ASIA syndróm — autoimunitné a zápalové procesy vyvolané adjuvanciami (Dieťa 10/2013)

prof. MUDr. Milan Buc, DrSc.
Imunologický ústav, Lekárska fakulta UK, Bratislava

       V posledných rokoch sa opísali pomerne zvláštne choroby, ktoré vyplývali z chronickej aktivácie imunitného systému. Tieto choroby zahŕňajú silikonózu, MMF-syndróm (z angl. macrophagic myofascitis syndrome — syndróm zápalu svalov spôsobený špecializovanou skupinou bielych krviniek makrofágov), syndróm vojny v zálive a komplikácie po očkovaní. Všetky sa vyznačujú podobným súborom príznakov, čo poukazuje na ich spoločný základ. Navyše všetky spája predchádzajúca expozícia nejakému adjuvans. Vychádzajúc z uvedených skutočností, zahrnuli sa pod spoločný názov ASIA syndróm (z angl. Autoimmune/inflammatory Syndrome Induced by Adjuvants — autoimunitný/zápalový syndróm vyvolaný adjuvanciami). V článku uvádzame stručnú charakteristiku jednotlivých syndrómov a imunitné mechanizmy, ktoré ich podmieňujú.

       Očkovanie (vakcinácia) sa postaralo azda o najväčší úspech, ktorý medicína v minulom storočí dosiahla — vďaka nemu nastala celosvetová eradikácia pravých kiahní (variola) a druhá choroba, ktorá má veľkú pravdepodobnosť sledovať ich osud je detská obrna — poliomyelitída. Výskyt ďalších infekčných chorôb sa zase podstatne zredukoval.

       Na vakcináciu sa používajú rôzne druhy očkovacích látok; niektoré z nich využívajú adjuvanciá — prídavné látky. Pojmom adjuvans označujeme látku, ktorá zvyšuje imunitnú odpoveď na antigén. Antigén je látka, ktorá po vniknutí do organizmu vyvolá imunitnú odpoveď. V tomto zmysle je aj očkovacia látka antigénom. Pojem adjuvans pochádza z latinského adiuvare a znamená podporovať, pomáhať. V minulosti sa adjuvanciá považovali za látky, ktoré nemajú nijaké nepriaznivé účinky alebo len minimálne. Žiaľ, experimenty na zvieratách a aj pozorovania očkovaných jedincov postupne ukazujú, že niektoré adjuvanciá môžu navodiť autoimunitné procesy, prípadne aj priamo autoimunitné choroby.

       V tomto ohľade sa najviac študovala prídavná látka pristán (tetrametyl-penta-dekán), ktorý napríklad pri myšiach vyvoláva systémový lupus erythematosus (SLE). Imunizácia potkanov iným adjuvansom, skvalénom, indukuje artritídu a vznik autoprotilátok, typických pre systémový lupus erythematosus (Reeves et al., 2009). Skvalén je prírodná organická zlúčenina, ktorá sa komerčne nachádza v oleji zo žraločej pečene, ale aj v rastlinných zdrojoch, napríklad v semienkach láskavca. Jules T. Freund vyvinul Freundovo adjuvans (FA), skoro pred 100 rokmi. Schopnosť FA indukovať autoimunitné choroby je zdokumentovaná početnými experimentálnymi prácami. Napríklad imunizácia zvierat tyreoglobulínom (bielkovina v štítnej žľaze, ktorá je potrebná na tvorbu jej hormónov — tyroxínu a trijódtyronínu) za použitia nekompletného FA (NFA; emulzia vody a oleja) navodí len tvorbu protilátok, ale ten istý antigén pri použití kompletného FA (obsahuje navyše aj usmrtené mykobaktérie) už navodí zápal štítnej žľazy (Rose, 2010). Podobne, keď sa do NFA pridajú niektoré zložky zo steny iných baktérií, opäť vzniká zápal štítnej žľazy, čo poukazuje na prídavný účinok mikrobiálnych zložiek.

       Napokon vieme, že niektoré infekčné choroby indukujú autoimunitné choroby. Klasickým príkladom je reumatická horúčka po prekonaní streptokokovej infekcie. Epidemiologické údaje ukazujú, že expozícia infekčným zárodkom v detstve môže vytvoriť podmienky na objavenie sa autoimunitnej choroby. Túto skutočnosť opäť potvrdzuje prax, napríklad pred vypuknutím klinických príznakov autoimunitného diabetes mellitus (cukrovka) sa autoprotilátky v plazme budúceho diabetika objavia už mnoho rokov pred prejavom prvých klinických príznakov (Kantarova a Buc, 2007; Wenzlau et al., 2007). Vôbec aktivácia autoimunitných mechanizmov infekčnými zárodkami je pomerne častá, hoci nenastávajú prejavy plne rozvinutej autoimunitnej choroby a už vôbec nie špecifickej pre mikroorganizmus, ktorý stál na samotnom začiatku týchto procesov. Adjuvantný efekt mikrobiálnych zložiek v podobe chronickej stimulácie nešpecifickej imunity a zlyhanie regulačných mechanizmov imunity môžu rozhodovať, či autoimunitná odpoveď zostáva neškodná, alebo, naopak, či sa vyvinie do plne manifestnej choroby (Shoenfeld a Agmon-Levin, 2011).

        Vývoj vakcín a ich používanie patrí k najvýznamnejším počinom modernej medicíny. Používajú sa často na ochranu nielen ľudí, ale aj zvierat. Dlhé roky sa myslelo a boli sme o tom presvedčení, že vakcinácia je úplne bezpečná. Žiaľ, postupne sa objavovali správy, že vakcíny môžu navodiť tvorbu autoprotilátok, záhadné zápalové stavy (najčastejšie zápaly kĺbov, nervov, mozgu, ciev, chronickú únavu, zvýšenie teploty, bolesti svalov a pod.) a aj zjavné autoimunitné choroby (o chronickom únavovom syndróme sa viacej píše v práci Pokorná a Buc 2007).

       V roku 1976 sa napríklad po očkovaní proti „prasačej“ chrípke objavil ako jeho komplikácia častejšie, ako by sa očakávalo, Guillainov-Barrého syndróm (Evans et al., 2009). Pri tejto chorobe zápalový proces postihuje periférne nervy a miechové korene. Podobne je zdokumentovaná:

• indukcia zápalu miechy (lat. myelitis transversa) po očkovaní orálnou vakcínou proti poliomyelitíde (detská obrna),
• indukcia autoimunitnej trombocytopénie (zníženie počtu krvných doštičiek) po očkovaní MMR-vakcínou (z angl. Measles — Mumps — Rubella, t. j. osýpky — mumps — rubeola) (Agmon-Levin et al., 2009a),
• narkolepsia — choroba, ktorú charakterizujú záchvaty krátkotrvajúceho, neodolateľného chorobného spánku — po očkovaní Pandermixom (vakcína proti H1N1-vírusu chrípky) (Nohynek et al., 2012; Smith a McFadden, 2002; Wilson a Marcuse, 2001),
• indukcia antifosfolipidového syndrómu po očkovaní proti tetanu (Blank et al., 2012; Cruz-Tapias et al., 2012; Wilson a Marcuse, 2001),
• vývoj systémového lupus erythematosus po očkovaní proti hepatitíde B (Agmon-Levin et al., 2009b) a iné.

       Vývoj uvedených postvakcinačných komplikácií sa pripisuje najmä adjuvanciám, ktoré tieto vakcíny obsahovali. V medicíne sa v súčasnosti ako adjuvans používajú najčastejšie skvalén a najmä soli hliníka, ktoré sa používajú najdlhšie (od roku 1927) a navyše sú lacné.

MMF-syndróm

       Najviac študovanú komplikáciu po očkovaní rôznymi vakcínami, ktorých spoločným menovateľom bolo alumíniové adjuvans, však predstavuje MMF-syndróm (z angl. Macrophagic MyoFasciitis syndrome — syndróm zápalu svalov spôsobený špecializovanou skupinou buniek imunitného systému — makrofágov). MMF-syndróm charakterizujú systémové príznaky zápalu (bolesti svalov, kĺbov, svalová slabosť, chronická únava, horúčky a demyelinizácia — proces, keď nervové vlákna strácajú svoj myelínový obal) a lokálne zápalové zmeny v mieste jeho vpravenia do organizmu (zápalový infiltrát s makrofágmi, ktoré obsahovali pohltené alumínium a cytotoxické lymfocyty). Pozorovala sa aj zvýšená sedimentácia krvi a v sére od pacientov sa zistilo viacero autoprotilátok (Exley, 2009; Gherardi et al., 1998). Je zaujímavé, že tieto postvakcinačné komplikácie mali genetickú bázu, vyvinuli sa najmä u jedincov, ktorí mali niektoré „autoimunitné“ HLA-gény, najmä HLA-DB1*01 (Guis et al., 2002).

GWS-syndróm

       Ďalší syndróm, do ktoré sú „zapletené“ adjuvanciá je GWS-syndróm (z angl. Gulf War Syndrome — syndróm vojny v  (Perzskom) zálive). Charakterizuje ho predovšetkým chronická únava a mnohé prejavy sa podobajú tým, ktoré pozorujeme pri MMF-syndróme (Ablin et al., 2006). Čo mali spoločné títo jedinci? Išlo o veteránov vojny v Perzskom zálive, ktorých, predtým ako ich nasadili do bojov, zaočkovali proti antraxu (slezinová sneť) šiestimi dávkami — ako adjuvans sa použilo alumínium alebo skvalén. 95 % vojakov s GWS-syndrómom vytvorilo aj antiskvalénové protilátky, kým u zdravých jedincov, jedincov, ktorí trpeli na iné autoimunitné choroby či veteránov vojny, ktorí nevyvinuli príznaky GWS-syndrómu, sa tieto protilátky vôbec nezistili (Asa et al., 2000; Ortega-Hernandez a Shoenfeld, 2009).

Syndróm chorej budovy

       Syndróm, ktorý sa podobá GWS-syndrómu sa označuje ako „syndróm chorej budovy“ (SBS — z angl. Sick Building Syndrome). Prejavuje sa podobnými príznakmi ako u jedincov trpiacich na GWS-syndróm. Vyskytuje sa u ľudí, ktorí žijú v určitých miestnostiach či budovách, a keď sa odsťahujú do iného domu či bytu, príznaky sa vytratia. Predpokladá sa, že v takýchto miestnostiach či budovách sa do prostredia tiež uvoľňuje nejaká cudzorodá látka, adjuvans, možno práve alumínium, ktoré sa v praktickom živote široko používa (Colafrancesco et al., 2013; Shoenfeld, 2013) (obr. 1).

Silikonóza

       Pomerne dlho sa debatuje o možnej indukcii autoimunitných procesov, ktoré navodí silikón (napr. v podobe prsných implantátov). Silikón sa predtým považoval za inertný materiál, avšak podobne ako pri iných adjuvanciách sa postupne ukazovalo, že dokáže indukovať nešpecifické zápalové príznaky. Choroba sa začiatkom deväťdesiatych rokov označila ako „adjuvantná choroba“ (Shoaib a Patten, 1996).

       Spočiatku sa usudzovalo, že silikón spustí autoimunitné procesy, ktoré vyústia do systémových chorôb spojiva, čo sa však na štatisticky signifikantnej úrovni nepotvrdilo. Napriek tomu sa u žien so silikónovými implantátmi pozoroval súbor príznakov, ktoré síce nespĺňali diagnostické kritériá systémových autoimunitných chorôb, ale mali skôr nešpecifické príznaky, ako sú bolesti kĺbov a svalov, bolesti „celého tela“, abnormálnu únavu, poruchy sústredenia, depresie, suché oči, suché ústa, parestézie (nepríjemné subjektívne pocity v koži, svaloch alebo kostiach), opuchnuté a mäkké podpazušné uzliny, nevysvetliteľné horúčky a rannú stuhnutosť.

       Početné štúdie preukázali štatistickú signifikantnosť medzi uvedenými príznakmi a prasknutými silikónovými prsnými implantátmi, čo podnietilo vytvorenie nového pomenovania pod názvom „silikonóza“. Táto môže vzniknúť nielen po prasknutí implantátov, ale ju môžu navodiť aj malé častice, nanopartikuly, ktoré sa z nich uvoľňujú stále a „zaplavujú“ organizmus. Hoci silikónové implantáty sa používajú pomerne často, silikonóza je, našťastie, zriedkavá (Asa et al., 2000; Vasey et al., 2003).

ASIA-syndróm

       Uvedené záhadné, avšak výrazné klinické príznaky sú viac či menej rovnaké pri všetkých štyroch syndrómoch, t. j. postvakcinačnom, MMF-syndróme, GWS-syndróme a pri silikonóze. Navyše až 35% pacientov, ktorí nimi trpia, vyvíja autoimunitné prejavy (t.j. v sére od pacientov možno dokázať viaceré typy autoprotilátok), či priamo autoimunitné choroby. Tieto skutočnosti podnietili Y. Shoenfelda a N. Agmon-Levisovú, že v roku 2011 navrhli, aby sa všetky štyri zahrnuli pod jeden spoločný názov, a to ASIA-syndróm (z angl. Autoimmune/inflammatory Syndrome Induced by Adjuvants — autoimunitný/zápalový syndróm vyvolaný adjuvanciami) (Shoenfeld a Agmon-Levin, 2011). Súčasne navrhli aj diagnostické kritériá, ktoré majú lekárom pomôcť pri diagnostickom uvažovaní (tab. 1).

Aký je možný mechanizmus indukcie uvedených autoimunitných a zápalových procesov adjuvanciami?

       Sú dôkazy, že za uvedené zápalové a autoimunitné prejavy zodpovedá chronická aktivácia nešpecifickej imunity. Adjuvanciá predstavujú pre nešpecifickú imunitu signály nebezpečenstva, tzv. DAMPs (z angl. Danger Associated Molecular Patterns), ktoré rozpoznávajú rôzne vzorkové receptory (PRR — z angl. Pattern Recognition Receptors) (Matzinger, 1994; Sandor and Buc, 2005a, b; Buc 2012).

       Najlepšie je to zdokumentované práve pri soliach hliníka. Po ich aplikácii sa v mieste ich depozície uvoľní kyselina močová, ktorá kryštalizuje. Jej kryštály predstavujú molekulové vzory nebezpečenstva a stimulujú vnútrobunkové vzorkové receptory (NLRP3) s následnou syntézou cytokínov (imunohormónov) (IL-1, IL-6, TNF, IFN-γ), ktoré podporujú zápalové procesy a zodpovedajú za vyššie uvedené klinické príznaky (Li et al., 2007; Tschopp a Schroder, 2010). Ďalej sa zistilo, že monocyty (biele krvinky, ktoré sa špecializujú na pohlcovanie cudzorodých častíc), ktoré pohltili hydroxid hlinitý — Al(OH)₃ — sa z lymfatických uzlín dostávajú do krvi a postupne prenikajú hematoencefalickou bariérou (HEB; bariéra medzi krvou a mozgom) a v mozgu indukujú zápalové procesy (Khan et al., 2013; Shaw and Tomljenovic, 2013).

       V experimente sa tento proces zablokuje odstránením regionálnych lymfatických uzlín a naopak podporí ho porucha hematoencefalickej bariéry. Samotný Al(OH)_{3 ,} ak sa podá do krvi, cez HEB neprechádza (Gherardi a Authier, 2012). Navyše adjuvanciá fyzicky chránia podané antigény a pomáhajú ich presunu do lymfatických uzlín, kde aktivujú lymfocyty (Marrack et al., 2009). Adjuvans môže takto indukovať okrem žiadanej imunitnej odpovede proti danému infekčnému zárodku aj autoimunitné procesy, a to tým skôr, že v organizme môže pretrvávať mnoho rokov, pretože organizmus sa ho nevie zbaviť (Shaw a Tomljenovic, 2013).

Ako ďalej s očkovaním?

       Vychádzajúc z jednoznačného pozitívneho efektu vakcinácie obyvateľstva a na druhej strane možného vývoja autoimunitných, či autozápalových procesov vyvstáva, samozrejme, otázka: Ako ďalej?

       Samozrejme, neprichádza do úvahy vzdať sa vakcinácie, či ju obmedziť. Okrem už spomenutého priaznivého dopadu redukcie negatívneho dopadu infekčných chorôb na individuálnej i populačnej úrovni (napr., čo by ľudstvo dalo za to, keby sme mali očkovacie látky proti malárii, tuberkulóze či AIDS?), treba uviesť, že existujú aj viaceré štúdie, ktoré nepriaznivý účinok vakcín nepotvrdzujú.

       Pred novými údajmi však nemožno zatvárať oči, nemožno ich negovať. Je už jednoznačne dokázané, že existujú, aj keď nie vo veľkom rozsahu a zrejme sa vyvinú len u jedincov, ktorí majú na to genetickú predispozíciu. Prenesene by sa dalo povedať, že ich výskyt je spolu s nárastom autoimunitných a alergických chorôb akousi daňou, ktorú platíme za to, že infekčné choroby nás prestali decimovať a že životná úroveň obyvateľstva sa podstatne zvýšila, aspoň vo vyspelých krajinách.

       Ako by teda existencia ASIA-syndrómu mala ovplyvniť naše konanie? Na 8. medzinárodnom kongrese o autoimunite v Granade v Španielsku v máji 2012 sa uzatvorilo, že východiskom bude vývoj nových, bezpečnejších adjuvancií (Mbow et al., 2010) (niektoré už existujú — pre prehľad pozri Buc 2013).

       Medzičasom sa odporúča:

• Vyhýbať sa aplikácii troch a viac vakcín, ktoré ako adjuvans využívajú soli hliníka (dnes sa nachádza vo vakcínach: HAV (vírus hepatitídy A), HBV (vírus hepatitídy B), HPV (humánny papilómový vírus), záškrt (diftéria), tetanus, Haemophilus influenzae, Streptococcus pneumoniae). 
• Vzhľadom na možné poškodenie CNS sa tiež odporúča podávať ich až po 6 mesiacoch života dieťaťa, keď hematoencefalická bariéra dieťaťa už dozreje.
• S očkovaním musíme byť obzvlášť opatrní tam, kde niekto z príbuzných trpel, či trpí na nejakú autoimunitnú chorobu.

Literatúra

• Agmon-Levin, N. – Paz, Z. – Israeli, E. – Shoenfeld, Y.: (2009a). Vaccines and autoimmunity. Nat Rev Rheumat 5, 648-652.
• Agmon-Levin, N. – Zafrir, Y. – Paz, Z. – Shilton, T. – Zandman-Goddard, G. – Shoenfeld, Y.: (2009b). Ten cases of systemic lupus erythematosus related to hepatitis B vaccine. Lupus 18, 1192-1197.
• Asa, P.B. – Cao, Y. – Garry, R.F.: (2000). Antibodies to squalene in Gulf War syndrome. Exp Mol Pathol 68, 55-64.
• Blank, M. -- Israeli, E. – Shoenfeld, Y.: (2012). When APS (Hughes syndrome) met the autoimmune/inflammatory syndrome induced by adjuvants (ASIA). Lupus 21, 711-714.
• Buc, M.: Základná a klinická imunológia. Bratislava: Veda 2012, 8713 s.
• Buc, M.: Imunitný systém a vnútorné choroby. In: Interná medicína (Eds.: S. Kiňová, I. Hulín). Bratislava: ProLitera 2013, 1136 s. (s. 55-93).
• Colafrancesco, S. – Agmon-Levin, N. – Perricone, C. – Shoenfeld, Y.: (2013). Unraveling the soul of autoimmune diseases: pathogenesis, diagnosis and treatment adding dowels to the puzzle. Immunol Res 56, 200-205.
• Cruz-Tapias, P. – Blank, M. – Anaya, J.M. – Shoenfeld, Y.: (2012). Infections and vaccines in the etiology of antiphospholipid syndrome. Curr Opin Rheumatol 24, 389-393.
• Evans, D. – Cauchemez, S. – Hayden, F.G.: (2009). "Prepandemic" immunization for novel influenza viruses, "swine flu" vaccine, Guillain-Barre syndrome, and the detection of rare severe adverse events. J Infect Dis 200, 321-328.
• Exley, C.: (2009). What happened to the epidemic in new variant Creutzfeldt-Jakob disease? Med hypotheses 72, 621-622.
• Gherardi, R.K. – Authier, F.J.: (2012). Macrophagic myofasciitis: characterization and pathophysiology. Lupus 21, 184-189.
• Gherardi, R.K. – Coquet, M. – Cherin, P. – Authier, F.J. – Laforet, P. – Belec, L. – Figarella-Branger, D. – Mussini, J.M. – Pellissier, J.F. – Fardeau, M.: (1998). Macrophagic myofasciitis: an emerging entity. Groupe d'Etudes et Recherche sur les Maladies Musculaires Acquises et Dysimmunitaires (GERMMAD) de l'Association Francaise contre les Myopathies (AFM). Lancet 352, 347-352.
• Guis, S. – Pellissier, J. F. – Nicoli, F. – Reviron, D., –Mattei, J.P. – Gherardi, R. K. – Pelletier, J. – Kaplanski, G. – Figarella-Branger, D. – Roudier, J.: (2002). HLA-DRB1*01 and macrophagic myofasciitis. Arthritis Rheum 46, 2535-2537.
• Kantarova, D. – Buc, M.: (2007). Genetic susceptibility to type 1 diabetes mellitus in humans. Physiol Res 56, 255-266.
• Khan, Z. – Combadiere, C. – Authier, F. J. – Itier, V. – Lux, F. – Exley, C. – Mahrouf-Yorgov, M. – Decrouy, X. – Moretto, P. – Tillement, O. – et al.: (2013). Slow CCL2-dependent translocation of biopersistent particles from muscle to brain. BMC Med 11, 99.
• Li, H. – Nookala, S. – Re, F.: (2007). Aluminum hydroxide adjuvants activate caspase-1 and induce IL-1beta and IL-18 release. J Immunol 178, 5271-5276.
• Marrack, P. – McKee, A. S. – Munks, M. W.: (2009). Towards an understanding of the adjuvant action of aluminium. Nature Rev Immunol 9, 287-293.
• Matzinger, P.: (1994). Tolerance, danger, and the extended family. Annu Rev Immunol 12, 991-1045.
• Mbow, M. L. – De Gregorio, E. – Valiante, N. M. – Rappuoli, R.: (2010). New adjuvants for human vaccines. Curr Opin Immunol 22, 411-416.
• Nohynek, H. – Jokinen, J. – Partinen, M. – Vaarala, O. – Kirjavainen, T. – Sundman, J. – Himanen, S. L. – Hublin, C. – Julkunen, I. – Olsen, P. – et al.: (2012). AS03 adjuvanted AH1N1 vaccine associated with an abrupt increase in the incidence of childhood narcolepsy in Finland. PloS one 7, e33536.
• Ortega-Hernandez, O. D. – Shoenfeld, Y.: (2009). Infection, vaccination, and autoantibodies in chronic fatigue syndrome, cause or coincidence? Ann New York Acad Sci 1173, 600-609.
• Pokorná, V. – Buc, M.: Chronický únavový syndróm. Interná med. 7, 2007, č. 5, s. 251-254.
• Reeves, W. H. – Lee, P.Y. – Weinstein, J. S. – Satoh, M. – and Lu, L.: (2009). Induction of autoimmunity by pristane and other naturally occurring hydrocarbons. Trends Immunol 30, 455-464.
• Rose, N. R.: (2010). Autoimmunity, infection and adjuvants. Lupus 19, 354-358.
• Sandor, F. – Buc, M.: (2005a). Toll-like receptors. I. Structure, function and their ligands. Folia Biol 51, 148-157.
• Sandor, F. – Buc, M.: (2005b). Toll-like receptors. III. Biological significance and impact for human medicine. Folia Biol 51, 198-203.
• Shaw, C. A. – Tomljenovic, L.: (2013). Aluminum in the central nervous system (CNS): toxicity in humans and animals, vaccine adjuvants, and autoimmunity. Immunol Res 56, 304-316.
• Shoaib, B. O. – Patten, B. M.: (1996). Human adjuvant disease: presentation as a multiple sclerosis-like syndrome. Southern Med J 89, 179-188.
• Shoenfeld, Y.: (2013). Video Q&A: what is ASIA? An interview with Yehuda Shoenfeld. BMC medicine 11, 118.
• Shoenfeld, Y. – Agmon-Levin, N.: (2011). 'ASIA' - autoimmune/inflammatory syndrome induced by adjuvants. J Autoimmunity 36, 4-8.
• Smith, G. L. – McFadden, G.: (2002). Smallpox: anything to declare? Nat Rev Immunol 2, 521-527.
• Tschopp, J. – Schroder, K.: (2010). NLRP3 inflammasome activation: The convergence of multiple signalling pathways on ROS production? Nat Rev Immunol 10, 210-215.
• Vasey, F. B. – Zarabadi, S. A. – Seleznick, M. – Ricca, L.: (2003). Where there's smoke there's fire: the silicone breast implant controversy continues to flicker: a new disease that needs to be defined. J Rheumat 30, 2092-2094.
• Wenzlau, J. M. – Juhl, K. – Yu, L. – Moua, O. – Sarkar, S. A. – Gottlieb, P. – Rewers, M. – Eisenbarth, G. S. – Jensen, J. – Davidson, H. W. – Hutton, J. C.: (2007). The cation efflux transporter ZnT8 (Slc30A8) is a major autoantigen in human type 1 diabetes. Proc Natl Acad Sci USA 104, 17040-17045.
• Wilson, C. B. – Marcuse, E. K.: (2001). Vaccine safety--vaccine benefits: science and the public's perception. Nat Rev Immunol 1, 160-165.

Tab. 1 — Kritériá na určenie diagnózy ASIA-syndrómu

(podľa Schoenfeld a Agmon-Levin 2011)

Hlavné kritériá

• Vystavenie externému činiteľu (infekcia, očkovanie, silikón, adjuvanciá) pred klinickým prejavom.
• Objavenie sa „typických“ klinických prejavov:
  • myalgia (bolesť vo svaloch), myozitída (zápal svalov) alebo svalová slabosť,
  • atralgia (bolesť kĺbov) alebo artritída (zápal kĺbov),
  • chronická únava, pocit nevyspania alebo poruchy spánku,
  • neurologické problémy (obzvlášť spojené s demyelinizáciou),
  • kognitívne problémy, problémy s pamäťou,
  • horúčky, suchosť v ústach.
• Odstránenie vyvolávajúceho činiteľa zlepšuje klinický stav.
• Typická biopsia postihnutých orgánov.

Pomocné kritériá

• Objavenie sa autoprotilátok alebo protilátok proti podozrivému adjuvans.
• Iné klinické manifestácie (napr. dráždivé črevo).
• Asociácia s HLA-génmi.
• Vývoj autoimunitných chorôb (napr. amyotrofická laterárna skleróza, sclerosis multiplex, systémová skleróza).

Zverejnenie tohto článku (grafická úprava + typografická korektúra) zabralo šéfredaktorovi www.slobodaVockovani.sk približne 2,5 hodiny čistého času.

Článok bol zverejnený s láskavým dovolením redakcie mesačníka Dieťa.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, budeme radi, keď našu činnosť podporíte.