Čo možno neviete o očkovaní — 47. časť (Vitalita 5/2017)

Ing. Marián Fillo

<<< 46. časť       Obsah seriálu článkov       48. časť >>>

    Kedy už konečne bude na Slovensku akékoľvek očkovanie výhradne dobrovoľné, tzn. žiadne nebude povinné? Túto otázku slýcham už sedem rokov.

    Úprimne: neviem, v ktorom roku sa to stane. Viem však, za akých okolností k tomu dôjde, resp. že k tomu nedôjde nikdy, pokiaľ tieto okolnosti nenastanú.

Povinné očkovanie = novodobé otroctvo?

    Úplne najzákladnejším ľudským právom je slobodne nakladať so svojím vlastným telom. K tomu nutne patrí aj sloboda rozhodnúť sa, či sa (ne)nechám tetovať, aký budem mať účes, ako sa oblečiem či obujem, čo budem jesť a piť, a v neposlednom rade: ako sa budem liečiť, teda čo nechám so svojím telom lekárov/liečiteľov robiť, aké tabletky prehltnem a aké injekcie si nechám pichnúť.

    Akonáhle si však akýkoľvek štát či iná svetská alebo náboženská moc(nosť) uzurpuje právo rozhodovať o tom, čo sa stane s mojím telom, napr. aj aké injekcie (okrem iného aj vakcíny) si mám (ja alebo moje deti) dať povinne pichnúť či prehltnúť, nie som zvrchovaným pánom nad svojím vlastným telom, ale moje (alebo môjho dieťaťa) telo de facto patrí štátu, a teda štát má vyššiu moc nad mojím (môjho dieťaťa) telom než ja. To v podstate znamená jediné: sme (ja a moje deti) otrokmi, kde otrokárom je štát, presnejšie: tí, čo ten štát riadia a ustanovujú spoločenské pravidlá (právne predpisy).

Koho záujmy to vlastne chránime?

    V utorok 11.IV.2017 som zažil veľmi zvláštnu skúsenosť. Bol som na návšteve u mladých rodičov dvoch malých detí, z ktorých starší (niekoľko-ročný) syn mal dosť závažné problémy po očkovaní (a zrejme aj očkovaním spôsobené, keďže niečo veľmi podobné sa nachádza v príbalovom letáku vakcíny medzi možnými nežiaducimi účinkami očkovania danou vakcínou). Mladšiu 11-mesačnú dcérku doposiaľ nedali očkovať, lebo sa boja, že by to dopadlo rovnako (ak nie ešte horšie) ako u staršieho syna.

    Potiaľto je to pomerne obvyklý scenár — nič výnimočné. Čo ma však šokovalo, bol postoj matky k detskej lekárke (pediatričke). Táto pediatrička nielenže očkovaním dokaličila jej staršie dieťa, ale navyše mu naordinovala viacero rôznych liekov, ktoré samé o sebe (aj bez očkovania) majú závažné nežiaduce účinky, ktoré sa u chlapca aj prejavili (alergie, kožné choroby ai.). Táto matka totiž chcela zostať u tejto pediatričky (ktorá podľa mňa mala už dávno sedieť v base za to, čo spôsobuje malým deťom), lebo má ambulanciu pomerne blízko jej bydliska, pričom so synom, ktorý má okrem iného aj ochabnuté svalstvo (hypotóniu) a hypermobilitu, sa pani matke na dlhšie vzdialenosti prepravuje dosť obtiažne.

    Pani matka dokonca aj sama prišla na to, že „liečba“ od tejto pediatričky je nielenže nanič, ale vyslovene na škodu jej syna, a tak mu pediatričkou predpísané „lieky“ vôbec nedáva a snaží sa ho (pomerne úspešne) liečiť alternatívne. Napriek tomu — vôbec nechápem prečo — chce u tejto pediatričky zotrvať a „nepokaziť si vzťah s ňou“ — s ničiteľkou zdravia malých detí.

    Táto pediatrička navyše teraz chce nahlásiť pani matku za (myslím, že úplne pochopiteľné) odmietnutie akéhokoľvek očkovania u mladšej dcérky. Argumentuje tým, že inak by jej Regionálny úrad verejného zdravotníctva (RÚVZ) so sídlom v Žiline dal pokutu možno aj niekoľko tisíc €.

    Napriek tomu, že niet dôvodu na vychádzanie v ústrety pediatričke, ktorá jej (nielen očkovaním) dokaličila dieťa, pani matka chce pediatričke vyhovieť a dať jej podpísaný nesúhlas s povinným očkovaním, za ktorý by s pravdepodobnosťou, hraničiacou s istotou, dostala pokutu — pokutu za och­ranu zdravia svojich detí a šťastia (ale i peňažných zdrojov) svojej najbližšej rodiny, keďže rehabilitácie pre očkovaním poškodeného syna vyjdú túto rodinu na rádovo stovky € ročne nad rámec zdra­votného poistenia. Tieto náklady si takmer isto mohli ušetriť, keby starší syn nebol očkovaný.

    Možno si poviete, že to je „nekresťanský“ postoj, ale ja osobne by som s niekým, kto mi dokaličil dieťa a navyše ma chce vystaviť hrozbe vysoko pravdepodobnej pokuty za to, že svoje ďalšie dieťa si už dokaličiť nenechám, nemal najmenšieho zľutovania. Ak by táto pediatrička aj dostala za nenahlásenie mojej osoby na RÚVZ pokutu od tohto úradu v ráde tisícov €, tak by to stále bolo len veľmi malé zadosťučinenie za (možno doživotné) zdravotné postihnu­tie, čo spôsobila môjmu staršiemu dieťaťu.

    Nechápem teda, prečo sa pani matka necháva citovo vydierať zlovoľnou pediatričkou, ktorá by po práve už mala dávno sedieť v chládku, a de facto oveľa viac háji záujmy pediatričky než seba, svojich detí a svojej rodiny. Čo myslíte — kto bude hájiť záujmy vaše a vašich blízkych, keď ani vy sami ich hájiť nebudete a naopak budete hájiť záujmy niekoho, kto vám (resp. vašim najbližším) závažným spôsobom ublížil (pripusťme, že možno nevedomky, ale fakticky vzaté: naozaj ublížil)?

Nutné predpoklady na zmenu k lepšiemu

    Späť k otázke z úvodu tohto článku: Za akých okolností môže dôjsť k plnému zdobrovoľneniu očkovania?

Informovanosť

    V prvom rade: značné percento ľudí (obvykle to býva medzi 10% a 20% celkového obyvateľstva krajiny) musí byť dostatočne informované o skutočnej realite očkovania a prenosných chorôb, proti ktorým toto očkovanie (údajne) chráni. Na tomto poli sme za ostatných sedem rokov urobili značný pokrok, čo sa zrejme podpísalo na znížení oficiálnej zaočkovanosti z vyše 99% na približne 95%. Stále sme však veľmi ďaleko od optimálneho stavu, kde každý rodič bude dostatočne informovaný pred očkovaním nielen o (potenciálnych) prínosoch, ale aj o všetkých rizikách očkovania.

    Vedieť však nestačí. Treba získané vedomosti aj uplatniť v živote. V tomto prípade treba chrá­niť seba resp. svoje deti pred očkovaním, ak zistíte, že dané očkovanie je viac na škodu než na úžitok. To znamená, že očkovanie odmietnete buď priamo alebo nepriamo. Za súčasnej situácie na Slo­vensku i v Česku je lepšie očkovanie odmietnuť nepriamo: neustálym vypytovaním sa na rôzne aspekty predmetných vakcín a príslušných prenosných chorôb. Takto jednak sami zistíte, že drvivá väčšina obvodných detských lekárov a všeobecných lekárov pre dospelých o očkovaní dokopy toho veľa nevie, ba dokonca ani o príslušných chorobách nevedia skoro nič. Na druhú stranu ich (alebo aspoň časť z nich) týmto donútite niečo si o očkovaní doštudovať, vďaka čomu vytvoríte lepšie podmienky nielen pre seba, ale aj pre prípadných budúcich zákazníkov daného lekára. Lekár je povinný vás informovať a nikde nie je vymedzený rozsah tohto informovania, takže v princípe to môže trvať neobmedzene dlho. Vďaka tomu posuniete informovanosť o zásadných zdravotných otázkach (paradoxne) od laikov k lekárom, pričom však lekár nemá dôvod byť na vás nahnevaný, keďže vy sa netvárite ako profesori medicíny a nepoučujete ho, ale naopak — rešpektujete jeho (pomyselnú) autoritu/odbornosť a predstierate vieru, že on vám na vaše otázky bude vedieť odpovedať, lebo je predsa (na rozdiel od vás) študovaný odborník.

    Pravda, nepriame odmietnutie stojí viac času a námahy na strane rodičov, môžete tým však ušetriť na pokute a nebudete mať zbytočný záznam v registri priestupkov. Vo všeobecnosti sa obvykle neoplatí komukoľvek robiť súkromné prednášky o rizikách očkovania (a už vôbec nie povýšeneckým spôsobom), ak tento sám nejaví záujem, ale oveľa lepšie je klásť správne otázky, vďaka ktorým si dopytovaný uvedomí, že to, čo sa mu doposiaľ javilo ako krištáľovo jasné, zas až tak jasné nie je, ba možno je to celé úplne inak. To môže nahlodať jeho skalopevnú, priam náboženskú vieru v spásonosné očkovanie, podloženú nanajvýš tak nedokázanými dogmami a demagógiami.

Obetavosť

    Konzumný spôsob života mnohých z nás zbavil veľmi zásadnej schopnosti — schopnosti niečo obetovať pre dobro iného človeka. Pritom obetavosť je (obzvlášť u rodičov) zásadnou vlastnosťou, ktorá vôbec umožňuje prežitie ľudského druhu. A práve prežitie ľudstva je s rozvojom konzumizmu ohrozené, čo krásne vidno na katastrofálnych demografických štatistikách krajín s vysokou životnou úrovňou. Veda teda hovorí neúprosnou rečou: ak chceme ako ľudstvo prežiť, musíme sa naučiť obetovať sa v prospech druhých (a recipročne oni v náš prospech).

    V snahe o dobrovoľnosť očkovania sa obetavosť prejavuje v hneď niekoľkých úrovniach:

1. obetovať čas na naštudovanie si zásadných údajov o očkovaní a príslušných prenosných chorobách, na chodenie po úradoch, vymýšľanie otázok pre pediatra apod.,
2. obetovať peniaze za literatúru, za vstupné na podujatia o očkovaní, na prípadný súdny spor či na pokutu za odmietnutie povinného očkovania, na podporu „bojovníkov za slobodu“,
3. obetovať námahu, spojenú s učením sa nových vecí (spravidla z úplne iného odboru, než aký máme vyštudovaný), s hľadaním zdrojov a argumentov za či proti očkovaniu,
4. obetovať niektoré vzťahy, ak si druhá strana na očkovaní zakladá a odmietnutím očkovania sa pre ňu staneme neprijateľným kacírom (čo obzvlášť bolí, ak ide o blízkych príbuzných),
5. strpieť (pokusy o) šikanu zo strany niektorých úradníkov a lekárov, krivé pohľady iných (nevedomých) ľudí, ktorých sa farmaceutickej mafii podarilo poštvať proti všetkým neočkujúcim, strpieť pokuty či iné sankcie za vybočenie z radu nevedomých otrokov, znášať pocity osamotenia a vylúčenia, ak všetci vo vašom okolí zúrivo očkujú a dávajú vám to pocítiť,
6. riskovať stratu zamestnania, ak ste lekárom, záchranárom, sanitárom či zdravotnou sestrou a odmietnete očkovanie, prípadne sa verejne vyjadríte do médií v neprospech očkovania,
7. a všeličo iné — neočkovanie rozhodne nie je prechádzkou ružovým sadom.

<<< 46. časť       Obsah seriálu článkov       48. časť >>>