Čo možno neviete o očkovaní — 23. časť (Vitalita 8/2013)

Ing. Marián FILLO

<<< 22. časť       Obsah seriálu článkov       24. časť >>>

       Keď zlyhajú všetky pokusy lekára či epidemiológa presvedčiť Vás, že očkovanie je pre Vaše dieťa prínosom, spravidla príde na rad citové vydieranie v zmysle: „Vďaka 98%-nej zaočkovanosti máme kolektívnu imunitu, takže neochorejú ani tie deti, ktoré nemôžu byť očkované zo zdravotných dôvodov a ktoré sú najohrozenejšie. Ak sa nebudú očkovať tí, čo môžu, ohrozíme tým tých, čo sa očkovať nemôžu. Chcete si to snáď zobrať na zodpovednosť?“

       Ako je to teda s kolektívnou imunitou? Je to realita alebo len zbožné prianie imunológov?

Základné predpoklady kolektívnej imunity

       Myšlienka kolektívnej imunity spočíva v tom, že keď je dostatočné percento obyvateľstva zaočkované (či už to má byť 85%, 90% alebo 95%), nemôže dôjsť k epidémiám, pretože aj keby sa jeden človek nakazil (napr. na zahraničnej ceste), má okolo seba samých očkovaných a tí sa nenakazia, takže prenosné ochorenie sa nemôže šíriť.^[1]

       Všimnite si ale, že reč je o zaočkovanosti, nie o imunite. Aby mohla byť táto teória pravdivá, muselo by byť vysoké percento obyvateľstva imúnne, nie zaočkované. Ono to totiž nie je jedno. Vírusu či baktérii vôbec nezáleží na tom, či je adept na nákazu zaočkovaný. Podstatné je, či je alebo nie je voči danej chorobe imúnny (neschopný ochorieť na ňu). On totiž zaočkovaný človek nemusí nutne byť imúnny voči chorobe, proti ktorej je zaočkovaný. Jednak si u každého očkovania nejaká časť očkovaných nevytvorí žiadne protilátky alebo si ich nevytvorí dosť na to, aby neochorela,^[2] jednak ochranný účinok očkovania (hladina protilátok) časom klesá, až sa raz dostane pod tzv. ochrannú hladinu, takže zaočkovaný človek je potom opäť schopný ochorieť.^[3]

       Ale ani to nie je všetko. Ak sa daná choroba šíri aj inak než z človeka na človeka (napr. zo zvieraťa/hmyzu na človeka alebo skrz jedlo), je akákoľvek kolektívna imunita voči nej čistou ilúziou – ledaže by bolo možné zaočkovať všetky zvieratá, či všetko jedlo. Je totiž jedno, koľko percent ľudí bude imúnnych, keď sa nechránený človek môže nakaziť inak než od človeka.

       Aby to nebolo málo, človek síce môže byť voči nejakej chorobe imúnny (trebárs aj vďaka očkovaniu), napriek tomu však môže vylučovať baktérie či vírusy danej choroby, a tým ju šíriť. Takže ani imunita tu nie je nič platná, pretože imunita znamená len toľko, že imúnny človek neochorie, nie však to, že nie je schopný nakaziť sa a vylučovať pôvodcov choroby.

       U iných chorôb je zase možné preniesť ich skrz predmety (typicky napr. kľučka na dverách alebo uterák na WC), aj keby človek, čo chorobu preniesol, bol dokonale zaočkovaný a sám sa nenakazil.

       Zhrnuté: dosiahnuť skutočnú kolektívnu imunitu voči nejakej chorobe možno očkovaním len v prípade, že ochranný účinok očkovania je doživotný alebo sa drvivá väčšina očkovaných dáva dostatočne často preočkovať, a to len u takej choroby, ktorá sa prenáša výhradne z človeka na človeka, nemožno ju preniesť predmetmi, zvieratami či hmyzom, a úspešne zaočkovaný človek zásadne nešíri pôvodcu ochorenia.

Povinné očkovanie a kolektívna imunita

       U tetanu je kolektívna imunita vylúčená, pretože tetanus sa vôbec neprenáša z človeka na človeka,^[4] ale len hlbokými špinavými ranami, kontaminovanými tetanovými spórami.

       Aj u záškrtu je kolektívna imunita vylúčená, pretože očkovacia látka podnecuje len k tvorbe protilátok proti záškrtovému toxínu (jedu, ktorý vypúšťa záškrtová baktéria Corynebacterium diphtheriae), nie však k tvorbe protilátok proti samotnej záškrtovej baktérii.^[5] Baktérie sa teda napriek očkovaniu môžu v tele očkovaného veselo množiť a vylučovať z neho, a to ešte lepšie než u neočkovaného, pretože neočkovaný by s vyššou pravdepodobnosťou ochorel a zostal doma či v nemocnici, úspešne očkovaný však (bez vedomia o tom, že je nakazený) môže ísť spokojne do školy či do práce a bude pôvodcu záškrtu šíriť oveľa lepšie. Očkovanie proti záškrtu je teda z epidemiologického hľadiska (ak si za cieľ dáme chrániť plošným očkovaním tých, čo očkovaní nemôžu byť zo zdravotných dôvodov) úplne kontraproduktívne.

       Očkovanie proti vírusovej detskej obrne v súčasnosti u nás používanou neživou injekčnou vakcínou (Inactivated/Injectable Poliomyelitis Vaccine = IPV) môže vytvoriť protilátky len v krvi (nie na slizniciach), takže vírus detskej obrny, ktorý typicky žije v tráviacej sústave, môže bez problémov napadnúť úspešne zaočkovaného človeka s nespočtom protilátok v krvi, množiť sa v jeho tráviacej sústave a šíriť sa jeho výlučkami. U nás používaná IPV teda nie je schopná vytvoriť kolektívnu imunitu voči detskej obrne.

       Čierny kašeľ spôsobuje baktéria Bordetella pertussis, proti ktorej sa očkuje, ale i príbuzná baktéria Bordetella parapertussis, proti ktorej očkovanie nie je nič platné, ba dokonca zvyšuje jej šance na kolonizáciu obete až 40x!!!^[6] Očkovanie proti čiernemu kašľu teda reálne mnohonásobne zvyšuje riziko ochorenia na jednu baktériu, i keď u cca 80% očkovaných^[7] dočasne znižuje riziko ochorenia na druhú baktériu. A čo znamená „dočasne“? Podľa najnovších výskumov to sú len zhruba tri roky.^[8] Keďže rozostupy medzi preočkovaniami sú u nás 5 a 7 rokov, je zrejmé, že zhruba polovica detí do 18 rokov nie je voči čiernemu kašľu imúnna (buď nikdy nebola, alebo už nie je), a z dospelých prakticky nikto, ledaže by čierny kašeľ (možno nevedomky) prekonali. Pri súčasnej vakcíne teda o kolektívnej imunite proti čiernemu kašľu vôbec nemôže byť reč, veď reálne môže byť očkovaním chránených možno tak 10%–15% obyvateľstva, čo je na akúkoľvek kolektívnu imunitu smiešne málo.

       Taktiež nemôže byť u nás reč o kolektívnej imunite proti hemofilom typu b (Hib), nákazlivej žltačke (infekčnej hepatitíde) typu B (HepB), či pneumokokom, pretože sa proti nim u nás plošne očkuje len od roku 2000 (Hib), 1998 (HepB) resp. 2009 (pneumokoky). To znamená, že doposiaľ bola zaočkovaná len pomerne malá časť obyvateľstva – hlboko pod 50%, takže o kolektívnej imunite ani snívať! Navyše u pneumokokov a hemofilov sa očkuje len proti niekoľkým kmeňom baktérií, zďaleka nie proti všetkým. Pneumokoková vakcína dokonca preukázateľne zvyšuje riziko ochorenia na tie typy pneumokokov, ktoré nie sú vakcínou pokryté.^[9]

       O kolektívnej imunite proti príušniciam (mumpsu) taktiež nemožno hovoriť, lebo sa u nás očkuje v dvoch dávkach (v roku a pol a v 11. roku života), ale dostatočne vysoká hladina protilátok trvá len zhruba 12–15 rokov po očkovaní (ak je úspešné, čo je možno tak v 90% prípadov) a potom sa prudko znižuje.^[10] Preto aj v nedávnej epidémii príušníc v Česku takmer všetci chorí boli očkovaní dospievajúci alebo mladí dospelí.^[11] Plošne sa u nás proti príušniciam očkuje len od roku 1987, takže väčšina obyvateľstva očkovaná nebola a kolektívna imunita ani z tohto dôvodu nehrozí.

       Nakoniec ako najsľubnejšie vyzerajú očkovania proti osýpkam a ružienke. Proti osýpkam sa u nás plošne očkuje od roku 1969, proti ružienke od roku 1982, ale očkovali sa 12-ročné dievčatá, tzn. ročník 1970 a mladšie. Od roku 1985 sa proti ružienke začali plošne očkovať aj chlapci v 2. roku života, tzn. ročník 1984 a mladší.^[12] Prví očkovaní proti osýpkam dnes majú 44 rokov, takže možno povedať, že väčšina obyvateľstva už zaočkovaná je. U ružienky tiež, ale len čo sa týka ženského pohlavia. Väčšina slovenských mužov ešte proti ružienke očkovaná nebola. Preto u ružienky môžeme na kolektívnu imunitu rovno zabudnúť.

       Ani u osýpok však ešte nemožno hovoriť o 94% alebo vyššej zaočkovanosti, čo údajne treba na kolektívnu imunitu proti nim.^[13] Ako je teda možné, že sme na Slovensku už dlho nemali žiadnu epidémiu osýpok? Posledná epidémia osýpok bola u nás v roku 1997–1998.^[14] Sčasti je to tým, že staršie ročníky než 1969 si ešte osýpkami prešli takmer do jedného a majú doživotnú imunitu. Imunita po očkovaní trvá možno tak 30 rokov, u niekoho aj dlhšie, takže ešte ubehol len krátky čas, odkedy prví očkovaní o očkovaním vyvolanú imunitu prišli. Možno však do budúcnosti očakávať pribúdanie prípadov osýpok u ľudí nad 30 rokov, ako aj u detí do roka a pol, keďže prvé očkovanie sa robí až v 15.–18. mesiaci života.

Plošné očkovanie zničilo skutočnú kolektívnu imunitu

       Kolektívna imunita by mala chrániť pred prenosným ochorením najzraniteľnejších, a to sú bezpochyby dojčatá (deti do 1. narodenín). U tzv. bežných detských chorôb (osýpky, príušnice, ružienka, čierny kašeľ, ovčie kiahne…) to svojho času bolo tak, že takmer všetci z ročníka tieto choroby prekonali, čím sa stali voči nim doživotne imúnnymi. Matky najprv skrz placentu a neskôr dojčením prenášali na svoje bábätká svoje vlastné protilátky, nadobudnuté prirodzeným prekonaním choroby. Tým chránili bábätko až do času, kedy už bolo schopné vysporiadať sa s týmito chorobami samo, zvyčajne do 2.–3. narodenín. Bežné detské choroby u dojčených detí do 2 rokov teda bývali extrémne zriedkavé. Doživotná imunita sa udržiavala opakovanými epidémiami raz za niekoľko rokov, takže tí, čo chorobu prekonali, neochoreli, ale opakovane prichádzali do styku s pôvodcom choroby, čím si obnovovali imunitu. Plošné očkovanie tento kolobeh prerušilo.

       Pritom iba prirodzeným prekonaním ochorenia vzniknú protilátky typu IgA (imunoglobulín A), ktoré sa prenášajú materským mliekom.^[15] Očkovaním vytvorené protilátky typu IgG sa prenášajú len cez placentu^[16] a po narodení je ich životnosť len niekoľko málo mesiacov. Drvivá väčšina materských IgG zmizne už po 4 mesiacoch od narodenia.^[17]

       Vieme tiež, že osýpky, príušnice i ovčie kiahne sú v dospelosti oveľa nebezpečnejšie než povedzme medzi 3. a 10. rokom života. Keďže pred začiatkom plošného očkovania proti týmto chorobám ich prekonal takmer každý v detstve, nehrozili komplikované priebehy chorôb ani v dospelosti. Plošné očkovanie to ale úplne zmenilo. Vďaka nemu deti od 2 rokov prestali mávať tieto choroby, ale zvýšil sa ich výskyt ako vo vysoko rizikovej dospelosti, tak aj vo vysoko rizikovom dojčenskom veku. Plošné očkovanie teda situáciu vo výsledku radikálne zhoršilo.^[18]

       Zatiaľ sa to u nás až tak výrazne neprejavilo, lebo matky, narodené r. 1968 a staršie, ešte chránili svoje bábätká dojčením, a tých, čo boli už očkovaní a ochrana im vyprchala, nie je až tak veľa. Čím ďalej ich však bude viac, rovnako ako bábätiek, nechránených dojčením, keďže ich matky už boli očkované. To vidno aj na štatistikách napr. z Francúzska, kde najviac chorých na osýpky bolo medzi deťmi do 1. narodenín.^[19] Je len otázkou času, kedy to príde aj ku nám.

       A nebude za to môcť to odhadom 1% (ak mám byť optimista) detí, neočkovaných pre nesúhlas rodičov. V skutočnosti to bude vina plošného povinného očkovania proti chorobám, ktoré sú pre drvivú väčšinu ľudí úplne banálne, ak sú liečené vitamínmi, dostatkom tekutín a pokojom na lôžku namiesto kontraproduktívneho zrážania horúčky chemickými prostriedkami.

Zdroje

[1]  https://en.wikipedia.org/wiki/Herd_immunity

[2]  https://www.immunisation.ie/en/ChildhoodImmunisation/YourQuestionsAnswered/#do_vaccines_always_work

[3]  https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/275336-cierny-kasel-sa-vracia-lekari-odporucaju-ockovanie/

[4]  https://www.ovg.ox.ac.uk/tetanus

[5]  https://www.vitalia.cz/clanky/17-kauza-ockovani-zaskrt/

[6]  https://www.cidd.psu.edu/research/synopses/acellular-vaccine-enhancement-b.-parapertussis

[7]  https://www.cdc.gov/pertussis/about/faqs.html#booster

[8]  Maxwell A. Witt, Paul H. Katz, David J. Witt: „Unexpectedly Limited Durability of Immunity Following Acellular Pertussis Vaccination in Pre-Adolescents in a North American Outbreak“, Clin Infect Dis, 2012, 54(12):1730–1735

[9]  Elske J. M. van Gils, Reinier H. Veenhoven, Eelko Hak, Gerwin D. Rodenburg, Wendy C. M. Keijzers, Debby Bogaert, Krzysztof Trzcinski, Jacob P. Bruin, Loek van Alphen, Arie van der Ende, Elisabeth A. M. Sanders: „Pneumococcal Conjugate Vaccination and Nasopharyngeal Acquisition of Pneumococcal Serotype 19A Strains“, JAMA, 2010, 304(10):1099–1106

[10]  https://www.vakciny.net/pravidelne_ockovani/MMR.htm#8

[11]  https://zpravy.idnes.cz/v-cesku-radi-priusnice-ockovani-proti-nemoci-selhalo-pc5-/domaci.aspx?c=A111012_094431_domaci_taj

[12]  https://www.slobodavockovani.sk/news/z-dejin-povinneho-ockovania-na-slovensku/

[13]  https://www.immunizationinfo.org/issues/general/community-immunity

[14]  https://www.rizikaockovania.sk/dok/Statistiky_infekcne_ochorenia_a_ockovanie.pdf

[15]  https://en.wikipedia.org/wiki/Immunoglobulin_A

[16]  https://en.wikipedia.org/wiki/Immunoglobulin_G

[17]  H. Sarvas, I. Seppälä, S. Kurikka, Rita Siegberg, O. Mäkelä: „Half-life of the maternal IgG1 allotype in infants“, J Clin Immunol, 1993, 13(2):145–151

[18]  https://www.slobodavockovani.sk/news/dr-tatjana-obuchanyc-iluzia-ockovania-o-tom-ako-ockovanie-oslabuje-prirodzenu-imunitu-a-co-mozno-urobit-pre-znovuziskanie-zdravia-9-ockovaci-paradox/

[19]  https://www.slobodavockovani.sk/news/odpoved-ruvz-nitra-na-niekolko-otazok-k-mmr-vakcine/

<<< 22. časť       Obsah seriálu článkov       24. časť >>>

Napísanie a zverejnenie tohto článku zabralo autorovi približne 6 hodín čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, budeme radi, ak našu činnosť podporíte.