Ing. Marián Fillo

<<< 31. časť       Obsah seriálu článkov       33. časť >>>

       Doterajšie diely tohto seriálu článkov o očkovaní boli prešpikované faktami, súvislosťami a odkazmi na zdroje. Teraz však urobíme výnimku a na príbehu zo života si ukážeme, aké riziká spočívajú v dogmatickom ideologickom prístupe k očkovaniu, ktorý je napospol rozšírený medzi slovenskými lekár(ka)mi (česť výnimkám), a v (z neho vyplývajúcom) zanedbaní ostatných opatrení na predchádzanie prenosným ochoreniam.

Pes – najlepší (ne)priateľ človeka?

       V príbehu boli z dobrých dôvodov pozmenené niektoré nepodstatné údaje.

autor fotografie: Chris Barber - Flickr

       Kde bolo, tam bolo, v jednom malom mestečku kdesi na západe Slovenska (nazvime ho Horné Očkovce) žila raz jedna mamička troch detičiek (nazvime ju Kvetka), ktorej neočkované dieťa na ceste do škôlky pohrýzol pes. Vlastne len chcel pohrýzť, čo sa mu až tak celkom nepodarilo. V skutočnosti sa iba obtrel zubami o pokožku dieťaťa, čím spôsobil len miniatúrny škrabanec.

       Psík však nebol žiadnym neviniatkom. Nemal rád spoločnosť detí, čo okolo neho často chodia, mal nervy z toho, že je priviazaný na reťazi, a tak sa často odtrhával z reťaze a naháňal ľudí po mestečku.

       A nebolo to prvýkrát, čo uhryzol človeka (vlastne v tomto prípade len takmer uhryzol). Pritom nebol vôbec očkovaný proti besnote, lebo jeho majiteľovi na tom akosi nezáležalo. Toto očkovanie však dnes nie je veľmi aktuálne, lebo besnota je na Slovensku extrémne zriedkavá.

Policajná akcia

       Kvetka zavolala Políciu, ktorej úlohou – tak aspoň znie reklamný slogan Polície – je chrániť nás a pomáhať nám, napr. aj ochrániť nás pred nebezpečnými domácimi zvieratami a pomôcť nám vysporiadať sa s nedbalým prístupom ich nezodpovedných majiteľov. Privolaná policajná hliadka sa snažila nájsť majiteľov psa a tejto snahe padlo za obeť aj nejaké-to okno na ich dome. Ale zastreliť psa-útočníka vraj Polícia nemôže, lebo nie je jej majetkom. Navyše v tomto prípade by to prinajmenšom najbližšie dva týždne bolo kontraproduktívne, lebo treba, aby veterinár mohol pre istotu vylúčiť besnotu u živého psa aj o dva týždne. U mŕtveho psa by to už nemalo zmysel.

       Podľa Polície síce možno podať trestné oznámenie aj dodatočne, ale na to, aby to bolo niečo platné, musí dôjsť k závažnému ublíženiu na zdraví (teda k zraneniu, vyžadujúcemu si pobyt v nemocnici), k čomu v tomto prípade nedošlo. A bez lekárskeho potvrdenia to už vôbec nepôjde, bez ohľadu na počet svedkov. Je pritom zrejme jedno, že psík už toho má na rováši až-až.

       Z toho vyplýva nemilé poznanie, že Polícia zrejme musí čakať a prizerať sa na to, ako tento „havko“ označkuje svojimi zubami celý rad ďalších ľudí, až kým niekoho nedohryzie na smrť alebo prinajmenšom na niekoľko dní nemocničnej liečby, lebo až potom bude možné ráznejšie zakročiť.

       Aby to nebolo málo, vyšetrenie psa u veterinára po takomto incidente vraj má hradiť majiteľ psa, nie Polícia ani nikto iný. Majiteľ však akosi nebol po ruke a navyše by asi aj tak nemal z čoho vyšetrenie zaplatiť, keď svoje peniaze vo veľkom investuje do alkoholu.

Kam sa podel peroxid vodíka?

       Ukázalo sa, že v škôlke nemajú v lekárničke žiaden peroxid vodíka, vlastne tam nemajú ani žiadnu lekárničku. Vraj „takto sa starosta Horných Očkoviec (ne)stará o vlastnú škôlku“.

       Zaujímalo by ma, čo na to príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva (RÚVZ, ľudovo: hygiena), pretože ten zúrivo kontroluje aj také hlúposti, ako napr. či sú sieťky proti hmyzu na oknách, čo sa otvárajú na vetranie, aby snáď nevletela oknom do triedy nejaká osa (hoci môže vletieť dverami, ale to asi kompetentným nedochádza), ktorá môže detičky dobodať a tie mimoriadne citlivé deti by na to mohli kruto doplatiť, aj keď prípadnému bodnutiu počas pobytu vonku na ihrisku žiadna sieťka na okne nezabráni. Absencia peroxidu vodíka v lekárničke, či dokonca absencia lekárničky ako takej, však hygiene očividne nevadí, alebo to prinajmenšom nikoho z hygieny nenapadlo skontrolovať.

       Takže, milí čitatelia, ak máte dieťa v škôlke alebo v škole, dajte si tú námahu a sami skontrolujte obsah školskelekárničky, hlavne či obsahuje aspoň 1 dcl 3% peroxidu vodíka (H₂O₂) pred vypršaním exspiračnej lehoty. Ak zistíte, že tam žiadny peroxid nie je alebo že už je po záruke, pre dobro vašich detí sa „plesnite po vrecku“ a darujte škôlke/škole aspoň deci peroxidu vodíka v cene okolo 1 €. Jedného krásneho dňa sa môže zísť…

(článok pokračuje pod červeným rámčekom)

Chorý prístup pediatričky

       Kvetka urobila veľkú chybu, že zavolala pediatričke. Tá ju totiž (hoci ranu vôbec nevidela) tlačila do injekcie proti-tetanového séra (hotových protilátok proti tetanu, získaných z krvi hyperimunizovaných (nadmerne očkovaných) ľudí, prípadne zvierat), ba dokonca do hospitalizácie na infekčnom oddelení. Asi v zmysle „nedala si dieťa očkovať, milá moja, tak si to teraz vyžer, tak ti treba!“

       Kvetka však na odmietnutie očkovania u najmladšieho dieťaťa mala veľmi dobrý dôvod. Najstaršie dieťa malo po očkovaní v prvom roku života dlhotrvajúci (niekoľko-hodinový) neutíšiteľný plač, zbierku ďalších neurologických diagnóz a skončilo s neurologickou kontraindikáciou očkovania.

       V prípade, že nebola vylúčená dedičná náchylnosť (genetická predispozícia) na nežiaduce účinky očkovania (napr. skrz vrodenú zníženú funkčnosť obličiek, a teda oslabenú schopnosť odbúravať z tela neurotoxické (pre nervy jedovaté) zlúčeniny hliníka, nachádzajúce sa aj vo vakcínach), a tá v tomto prípade vylúčená nebola, je od mamky Kvetky naozaj namieste, že pre istotu odmietla ďalšie očkovania.

       Lenže na Slovensku sú zločinci odmeňovaní a poctiví zodpovední ľudia trestaní, takže aj Kvetka dostala od pediatričky (našťastie len slovne) po nose za svoje zodpovedné rozhodnutie. Asi v zmysle porekadla: „Za dobré nikdy dobré nečakaj!“

Čo na to v nemocnici?

       Na úrazovke im ani nenapadlo protitetanové sérum podávať, pretože je zrejmé, že z takejto rany je prakticky nemožné tetanus dostať.^[1] Zaujímali sa len o psa: ak je očkovaný, tak v poriadku, ak nie je, dieťa má ísť do nemocnice. Veterinár však nenašiel u psa žiadne známky besnoty a nenašiel ich ani po 5, ani po 14 dňoch, takže na hospitalizáciu (pobyt v nemocnici) žiadny dôvod nevidel.

       Chirurg z úrazovky sa teda paradoxne nezaujímal o to, či pes má alebo nemá besnotu, ale o to, či je alebo nie je očkovaný, čo je úplne na hlavu, pretože aj očkovaný pes besnotu môže mať. Očkovanie predsa nie je 100%-nou zárukou, že očkovaný človek či očkované zviera na danú chorobu neochorie. Tak sa to aj pre istotu píše v príbalových letákoch vakcín, aby snáď niekoho, kto dostane napr. čierny kašeľ napriek tomu, že je proti nemu očkovaný, nenapadlo žalovať výrobcu za klamlivé tvrdenie o kvalitách jeho výrobku (očkovacej látky).

       Na druhý deň – po tom, čo Kvetka doniesla do nemocnice papier od veterinára, že pes podľa všetkého besnotu nemá – sa už síce chirurg umúdril, ale to mu predsa malo napadnúť hneď, že nie je dôležité očkovanie, ale zdravotný stav psa.

Séria zlyhaní

       Nakoniec síce všetko dobre dopadlo (dieťaťu sa nič hrozné nestalo), tento príbeh však odhalil celú sériu zlyhaní (ne)kompetentných osôb resp. systému ako takého.

       Zlyhal majiteľ psa, ktorý nedbá na to, že jeho zúrivý psík sa často odtŕha z reťaze a naháňa po mestečku ľudí, ktorí nijak nenarušili ním strážené teritórium. Či mal alebo nemal majiteľ dať psa zaočkovať aspoň proti besnote, je otázne, lebo pri súčasnom (prakticky nulovom) výskyte besnoty na Slovensku musí očkovanie proti nej nutne narobiť viac škody než samotná besnota, takže toto neočkovanie mu snáď ani nemožno vyčítať.

       Zlyhala aj mestská škôlka, resp. osoba poverená zdravotníckym dohľadom, keďže absencia peroxidu vodíka v lekárničke, ba dokonca úplná absencia lekárničky je niečo, čo by sa kolektívnemu zariadeniu pre deti naozaj nemalo stávať.

       Zlyhal aj príslušný Regionálny úrad verejného zdravotníctva (RÚVZ), lebo kontroluje vyslovené nezmysly (trebárs spomínané sieťky proti hmyzu) miesto toho, aby sa venoval úplným základom, medzi ktoré nepochybne patrí aj dostupnosť dezinfekčných prostriedkov pre ošetrovanie prípadných zranení v škôlkach a školách.

       Polícia, aj keby sa veľmi snažila, má zviazané ruky a nemôže problém efektívne riešiť – v tomto prípade odstrelom alebo aspoň izoláciou zúrivého a pre okolie nebezpečného psa.

       Zlyhala aj pediatrička, ktorá miesto toho, aby sa postavila k problému vecne a s chladnou hlavou, hnala veci do extrému, vytvárala paniku a možno aj dala voľný priechod dlho potláčanej nevôli z toho, že nezarobila na ďalších očkovaniach Kvetkiných detí. A možno len slepo verí očkovaniu a – súc ješitná – ju nahnevalo, že Kvetka nedá na jej neomylnú „odbornosť“.

       A nakoniec zlyhal aj chirurg z úrazovky, ktorého zaujímalo, či pes je alebo nie je očkovaný, a nie či má alebo nemá besnotu, i keď na druhý deň už dostal rozum. Až na druhý deň…

Poučenie z krízového vývoja

       Základom je zachovať chladnú hlavu i zdravý rozum a neprepadnúť panike. Určite je vhodné naštudovať si potrebné informácie – či už o besnote, o tetane alebo o dezinfekcii rán, – skôr než dôjde k podobnej nehode. Nebudete potom musieť v strese písať/volať mne alebo iným ľuďom, ktorým dôverujete a ktorí sa v tejto oblasti dostatočne vyznajú.

       Na rady údajných odborníkov sa očividne nedá spoliehať, obzvlášť keď majú k očkovaniu mimoriadne vrelý vzťah – vrelší, než je zdravé. Nezaškodí nosiť vždy v kabelke, kufríku, batohu či nákupnej taške fľaštičku s 3% peroxidom vodíka. Neoplatí sa bez overenia spoliehať na to, že škôlka/škola má lekárničku a v nej peroxid vodíka ešte v záruke. Treba si to osobne preveriť. A Polícia – hoci má na to prostriedky – aj keby veľmi chcela, nemôže problém rýchlo a rázne vyriešiť. Je teda na pováženie (v závislosti od rozsahu spôsobenej škody), či ju vôbec k prípadu volať.

Zdroj:

[1]  viac k tetanu vo Vitalite č. 4/2013 alebo tu: https://www.slobodavockovani.sk/clanky/temy/tetanus/

<<< 31. časť       Obsah seriálu článkov       33. časť >>>