Čo možno neviete o očkovaní — 1. časť (Vitalita 9/2011)

Ing. Marián Fillo

Obsah seriálu článkov       2. časť >>>

       Očkovanie je v posledných rokoch v médiách často prepieranou témou, témou o ktorej sa veľa hovorí, ktorej však málokto skutočne rozumie. A tak sa v novinách či televízii dočítame a dopočujeme mnoho vyslovene protichodných informácií, množstvo tvrdení, ktorým chýba logika, ktoré nedávajú zmysel, ktoré nemajú hlavu a pätu, a tiež množstvo poloprávd, kedy niekto povie A, ale nepovie k tomu príslušné a dôležité B, a to aj (alebo hlavne?) z úst údajných odborníkov na očkovanie.

       Preto na úvod seriálu článkov o očkovaní treba začať úplne od podlahy: vysvetliť si základné pojmy, povedať dôležité fakty a objasniť si základné princípy a súvislosti. Je to dôležité preto, aby sme nepodľahli demagogickej propagande (či už by bola za alebo proti očkovaniu) a aby sme sa vedeli s istotou orientovať v spleti mediálnych poloprávd a vyslovených klamstiev.

Čo je to očkovanie?

       V širšom slova zmysle sa pod očkovaním (vakcináciou) myslí úmyselné umelé ovplyvnenie (manipulácia) imunitného systému človeka alebo zvieraťa tak, aby sa dokázal úspešne a pomerne ľahko vysporiadať s podnetmi v podobe cudzorodých (potenciálne škodlivých) látok a mikróbov (baktérií či vírusov), ktoré spoločne nazývame antigény.

       V užšom zmysle slova očkovanie je snahou o umelé vytvorenie protilátok proti určitému antigénu v rámci tela očkovanej osoby, nie je však dodaním už hotových protilátok. Umelé je to preto, lebo protilátky môžu vzniknúť aj prirodzene – po prekonaní prenosného ochorenia, ku ktorému došlo prirodzenou nákazou. Tu však ide o nákazu úmyselnú a antigén navyše nie je podávaný v prirodzenej podobe, v akej sa vyskytuje pri bežných nákazách, ale ide buď o oslabenú (na tento účel vyšľachtenú) živú baktériu či vírus, o usmrtenú baktériu alebo znefunkčnený vírus, o časť vírusu alebo baktérie, alebo o špeciálne upravený bakteriálny jed (toxín). V ďalších kapitolách už budeme očkovanie chápať len ako očkovanie v tomto užšom zmysle slova.

       Popri tom sa ešte za očkovanie pomerne často (i keď pojmoslovne nie celkom správne) označuje aj podávanie hotových protilátok (napr. „očkovanie“ predčasne narodených detí proti respiračnému syncyciálnemu vírusu (RSV) „očkovacou“ látkou Synagis), ako aj tzv. očkovanie proti alergiám, ktorého účelom nie je vytvorenie chýbajúcich protilátok, ale desenzibilizácia (znecitlivenie) imunitného systému voči pomerne neškodným látkam (napr. peľ alebo prach), na ktoré je človek alergický. Podstatou alergie totiž je, že imunitný systém reaguje neprimerane silne na v zásade neškodné podnety – či už vdýchnuté, zjedené alebo vypité chemické prvky, zlúčeniny, malé živé tvory alebo časti živých organizmov. Protialergická „vakcína“ má teda v podstate opačný účel než vakcína klasická – jej úlohou je oslabiť imunitnú reakciu, nie posilniť ju.

       Na čom sa zrejme zhodnú ako zástancovia, tak aj odporcovia očkovania: očkovanie je významným a vážnym zásahom do imunitného systému.

Čo je to imunitný systém?

       Imunitný systém (IS) je obrannou sústavou ľudského alebo zvieracieho tela. Jeho úlohou je chrániť nás pred škodlivými látkami alebo mikroorganizmami (mikróbmi). Škodlivé mikróby (napr. vírusy alebo baktérie) sa nazývajú patogény (choroboplodné zárodky).

       Väčšia časť IS spočíva v tráviacej sústave, preto je veľmi dôležité (obzvlášť pri chorobe), čo jeme a pijeme. Ak zbytočne nezaťažujeme IS nevhodnou stravou (napr. prepchatou škodlivými „Éčkami“), bude mať voľné ruky na boj s votrelcami. Ak však bude mať plné ruky práce so spracovaním „náročnej“ potravy, bude sa mu bojovať s útočníkmi oveľa ťažšie, keďže bude musieť zároveň bojovať na dvoch frontoch.

       Dôležitou súčasťou IS sú aj sliznice v nosnej dutine, hrtane, prieduškách, intímnych častiach tela atď., ako aj pokožka, ktorej úlohou je (okrem iného) chrániť nás pred prienikom nežiaducich látok do tela, ako aj umožňovať vylučovanie nežiaducich látok z tela potením či vyrážkami. Ďalšími dôležitými zložkami IS sú týmus (brzlík) a kostná dreň.

       IS môže na vpád nezvaných hostí reagovať kýchaním, tvorbou a vylučovaním hlienov (hlavne z nosa), kašľom, vyrážkami, opuchmi, slzením, hnačkou, močením, horúčkou… a keď sa nepodarí zvládnuť útočníka na vstupnej bráne, keď nepriateľ prenikne hlbšie do tela, tak dôjde aj na tvorbu protilátok. Za normálnych okolností drvivú väčšinu votrelcov zvládneme (napr. vyššie vymenovanými spôsobmi) hneď na vstupe, a to aj úplne bez „na mieru ušitých“ (špecifických) protilátok. Toho si pritom ani nie sme vedomí. Keby to tak nebolo, keby nejestvovala všeobecná (nešpecifická) imunita, tak by sme pri každom kontakte s pre nás novým patogénom ochoreli.

       IS je značne zložitou mozaikou a tvorba protilátok je len jedným z kamienkov tejto mozaiky – určite nie kamienkom bezvýznamným, ale predsa len jedným z mnohých. Pritom jediná pozitívna vec, ktorú očkovanie dokáže (a aj to nie vždy), je podnietiť tvorbu protilátok. Výnimkou je očkovanie proti tuberkulóze, ktoré tvorbu protilátok nepodnecuje, ale (zrejme práve preto) ani nijak nechráni pred ochorením na tuberkulózu. Používa sa len kvôli údajnému zníženiu rizika ťažkých foriem tuberkulózy, aj to je však otázne.

       Očkovanie teda nikdy neposilňuje IS ako celok, ale zameriava sa len na jednu z jeho zložiek. Sú však aj spôsoby na celkové posilnenie imunity.

       Treba pritom podotknúť, že ľudské poznanie IS je zatiaľ len veľmi nedokonalé. Doposiaľ mnoho imunitných pochodov nepoznáme dôkladne do hĺbky. Mnohé naše „znalosti“ v oblasti imunity sú v skutočnosti len neoverenými hypotézami alebo teóriami, čo nevedia vysvetliť úplne všetky fenomény, s ktorými sa v živote stretávame. Mnoho dôležitých parametrov nevieme dobre zmerať, alebo len za cenu úmrtia či vážneho poškodenia zdravia dotknutej osoby. Imunologické testy dávajú neraz preukázateľne nesprávne výsledky. Dopredu nie je možné so 100%-nou istotou správne stanoviť, ako IS zareaguje na ten či onen podnet...

       Toto všetko by nás malo viesť k veľkej pokore pred mimoriadne dômyselným dielom Matky Prírody (alebo Boha-Stvoriteľa – vyberte si), ktorým je imunitný systém, lebo o ňom možno viac nevieme, než vieme. Ak teda niekto napr. tvrdí, že to a to zaručene nemohlo byť spôsobené očkovaním, tak buď úmyselne klame, alebo si vo svojej nafúkanosti neuvedomuje, že toho o imunite vie príliš málo.

       Preto aj akékoľvek hrubé zásahy do IS (a očkovanie medzi ne nepochybne patrí) treba robiť s mimoriadnou opatrnosťou a rozvážnosťou, aby sa dobre mienená prevencia nezvrhla na zbraň hromadného ničenia.

Ako by malo očkovanie fungovať?

       Naschvál píšem „by malo“, pretože ani zďaleka nie vždy tak aj funguje.

       Hlavnou myšlienkou za očkovaním je: „prekonanie choroby v malom zabezpečí dobrú ochranu, keď príde choroba vo veľkom“.

       Úplne prvé pokusy o očkovanie (staré vyše 1000 rokov) vyzerali tak, že vykonávateľ očkovania odobral kus hnisu z vyrážky/pľuzgiera osoby, čo sa zotavovala z pravých kiahní (varioly), poškodil (narezal, poškriabal) pokožku očkovanej osoby a do rany vmiesil odobratý hnis. To sa nazýva variolizácia. Takto zaočkované (variolizované) osoby potom údajne prekonali spravidla miernejšiu formu pravých kiahní, než keby zaočkované neboli, pričom zostali proti kiahňam imúnne na pomerne dlhý čas. Nejeden zaočkovaný však na túto „prevenciu“ doplatil životom alebo ťažkým zdravotným postihnutím.

       Zmenu prinieslo v druhej polovici 18. storočia pozorovanie, že dojičky kráv len málokedy ochorejú na pravé kiahne. Totiž aj kravy trpeli ochorením na kiahne, ale kravské kiahne neboli tak nebezpečné ako pravé kiahne. No a dojičky – osoby v najužšom kontakte s kravami – sa zvyčajne nakazili vírusom kravských kiahní, ktorý je až tak podobný vírusu pravých kiahní, že prekonanie kravských kiahní vytvára tzv. krížovú imunitu aj voči pravým kiahňam. Tak to aspoň tvrdia oficiálne zdroje.

       Odvtedy bolo vymyslených ešte niekoľko ďalších spôsobov, ako vyvolať chorobu v malom s vidinou získania imunity voči „plnokrvnej“ chorobe. Tie sa však čoraz viac vzďaľujú od spôsobu prirodzenej nákazy, a v tom spočíva určitý háčik. Viac o tom ale až v druhom dieli tohto seriálu.

       Očkovanie vždy bolo, je a bude úmyselnou nákazou. Pritom sa očakáva, že IS očkovanej osoby si s touto ľahšou verziou choroby hravo poradí a (ak sa zadarí) vytvorí si v priebehu pár dní či týždňov ochranu proti plnokrvnej chorobe na niekoľko mesiacov až rokov. Očkovanie teda vždy predstavuje pre IS určitú záťaž na nejaký čas – kým IS úplne spracuje očkovanie a kým si vytvorí dostatok protilátok.

Obsah seriálu článkov       2. časť >>>

Napísanie tohto článku zabralo autorovi vyše 4 hodiny čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.