Doktorka, ktorá 18 rokov vyvíjala očkovacie látky, argumentuje za plné zdobrovoľnenie očkovania
MVDr. Darina Pospišilová, PhD.
Vakcinačný program pre deti zahŕňa živé aj inaktivované vakcíny.
Inaktivované vakcíny
Antigén (účinná látka vo vakcíne; podnet pre tvorbu protilátok — pozn. red.) je inaktivovaný, čiže usmrtený, neaktívny. Antigénom býva toxoid (záškrt/diftéria, čierny kašeľ/pertusis, tetanus) alebo usmrtené baktérie či vírusy.
Baktérie aj väčšie obalené vírusy majú zložitú antigénnu povrchovú štruktúru. Ak sa použije celý antigén, imunitná (po inaktivácii len protilátková) odpoveď je komplexnejšia, ale vakcína má aj viac alergizujúcich účinkov. Ak sa vyberú len jednotlivé antigénne štruktúry patogénneho (chorobu spôsobujúceho — pozn. red.) mikroorganizmu — tzv. subjednotkové alebo kapsulárne vakcíny, — sú menej účinné (viď súčasná epidémia čierneho kašľa). Imunitný stav vakcinovaného jedinca je usmernený len na vybrané antigénne štruktúry patogénu (pôvodcu choroby — pozn. red.), použité vo vakcíne, a ani po následnej infekcii terénnym kmeňom si často nevie vytvoriť kompletnú imunitu proti danej infekcii! Infekcie sa môžu u takto vakcinovaného jedinca opakovať častejšie než u ľudí po prirodzenom prekonaní choroby. Klinický obraz choroby býva zmenený. Vakcinovaní jedinci bývajú zdrojom infekcie (čierny kašeľ v súčasnosti). Vakcinácia nebráni šíreniu patogénov v prostredí.
Inaktivované vakcíny podporujú hlavne tvorbu protilátok, neaktivujú, resp. menej a neprirodzene aktivujú bunkovú imunitu. S tým súvisí vysoký výskyt chorôb ako alergie, autoimunitné choroby a nádorové ochorenia.
Inaktivované vakcíny sa používajú preto, lebo pri nich nie je nebezpečie rozširovania vakcinačných kmeňov patogénov, ktoré môžu byť plne patogénne (aj vo veterinárnej medicíne sa v určitých prípadoch plne patogénne kmene nesmú používať ani do inaktivovaných vakcín).
„Účinnosť“ (len čiastočná — určitá hladina protilátok) po podaní inaktivovanej vakcíny je krátkodobá (max. ±5 rokov aj po 2–3 revakcináciách (preočkovaniach) — vplýva na to veľa faktorov).
Inaktivované vakcíny spravidla obsahujú adjuvantnú látku (na posilnenie imunitnej odpovede — pozn. red.), ktorá môže spôsobiť veľmi vážne komplikácie (od život ohrozujúceho anafylaktického šoku cez poškodenia nervovej sústavy až po výskyt nádorových ochorení — v závislosti od viacerých faktorov). Adjuvantné prísady vakcín obsahujú dráždive a toxické (jedovaté) látky.
Inaktivované vakcíny bývajú často viacvalentné (viaczložkové), tzn. obsahujú v jednej vakcinačnej dávke antigény rôznych pôvodcov chorôb (napr. hexavakcína je 6-valentná). Z mojej vývojovej praxe viem, že keď sa imunitne neúplne zrelému jedincovi (zvieraťu) podala len 3-valentná vakcína, tak ten odpovedal primeranou protilátkovou odpoveďou na najviac jeden antigén! Ani po revakcinácii sa situácia veľmi nezlepšila, kým organizmus nebol plne imunitne vyspelý (čo u detí je zhruba v 3 rokoch života).
Preto pochybujem, že po vakcinácii aj následnej revakcinácii detí hexavakcínou sú tieto protilátkovo (čo je len časť obrannej reakcie) „chránené“ proti všetkým antigénom vo vakcíne! Navyše inaktivované vakcíny musia obsahovať dráždiace adjuvans — napr. s obsahom hliníka. Dieťa do veku cca 2 rokov nemá uzavretú hemato-encefalickú bariéru (krvno-mozgovú prekážku, ktorá bráni vstupu nebezpečných látok do mozgu — pozn. red.), takže hliník z vakcíny sa môže usadzovať v mozgu! Ak by táto vakcína mala mať dlhodobú „účinnosť“, čiže len „dostatočnú“ hladinu protilátok proti všetkým antigénom, ktoré obsahuje, tak by sa mala revakcinácia robiť každé 2–5 rokov, čo je nemysliteľné aj kvôli ťažkým toxickým a alergickým následkom.
Živé vakcíny
Predstavte si, že do vášho dieťatka vpichnú naraz 3 živé vírusy (vírusy osýpok/spalniček, príušníc/mumpsu, ružienky/zarděnek v MMR vakcíne) — rovno pod kožu alebo do svalu, prípadne môžu napichnúť aj cievu — čiže vpravia živé vírusy rovno do krvi! Kto môže predpovedať, ako sa s tým vyrovná imunitný a detoxikačný systém vášho dieťaťa? Aj „bezpečné“ oslabené vakcinačné kmene vírusov môžu u citlivých jedincov spôsobiť ochorenie, celoživotný postih alebo aj smrť! Prečo by rodič, ktorý to vie, mal dobrovoľne (nasilu) dovoliť takto ublížiť svojmu dieťatku, keď prirodzená nákaza vírusom osýpok, ružienky či príušníc nemusí pre jeho dieťa znamenať žiadny problém a aktívne prekonanie týchto detských chorôb vytvorí celoživotnú odolnosť proti nim a prirodzene podporí jeho celkový imunitný systém?
Vo veterinárnej medicíne sa podobné vakcíny kvôli dostatočnej účinnosti podávajú zvieratám každý rok! Príkladom je vakcinácia psov proti psinke. Psinkový vírus je veľmi blízky vírusu osýpok ľudí (v minulosti boli snahy vakcinovať proti osýpkam vírusom psinky). Ako sa dá vysvetliť, že v humánnej medicíne by podľa výrobcov vakcín mali stačiť 2–3 podania vakcíny proti osýpkam na celoživotnú imunitu a vo veterinárnej medicíne sa odporúča revakcinácia každý rok? Čiže je veľmi otázna dĺžka „ochranného účinku“ živej vakcíny. Vplýva na to veľmi veľa faktorov, najviac osobitosť imunitného systému každého jedinca a podmienky jeho života. Z toho vyplýva, že vakcinovaní ľudia môžu byť vo väčšej miere zdrojom infekcie ako ľudia nevakcinovaní, ktorí ochorenie prirodzene prekonajú a získajú celoživotnú odolnosť. Preto nevidím dôvod, prečo by mali byť nevakcinované deti vylúčené z kolektívu — malo by to byť skôr opačne.
Výrobcovia vakcín môžu „zabezpečiť“ aby atenuované (oslabené) vakcinačné vírusy boli geneticky stabilné, ale nevedia ako sa pod vplyvom používania týchto umelo oslabených živých vírusov v prostredí zmenia terénne patogénne kmene! Z veterinárnej praxe je známe, že čím je vakcinačný kmeň viac atenuovaný, čiže „bezpečnejší“, tým rýchlejšie sa terénne patogénne kmene tohto mikroorganizmu menia! Často sa vyselektujú patogénnejšie (nebezpečnejšie) kmene! Dochádza aj ku zmene klinického obrazu danej choroby, vďaka čomu nie je choroba dobre rozpoznaná. To sa pravdepodobne v súčasnosti deje u vírusu osýpok. Niekedy môžu nastať zmeny aj na antigénnej úrovni terénneho kmeňa, resp. sérotypy, ktoré pred zavedením vakcinácie patogénne neboli, sa stanú patogénnymi (súčasná situácia u príušníc).
Každý jedinec je iný, preto nikto nevie predpovedať, ako sa živé (i keď oslabené) vakcinačné vírusy budú u jednotlivých ľudí správať. Či vakcinovaný jedinec nebude dlhodobo zdrojom infekcie, aj keď je klinicky zdravý, nakoľko jeho imunitný systém na podanie oslabeného vírusu nezareagoval predpokladaným spôsobom. Napr. aj vakcinačný kmeň vírusu ružienky môže spôsobiť infekciu plodu u tehotnej ženy, čo je najobavánejšou komplikáciou tejto infekcie! V tomto prípade teoreticky aj vakcinované dieťa môže byť zdrojom infekcie pre tehotnú ženu, ktorá neprekonala infekciu alebo bola v minulosti vakcinovaná, ale jej imunita voči vírusu ružienky je už nedostatočná. To je súčasná situácia žien vo veku 30 rokov a menej u nás, kedy bola zavedená vakcinácia proti ružienke.
Živé vakcíny podávané parenterálne tiež obchádzajú prirodzenú vstupnú bránu infekcií, t.j. sliznicu dýchacieho a tráviaceho systému, čo vedie k poruchám slizničnej imunity, a tým tiež k častejším prejavom alergických reakcií (astma, ekzém…).
Pri používaní živých vakcín je väčšie nebezpečenstvo prenosu endogénne viazaných vírusov (retrovírusy: HIV, vírus vtáčej leukózy…).
Živé vakcíny tiež obsahujú rôzne nepriaznivo pôsobiace látky, napr. cudzorodé bielkoviny, ktoré alergizujú organizmus, alebo aj toxické látky.
Účinnosť a bezpečnosť vakcín
Vo veterinárnej medicíne sú na povolenie používania akejkoľvek vakcíny nutné podrobné testy účinnosti a bezpečnosti vakcíny, urobené na cieľovom druhu aj na všetkých vekových kategóriách zvierat, pre ktoré je vakcína určená! Výrobca musí deklarovať aj dĺžku účinnosti — chránenosti po podaní vakcíny. Skúšky účinnosti sa robia v porovnaní s kontrolnou skupinou rovnako starých zvierat, systémom čelendže — infekciou patogénnym kmeňom. Účinnosť vakcíny sa posúdi na základe chránenosti zvierat vakcinovaných oproti zvieratám nevakcinovaným, ktoré po infekcii ochorejú. Tieto skúšky, urobené na inom (nie cieľovom ale napr. laboratórnom) zvierati nie sú adekvátne testom, robeným na cieľovom zvierati a na vekových kategóriách zvierat, pre ktoré je vakcíny určená. Ako sa tieto testy robia v humánnej (ľudskej) medicíne?
Nie sú žiadne dôvody na nútenie ľudí k nedobrovoľnému podstúpeniu vakcinácie. Za svoje zdravie si je zodpovedný každý sám (za zdravie detí ich rodičia). Žiadny lekár či zdravotná poisťovňa, ani úrad či ministerstvo nemôže byť zodpovedné za zdravie jedinca. Preto každý sa má dobrovoľne sám rozhodnúť akým lekárskym úkonom podstúpi on či jeho deti.
„Kolektívna imunita“ nemôže vzniknúť po násilnom zásahu človeka do ekologických vzťahov medzi makroorganizmami a mikroorganizmami v podobe vakcín či antimikrobiálnych látok! Patogénne mikroorganizmy „sú malé ale vedia prežiť lepšie ako my, vždy si nájdu spôsob“. Toto je veta, ktorou ma privítal vedúci oddelenia vývoja vakcín, keď som tam pred vyše 30 rokmi nastúpila. Každý deň sa o tom presviedčam.
Čo, keď nie očkovanie a antibiotiká?
Poznatok z riešenia projektu (2009–2011) firmy, v ktorej v súčasnosti pracujem: dlhodobým programom, ktorý využíva prírodné látky a rešpektuje fyziologické potreby zvierat, aplikovaným v chovoch zvierat, sa postupne znižuje potreba liečby, zlepšuje sa celkové zdravie zvierat v chove, nakoľko postupne dochádza aj k ozdraveniu prostredia chovu a ekologickej rovnováhe. Dr. Mae-Wan Ho v knihe „Genetické inženýrství — naděje nebo hrozba?“ uvádza, že mikroorganizmy v kľudovom štádiu pokrývajú povrch predmetov v prostredí, vytvárajú biofilm — tenkú vrstvu exracelulárnej matice, vylučovanej mikróbami, kde sa vyskytuje jeden alebo veľa rôznych druhov mikróbov, tvoriacich organizované spoločenstvo, ktoré sa v ekologickom vyrovnanom stave nemnoží, je stabilné. V organizme mikrobiálny biofilm pokrýva všetky sliznice tráviaceho, urogenitálneho a dýchacieho systému, kožu a predpokladá sa, že aj endotel ciev. Mikroorganizmy vstupujú do fáze proliferácie (horúčkovitého množenia) následkom stresu, ktorým môžu byť znečisťujúce alebo antimikrobiálne látky — látky narušujúce ekologickú rovnováhu! Vznik nových virulentných (škodlivých) patogénov úzko súvisí s deštrukciou ekosystémov!
„Stratégia boja s infekčnými (prenosnými) chorobami uplatňovaná v posledných 50 rokoch ide celkom zlým smerom. Súčasnú krízu zdravotného stavu obyvateľstva, ktorá sa prejavuje infekčnými chorobami a rezistenciou na antibiotiká,* vyvolala koncepcia „boja s prírodou — antimikrobiálne zameranie“, pričom mikrooganizmy vyhrávajú. Ekologický stres vyvoláva proliferáciu patogénov, je analogický fyziologickému stresu, ktorý vyvoláva nekontrolavateľnú proliferáciu rakovinných buniek. Fyziologický stres — fyziologická nerovnováha je spôsobená znečisťujúcimi látkami v prostredí, toxickými odpadmi, rezíduami pesticídov, iných chemických látok aj infekčnými mikroorganizmami vo vode a potravinách, podvýživou, sociálnym stresom… Sú to epigenetické vplyvy, ktoré podporujú vznik mutácií v organizme ľudí či zvierat ale aj v mikroorganizmoch.“
* V súčasnosti jedným z najväčších problémov humánnej a veterinárnej medicíny je rezistencia (odolnosť) baktérií na antimikrobiálne látky (antibiotiká aj dezinfekčné látky) a vznik vysoko patogénnych multirezistentných kmeňov baktérií (niektoré kmene streptokokov, stafylokokov, klostrídií a pod.) v prostredí nemocníc, hospicov… (tzv. nozokomiálne/nemocničné nákazy), nakoľko tieto baktérie sa pasážujú na imunitne veľmi oslabených jedincoch a zároveň veľmi rýchlo sa prispôsobujú pôsobeniu antimikrobiálnych látok.
Mal by sa zmeniť prístup k prevencii chorôb. Prehodnotiť potrebu súčasného stavu prevencie, zameranej na niektoré infekčné choroby, ktoré však nie sú súčasným najväčším zdravotným problémom ľudí. Prestaňme s mikroorganizmami bojovať, ale učme sa s nimi žiť. Sú pre náš život potrebné. Prestaňme bojovať proti prírode!
