškodnený, pretože priniesol svoje zdravie ako obeť na oltár (údajného) spoločenského dobra. Ak odškodnený nie je, je to nielen do neba volajúca nespravodlivosť, ale aj výraz hanebnej nezodpovednosti štátu, ktorý nielenže danému človeku zničil povinným očkovaním zdravie (či dokonca holý život), ale dokonca nemieni niesť za ním spôsobené škody absolútne nijakú zodpovednosť. A čo je úplne tragické, rôzni štátni predstavitelia dokonca otvorene bojujú proti, zastrašujú a vyhrážajú sa obetiam očkovania, ktoré túto krivdu, čo sa im stala, vyžalovali verejne do médií, keď neuspeli u ÚVZ SR, ŠÚKL či iných (ne)kompetentných štátnych inštitúcií. Namiesto ospravedlnenia, súcitu a odškodnenia zažili od predstaviteľov štátu útok, očierňovanie a zosmiešňovanie. To nemožno nazvať inak než brutálnym štátnym terorom, ktorý v slobodnom, demokratickom a právnom štáte nemá čo hľadať.

       A to, že predstavitelia rôznych odborných lekárskych spoločností tento štátny terorizmus otvorenie schvaľujú, či dokonca vychvaľujú, na veci vôbec nič nemení. Vyhlásenie hlavného hygienika o tom, že neuvažuje o vytvorení fondu na odškodnenie obetí povinného očkovania, a jeho ospevovanie plošného povinného očkovania si teda môžeme preložiť takto: „Boli sme bezohľadní, sme bezohľadní, a bezohľadní aj budeme. A ak sa vám to nepáči, tak emigrujte!“

stut235@.........

       Reagujem na vyjadrenia pána Rovného. Za prvé, popiera základné ľudské práva. V čl. 5 Európskeho dohovoru o ľudských právach a biomedicíne sa uvádza „zásah v oblasti zdravia je možné vykonať len na základe súhlasu dotknutej osoby“, tak prečo pediatri nútia podpísať informovaný súhlas s očkovaním? Z vášho článku vyplýva, že hlavný hygienik verejne popiera základné ľudské práva. Dohovor je záväznou medzinárodnou zmluvou a právne normy Slovenskej republiky by to mali rešpektovať. V prípade, že to nerešpektujú, ide o nesúlad s medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná. Ústavný súd SR by mal teda v prípade zákona č. 355/2007 Z.z. jednoznačne rozhodnúť, že tento zákon je v nesúlade s Dohovorom a teda tie jeho ustanovenia, ktoré sú v nesúlade (obzvlášť paragrafy o povinnom očkovaní), by mal ÚS SR zrušiť.

MUDr. Peter K., pediater

       Som presvedčený, že tvrdenie hlavného hygienika sú podložené vedeckými výskumami a sú dôveryhodnými informáciami pre širokú verejnosť.

MUDr. Ludmila Eleková, všeobecná lekárka pre dospelých

       Právo nie je povinnosť. Právo nie je právom, ak je vynucované, rovnako ako za socializmu bolo právo na prácu v skutočnosti pracovnou povinnosťou a jej nedodržiavanie bolo sankcionované. Právo v sebe zásadne musí skrývať možnosť odmietnuť jeho využitie. Žiadny právny predpis pritom neuvádza „právo“ dieťaťa na očkovanie. Základné práva dieťaťa sú (okrem iného): právo na život (očkovanie zabíjalo, zabíja a bude zabíjať), právo na zdravý vývoj (očkovanie poškodzovalo, poškodzuje a bude poškodzovať - príbalové letáky obsahujú ako nežiaduce účinky očkovania aj vážne chronické choroby a zdravotné postihnutia), právo na dosiahnutie najvyššej dosiahnuteľnej úrovne zdravotného stravu a na využívanie liečebných a rehabilitačných zariadení. Štáty, ktoré sú zmluvnými stranami Dohovoru o právach dieťaťa, sledujú plné uskutočňovanie tohto práva a hlavne činia potrebné opatrenia na znižovanie dojčenskej a detskej úmrtnosti. Očkovanie pritom ZVYŠUJE dojčenskú úmrtnosť. Na to sú nepopierateľné a opakované dôkazy vo vedeckej literatúre, napr. DTP vakcína (proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu) je významnou príčinou syndrómu náhleho úmrtia dojčaťa (SIDS), čo bolo publikované v časopisoch American Journal of Epidemiology, American Journal of Public Health, Neurology. Kedykoľvek a kdekoľvek došlo ku zníženiu zaočkovanosti alebo úplnému neočkovaniu dojčiat, zároveň došlo k zníženiu dojčenskej úmrtnosti (Japonsko, Veľká Británia v 70. rokoch 20. storočia).

       Zodpovednosť rodičov sa prejavuje práve tým, že si zistia všetky potrebné informácie o očkovaní, čo je, mimochodom, aj základom informovaného súhlasu. Nie každý pediater má natoľko aktuálne poznatky o najnovších výskumoch, aby dal rodičom správne informácie. Rodičia sa často stretávajú s vyslovene zavádzajúcimi alebo lživými informáciami od pediatrov, napr. že závažnú reakciu na očkovanie má 1 dieťa z milióna (pričom príbalové letáky očkovacích látok uvádzajú frekvenciu niektorých závažných reakcií 1 z 10), alebo že pediater za dlhé roky očkovania žiadnu vážnu reakciu na očkovanie nevidel. Podobné výroky nevzbudzujú u rodičov dôveru a niet potom divu, že si informácie hľadajú inde. Na internete možno, samozrejme, nájsť rôzne nezmysly, ale možno tam nájsť aj rôzne vedecké štúdie z odborných recenzovaných (peer-reviewed) časopisov, oficiálne dokumenty FDA (úrad pre kontrolu liečiv v USA), CDC (úrad verejného zdravotníctva USA) apod. Rodičia sa opakovane stretávajú s tým, že aj tieto zdroje informácií sú pediatrami odmietané. Ukazuje sa, že práve zodpovední a vzdelaní rodičia váhajú alebo odmietajú dať svoje deti očkovať. Prieskum medzi rodičmi v USA ukázal, že ochota očkovať klesá s rastúcim socio-ekonomickým štandardom a vzdelaním matky. Inými slovami: vzdelané matky nechcú očkovať, nevzdelané áno. Je snáď bezmyšlienkovité položenie dieťaťa na vyšetrovací pult bez dostatočných informácií, potrebných k poskytnutiu informovaného súhlasu, prejavom zodpovednosti? Pozorujem niečo podobné: žiadna z mojich kamarátok lekárok a farmaceutiek, ktoré mali v posledných rokoch deti, neočkovala podľa oficiálneho očkovacieho kalendára. Niektoré neočkovali vôbec. Naopak - laické matky, ktoré sa o zdravie celkovo veľmi nezaujímajú, sú práve tie, ktoré bez rozmyslu dajú dieťa očkovať proti všetkému. K premýšľaniu ich obvykle dovedie až požadovaná cena za dobrovoľnú vakcínu alebo nežiaduce účinky očkovania. Skúsenosti s očkovaním a epidémiami ukazujú, že očkovanie nezabráni žiadnej chorobe. Očkovanie proti príušniciam (mumpsu) a osýpkam iba posunulo vnímavosť voči týmto chorobám do rizikovejšieho veku (do puberty alebo neskôr). Tento vzorec sa opakuje všade, kde sa tieto choroby objavujú. V každej epidémii osýpok alebo ružienky je priemerný vek neočkovaných chorých do 10 rokov, u očkovaných okolo 17 rokov alebo viac. Epidémie osýpok sa objavujú aj v komunitách so 100%-nou zaočkovanosťou a prvý chorý z epidémie je vždy očkovaný. Nikdy nebol preukázaný neustále opakovaný mýtus, že neočkovaní roznášajú choroby. Bolo snáď posunutie vnímavosti do rizikovejšieho veku cieľom tohto očkovania? V epidémiách čierneho kašľa je vyše 90% chorých očkovaných. Bez ohľadu na to, koľko ďalších dávok vakcíny sa pridáva, každá ďalšia epidémia je sprevádzaná „zlyhaním“ očkovania. Okrem toho je väčšina chorých na čierny kašeľ v najčerstvejšie zaočkovanom obyvateľtve - u detí a mladistvých, hoci by práve oni mali mať najviac protilátok, a teda byť najlepšie chránení, a ochorieť by mali starší občania, ktorí už protilátky z očkovania dávno nemajú. Doposiaľ som nepočula logické vysvetlenie pre toto vekové rozdelenie chorých. Jedinou odpoveďou očkovačov je pridanie ďalšej dávky vakcíny. Epidémie detskej vírusovej obrny v rozvojových krajinách opakovane vznikajú pár mesiacov po intenzívnej očkovacej kampani a ukazuje sa tiež, že očkovaných chorých je oveľa viac, než sa oficiálne očakávalo. Podobných prípadov možno nájsť po celom svete mnoho.

       Teória očkovania stojí na predpoklade, že dostatočná hladina protilátok z očkovania zaistí imunitu. Hladina (alebo titer) protilátok bola však stanovená jedným človekom, odhadom, bez akéhokoľvek klinického dôkazu. Táto teória bola vyvrátená už v 50. rokoch 20. storočia. Opakovane sa zistilo, že ochorejú aj niektorí ľudia s vysokým titrom protilátok a naopak - neochorejú aj niektorí ľudia bez protilátok, napriek tomu, že sú v tesnom styku s chorými. Dôkazy sú na strane skutočnosti, že protilátky z očkovania nezaistia skutočnú imunitu. Dočasný ústup chorôb po očkovaní nie je skutočnou imunitou. Je to len potlačenie protiinfekčnej imunity, ktoré očkovanému znemožní prejsť si akútnou chorobou. Skutočný mechanizmus účinku očkovania sa skúma až v posledných rokoch nezávislými vedcami a výsledky týchto štúdií nie sú odborníkom, zodpovedným za očkovaciu politiku, známe. Napriek tomu dôkazy o tom, že protilátky imunitu nezaistia a očkovanie naopak imunitu potláča, možno nájsť v oficiálnej literatúre, napr. v časopise Neurology (prípady tetanu u pacientov s vysokými hladinami protilátok), práca lekárov z Medical Research Council v Londýne (epidémia čierneho kašľa v roku 1950), British Medical Journal (vyššia úmrtnosť na pravé kiahne u očkovaných než u neočkovaných), Immunity (protilátky neochránili pred nákazou VSV), International Journal of Epidemiology (očkované deti v Afrike majú vyššiu úmrtnosť než neočkované) atď.

       K nežiaducim účinkom očkovania (NÚO): kontrola medzi lekármi na Slovensku ukázala, že je hlásených len cca 3% NÚO, ktoré sa dostali do zdravotnej dokumentácie. Keďže mnoho aj závažných (hlavne nervovú sústavu zasahujúcich) NÚO lekári vôbec nezaznamenajú, skutočná miera podhlásenosti NÚO bude ešte väčšia. Je možné, že do databázy Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv (ŠÚKL) sa dostane len okolo 0,1% NÚO. Lekári bežne nevedia rozpoznať encefalitický krik ako známku postihnutia nervovej sústavy. Považujú ho za normálny. Akákoľvek zmena správania sa a prejavov dieťaťa, častokrát očividne patologická, je lekármi bagatelizovaná a nie je zanesená do zdravotnej dokumentácie, a už vôbec nie hlásená - napriek tomu, že príznak „zreteľná zmena správania sa“ je uvedený medzi príznakmi encefalopatie (poškodenia mozgu) po očkovaní, a tá podlieha ohlasovacej povinnosti. Z oficiálnych miest nevidno žiadnu snahu tento stav napraviť a lekárov príslušne informovať. Naopak, tento stav im zjavne vyhovuje, pretože keď sa nič nehlási, očkovanie je oficiálne „bezpečné“. Výhovorka, že ide len o časovú súvislosť (tzn. o náhodu), je asi najčastejšou taktikou, ako NÚO zamiesť pod koberec hneď v ordinácii pediatra. Akákoľvek príčinná súvislosť bola objavená práve tým, že sa zhromažďovali všetky časovo súvisiace udalosti a hľadala sa možná kauzalita (príčinná súvislosť). To je štandardný vedecký postup. Pediatri sú na úrovni zhromažďovania informácií, posudzovanie kauzality je na niekom inom. Pokým sa nebudú hlásiť všetky udalosti po očkovaní, obzvlášť tie neobvyklé, pre ktoré lekár nemá vysvetlenie, dovtedy bude všetko len „náhodnou“ časovou súvislosťou. Je to veľmi pohodlný systém, ktorý znemožňuje zmapovanie skutočných účinkov očkovania na deti. Pracovné stretnutie na tému neurologických komplikácií očkovania proti čiernemu kašľu (zahŕňajúcich aj neobvyklý ostrý plač), ktoré sa konalo na prelome septembra a októbra 1989 vo Warrentone (Virginia, USA), v závere výslovne konštatuje: „pretože neurologické príznaky nie sú špecifické pre očkovanie proti čiernemu kašľu, je časová súvislosť s očkovaním zásadným kritériom pre stanovenie príčinnej súvislosti. Hoci väčšina kŕčov po očkovaní proti čiernemu kašľu je spojená s horúčkou, neurológovia, prítomní na stretnutí, sa zhodujú, že tieto kŕče nie sú febrilnými kŕčami (tzn. kŕčami z náhlej zmeny telesnej teploty) a nie sú benígne (tzn. nie sú neškodné, čiže sú škodlivé). Počet prípadov postvakcinačnej (po-očkovacej) encefalopatie je obtiažne určiť.“ Tak tu to máte: od roku 1989 sa konštatuje, že práve časovú súvislosť je potrebné brať do úvahy, pretože príznaky nie sú špecifické pre očkovanie. Žiaľ, dnešná situácia je taká, že práve rodičia majú lepšie povedomie o NÚO. Preto rodičia musia využívať možnosť priameho hlásenia NÚO, aby sa tieto vôbec dostali do štatistík. Odborné spoločnosti pediatrov by mali venovať väčšiu pozornosť vzdelávaniu svojich členov, informovanosti o zložení a účinku očkovacích látok na CELÉ telo dieťaťa, nielen na hladinu protilátok, namiesto súčasného poskytovania školení, ako si majú pediatri poradiť s rodičmi, čo odmietajú očkovanie.

       Ani odborné spoločnosti, ani pediatrov - zdá sa - vôbec nezaujíma, prečo rodičia odmietajú očkovanie. Nepočúvajú ich, neoveria si ich zdroje informácií, namiesto toho sa zameriavajú na to, ako ich presvedčiť alebo donútiť k očkovaniu. V dobe internetu však už nemožno len tak strkať hlavu do piesku pred nepríjemnými skutočnosťami. Prehliadaním, ignoranciou a klamaním stratia úrady, odborné spoločnosti i pediatri u rodičov dôveryhodnosť, ktorú budú len ťažko získavať späť. Či už chcú alebo nechcú, budú musieť na námietky a obavy rodičov reagovať, aj keby to znamenalo študovať témy, ktoré ich predtým nezaujímali.

       V súčasnosti, žiaľ, lekári netušia, aký je skutočný účinok očkovania na telo ako celok, nevedia rozpoznať patologické reakcie, nevedia si dať do súvislosti nástup chronických chorôb s očkovaním, a preto tieto stavy ani nehlásia. Vážne NÚO potom veľmi príhodne oficiálne nejestvujú. Značnú mieru nevedomosti priznáva aj americký Výskumný ústav lekársky (Institute of Medicine) vo svojej správe o NÚO z roku 2011. Lekári i osoby, zodpovedné za očkovaciu politiku, teda nemajú dosť vedomostí na posúdenie príčinnej súvislosti nežiaducej udalosti s očkovaním. Všetko, čo nezapadá do úzko vymedzených reakcií, je automaticky odmietnuté ako čisto „časová zhoda“, hoci z klinického obrazu nemožno príčinu určiť. Niekedy sú odmietnuté aj NÚO, uvedené v príbalovom letáku príslušnej očkovacej látky. Qui bono?

       Názory na nepotrebnosť ustanovizne na odškodňovanie obetí očkovania kvôli údajne nízkemu počtu závažných NÚO považujem za bezcitnosť najvyššieho stupňa. Videl autor tohto výroku vôbec niekedy dieťa, poškodené očkovaním? Ja som videla deti ochrnuté, deti s vážnym mentálnym aj fyzickým postihnutím, ktoré nebudú nikdy schopné žiť normálny život. Život celej rodiny bol povinným očkovaním zničený. Aj keby došlo k jedinému takému zdravotnému postihnutiu ročne, pre rodinu daného dieťaťa je to doživotná, nielen finančná katastrofa. Je morálnou povinnosťou spoločnosti so systémom vynucovaného očkovania, aby obete očkovania boli primerane odškodnené. Tie deti boli obetované na oltár mýtu o kolektívnej imunite. Ich rodičia neboli takmer nikdy dostatočne informovaní o rizikách očkovania (viď vyššie). Dali svoje dieťa zaočkovať v dobrej viere. Postihnuté deti boli častokrát očkované napriek patologickým reakciám na predchádzajúce dávky tej istej očkovacej látky, ktoré neboli pediatrami rozpoznané a neboli zohľadnené ako kontraindikácie ďalšieho očkovania danou očkovacou látkou. Opäť sa pýtam: Qui bono? Komu sa súčasný stav hodí?

Zverejnenie tohto článku zabralo šéfredaktorovi www.slobodaVockovani.sk vyše 1 hodinu čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, budeme radi, ak našu činnosť podporíte.