Cukrovka z očkovania proti tetanu, záškrtu a detskej obrne
Slávka Keruľ-Kmecová
Náš Oliver sa narodil po bezproblémovom pôrode, v termíne, bez komplikácií. Bol úplne zdravé, šikovné, a (samozrejme) kojené dieťa. Ako veriaca v našich lekárov, som poctivo a pravidelne dávala deti očkovať, lebo mi ani nenapadlo pochybovať o účinnosti očkovania. Veď lekári a naše zdravotníctvo - to bolo pre mňa niečo nespochybniteľné. Jednoducho: čo povedal lekár, to bolo sväté.
Oliver nebýval chorý, dokonca ani po očkovaní nemával teploty, len hnačky, čo som vtedy považovala za normálne. Až dnes si to dávam do súvisu, ako aj mnoho iných vecí, ktoré ma mali vystríhať. Ale, ako vravím, nemala som dôvod pochybovať. Asi po roku - dnes viem, že to bolo po očkovaní v 15. mesiaci života - dostal prvú laryngitídu. A k nej na pohotovosti hydrokortizón. Na ten sme chodili ešte aj ďalšie dni. Tam mi lekár povedal, že keď dostal laryngitídu taký malý, tak to bude mať chronické. Nechápala som, kde sme urobili chybu. Dávala som pozor, aby neochorel, a nič nepomáhalo. Zápal hlasiviek dostal zas o mesiac, potom sa intervaly skracovali, a keď som si to zrátala, tak vybral v priebehu pol roka 9 druhov antibiotík. Ešte stále som našej lekárke dôverovala, a keď som sa vypýtala na alergológiu, tak zhrozená alergologička len krútila hlavou, ako sa to mohlo stať, že také malé dieťa dostalo toľko liekov v tak krátkom čase. Alergia sa nepotvrdila, len mal veľmi oslabenú imunitu. Tak som to vzala do vlastných rúk a začala sa riadiť svojou intuíciou. Prestala som s každou chorobou utekať k lekárke a liečila ho len medom a cibuľou. Po asi dvoch rokoch sme prestali chodievať aj do imunologickej poradne. Ale samozrejme, mali sme očkovanie aj proti chrípke a ešte neviem, proti akým chorobám, ako darček od imunologičky. Ale hlavne, že od vtedy už laryngitídu nedostal.
Naďalej sme sa veselo očkovali. Musím podotknúť, že naša lekárka aj po chorobe dieťa veselo zaočkovala, nemala problém, keď trošku soplilo. Asi v troch rokoch sme si všimli, že dovtedy ukecané dieťa prestalo v škôlke rozprávať. Úplne. Posledné slovo povedal doma, prvé o niekoľko hodín, keď som preňho prišla. Doma sa mu ústa nezavreli. Začali sme navštevovať psychológov, ktorí rozpitvali našu rodinu a dôvod našli - vraj vzťahy. A samozrejme matka, ktorá sa popri práci starala o dieťa. Niekto si to musel zlíznuť, že? Asi v šiestich rokoch, keď Oliver nastúpil (ako nehovoriaci) do školy - pritom vedel od troch rokov čítať, neskôr písať a počítať - mu diagnostikovali Aspergerov syndróm, lebo jeho správanie tomu nasvedčovalo. Mal stavy zúrivosti, spomalený emocionálny vývin, jednoducho mal problémy aj s obliekaním, a hlavne s rozprávaním. No mne stále ako autista nepripadal. Ja som cítila, že sa lekári mýlia. Dostal lieky, ktoré ho tlmili a rozviazali mu jazyk. Od fevarinu, tiapridalu až po zyprexu, bral asi tri roky s prestávkami tieto lieky, po ktorých mal ešte horšie správanie.
V tom čase sme sa dostali k úžasnej špeciálnej pedagogičke, ktorá nám poradila, aby sme všetky lieky vysadili. Správnym prístupom, jej radami a záujmom (pretože psychiatri nás ani poriadne nevypočuli, len nasadili lieky) sa z nášho "Aspergera" stal úžasný mladý muž, ktorý nepotrebuje žiadnu pomoc, je samostatný, zodpovedný, bystrý, má milión kamarátov, dokáže normálne sám fungovať.
Keď sme si konečne vydýchli a zvykli, že máme normálne dieťa, prišla dva mesiace pred jeho pätnástimi narodeninami ďalšia rana. Akurát som porodila naše tretie, vytúžené dievčatko, keď sa Oliver začal sťažovať na bolesti brucha, únavu, častý smäd, a dosť pochudol. Ja, naivka, som to začala pripisovať žiarlivosti na nového člena rodiny. On si medzitým našiel v knihách odpoveď, vraj "Mami, ja mám všetky príznaky cukrovky". Tak dva týždne po narodení sestričky ostal v nemocnici s diagnózou diabetes melitus typu I.
Naša dcéra medzitým dostala očkovanie v pôrodnici a ďalšie dva u našej pediatričky. Nikto nás nevaroval, aby sme s tým počkali. Len mňa zarážalo, prečo sa nás všade lekári pýtali, či nebol Oliver očkovaný. Tak bol, veď má všetky povinné očkovania, plus tie na chrípku, keď bol malý. Ale to vraj už bolo dávno. Až dôkladnejším pátraním po účinkoch očkovania som zistila, že cukrovka sa môže prejaviť až po roku a viac, tak si myslím, že som našla odpoveď, odkiaľ ju naše dieťa má. V tej chvíli som vedela, že už nikto z mojej rodiny viac žiadne očkovanie nedostane.
Naša rodina je vcelku zdravá. Nikto v mojej, otcovej, maminej, manželovej rodine, či rodine jeho rodičov, nemá cukrovku. V našej sa nevyskytuje ani rakovina, v manželovej áno. Športujeme, bývame na vidieku, chodievame do prírody, nemáme žiadne alergie, zelenina a ovocie je u nás denne na stole a zrazu cukrovka? Dokonca ani nadváhu nemá u nás nikto.
Neviem, kto za to môže, ale veľmi som nahnevaná. Môj syn bude do konca svojho života odkázaný na inzulín. Do konca života bude obmedzovaný, musí si vážiť stravu, musí byť v strehu, musí dávať na seba pozor. A to všetko len preto, lebo nás niekto donútil zdravé dieťa zaočkovať. Kto sa teraz stará, ako môj syn žije? Koho teraz zaujíma, či sa trápi on, alebo my - jeho rodina? Dostali sme mesačne 17 eur od štátu, akože diétne. Toto má byť náplasťou na sťažený a skomplikovaný život nášho syna? A nevravím o peniazoch, ktoré mesačne dávame na inzulín a iné veci s tým súvisiace.
Nášmu synovi už zdravie nevráti nikto. Tak veľmi by som chcela, aby aj iní rodičia pouvažovali, či dajú svoje deti očkovať. Nielen slepo priviedli bábätká k pediatrom a mlčky, neraz aj s pocitom, že robia to najlepšie, dali zaočkovať svojich potomkov. Mám plno známych, ktorí tvrdia, že v ich okolí nemá nikto problém po očkovaní. Ja zas už teraz viem, že nie je náhoda, keď aj kamarátkina dcéra dostala cukrovku, spolužiakove dcéry ohluchli, a nehovorím, koľko detí mojich známych má rôzne alergie a poruchy správania, či učenia.
Ak sa vďaka tomuto príbehu čo len jeden rodič zamyslí nad očkovaním, tak budem rada. Držím všetkým deťom palce, nech majú múdrych a uvedomelých rodičov!
