Čo možno neviete o očkovaní — 27. časť (Vitalita 12/2013)

Ing. Marián FILLO

<<< 26. časť       Obsah seriálu článkov       28. časť >>>

       Začiatkom novembra sa v médiách vyrojili správy o návrate obávaného čierneho kašľa. Je naozaj čoho sa báť? Čo je to za chorobu? A ozaj sa vrátila? Má zmysel proti čiernemu kašľu očkovať?

Návrat či pokračovanie trendu?

       Tvrdiť, že čierny kašeľ sa tohto roku na Slovensko vrátil, je hrubé zavádzanie. Štatistiky hovoria o 105 prípadoch v r. 2008, 288 v r. 2009, 1379 v r. 2010, 936 v r. 2011,^[1] 950 v r. 2012 a do 5.XI.2013 bolo evidovaných 822 prípadov čierneho kašľa.^[2] Je teda otázne, či tohtoročná štatistika vôbec prekročí tú minuloročnú, jasné však je, že počet zaznamenaných prípadov čierneho kašľa je stabilizovaný okolo 1000 prípadov ročne už štvrtý rok v poradí. Nijaký návrat sa teda nekoná, len opakovanie z minulého roka.

       Možno si teda právom položiť otázku, či za bombastickými titulkami „náhodou“ nestojí nejaký výrobca vakcíny proti čiernemu kašľu, resp. jeho reklamná či PR agentúra. Keďže výrobcovia vakcín sú globálni hráči, správnosti tejto domnienky nasvedčujú aj obdobné správy z Česka.^[3] Ani v Česku nejde o nijaký dramatický nárast v porovnaní s predchádzajúcimi piatimi rokmi.^[4]

Čierny kašeľ – čo je zač?

       Čierny kašeľ (zvaný aj divoký, divý či somársky kašeľ, cudzím slovom pertussis) je bakteriálna choroba, ktorú spôsobujú baktérie Bordetella pertussis a Bordetella parapertussis. Táto baktéria dokáže prežiť mimo ľudského tela až 6 dní, takže ju môžu roznášať aj úspešne zaočkovaní ľudia, napr. na odeve.^[5] Prejavuje sa dlhotrvajúcim kašľom (3 týždne až 3 mesiace), ktorý u dospelých býva spravidla tak mierny, že sa s ním ani neunúvajú k lekárovi. Z toho vyplýva že štatistiky čierneho kašľa sú silne podhodnotené, lebo drvivá väčšina prípadov u dospelých nie je vôbec zachytená.

       Podobne však navonok vyzerajú aj infekcie mykoplazmami a chlamýdiami, takže bez laboratórneho testu je ľahko možné (a deje sa tak zrejme často) zameniť si navzájom nákazy týmito druhmi baktérií.^[6] Ba dokonca niektoré prípady čierneho kašľa lekári diagnostikujú ako astmu.^[7]

       Inkubačná doba (obdobie od nakazenia sa až do prejavu prvých príznakov) je typicky týždeň až 10 dní, najmenej však 4 dni a najviac tri týždne, výnimočne až 6 týždňov.^[8] Prvé štádium – kolonizácia – je ako prechladnutie, s horúčkou, nevoľnosťou a kašľom, ktorý naberá na intenzite počas približne 10 dní. Potom to vyzerá, že prechladnutie je za nami a niet sa čoho obávať. Druhé štádium čierneho kašľa – toxémia – začína postupne. Dieťa začne čudne kašľať a po približne 2 týždňoch kašeľ zosilnie. Dlhé záchvaty kašľa často končia charakteristickým lapaním po vzduchu (híkaním). Tento kašeľ je častokrát výraznejší v noci. Ak sa tento kašeľ zmení a stane sa viac štekavým, s pravidelnejšie sa vyvíjajúcim vzorcom v noci „každú celú hodinu“, pôjde zrejme o čierny kašeľ.^[9] Typické híkanie (od čoho je odvodený ľudový názov „somársky kašeľ“) sa prejavuje hlavne u malých detí, u starších menej, ak vôbec.

       Baktérie B. pertussis a B. parapertussis nie sú pohyblivé,^[10] nevedia sa teda (na rozdiel od napr. borélií, spôsobujúcich boreliózu) rozliezť po tele. Aby neboli ľahko zneškodnené, pomáhajú si toxínmi (jedmi), ktoré ochromujú imunitný systém a spôsobujú typické príznaky choroby. Ide o pertusický toxín (PT)^[11], adenylát-cyklázový toxín (ACT),^[12] a tracheálny cytotoxín (TCT).^[13] Súčasné očkovanie proti čiernemu kašľu tzv. acelulárnou (nebunkovou) vakcínou nie je schopné vytvoriť u očkovanej osoby obranu proti ACT či TCT. Ak vôbec, tak len proti PT.

       Keď človek vdýchne baktérie čierneho kašľa, pokiaľ ich vzápätí nevykýchne či nevykašle, prilepia sa tieto na výstelku slizníc v dýchacej sústave. Sliznice sú pokryté bunkami, čo majú tzv. riasinky (cílie). Riasinky vyzerajú ako krátke vlasy či mihalnice a vlnia sa, čím udržujú v pohybe tekutinu, zvlhčujúcu sliznice, ktorú nazývame hlien. Hlien je plný protibakteriálnych látok, či už je to enzým lyzozým, rozkladajúci bunkové steny baktérií,^[14] alebo imunoglobulíny (protilátky).^[15] Pohybujúci sa hlien je teda pre baktérie čierneho kašľa nebezpečný, a tak sa bránia tým, že bunkám, na ktoré sú prilepené, pomocou TCT odrežú riasinky a nakoniec ich úplne zničia,^[16] čím sa zastaví pohyb hlienu. Hlien potom stečie dole k prieduškám, kde sa hromadí a časom upcháva priechod vzduchu, takže je ho potrebné vykašľať.

       Toto je problém hlavne pre novorodencov a menšie dojčatá, ktoré ešte nevedia účinne kašľať, aby nahromadené hlieny vylúčili, takže im hrozí udusenie sa. Preto je potrebné držať bábätko vo zvislej polohe s podopretým hrudníkom a nakláňať ho mierne dopredu, čo mu uľahčí vykašľanie hlienov.^[17]

Liečba

       Klasická liečba zahŕňa antibiotiká a tzv. kyslíkový stan, kam položia bábätko na chrbát, čo je na vykašľanie hlienov tá najnevhodnejšia možná poloha. Antibiotiká sú tiež značne kontraproduktívne, keďže zabijú množstvo baktérií (nielen B. pertussis), čím sa uvoľní do tela ešte viac toxínov a situácia sa zhorší.

       Homeopatia ponúka proti čiernemu kašľu lieky Drosera, Coccus cacti a Pertussinum,^[18] avšak je veľmi dôležité podať ich čo najskôr. Podanie v čase záchvatov kašľa už nemá očakávaný efekt.

       Aj v neskorších štádiách však pomáha vitamín C, ktorý neutralizuje toxíny, vďaka čomu umožňuje imunitným bunkám vykonať si svoju prácu a baktérie postupne zničiť. Vitamín C nie je priamym liekom, len podporuje imunitu, aby si poradila sama. Vďaka nemu sa tvorí menšie množstvo red­šieho hlienu, takže je ľahšie ho vykašľať. Odporúča sa začať s dávkou cca 400 mg na kg telesnej váhy denne, rozdelenou na aspoň 3 časti (ráno, na obed, večer), ideálne na viac menších dielov.

       Keďže pri tak vysokej dávke by to bolo neúnosne kyslé, čo by malé deti pravdepodobne nezniesli, odporúča sa miesto kyseliny L-askorbovej použiť nekyslý L-askorbát sodný (sodnú soľ kyseliny L-askorbovej). Ak máte problém zohnať hotový askorbát, je možné si ho po domácky vyrobiť pridaním sódy bikarbóna (hydrogenuhličitanu sodného) do vodného roztoku kyslého vitamínu C. To spôsobí „šumienku“, chemickú reakciu, pri ktorej sa uvoľňuje kysličník uhličitý, takže pred použitím treba nechať roztok vybublinkovať. Ak by to chorého prehnalo, treba dávku znížiť. Ak sa nedostavil žiaduci efekt (významné zníženie frekvencie a intenzity kašľa), treba dávku zvýšiť. Malým bábätkám sa dá počas dojčenia vopchať do pusy spolu s bradavkou aj kvapkadlo s vitamínom C. Askorbát vápenatý a tzv. Ester-C sú na liečebné účely nevhodné.

Očkovanie proti čiernemu kašľu

       Prvýkrát baktériu B. pertussis identifikovali ako pôvodcu čierneho kašľa v roku 1900 parížski výskumníci Jules Bordet a Octave Gengou. Izolovali ju o 6 rokov neskôr^[19] a v roku 1912 sa pokúsili o vakcínu z teplom zabitých baktérií B. pertussis, avšak bez úspechu. V roku 1925 testoval svoju vakcínu proti čiernemu kašľu dánsky lekár Thorvald Madsen, údajne úspešne, v roku 1933 však informoval o úmrtí 2 detí následkom očkovania touto vakcínou.^[20] V roku 1931 informovala Rada pre farmáciu a chémiu v USA o stiahnutí vakcín proti čiernemu kašľu zo zoznamu nových a neoficiálnych liečiv, čiže ich prestala odporúčať, keďže konštatovala ich nulový efekt v prevencii čierneho kašľa.^[21] Určitý pokrok nastal v 40. rokoch, keď boli zavedené testy sily i bezpečnosti očkovacích látok na myšiach. Dovtedy sa vyrábali vakcíny bez štandardizovaného testovania.^[22]

       Už v 60. rokoch sa ozývali hlasy, že test bezpečnosti na myšiach je nedostatočný, keďže poškodenia mozgu spôsobujú aj vakcíny, čo týmto testom prešli.^[23] Išlo vtedy o tzv. celobunkové vakcíny, kde boli celé baktérie B. pertussis, len usmrtené rôznym spôsobom (teplom, formaldehydom, thiomersalom obsahujúcim ortuť). Tieto baktérie obsahovali aktívne toxíny, čím boli nebezpečné. Mohli v zásade spôsobiť rovnaké (toxínmi navodené) problémy, ako samotný čierny kašeľ, vrátane neurotoxických (nervovú sústavu poškodzujúcich) účinkov PT. Z toho dôvodu sú celobunkové vakcíny proti čiernemu kašľu považované za jedného z možných pôvodcov neurologických porúch, vrátane autizmu a porúch autistického spektra.^[24] Je to len náhoda, že prvý opis autizmu zverejnil Leo Kanner sťaby „chorobu, ktorá sa tak náramne odlišuje od všetkého, čo bolo doposiaľ hlásené“, v roku 1943,^[25] pričom sa týka prípadov, zaznamenaných od roku 1938 – od toho roku, kedy začalo prvé masové očkovanie proti čiernemu kašľu vakcínou od Pearl Kendrick a Grace Eldering?^[26]

       S celobunkovou vakcínou proti čiernemu kašľu (ktorá sa od 50. rokov podáva v kombinácii s tetanom a záškrtom, tzv. DTP = diftéria, tetanus, pertussis) sú spájané aj nečakané úmrtia dojčiat, tzv. syndróm náhleho úmrtia dojčaťa (angl. Sudden Infant Death Syndrome = SIDS). V Japonsku kvôli tomu v roku 1975 posunuli začiatok očkovania DTP vakcínou z 2 mesiacov na 2 roky, vďaka čomu prudko klesol výskyt nevysvetlených (rozumej: očkovaním spôsobených) úmrtí dojčiat i dojčenskej úmrtnosti ako takej. Obdobný scenár nastal v tom istom roku vo Veľkej Británii, keď na verejnosť presiakli správy o DTP vakcíne ako pravdepodobnej príčine SIDS.^[27]

       Dnes používaná acelulárna vakcína má menej nežiaducich účinkov, avšak dĺžka jej ochranného účinku je len okolo 3 rokov,^[28] pričom len 80%–85% očkovaných si vôbec vytvorí akú-takú hladinu protilátok.^[29] Keď sa pozrieme na rozostupy medzi očkovaniami proti čiernemu kašľu, zistíme, že sú dlhšie, takže aj z tých 80% úspešne zaočkovaných už veľká časť nie je vôbec imúnna rok-dva-tri pred ďalšou posilňovacou dávkou. Na druhú stranu nie je dosť dobre možné príliš často očkovať proti tetanu (vždy sa očkuje proti čiernemu kašľu spolu s tetanom, lebo samostatnej vakcíny niet), keďže to vyvoláva vážne alergické reakcie. Tak sa dostalo toto očkovanie do slepej uličky: ochranný účinok je príliš krátky, ale dostatočne časté preočkovanie nie je možné. Navyše očkovanie neúčinkuje proti B. parapertussis a uvažuje sa aj o mutácii B. pertussis ako o dôvode neúčinnosti súčasných vakcín.^[30] Tak-či-onak: očkovanie súčasnými vakcínami vôbec nerieši vzniknutý problém.

Zdroje:

[1]  https://apps.who.int/immunization_monitoring/en/globalsummary/timeseries/tsincidenceper.htm

[2]  https://www.pluska.sk/spravy/z-domova/pozor-cierny-kasel-slovensku-pribudaju-chori-touto-diagnozou.html

[3]  https://www.novinky.cz/domaci/318263-cerny-kasel-radi-v-cesku-jako-pred-50-lety-pocet-pripadu-je-rekordni.html

[4]  https://www.szu.cz/publikace/data/vybrane-infekcni-nemoci-v-cr-v-letech-2003-2012-absolutne

[5]  https://www.phac-aspc.gc.ca/lab-bio/res/psds-ftss/bordetella-pertussis-eng.php

[6]  H. O. Hallander, J. Gnarpe, H. Gnarpe, P. Olin: „Bordetella pertussis, Bordetella parapertussis, Mycoplasma pneumoniae, Chlamydia pneumoniae and persistent cough in children“, Scand J Infect Dis, 1999, 31(3):281–286

[7]  https://www.protisedi.cz/article/svetle-chvilky-cerneho-kasle

[8]  https://www.health.ny.gov/diseases/communicable/pertussis/fact_sheet.htm

[9]  https://www.slobodavockovani.sk/news/ako-liecit-cierny-kasel-vitaminom-c/

[10]  https://en.wikipedia.org/wiki/Bordetella

[11]  https://en.wikipedia.org/wiki/Pertussis_toxin

[12]  https://en.wikipedia.org/wiki/Adenylate_cyclase_toxin

[13]  https://en.wikipedia.org/wiki/Tracheal_cytotoxin

[14]  https://en.wikipedia.org/wiki/Lysozyme

[15]  https://en.wikipedia.org/wiki/Mucus

[16]  B. T. Cookson, A. N. Tyler, W. E. Goldman: „Primary structure of the peptidoglycan-derived tracheal cytotoxin of Bortetella pertussis“, Biochemistry, 1989, 28(4):1744-1749

[17]  https://www.slobodavockovani.sk/news/liecba-babatiek-s-ciernym-kaslom/

[18]  A. Kotok: „Očkovanie v otázkach a odpovediach pre premýšľajúcich rodičov“, Slovart-Print, Bratislava, 2012, str. 116

[19]  N. Guiso: „Bordetella pertussis and Pertussis Vaccines“, Clin Infect Dis, 2009, 49(10):1565–1569

[20]  T. Madsen: „Vaccination against whooping cough“, JAMA, 1933, 101(3):187–188

[21]  Council on Pharmacy and Chemistry: „Pertussis vaccines omitted from N.N.R.“, JAMA, 1931, 96(8):613

[22]  D. Geier, M. Geier: „The true story of pertussis vaccination: a sordid legacy?“, J Hist Med Allied Sci, 2002, 57(3):249–284

[23]  C. N. Christensen: „More risky to give, or not to give?“, Am J Dis Child, 1963, 105(4):417

[24]  H. Coulter, B. L. Fisher: „DPT: A shot in the dark“, Harcourt Brace Jovanovich, New York, 1985

[25]  L. Kanner: „Autistic disturbances of affective contact“, Nervous Child, 1943, 2:217–250

[26]  C. G. Shapiro-Shapin: „Pearl Kendrick, Grace Eldering, and the Pertussis Vaccine“, Emerg Infect Dis, 2010, 16(8): 1273–1278

[27]  https://www.whale.to/vaccines/scheibner1.html

[28]  https://www.livescience.com/35923-whopping-cough-pertussis-vaccine-immunity.html

[29]  https://www.immunisation.ie/en/ChildhoodImmunisation/YourQuestionsAnswered/#do_vaccines_always_work

[30]  https://www.medpagetoday.com/Pediatrics/Vaccines/37223

<<< 26. časť       Obsah seriálu článkov       28. časť >>>

Napísanie a zverejnenie tohto článku zabralo autorovi približne 7 hodín čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, budeme radi, ak našu činnosť podporíte.