Čo možno neviete o očkovaní — 29. a 30. časť (Vitalita 2/2014 a 3/2014)
Ing. Marián FILLO
<<< 28. časť Obsah seriálu článkov 31. časť >>>
Nie je to tak dávno, čo bola verejnosť v médiách strašená novými epidémiami u nás už zabudnutej choroby — záškrtu, — ak klesne zaočkovanosť pod určitú hranicu, ako sa to vraj stalo v Lotyšsku. Čo je na tom pravdy? A treba sa záškrtu naozaj báť?
Záškrt — čo je to za chorobu?
Záškrt (cudzím slovom diftéria) je bakteriálne ochorenie horných dýchacích ciest, prípadne pokožky. Respiračná forma záškrtu je oveľa nebezpečnejšia než kožná. Ochorie necelých 30% z tých, čo sa nakazia záškrtovou baktériou Corynebacterium diphtheriae. Chorobu nespôsobuje samotná baktéria, ale jej toxín (jed).
Ako už naznačuje slovenský názov tejto choroby, najznámejším príznakom tejto choroby je „priškrtený“ prívod vzduchu, pretože pri záškrte sa na mandliach, v hltane a/alebo v nosovej dutine vytvoria tzv. pablany. Tie zužujú dýchacie cesty a tým aj prívod vzduchu. Keď sa prietok vzduchu zníži tak, že sa chorému nedostáva dosť kyslíka, začne sa tento dusiť, následkom čoho môže aj zomrieť („zaškrtiť sa“).
K úmrtiam oficiálne dochádza v 5–10% prípadov (u detí do 5 rokov a dospelých nad 40 rokov až do 20%),[1] avšak Dr. Alexander Kotok vo svojej knihe uvádza, že keď sa zo štatistiky vylúčia alkoholici, tak smrtnosť (koľko % z chorých na danú chorobu zomrie) je len 1%.[2] Približne dve tretiny úmrtí na záškrt v často uvádzanej epidémii v Rusku v 90. rokoch tvorili alkoholici, drogovo závislí, pacienti psychiatrických nemocníc a ďalších ústavov, bezdomovci a vojaci.
Záškrt býva sprevádzaný bolesťami hrdla, zdurenými lymfatickými uzlinami, brechavým kašľom a horúčkou do 38 °C. Miernejšia forma sa môže obmedziť výlučne na pokožku.[3] Pri zhruba 20% prípadov nastáva aj myokarditída (zápal srdcového svalu)[4] a pri zhruba 10% prípadov periférna neuropatia (porucha nervov mimo centrálnu nervovú sústavu), ktorá môže spôsobiť dočasné ochrnutia svalstva na rôznych miestach tela.[5] Môže tiež dôjsť k poškodeniu obličiek, pečene a pľúc.
Ako sa šíri?
Záškrt sa najčastejšie prenáša kvapôčkovou infekciou vzduchom, spravidla kašľaním a kýchaním (až na približne 1 meter od osoby, chrliacej baktérie), prípadne aj hovorením. Nakaziť sa dá aj priamym dotykom tej časti pokožky chorého, ktorá je napadnutá baktériou C. diphtheriae. Veľmi zriedkavo sa niekto nakazí aj skrz predmety (bez priameho kontaktu s chorým) alebo jedlom, keďže C. diphtheriae dokáže prežiť mimo telo hostiteľa za ideálnych podmienok až 7 mesiacov.[6]
Neliečená osoba môže šíriť záškrtové baktérie až mesiac, po nasadení vhodných antibiotík však len približne 2 dni.[7] Najlepšie šíri záškrtové baktérie úspešne zaočkovaný človek, keďže vďaka očkovaniu vytvorené protilátky síce neutralizujú záškrtový toxín, nie však samotné baktérie. Tie sa môžu u úspešne očkovaného množiť a nepozorovane šíriť, keďže nemá žiadne príznaky choroby.
Záškrtový toxín — kde sa berie?
Záškrtové baktérie C. diphtheriae nevyrábajú záškrtový toxín vždy, ale len keď sú lyzogenizované beta fágom. Beta fág je určitý druh vírusu a lyzogenéza je jedna z možností, ako sa vírus správa, keď napadne baktérie. Vírus sa skladá z genetickej (dedičnej) informácie v podobe DNA (deoxyribo-nukleová kyselina) resp. RNA (ribonukleová kyselina) a obalu (bielkovinovej schránky),[8] ktorý chráni DNA/RNA (ďalej len DNA) pred poškodením, kým je vírus mimo hostiteľskú bunku. DNA vírusu obsahuje návod na výrobu nových viriónov, prípadne aj ďalších látok, ktoré môžu byť pre človeka škodlivé.
Pri lyzogenéze sa virión (jeden kus vírusu)[9] prilepí (adsorbuje) na obal bunky (membránu) a urobí v nej priechod, cez ktorý prenikne vírusová DNA do bunky (v tomto prípade baktérie). Tam sa zapojí (integruje) do DNA danej baktérie a takto upravená DNA sa nazýva profág. Následne sa s každým delením bunky rozmnožuje aj genetický kód vírusu, integrovaný do bakteriálnej DNA. Tým sa stane vírus dedičným, tzn. keď ho obsahuje materská bunka, obsahujú ho aj dcérske bunky. Pri lyzogénnom množení vírusu nedochádza k uplatneniu (expresii) vírusových génov s výnimkou génu, kódujúceho tvorbu (syntézu) práve tej molekuly, ktorá bráni syntéze vírusovou DNA kódovaných bielkovín (proteínov) a enzýmov (látok, ktoré niečo rozkladajú, napr. rôzne zlúčeniny v potravinách počas trávenia alebo bakteriálnu membránu pri množení vírusu či v rámci obrany ľudského tela pred bakteriálnou nákazou).[10] Táto — expresiu vírusových génov potláčajúca — molekula sa nazýva represor. Raz za dlhší čas (pri priemerne zhruba 1 z 10.000 delení baktérie)[11] nejakým nedopatrením dôjde k tomu, že sa represor nevytvorí a vtedy sa v hostiteľskej bunke namnožia virióny a vytvorí sa enzým, ktorý rozbije bakteriálnu membránu. Vďaka nemu sa môžu virióny z bunky „vyliať“ von a nakaziť ďalšie bunky.
U záškrtových baktérií teda dochádza k výrobe toxínu len keď sú lyzogenizované vírusom beta fágom. Je to svojho druhu výnimka, pretože okrem represoru sa pri delení baktérie syntetizuje aj záškrtový toxín. Kód pre záškrtový toxín je totiž súčasťou DNA beta fágu, nie DNA baktérie C. diphtheriae. Podobne to je aj u toxínu, spôsobujúceho vyrážky pri šarlachu (baktéria Streptococcus pyogenes) alebo v prípade niektorých toxínov u botulizmu (baktéria Clostridium botulinum) — vírusom nenapadnuté baktérie dané toxíny netvoria. Bez toxínu niet záškrtu, takže tie baktérie C. diphtheriae, ktoré nie sú napadnuté beta fágom (nie sú „toxigénne“), záškrt nevyvolávajú.
Rizikové faktory
Faktormi, zvyšujúcimi riziko záškrtu, sú: vybratie nosných mandlí, chronická angína, imunodeficiencia (nedostatočná imunita, čiže znížená obranyschopnosť tela), chudoba, nahustené bývanie (priveľa ľudí na m2), nedostatočná starostlivosť o pokožku, nedostatok vitamínu C a mizerná hygiena. Obrovskú úlohu zohráva tiež vyššie spomínaný alkohol.
Riziko ochorieť na záškrt je vyššie aj u osôb, čo prekonali chronický zápal mandlí alebo mali niekedy ekzém, a u tých, čo majú aspoň jeden chronický zdravotný problém.
Vyššie riziko ochorieť na záškrt je aj v tých domácnostiach, kde členovia domácnosti zdieľajú ten istý uterák/osušku, tie isté hrnčeky či poháre alebo tú istú posteľ. Viac ohrození sú aj tí, čo sa kúpu/sprchujú menej než raz týždenne.[12]
(článok pokračuje pod červeným rámčekom)
! ! ! ! ! ! !
Napísanie tohto článku zabralo tvorcovi www.slobodaVockovani.sk niekoľko hodín (a nadobudnutie v článku uplatnených poznatkov ďalších niekoľko desiatok až stoviek hodín), ktoré nevenoval obstarávaniu obživy pre seba a vlastnú rodinu, čiže komerčnej zárobkovej činnosti. Okrem dobrovoľných darov za jeho činnosť na poli všeľudovej osvety o očkovaní (ktorá pohlcuje takmer všetok jeho pracovný čas) nemá žiadne ďalšie významnejšie príjmy.
Ak sa (dlhodobo stagnujúci) mesačný úhrn vyzbieraných dobrovoľných darov v blízkej dobe významnejšie nezvýši, dôjdu mu aj posledné úspory a jeho ďalšia činnosť na tomto poli už nebude ekonomicky možná na rádovo mesiace až roky (a možno vôbec).
Stránka www.slobodaVockovani.sk (a rovnako tak jej hlavný tvorca Ing. Marián FILLO) nemá nijakých bohatých sponzorov ani z korporátnej sféry, ani ju neplatí štát či samospráva, ani akékoľvek treťosektorové fondy.
Bez dobrovoľných peňažných darov od vás — čitateľov a podporovateľov — nemôže prežiť viac než niekoľko málo mesiacov odo dneška a potom nadobro ZANIKNE BEZ NÁHRADY.
Zvážte preto, prosím, Vašu prípadnú peňažnú podporu tejto stránke a jej hlavnému tvorcovi, ktorý sa okrem jej tvorby venuje bez nároku na honorár aj vystupovaniu v TV a rozhlase (hlavne Slobodný vysielač), písaniu článkov do novín a časopisov (hlavne Vitalita a Zem&vek), osobnému telefonickému/e-mailovému poradenstvu k zdravotnej i právnej stránke očkovania, zastupovaniu štátom obvinených občanov odmietajúcich povinné očkovanie na priestupkových konaniach, osobným stretnutiam s jednotlivými rodičmi, verejným prednáškam a besedám ai.
Bližšie údaje k možnostiam peňažnej podpory nájdete na pod-stránke:
O nás / Kontakty / Podporte nás.
Za akúkoľvek podporu (aj 50 centov mesačne je lepších ako nič) vopred srdečne ďakujeme.
! ! ! ! ! ! !
Prirodzená imunita
V krajinách s nízkou zaočkovanosťou bola pozorovaná pomerne vysoká úroveň prirodzenej imunity proti záškrtu, a to vďaka ranému kontaktu detí s ľuďmi s kožnou formou záškrtu.[13]
Očkovanie proti záškrtu
Očkovacie látky proti záškrtu obsahujú záškrtový (difterický) anatoxín (toxoid), čo je toxín, ošetrený (detoxikovaný) formaldehydom,[14] vďaka čomu nie je pre človeka difterický anatoxín taký nebezpečný ako pôvodný toxín, pričom si však zachováva imunogenitu (schopnosť vyvolať tvorbu príslušných protilátok) pôvodného toxínu. Anatoxín je následne naviazaný na adjuvant (zosilňovač imunitnej odpovede), ktorým typicky býva hydroxid alebo fosforečnan hlinitý.[15]
Dnes už nie sú u nás dostupné samostatné očkovacie látky proti záškrtu, ale len v kombinácii s tetanom (pre deti od 10 rokov a dospelých), resp. len v kombinácii s tetanom a zároveň čiernym kašľom (pre deti do 10 rokov), preto je ťažké hovoriť o nežiaducich účinkoch očkovania proti záškrtu. Nie je totiž jasné, ktorá zo zložiek kombinovanej vakcíny za ne môže. V zásade však možno očkovaniu proti záškrtu pripísať všetky príznaky intoxikácie hliníkom či formaldehydom, hlavne vznik nových alergií a poškodení nervovej sústavy (neurologických chorôb).
Počnúc rokom 2009 bolo na Slovensku povinné preočkovanie dospelých proti tetanu rozšírené aj o záškrt, a to v intervale 15 rokov (v 30., 45., 60., 75., 90. roku života) — údajne kvôli zistenému významnému poklesu hladiny protilátok proti záškrtu u ľudí nad 40 rokov. Základné očkovanie sa vykonáva na Slovensku tromi dávkami v prvom roku života (v iných krajinách to môžu byť aj 4 dávky). Nasledujú preočkovania v 6. a 13. roku života.
Súdiac podľa intervalu preočkovaní u dospelých, na udržanie dostatočne vysokej hladiny protilátok bohate stačí preočkovať raz za 15 rokov (ak nie viac), takže ak by šlo len o záškrt (prípadne aj tetanus), preočkovanie v 6. roku života sa javí byť úplne zbytočné. Je zrejme nariadené kvôli čiernemu kašľu, keďže ochranný účinok očkovania proti nemu sa stráca podstatne rýchlejšie (u mnohých úspešne očkovaných už po 3 rokoch od posledného preočkovania).
Epidemiológia záškrtu
Na Slovensku sa záškrt nevyskytuje od roku 1980.[16] Mohlo by sa zdať, že je to vďaka vysokej zaočkovanosti — oficiálne 99%, posledné mne známe údaje z MZ SR však hovoria o 97–98%. Pohľad do svetových štatistík zaočkovanosti proti záškrtu[17] a chorobnosti na záškrt[18] však hovorí o niečom inom.
Nenulový výskyt záškrtu v roku 2011 (najnovšie údaje, dostupné na stránke WHO) má z neeurópskych krajín len Angola, Bangladéš, Kongo, Eritrea, India, Indonézia, Irak, Irán, Laos, Madagaskar, Barma (Myanmar), Namíbia, Nepál, Pakistan, Somálsko, Sudán, Thajsko, Turkmenistan a Vietnam. Kanada i USA zaznamenali len po jednom prípade. V Európe sa vo veľkej väčšine krajín záškrt nevyskytuje vôbec a tam, kde sa vyskytuje, je počet prípadov jednociferný: Belgicko 1, Holandsko: 1, Lotyšsko 8, Nemecko 9, Rusko 5, Švédsko 2, Ukrajina 5. Záškrt v západnej a severnej Európe zrejme bude dovozom z chudobných krajín skrz emigrantov, v bývalých sovietskych republikách by mohlo ísť o vlastné zdroje.
Medzi zaočkovanosťou a chorobnosťou nie je žiadny zjavný vzťah — Rakúsko s 83% zaočkovanosťou, ale aj Nigéria so 41% zaočkovanosťou majú niekoľko rokov po sebe nulovú chorobnosť, naproti tomu Bangladéš s 96% zaočkovanosťou má 16 prípadov, Irán s 99% zaočkovanosťou 150 prípadov, Nepál s 90% zaočkovanosťou 138 prípadov…
Konštatovať možno len to, že drvivá väčšina rozvinutých krajín nemá záškrt vôbec a tie zvyšné nanajvýš 9 prípadov ročne, zatiaľčo dvoj- a viac-ciferný počet prípadov záškrtu je len v niektorých chudobných krajinách. Životná úroveň teda zjavne hrá oveľa dôležitejšiu úlohu než očkovanie, aj keď podľa oficiálnych údajov je neočkovanie najsilnejším rizikovým faktorom.
Liečba záškrtu
Klasickou liečbou záškrtu sú vhodné antibiotiká, ktoré zabijú záškrtové baktérie. Pri včasnom nasadení by mali zabrániť najhoršiemu. S už uvoľneným toxínom však antibiotiká neurobia nič, takže spolu s antibiotikami sa zvykne podávať aj proti-záškrtové sérum, obsahujúce hotové protilátky proti záškrtovému toxínu.
Ten je dobre neutralizovateľný aj vitamínom C, ktorý (pri dostatočne veľkej dávke, podanej vnútrožilovo) pomôže imunitnému systému vysporiadať sa s baktériami aj bez pomoci antibiotík, hoci možno za o niečo dlhší čas.
Pri hroziacom udusení sa sa používa prístroj na umelé dýchanie.
Homeopati na záškrt predpisujú homeopatikum Mercurius cyanatus.
Báť sa, či nebáť?
Epidémia záškrtu v Lotyšsku, ktorou nás strašili naše médiá, kulminovala v roku 1995 pri 98% zaočkovanosti. To by malo bohate stačiť na kolektívnu imunitu (už 85% vraj stačí).[19] Príklad Lotyšska teda štatisticky dokazuje, že kolektívna imunita proti záškrtu je principiálny nezmysel, keďže očkovaním vytvorené protilátky chránia len proti toxínu, nelikvidujú však baktérie, ktoré sa aj v tele úspešne zaočkovaného človeka môžu veselo usadiť, množiť a šíriť na ďalších ľudí.
Naproti tomu v tom istom čase napr. Írsko malo 73% zaočkovanosť a žiadny záškrt, a to ani 15 rokov predtým, keď malo len 34% zaočkovanosť, ani 17 rokov potom, keď zaočkovanosť pomaly rástla. V Írsku pritom žiadne očkovanie nie je povinné, v Lotyšsku však majú najviac povinných očkovaní v Európe — 14. Protiočkovací demagóg by mohol povedať, že čím viac povinných očkovaní, tým viac záškrtu.
Byť obhajcom povinného očkovania, tak o Lotyšsku radšej pomlčím, lebo niet snáď lepšieho príkladu, že povinné očkovanie nie je žiadnou zárukou nízkeho až nulového výskytu nebezpečných prenosných ochorení, čo je jedným z hlavných argumentov za zachovanie povinného očkovania.
Tvrdenie, že pokles zaočkovanosti spôsobí nové epidémie, je teda v rozpore so známymi oficiálnymi údajmi o zaočkovanosti a chorobnosti, je to účelové zavádzanie. Epidémie záškrtu by sa však naozaj mohli vrátiť — ak by na Slovensku životná úroveň a hygienický štandard klesli na úroveň Bangladéša, Indie či Nepálu.
Zamýšľať sa nad očkovaním proti záškrtu by mohlo mať význam leda tak pred cestou do krajín, kde je výskyt záškrtu väčší ako 10 kusov ročne, čo nie je nikde v Európe (vrátane Ruska), Severnej Afrike, celej Amerike, ani na Blízkom Východe — bez ohľadu na zaočkovanosť. Ak do žiadnej krajiny s vyšším výskytom záškrtu nemáte cestu, ani sa nestýkate s nikým, kto z takej krajiny prišiel a mohol by byť nositeľom toxigénnych baktérií C. diphtheriae, je prakticky isté, že vám (prípadne vašim deťom) očkovanie proti záškrtu bude viac na škodu než na úžitok. Hoci je záškrt pomerne nebezpečná choroba, ak nevytiahnete päty z Európy, nie je sa veľmi čoho báť, pretože riziko nákazy je extrémne nízke, na Slovensku už 34 rokov prakticky nulové.
A keby predsa, vysoké dávky vitamínu C v podobe vnútrožilového roztoku (Vitamin C Injektopas), dostupného už aj na Slovensku, dokážu zabrániť úmrtiu i vážnejším komplikáciám záškrtu.[20] Rozhodne však odporúčam každému poriadne si naštudovať všetky príznaky záškrtu, u tých vizuálnych aj vyhľadať na internete alebo v múdrych knihách obrázky ľudí, chorých na záškrt. Šťastie praje pripraveným.
[1] https://www.cdc.gov/diphtheria/clinicians.html
[2] Dr. Alexander Kotok: „Očkovanie v otázkach a odpovediach pre premýšľajúcich rodičov“, Slovart-Print, Bratislava, 2012, str. 106
[3] https://en.wikipedia.org/wiki/Diphtheria
[4] P. V. Havaldar, M. N. Sankpal, R. P. Doddannavar: „Diphtheritic myocarditis: clinical and laboratory parameters of prognosis and fatal outcome“, Annals of Tropical Paediatrics, 2000, 20(3):209–215
[5] G. Solder, I. Nennesmo, A. Persson: „Diphtheritic neuropathy, an analysis based on muscle and nerve biopsy and repeated neurophysiological and autonomic function tests“, J Neurol Neurosurg Psychiatry, 1989, 52(7):876–880
[6] O. Ouchterlony: „Air-borne infections — 3. Infection and spreading of infection in diphtheria with special reference to isolation wards“, Acta Med Scand, 1949, 134:296–309
[7] https://www.humanillnesses.com/Infectious-Diseases-Co-Ha/Diphtheria.html
[8] https://sk.wikipedia.org/wiki/V%C3%ADrus
[9] https://en.wikipedia.org/wiki/Virion#Etymology
[10] https://en.wikipedia.org/wiki/Enzyme
[11] https://textbookofbacteriology.net/phage_2.html
[12] M. Linda Quick, Roland W. Sutter, Ketevan Kobaidze, Naile Malakmadze, Revaz Nakashidze, Sophia Murvanidze, Karen G. Wooten, Peter M. Strebel: „Risk Factors for Diphtheria: A Prospective Case-Control Study in the Republic of Georgia, 1995–1996“, J Infect Dis, 2000, 181(Supplement 1):S121–S129
[13] https://www.cdc.gov/vaccines/pubs/pinkbook/downloads/dip.pdf
[14] https://www.rxlist.com/adacel-drug.htm
[15] https://www.rxlist.com/adacel-drug.htm
[16] https://ockovanieinfo.sk/sekcia-sk-3-Ockovanie-deti-povinne
[17] https://apps.who.int/immunization_monitoring/globalsummary/timeseries/tswucoveragedtp3.html
[18] https://apps.who.int/immunization_monitoring/globalsummary/timeseries/tsincidencediphtheria.html
[19] https://en.wikipedia.org/wiki/Herd_immunity
[20] Mgr. Peter Tuhársky: „Vitamín C a megaskorbická liečba — zabudnutý poklad“
<<< 28. časť Obsah seriálu článkov 31. časť >>>
