Čo možno neviete o očkovaní — 50. a 51. časť (Vitalita 11 a 12/2017)

04.01.2018 21:34

Ing. Marián Fillo

 

<<< 49. časť       Obsah seriálu článkov       52. časť >>>

 

(Ne)bezpečnosť hliníka vo vakcínach

    Napriek mnohým novým štúdiám, potvrdzujúcim nebezpečnosť zlúčenín hliníka vo vakcínach,^[1] štátne úrady prakticky všetkých európskych krajín stále tvrdošijne trvajú na tom, že hliník vo vakcínach je bezpečný. Poďme sa pozrieť, o čo svoje tvrdenia opierajú a či to obstojí ako dôkaz.

 

Odkazované štúdie

    Úrad, čo má na starosti bezpečnosť liečiv (vrátane vakcín) v jednej nemenovanej európskej krajine (nejde o Slovensko) sa oháňa niekoľkými štúdiami. Tie si teraz stručne rozoberieme, aby sme vi­deli aké pevné (či vratké) sú údajné dôkazy o neškodnosti hliníka vo vakcínach:

1. Flarend a kolektív z roku 1997,^[2]
2. Gupta z roku 1998,^[3]
3. Keith a kol. z roku 2002,^[4]
4. Lindblad z roku 2004^[5] a
5. Mitkus a kol. z roku 2011,^[6] čo je však len mierne upravený Keith, čisto teoreticky, bez akýchkoľvek nových meraní, a odkazuje prevažne na štúdie z roku 2004 a staršie.

    Už tento zoznam vzbudzuje podozrenie, keďže až na Mitkusa (ktorý ale aj tak stavia na starých údajoch) sú všetky odkazované štúdie 13–20 rokov staré, a to napriek skutočnosti, že za ostatných 13 rokov bolo zverejnené veľké množstvo nových výskumov o (ne)bezpečnosti hliníka (nielen) vo vakcínach. Podozrenie stúpne, keď si všimneme, že Gupta je zamestnancom firmy Wyeth-Lederle Vaccines and Pediatrics, ktorá je dnes súčasťou farmaceutického molocha Pfizer (vyrába vakcíny proti pneumokokom Prevenar), takže Gupta je v jasnom konflikte záujmov. Ešte väčšie podozrenie vyvolá skutočnosť, že Keith a kol. sú zamestnancami úradu, ktorý má (iste nie náhodou) úplne rovnakú adresu ako ústredie CDC (Centers for Disease Control and prevention — americká obdoba nášho Úradu verejného zdravotníctva, o ktorej je známe, že je v podstate len predĺženou rukou výrobcov vakcín, o čom svedčí napr. aj to, že bývalá riaditeľka CDC Julie Gerberding sa stala riaditeľkou divízie výroby vakcín vo farmaceutickom molochovi Merck & Co.),^[7] konkrétne 1600 Clifton Road, Atlanta, Georgia 30333, USA. Lindblad pracuje pre firmu Brenntag Biosector, čo je výrobca prídavných látok do vakcín, takže ďalší do očí bijúci konflikt záujmov. Korunu všetkým podozreniam nasadzujú Mitkus a kol., ktorí sú priamo zamestnancami FDA (U.S. Food and Drug Administration = americký úrad pre kontrolu potravín a liečiv), ktorý schvaľuje a kontroluje liečivá (vrátane vakcín) a ktorý je platený aj priamo výrobcami liečiv/vakcín.^[8] To je v európskych pomeroch nepochopiteľný principiálny konflikt záujmov (úrad, priamo platený tými, ktorých má regulovať).

    Nás najviac zaujíma, ako hliník z vakcín znášajú bábätká vo veku 9 a viac týždňov, kedy sa u nás i v Česku vykonáva prvé očkovanie s obsahom hliníka, čo tento hliník v ich telách robí a kde nakoniec skončí. Pripomeňme si, že pri očkovaní vstupuje injekčne do svalu hliníkový adjuvant (posilňovač imunitnej odpovede, konkrétne buď hydroxid hlinitý, alebo fosforečnan hlinitý, alebo amorfný síran hydroxyfosforečnanu hlinitého = AAHS), na ktorý je adsorbovaný (naviazaný) antigén (účinná látka vakcíny, čiže to, proti čomu chceme, aby si očkovaný človek vytvoril protilátky). Pozrime sa teda na jednotlivé odkazované štúdie, ako (ne)odpovedajú na túto kľúčovú otázku.

 

Flarend, 1997

    skúmal vnútro-svalové (intra-muskulárne = i.m.) injekcie rádioaktívne značeného hydroxidu hli­nitého a fosforečnanu hlinitého, ako aj vnútro-žilové (intra-venózne = i.v.) injekcie citrónanu hlinitého na spolu 6 novozélandských králikoch (2 králiky na jednu zlúčeninu), ktoré na začiatku štúdie vážili 2,5–2,8 kg a na konci štúdie (po mesiaci) 3,2–3,7 kg. Neboli teda ešte úplne dospelé, ale je tiež zrejmé, že vývinovo boli k dospelosti podstatne bližšie než sú 9-týždňové bábätká, keďže hmotnosť dospelého novozélandského králika je v rozmedzí 2–6 kg a pôrodná hmotnosť 30–80 g.^[9]

    Hmotnosť skúmaných králikov teda zodpovedala približne hmotnosti predčasne narodeného bábätka vo veku 9 týždňov od pôrodu, ale vývinovo boli už takmer dospelé, čo je veľký rozdiel, pretože bábätko/mláďa nemá ešte plne funkčné obličky (teda orgán, zodpovedný za vylučovanie hliníka z tela), ako ani plne funkčnú krvno-mozgovú prekážku (hemato-encefalickú bariéru), ktorá chráni mozog a nervovú sústavu pred hrozbami z krvného obehu. Toto za normálnych okolností nevadí, pretože takto malé bábätká bývajú dojčené a v materskom mlieku je veľmi nízky obsah škodlivých látok, ak má matka rozumnú stravu a nápoje, lenže vakcíny toto rozpoloženie výrazne menia.

    Druhý zásadný problém Flarendovej štúdie je v tom, že skúmala zlúčeniny hliníka bez naviazania antigénu na ne, a teda nemodelovala skutočné očkovanie. Je to zrejmé aj z toho, že Flarend zistil najväčší nárast obsahu hliníka v krvi v prvých 12 hodinách od injekcie, pričom už hodinu po injekcii bol merateľný zreteľný nárast. Naproti tomu jediná štúdia, ktorá skúmala dynamiku hliníka v kr­vi očkovaných bábätiek, nezistila po 24 hodinách od injekcie (štúdia, žiaľ, trvala len 24 hodín) nijaký badateľný nárast hliníka v krvi.^[10] Z toho je zrejmé, že údaje o farmakokinetike (osude liečiva v tele od podania až po vylúčenie) zlúčenín hliníka bez adsorbovaných antigénov nie sú použiteľné pre určenie farmakokinetiky zlúčenín hliníka s adsorbovanými antigénmi. Tie druhé sa zjavne uvoľňujú podstatne pomalšie. Na vysvetlenie, čo sa deje s vakcinačným hliníkom v tele očkovaných bábätiek, je teda Flarendova štúdia nepoužiteľná. Zistila však pár zaujímavých vecí:

1. Hydroxid hlinitý sa zo svalu do krvi dostáva približne 3x pomalšie než fosforečnan hlinitý.
2. Ani po 28 dňoch testované králiky nevylúčili všetok vpichnutý hliník (iba 6% u hydroxidu a 22% u fosforečnanu hlinitého).
3. Najviac vpichnutého hliníka sa uloží v obličkách, potom v slezine, pečeni, srdci, lymfatických uzlinách a najmenej v mozgu (štúdia skúmala len týchto 6 orgánov).

 

Gupta, 1998

    hneď v úvodnom súhrne uvádza, že hliníkové adjuvanty zvyšujú tvorbu IgE, čo znamená zvýše­né riziko alergických reakcií resp. vzniku nových alergií vďaka očkovaniu. To súvisí s jednostranným podnecovaním protilátkovej (humorálnej) imunity, ktoré v 7. kapitole taktiež priznáva, čo vedie (a to už nepriznáva) k vyššej náchylnosti na vírusové ochorenia, ochorenia na vnútrobunkové baktérie (napr. chlamýdie, salmonely či rickettsie) a tiež na rakovinu.

    Ďalej uvádza, že adsorpciu antigénu na adjuvant znižuje prítomnosť organických zvyškov z výroby (aminokyseliny, polysacharidy, peptidy, čiže krátke reťazce aminokyselín, ai.), pravdepodobne preto, že tieto súťažia s plánovanými antigénmi, čiže stávajú sa neplánovanými antigénmi. Keď to domyslíme do dôsledkov, znie to vskutku hrozivo, pretože takto očkovanie donúti človeka tvoriť si protilátky a iné obranné mechanizmy aj voči tomu, čo vo vakcíne vlastne vôbec nemá čo hľadať. Ak to sú nejaké zložky potravy, môže vzniknúť potravinová alergia. Ak to je nejaká ľudská bielkovina, môže imunitný systém (po vycvičení skrz očkovanie) zaútočiť na tú istú bielkovinu inde v tele, čím vznikne autoimunitná choroba, napr. cukrovka 1. typu (tzv. detská cukrovka) či roztrúsená skleróza.

    Gupta tiež píše, že jediná dávka vakcíny proti tetanu či záškrtu stačí u myší či morčiat k vytvoreniu dostatočnej hladiny protilátok, čo nemožno povedať o ľuďoch, takže tieto zvieracie modely nie sú použiteľnou analógiou človeka. Platí to však len pre účinnosť, alebo aj pre (ne)bezpečnosť?

    Stále ešte obľúbenú Glennyho hypotézu^[11] o tom, že hliník vytvára v mieste vpichu vakcíny tzv. depot (ložisko), z ktorého sa antigén uvoľňuje len postupne, čím sa predlžuje konfrontácia imunitného systému s antigénom a posilňuje imunitná odpoveď, Gupta vyvrátil odkazom na výskum Holta.^[12] Ten preukázal, že imunitná odpoveď je rovnako silná aj po odstránení (vyrezaní) domnelého depotu. Guptov vlastný výskum pre zmenu preukázal, že 90% rádioaktívne označeného tetanového toxoidu, adsorbovaného na fosforečnan hlinitý, zmizne z miesta vpichu do 24 hodín, 98% do 7 dní.^[13] Depot vzniká len výnimočne vtedy, keď v mieste vpichu vznikne bolestivá hrčka, tzv. granulóm. To je však nežiaduci účinok, navyše pomerne vzácny. O bežnej tvorbe depotu vďaka hliníku teda nemôže byť reč, napriek tomu ale práve túto hypotézu spomínaný úrad vo svojej obhajobe hliníka vo vakcínach stále zastáva, hoci Guptova štúdia, na ktorú odkazuje, to dvojako vyvracia.

    Celkovo vzaté, Gupta na našu kľúčovú otázku neodpovedá a jeho štúdia vypovedá skôr o nebezpečnosti hliníkových adjuvantov vo vakcínach.

 

Keith, 2002

    odvodzuje vylučovanie hliníka z tela bábätka od štúdie Priesta a kol.,^[14] ktorí skúmali vylučovanie hliníka 1. podaného vnútrožilovo, 2. u jediného 41-ročného 77-kilového muža, 3. iba 0,7 μg hliníka (pre porovnanie: dnešné vakcíny obsahujú 125–820 μg hliníka), 4. vo forme citrónanu (nie hydroxidu, ani fosforečnanu, ani AAHS), teda v inej forme, než býva vo vakcínach, 5. bez naviazaného (adsorbovaného) antigénu. Človek nemusí byť biochemikom, aby pochopil, že výsledky Priestovej štúdie v žiadnom prípade nie sú uplatniteľné na očkovanie 5-kilových 9-týždňových bábätiek do svalu s 820 μg (vakcína Infanrix Hexa do jednej nohy) + 500 μg hliníka (vakcína Synflorix do druhej no­hy) — spolu 1886× viac hliníka, než dostal Priestov dospelý dobrovoľník, — v podobe hydroxidu a fosforečnanu hlinitého s naviazaným antigénom. Každý jeden z týchto 5 rozdielov by sám o sebe stačil na zamietnutie Priestovej štúdie ako nepoužiteľnej pri úvahách o farmakokinetike vakcinačného hliníka u dojčiat, ale Keithovi to nevadí. Nehovoriac o meniacom sa výkone obličiek u bábätiek, pričom výkon obličiek u Priestovho dospelého muža je konštantný a hlavne podstatne vyšší.

    To však nie je všetko. Keith porovnával príjem hliníka z vakcín s príjmom hliníka zo stravy, a to zvlášť pre materské mlieko a zvlášť pre umelé náhrady mlieka. Pre materské mlieko uvažoval s veľmi vysokým obsahom 40 μg hliníka na liter, pričom toto je skôr horná hranica než bežná hodnota, ktorú napr. Fernandez-Lorenzo a kol.^[15] stanovili na 23,4 ± 9,6 μg/l, teda od 13,8 do 33 μg/l, so stre­dom na 23,4 μg/l. Navrch k tomu uvažuje Keith o vstrebateľnosti až 0,78% hliníka z potravy, zatiaľčo v skutočnosti sa z potravy vstrebe v priemere menej než 0,3% hliníka.^[16] Tým posunul Keith krivky príjmu hliníka z potravy 2,5× vyššie, než by mali byť. Opticky potom príjem hliníka z vak­cín nevyzerá byť až tak vysoký. Naproti tomu z vakcín sa vstrebe prakticky všetok hliník (100%).

    Príjem hliníka z vakcín Keith porovnáva s tzv. MRL (Minimum Risk Level = hladina, od ktorej začína stúpať riziko otravy). Tá však bola vypočítaná z údajov, zistených u ústneho podania hliníka myšiam. Ústne podanie myšiam je ale samozrejme niečo výrazne iné než injekčné podanie ľuďom. Navyše na svoje výpočty používa MRL 2 mg hliníka na kg a deň s odvolávkou na ATSDR (Agency for Toxic Substances and Disease Registry = Úrad pre jedovaté látky a register chorôb), avšak aktuálna MRL pre hliník je podľa ATSDR 1 mg/kg/deň.^[17] Za rizikové teda majú byť počítané už polovičné dávky hliníka než uvažoval Keith.

    Keith navyše nesčítal príjem hliníka z vakcín s príjmom hliníka z potravy. Očkované deti však tiež papajú! Nehovoriac o tom, že človek sa nerodí úplne bez hliníka a toto Keith tiež ignoroval. Keith ďalej hovorí o príjme max 1,1 mg hliníka počas jedného očkovacieho termínu, avšak na Slo­vensku i v Česku dostávajú deti bežne 3x (v Česku až 4x) v prvom roku života až 1,32 mg hliníka (Infanrix Hexa + Synflorix) v jeden deň, čiže výrazne viac.

    Napriek všetkým vyššie uvedeným podozrivým ťahom vyšlo Keithovi, že stredne vážiace bábätko presiahne MRL u prvého očkovania a nízko vážiace bábätko aj u druhého očkovania.

    Pre neuveriteľné množstvo (úmyselných?) chýb Keith tiež neodpovedá na našu kľúčovú otázku.

 

Lindblad, 2004

    nič nové neskúma, ba ani len o teoretické úvahy a výpočty sa veľmi nepokúša. Vlastne iba zhŕňa určité poznatky o hliníku vo vakcínach. Potvrdzuje podnecovanie tvorby IgE (imunoglobulínu typu E, rozumej: alergií) a tým aj jednostranné podnecovanie protilátkovej imunity vplyvom hliníkových adjuvantov, čo vedie k vychýleniu rovnováhy v imunitnom systéme preč od zdravého stredu. Tento fakt uvádza ako jasný nedostatok hliníkových adjuvantov, čo ale spomínaný úrad, ktorý sa na Lind­blada odvoláva, paradoxne popiera.

    Podrobne sa rozpisuje o tom, ktoré imunitné signály (interleukíny = IL) očkovanie s hliníkovým adjuvantom vyvoláva za akých okolností na akom type myší apod. Zaujímavý je údaj o tom, že hli­níkové adjuvanty sú posilňované vo svojom účinku určitými kúskami niektorých baktérií. Naproti tomu u chrípky a týfusu nebol hliník nič platný,^[18] preto v týchto vakcínach nie je obsiahnutý.

    Ku farmakokinetike vakcinačného hliníka uvádza Lindblad len zhrnutie Flarendovej štúdie, kto­rú navyše hrubo dezinterpretuje, keď záťaž tým množstvom hliníka, aké sa bežne podáva pár-týždňovým pár-kilovým deťom, prepočítava na dospelého muža. Ďalej ignoruje fakt, že hliník v krvi nemusí nutne byť v sére (ale iba hliník v sére bol testovaný), keďže sérum je krv bez buniek a zrážacích činiteľov (fibrinogénov), ale aj v krvi kolujúce imunitné bunky môžu vakcinačný hliník zožrať a s tým sa aj priamo počíta, keď sa vysvetľuje mechanizmus podnecovania imunitného systému hliníkom. Pri úvahách o toxicite sa však na túto skutočnosť prekvapivo zabúda. Preto je skúma­nie množstva hliníka výlučne v sére (nie v celej krvi) krajne zavádzajúce.

    Nakoniec Lindblad hovorí o nežiaducich účinkoch hliníkových adjuvantov, pričom počíta s tzv. depotným účinkom, to je však hypotéza, vyvrátená už v roku 1950 Holtom (viď predchádzajúci ko­mentár ku Guptovej štúdii), ale aj v roku 2012 Hutchisonovou a kol., ktorí zaznamenali nezmenenú účinnosť očkovania aj po vyrezaní miesta vpichu vakcíny (a akože depotu) už 2 hodiny po očkovaní.^[19] Navyše k tomu čínski výskumníci Wen a Shi ešte v roku 2016 uviedli, že „Zhoda ohľadne úlohy hliníka v rôznych aspektoch regulácie imunity každopádne ešte nebola dosiahnutá a táto vec zostáva dlhodobým predmetom výskumu na poli vakcinológie“, a Glennyho hypotézu o depotnom účinku z roku 1931 označili za „dogmatickú“.^[20] Navyše Hansenová a kol. zistili, že čím rýchlejšie sa antigén odviaže od adjuvantu, tým silnejšia je imunitná odpoveď,^[21] inak povedané: čím dlhšie by potenciálny depot v mieste vpichu pretrval, tým menej účinné by dané očkovanie bolo, čiže prípadná tvorba depotu je v skutočnosti úplne kontraproduktívna.

    Napriek tomu sa štátni úradníci tvária, že je všetko jasné a ani ich nenapadne priznať, že mnoho dôležitých údajov zatiaľ nepoznáme (čo samo o sebe by malo postačiť ako oprávnenie morálnej po­žiadavky na plné zdobrovoľnenie všetkých vakcín s hliníkom), nehovoriac o tom, že nejedno tvrde­nie úradu (napr. o depotnom účinku vakcinačného hliníka) bolo už dávno vedecky vyvrátené.

    Lindblad teda uvádza už dávno vyvrátené hypotézy a na našu kľúčovú otázku nijak neodpovedá.

 

Mitkus, 2011

    sa pokúša „aktualizovať“ Keitha po tom, čo ATSDR zrejme znížil MRL pre ústne podaný hliník z 2 na 1 mg/kg/deň. To totiž posúva Keithove krivky MRL podstatne nižšie, takže by sa značná časť záťaže vakcinačným hliníkom u Keitha ocitla nad MRL, a to by naozaj nevyzeralo dobre.

    Správne Keitha opravuje v tom zmysle, že záťaž hliníkom z jedla nezačína na nule, ale počíta s určitou záťažou už pri narodení. Túto záťaž však nemá zmeranú pre celé telo, ale odvodzuje ju nepriamo z nameranej koncentrácie hliníka v krvi a z toho, že hliník v krvi predstavuje vraj 4% hliníka v celom tele. Je úplne zrejmé, že toto percento v skutočnosti kolíše, obzvlášť keď sa tvrdí, že hli­ník sa z krvi rýchlo stráca (či už do obličiek a potom močom von z tela, alebo sa ukladá do rôznych orgánov). Bolo by teda rozumné uvažovať o rozsahu, nie o jednej konštantnej hodnote. Navyše Mitkus z nameranej koncentrácie hliníka v krvi novorodencov v rozsahu 2,13–8 ppb (parts per billion = miliardtín = milióntín promile) berie strednú hodnotu (4,8 ppb), hoci v záujme bezpečnosti by mal počítať s hodnotou maximálnou, aby boli stanovené hladiny minimálneho rizika platné aj pre deti s najvyššou vrodenou záťažou hliníkom.

    Mitkus aktualizuje očkovací kalendár, čím zvyšuje maximum hliníka, prijatého očkovaním v je­den deň z najviac 1,1 mg na najviac 1,2 mg, to je však stále ešte o 10% menej než býva na Slovensku a v Česku zvykom (1,32 mg). Takže aj keby sme akceptovali všetky Mitkusove chyby, na Slo­vensku by sme dostali vyššie riziko hliníka z očkovania, než vyšlo Mitkusovi.

    Mitkus ďalej opravuje Keitha v tom, že uvažuje s postupne rastúcou filtračnou schopnosťou obličiek, a teda nepovažuje výkon obličiek dojčaťa za totožný s výkonom obličiek dospelého. U zadržiavania hliníka v tele však vychádza z údajov, zistených na dospelom mužovi, nie na 9-týždňovom a pár mesiacov staršom bábätku, čo je trestuhodné, lebo je dobre známe, že bábätká sú celkovo ná­chylnejšie na poškodenia toxickými vplyvmi a dá sa teda predpokladať, že sa v ich tele ukladá väčšie percento toxínov než u dospelého. To platí obzvlášť s ohľadom na skutočnosť, že bábätká nema­jú ešte plne funkčnú hemato-encefalickú bariéru, takže v ich mozgoch a nervovej sústave sa môže ukladať podstatne väčšie percento hliníka než u dospelých. Celkovo je síce možné, že sa Mitkus vo svojich prepočtoch trafil, ale nemáme to podopreté tvrdými údajmi, nameranými priamo u bábätiek. Máme však dobrý dôvod domnievať sa, že skutočné údaje budú iné, než predpokladá Mitkus.

    Mitkus rovnako ako Keith počíta s neprijateľne vysokou vstrebateľnosťou hliníka z potravy a nápojov 0,78%, hoci vo vedeckých kruhoch už dávno panuje všeobecná zhoda, že to bude niekde oko­lo 0,3% alebo ešte menej (viď komentár ku Keithovi). Tým spolu s Keithom posúva domnelú záťaž hliníkom z potravy cca 2,5x vyššie, než by mala byť, takže to opticky budí mylný dojem podobnej záťaže hliníkom z potravy ako z vakcín, hoci tá vakcinačná je v skutočnosti párkrát vyššia.

    Ohľadne farmakokinetiky aj Mitkus vychádza z Flarendových 6 novozélandských králikov, čo je úplne neprijateľné (viď predchádzajúce pojednanie o Flarendovej štúdii), ale následne Flarenda dezinterpretuje ešte iným spôsobom než Lindblad. Z toho, že do 28 dní sa z vpichnutého hydroxidu hli­nitého uvoľní do krvi len 17% a z fosforečnanu hlinitého len 51%, vyvodzuje, že uvoľňovanie vak­cinačného hliníka do krvi je pomerne pomalé (čo je pravda), ale následne z toho vyvodí, že záťaž hliníkom je teda ešte menšia, než pôvodne uvažoval. To je ale nezmysel, pretože MRL sa počíta ako záťaž celého tela, nie iba samotnej krvi, takže či je ten hliník v krvi alebo inde v tele (pokiaľ ešte nebol vylúčený z tela von), je úplne jedno a rozhodne to neoprávňuje na posúvanie krivky záťaže hliníkom smerom nadol.

    Zdá sa, že ani Mitkus nesčítal záťaž hliníkom z potravy so záťažou hliníkom z vakcín, inak by musel mať pre záťaž z vakcín rovnako dve krivky, ako pre záťaž z potravy (materské mlieko vs. umelá náhrada materského mlieka). Keby však tieto záťaže sčítal, vyšla by mu celková záťaž vysoko nad MRL počas podstatnej časti prvého roku života dieťaťa. Pritom však rôzni vedci stále upozorňujú na to, že obsah hliníka v náhradách materského mlieka je sám o sebe príliš vysoký.^[22] Príjem hliníka z vakcín je pritom oveľa vyšší. Mitkus sa však nad tým nijak nepozastavuje.

    Ku koncu štúdie si Mitkus aj priznáva, že vychádza z niekoľkých neistých údajov či predpokla­dov, ale napriek tomu je spokojný s tým, čo vypočítal, a považuje to za dostatočné potvrdenie bezpečnosti hliníka vo vakcínach. Nakoniec Mitkus spomína ako rizikové deti s poruchami obličiek, vôbec však neuvádza nijaké odporúčania pre očkovanie takýchto detí (prípadne zákaz očkovania takýchto detí). Lenže v príbalových letákoch vakcín s hliníkom nenájdeme nijaké upozornenie či varovanie pred očkovaním takýchto detí týmito vakcínami,^[23] čo môže mať veľmi neblahé následky.

    K farmakokinetike vakcinačného hliníka u 9-týždňových bábätiek ani Mitkus nič nové neprinie­sol, a teda ani jeho štúdia neodpovedá na našu kľúčovú otázku.

 

Záverom

    Ako je zrejmé z vyššie uvedeného, žiadna z piatich úradom odkazovaných štúdií nepotvrdzuje, že by hliníkové adjuvanty vo vakcínach boli bez rizika, ba naopak, niektoré z nich uvádzajú možné riziká. Štúdie stavajú na mnohých nepotvrdených predpokladoch a divokých vývodoch, ktoré sa ča­som môžu ukázať ako mylné. Takto sa seriózna veda nerobí a tvrdiť na základe týchto štúdií, že je hliník vo vakcínach bezpečný, môže len ten, kto a) ich nečítal b) ich nepochopil c) vedome klame.

    Navyše nie som sám, kto toto konštatuje. Na tri z týchto piatich štúdií si posvietili aj ozajstní odborníci na toxické účinky hliníka — Jean-Daniel Masson, Guillemette Crépeaux, François-Jérôme Authier, Chris Exley a Romain Gherardi — s veľmi podobným výsledkom a závermi.^[24]

    Poctivé by bolo, keby úrad uviedol, že z doterajších poznatkov v skutočnosti nemáme žiadnu istotu, že je hliník vo vakcínach neškodný, pričom viaceré štúdie vzbudzujú naopak oprávnené obavy (v niektorých prípadoch hraničiace s istotou), že to tak nie je. Komické je aj trvanie úradu na teórii depotného účinku vakcinačného hliníka, hoci táto možnosť bola vyvrátená už pred 67 rokmi.

    Je vskutku do-neba-volajúce, že očkovací priemysel používa hliník vo vakcínach už vyše 80 ro­kov bez toho, aby vypracoval dôkladnú štúdiu bezpečnosti na tej cieľovej skupine, ktorej dané vak­cíny sú určené (napr. v prípade prvých očkovaní tzv. hexavakcínou a vakcínou proti pneumokokom na 9-týždňových dojčatách), a napriek tomu vydáva toto počínanie za „medicínu založenú na dôka­zoch“. V skutočnosti však dôkazy žiadne nemá a argumentuje iba divokými hypotézami, založenými buď na už vyvrátených domnienkach, alebo na vývodoch, domnienkach a hypotézach zatiaľ ni­jak nepotvrdených a neraz krajne nepravdepodobných, navyše ešte s množstvom zrejmých chýb.

    Za tohto stavu vedeckého poznania je eticky úplne neprijateľné, aby bolo očkovanie vakcínami s obsahom zlúčenín hliníka povinné, čo je — žiaľ — prípad (nielen) Česka i Slovenska.

 

Zdroje

[1]  https://www.svobodavockovani.cz/news/hlinik-ve-vakcinach-imunologovo-male-hrisne-tajemstvi/

[2]  Flarend RE, Hem SL, White JL, Elmore D, Suckow MA, Rudy AC, Dandashli EA: „In vivo absorption of aluminium-containing vaccine adjuvants using ²⁶Al“, Vaccine, 1997, 15(12–13):1314–1318

[3]  Gupta RK: „Aluminum compounds as vaccine adjuvants“, Adv Drug Deliv Rev, 1998, 32(3):155–172

[4]  Keith LS, Jones DE, Chou CH: „Aluminum toxicokinetics regarding infant diet and vaccinations“, Vaccine, 2002, 20(Suppl 3):S13–S17

[5]  Lindblad EB: „Aluminium compounds for use in vaccines“, Immunol Cell Biol, 2004, 82(5):497–505

[6]  Mitkus RJ, King DB, Hess MA, Forshee RA, Walderhaug MO: „Updated aluminum pharmacokinetics following infant exposures through diet and vaccination“, Vaccine, 2011, 29(51):9538–9543

[7]  https://www.reuters.com/article/us-merck-gerberding/former-cdc-head-lands-vaccine-job-at-merck-idUSTRE5BK2K520091221

[8]  https://www.businessinsider.com/fda-user-fees-from-pharmaceutical-companies-2016-8

[9]  https://www.criver.com/files/pdfs/rms/nzw/rm_rm_d_nzw_rabbit.aspx

[10]  Movsas TZ, Paneth N, Rumbeiha W, Zyskowski J, Gewolb IH: „Effect of routine vaccination on aluminum and essential element levels in preterm infants“, JAMA Pediatr, 2013, 167(9):870–872

[11]  Glenny AT, Buttle GAH, Stevens MF: „Rate of disappearance of diphtheria toxoid injected into rabbits and guinea-pigs: Toxoid precipitated with alum“, The Journal of Pathology, 1931, 34(2):267–275

[12]  Holt LB: „Developments in Diphtheria Prophylaxis“, Heinemann, London, 1950

[13]  Gupta RK, Chang AC, Griffin P, Rivera R, Siber GR: „In vivo distribution of radioactivity in mice after injection of biodegradable polymer microspheres containing 14C-labeled tetanus toxoid“, Vaccine, 1996, 14(15):1412–1416

[14]  Priest ND, Newton D, Day JP, Talbot RJ, Warner AJ: „Human metabolism of aluminium-26 and gallium-67 injected as citrates“, Hum Exp Toxicol, 1995, 14(3):287–293

[15]  Fernandez-Lorenzo JR, Cocho JA, Rey-Goldar ML, Couce M, Fraga JM: „Aluminum contents of human milk, cow's milk, and infant formulas“, J Pediatr Gastroenterol Nutr, 1999, 28(3):270–275

[16]  Priest ND, Talbot RJ, Newton D, Day JP, King SJ, Fifield LK: „ Uptake by man of aluminium in a public water supply “, Hum Exp Toxicol, 1998, 17(6):296–301;
Ganrot PO: „Metabolism and possible health effects of aluminum“, Environ Health Perspect, 1986, 65:363–441

[17]  https://www.atsdr.cdc.gov/toxprofiles/tp22-c8.pdf

[18]  Davenport FM, Hennessy AV, Askin FB: „Lack of adjuvant effect of AlPO4 on purified influenza virus hemaggluti­nins in man“, J Immunol, 1968, 100(5):1139–1140;
Cvjetanović B, Uemura K: „The present status of field and laboratory studies of typhoid and paratyphoid vacci­nes“, Bull World Health Organ, 1965, 32:29–36

[19]  Hutchison S, Benson RA, Gibson VB, Pollock AH, Garside P, Brewer JM: „Antigen depot is not required for alum adjuvanticity“, FASEB J, 2012, 26(3):1272–1279

[20]  Wen Y, Shi Y: „Alum: an old dog with new tricks“, Emerg Microbes Infect, 2016, 5:e25

[21]  Hansen B, Sokolovska A, HogenEsch H, Hem SL: „Relationship between the strength of antigen adsorption to an aluminum-containing adjuvant and the immune response“, Vaccine, 2007, 25(36):6618–6624

[22]  Chuchu N, Patel B, Sebastian B, Exley C: „The aluminium content of infant formulas remains too high“, BMC Pediatrics, 2013, 13:162

[23]  napr. príbalový leták vakcíny Infanrix Hexa: https://www.ema.europa.eu/docs/sk_SK/document_library/EPAR_-_Product_Information/human/000296/WC500032505.pdf

[24]  Masson JD, Crépeaux G, Authier FJ, Exley C, Gherardi RK: „Critical analysis of reference studies on aluminium-based adjuvants toxicokinetics“, Ann Pharm Fr, 2017, 75(4):245–256

 

<<< 49. časť       Obsah seriálu článkov       52. časť >>>