Čo možno neviete o očkovaní — 2. časť (Vitalita 10/2011)

02.11.2011 10:39

Ing. Marián Fillo

 

<<< 1. časť       Obsah seriálu článkov       3. časť >>>

 

 

Veda a počiatky očkovania

       Už v minulej časti som spomínal prvé pokusy o očkovanie, teda varioláciu (prenesenie pravých kiahní z jedného človeka na druhého) a vakcináciu (prenesenie kravských kiahní z kravy na človeka). Mimochodom, „vacca“ po latinsky znamená krava, takže vakcinácia je vlastne po slovensky „skravovanie“.

       Priekopníkom (ktorému však častokrát neprávom pripisujú aj samotné objaviteľstvo) vakcinácie bol britský lekár Edward Jenner (1749 – 1823), ktorý sa rozhodol v roku 1796 urobiť v tejto veci vedecký pokus. Pritom ešte pred týmto Jennerovým pokusom bolo v Anglicku a Nemecku známych najmenej 5 prípadov údajne úspešnej vakcinácie. Jenner najprv preniesol na 8-ročného syna svojho záhradníka hnis z pľuzgiera jednej dojičky, ktorá sa nakazila kravskými kiahňami. Záhradníkov syn dostal horúčku a necítil sa dobre, ale nebola z toho žiadna vážna choroba. Keď sa z toho chlapec spamätal, preniesol naňho Jenner pravé kiahne a chlapec neochorel. Údajne neochorel ani neskôr, keď prišiel znovu do styku s pravými kiahňami.

       To sa považuje za vedecký dôkaz, že očkovanie kravskými kiahňami funguje proti pravým kiahňam. Má to však z vedeckého hľadiska vážne slabiny, pretože nie každý človek ochorie na pravé kiahne, keď s nimi príde do styku, čo mohol byť práve aj prípad tohto chlapca.

 

Vedecké testovanie bezpečnosti a účinnosti

       Po správnosti by mal skutočne vedecký pokus vyzerať tak, že by sa ho zúčastnilo aspoň pár tisíc osôb, ktoré by boli rozdelené do dvoch skupín. Tieto dve skupiny by boli vyrovnané ako čo do počtu, tak aj čo do rôznych faktorov majúcich vplyv na vznik a priebeh prenosných ochorení (napr. sociálny status = životná úroveň a životný štýl, úroveň hygieny, vrodené choroby, zdravotné postihnutia, predchádzajúce očkovanie inými vakcínami, (ne)cestovanie do rizikových oblastí, (ne)stýkanie sa s rizikovými ľuďmi atď.).

       Jedna skupina by pritom bola skutočne zaočkovaná, druhá nie. Vlastne predsa len áno, nie však skutočnou očkovacou látkou, ale len nejakou neúčinnou látkou, napr. fyziologickým roztokom (0,9 % kuchynskej soli vo vode).

       O tom, kto je skutočne zaočkovaný a kto len fiktívne, by nevedeli ani účastníci pokusu, ani výskumníci. Bolo by len na nejakom zozname, ktorý by na začiatku pokusu bol uložený do trezoru a vybratý až po skončení pokusu. Tým sa zabráni ovplyvňovaniu výsledkov ľudskou psychikou – či už u účastníka alebo u výskumníka.

       Po skončení pokusu by sa u očkovaných i neočkovaných spočítala chorobnosť na chorobu, proti ktorej sa očkovalo, a porovnanie týchto dvoch skupín by vypovedalo o účinnosti očkovania. Zároveň by sa spočítal aj výskyt iných zdravotných problémov a chorôb v oboch skupinách a ich porovnanie by vypovedalo o (ne)bezpečnosti očkovania.

       Takto by vyzerala skutočne vedecká, tzv. dvojito zaslepená, placebom kontrolovaná štúdia.

       Treba dôrazne upozorniť, že nielen v Jennerových časoch, ale ani dnes sa skutočne vedecké testy očkovacích látok nerobia. Obhajuje sa to akože-etickými dôvodmi, napr. že nemožno predsa nechať nejakú skupinu detí neočkovanú, rozumej: nechránenú. Táto etika však končí u plošného očkovania, pri ktorom sa takouto vedecky neotestovanou (resp. nevedecky otestovanou) vakcínou majú povinne očkovať všetky deti.

 

Vedecké podvody pri testovaní očkovacích látok

       Pritom sa pri akože-vedeckých klinických skúškach vakcín výskumníci (niekedy asi aj úmyselne) dopúšťajú vyslovených vedeckých podvodov a vážnych nedostatkov, napr.:

  • Klinické sledovanie nežiaducich účinkov očkovania sa vykonáva len 3-4 dni po očkovaní. Rodičia síce môžu aj po tom hlásiť nežiaduce účinky, ale 97% z nich je bez akéhokoľvek zdôvodnenia zamietnutých ako nesúvisiace s očkovaním, čo je prípad na Slovensku najpoužívanejšej povinnej vakcíny Infanrix Hexa (tzv. hexavakcína). Mnohé nežiaduce účinky sa však objavia až po týždňoch, mesiacoch, ba dokonca až po roku-dvoch (napr. cukrovka 1. typu).

  • Tzv. kontrolná skupina sa neočkuje skutočným placebom (tzn. neúčinnou látkou), ale inou vakcínou alebo napol vakcínou (niektorými zložkami vakcíny). Potom údajne „očkovanie nevykazuje významne vyšší výskyt nežiaducich účinkov než placebo“ a teda je bezpečné. To samozrejme nie je pravda, lebo aj kontrolná skupina bola očkovaná nebezpečnými látkami.

  • Neporovnáva sa zdravie očkovaných detí so zdravím detí úplne neočkovaných.

  • Testuje sa príliš málo osôb. Niektoré nežiaduce účinky sa prejavujú len u jedného človeka z 10.000 či 100.000, takže pri 1.000 účastníkoch sa takýto nežiaduci účinok pred schválením vakcíny sotva zistí.

  • Ignorujú sa synergické efekty. Rôzne vakcíny a zložky vakcín spôsobujú určité nežiaduce účinky nie samostatne, ale až pri súbežnom podaní. Napr. je po očkovaní hexavakcínou známa tzv. „reaktivácia“ už zahojenej chráničky po BCG vakcíne proti tuberkulóze. Alebo sú častejšie a vyššie horúčky po súbežnom očkovaní Infanrixom Hexa a Prevenarom v jeden deň, než keby bol odstup medzi nimi aspoň dva týždne, či ešte lepšie mesiac. Reálne sa však očkuje v kontexte očkovacieho kalendára, takže izolované testovanie bezpečnosti očkovacej látky umelo „opticky zvyšuje“ jej bezpečnosť.

  • U detských vakcín sa netestuje vplyv na plodnosť, hoci vakcíny s obsahom napr. polysorbátu 80 (Prevenar 13, Gardasil/Silgard, Infanrix Hexa) môžu mať negatívny dopad na plodnosť. Tento efekt polysorbátu 80 bol potvrdený u potkanov.

  • Štúdie vakcín zvyčajne platia ich výrobcovia a je bežné, že keď štúdia dospeje k negatívnym výsledkom, výrobca ju nezverejní. Zverejňujú sa teda takmer výlučne len tie štúdie očkovacích látok, ktoré prinášajú pozitívne výsledky. To budí mylný dojem, že všetky vakcíny sú bezpečné a účinné. Zároveň môže dôjsť k rôznym skresleniam výsledkov alebo vyvodeniu nesprávnych záverov (vždy nahrávajúcich výrobcovi) zo zozbieraných údajov. Niet divu, keďže tu ide o masívny konflikt záujmov. Po žiadosti istej skupiny rodičov a vedcov sa zistilo, že sady v štúdiách nameraných údajov boli buď „stratené“, alebo neboli sprístupnené na nezávislé zhodnotenie, takže tieto štúdie sú v zásade neoveriteľné. U niekoľkých z tých málo údajov, čo sprístupnené boli, sa zase zistilo, že namerané údaje neoprávňujú vyvodiť také závery, aké boli vyvodené a publikované.

  • Neraz sa tiež stáva, že štúdia je úmyselne navrhnutá tak, aby skresľovala výsledky v prospech očkovania. Môže to byť ignorovaním podstatných faktorov, ktoré ovplyvňujú výsledky štúdie (napr. ak sa testuje vplyv ortuti vo vakcínach, tak by to mohlo byť ignorovanie podielu morských rýb v strave, keďže tie obsahujú veľa ortuti), výberom len takých účastníkov do testu, ktorí majú najvyššiu pravdepodobnosť, že očkovanie zvládnu bez poškodenia zdravia, čo nezodpovedá skutočnej populácii, atď. atď.

 

Prítomnosť protilátok namiesto skutočnej imunity

       Jednu vec však Jennerovi nemožno uprieť: Hoci jeho pokus nebol celkom vedecký, testoval účinnosť vakcíny proti skutočnej chorobe. To sa však dnes z etických dôvodov nerobí. Totiž, čo keby vakcína nefungovala? Testované osoby by potom boli vystavené napospas možno smrteľnému ochoreniu.

       A tak sa namiesto testovania nákazou dnes len merajú protilátky v krvi očkovanej osoby. To je síce oveľa bezpečnejšie než pokusná nákaza divokým ochorením, avšak z prísne vedeckého hľadiska to nedokazuje imunitu voči danej chorobe. Stalo sa už viackrát, že napriek vysokému množstvu protilátok v krvi tá či oná osoba aj tak na danú chorobu ochorela. A naopak – deje sa na dennom poriadku, že niekto nemá žiadne protilátky proti určitému choroboplodnému zárodku, ale aj napriek tomu neochorie. V tom prípade zvládne nákazu samotná všeobecná (nešpecifická) imunita bez potreby protilátok. To je prípad pneumokokov, meningokokov a hemofilov, čo sú baktérie, ktoré v sebe nosí niekoľko desiatok percent ľudí bez toho, že by im spôsobovali akékoľvek ťažkosti.

       Prítomnosť protilátok teda nie je zárukou, že neochorieme, aj keď je v takom prípade ochorenie spravidla menej pravdepodobné.

 

Zdroje:

 

<<< 1. časť       Obsah seriálu článkov       3. časť >>>

 

Napísanie tohto článku trvalo autorovi približne 4 hodiny čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.

 

Štítky:

|

Späť