Dr. Andrew J. Wakefield: „Bezcitná bezohľadnosť“ („Callous Disregard“) — 11. Priznanie konfliktu záujmov
Skyhorse Publishing — 24.V.2010 — Dr. Andrew Jeremy Wakefield
Pôvodnú knihu „Callous Disregard — Autism and Vaccines: The Truth Behind a Tragedy“
z angličtiny s láskavým dovolením autora preložil a preklad zverejnil Ing. Marián Fillo.
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Nasledujúca kapitola >>>
11. Priznanie konfliktu záujmov
Bol som obvinený a nakoniec uznaný za vinného z profesionálneho priestupku kvôli tomu, že som v článku, uverejnenom vo februári 1998 v časopise The Lancet, nepriznal, že som lekárskym znalcom, čo sa zapojil do vyhodnocovania opodstatnenosti možnej žaloby o odškodné na výrobcov MMR vakcín (angl. Measles, Mumps, Rubella = proti osýpkam, príušniciam a ružienke) na strane detí, možno poškodených touto vakcínou. Napriek skutočnosti, že dlho pred zverejnením tohto článku boli podrobnosti o mojom zapojení sa v úlohe znalca do súdneho sporu o odškodnenie poskytnuté mojim starším spoluautorom,[1] dekanovi lekárskej fakulty[2] i redaktorovi The Lancet,[3] pravdou je, že v zmienenom článku neboli priznané.
Pravidlá časopisu The Lancet pre priznávanie konfliktov záujmov boli v roku 1997 písané v aktívnom duchu. Požadovali, aby sa autor rozhodol, čo považuje za konflikt záujmov a podľa toho to priznal resp. nepriznal (subjektívna povinnosť). V čase prijatia do Slobodnej kráľovskej nemocnice (angl. Royal Free Hospital = RFH) ani jedno z detí, o ktorých je reč v našom článku pre The Lancet, nebolo zapojené do žaloby o odškodnenie. Každé jedno z týchto 12 detí bolo odporučené k Walker-Smithovi čisto na vyšetrovanie príznakov choroby. Otázka žaloby o odškodnenie nemala na náš článok pre The Lancet žiadny vplyv.
Takéto priznanie by navyše privodilo nesprávny dojem, že sa do veci zapojili rodičia skúmaných detí, súc motivovaní žalobou o odškodnenie, čo som si istý, že nebola pravda. Na základe týchto skutočností som sa rozhodol, že žiadne takéto priznanie nie je nutné. Za zmienku stojí, že Horton napísal v roku 1997 úvodník, v ktorom obhajoval svoje vlastné neuvedenie finančného konfliktu záujmov istého pisateľa poukazom na nebezpečenstvo posadnutosti priznaniami a možnosťou, že takáto posadnutosť poškodí slobodnú diskusiu vo vede.[4] Varovanie, ktoré vyslovil, sa obzvlášť týka prípadov, kde by takéto priznanie mohlo vytvoriť zavádzajúci dojem, ako sa to mohlo stať u nášho článku pre The Lancet. Jeho očividné priznanie si viny v snahe o zmier nesiahalo — zdá sa — oveľa ďalej než za jeho vlastné vykúpenie sa.
V prvých rokoch 21. storočia sa pravidlá pre priznávanie konfliktov záujmov zmenili. Teraz sú takmer výlučne písané v pasívnom duchu — čo ostatní, ktorí hodnotili alebo čítali daný článok, môžu vnímať ako autorov možný alebo skutočný konflikt záujmov (objektívna povinnosť). A to už je úplne iná káva. Autor je nútený, aby sa vžil do rozpoloženia všetkých prípadných čitateľov a priznal čokoľvek, čo sa domnieva, že by prípadne mohli považovať za konflikt záujmov. V záujme priehľadnosti je to chvályhodné, je to však niečo úplne iné než pravidlá, ktorými sa mali riadiť pisatelia v roku 1998.
Aké boli praktické dopady tohto sprísnenia požiadaviek na priznávanie konfliktov záujmov v časopise The Lancet medzi rokmi 1998 a 2007? Vo vyše 1000 po sebe nasledujúcich príspevkoch od 3567 autorov vo zväzku 351 (1.I.–30.VI.1998) deklarovalo konflikty záujmov len 5 autorov u dokopy len dvoch článkov. Naproti tomu: keď to isté hľadanie vykonáme len na dvoch číslach z roku 2007 (zväzok 369, č. 9579 a zväzok 370, č. 9584), hoci obsahujú len 61 príspevkov od 203 autorov, konflikty záujmov priznáva 40 autorov v 13 článkoch. Uplatnením prísnejších pravidiel sa medzi rokmi 1998 a 2007 zdvihla početnosť priznaní konfliktov záujmov v The Lancet z menej než 1 na 500 článkov na viac než 1 na 5 článkov.[5]
Zaujímavé je, že v roku 1997, keď sme odoslali náš článok na zverejnenie v časopise The Lancet, som sa držal pravidiel platných v danom čase, avšak GMC ma súdila podľa nových pravidiel. Hlavné dôvody k niečomu takému boli dva: svedectvo šéfredaktora The Lancet (viď kapitolu 8 — „Hortonovo svedectvo“) a názor odborného znalca obžaloby prof. lorda Michaela Ruttera. Pri tom druhom by som sa chcel pristaviť po zvyšok tejto kapitoly.
Rutterov prehľad funkcií je vskutku pôsobivý. Je členom redakčných a poradných výborov 21 časopisov a 400 kníh na poli detskej psychiatrie. Ako odborný znalec obžaloby (ktorého si zaplatila GMC) upozornil Rutter porotu GMC na skutočnosť, že bol „dlhý čas“ členom etickej komisie svojej nemocnice, a preto bol „odborníkom“ na priznávanie konfliktov záujmov.[6] Uviedol tiež, že bol odborným znalcom na strane očkovacieho priemyslu v britskom súdnom spore o odškodnenie nežiaducich účinkov MMR vakcín a že vyšetroval 2 z 12 detí, ktoré sme popísali v The Lancet.[7] Jeho názor na otázku priznávania konfliktov záujmov mal nevyhnutne značný podiel na rozhodnutí poroty GMC o tom, že som vinný, keď som v The Lancet nepriznal konflikt záujmov.
Vo svojej správe o tejto veci, ktorú napísal pre GMC ešte pred výsluchom, uviedol, že nepriznanie konfliktu záujmov v The Lancet bolo „značne neuspokojivé“.[8] Keď došlo k výsluchu, bol o poznanie priamejší. Preto je znepokojivé, že vo svojom závažnom svedectve prekrútil pravidlá The Lancet z predmetného času:
Smith: „… Keby ste bol v roku 1996 lekárom-výskumníkom, ktorý napíše článok o výskume a následne ho odošle na zverejnenie, bol by nejaký možný konflikt záujmov — a podčiarkujem, že sme v roku 1996 — niečím, čo by ste bral do úvahy?“
Rutter: „Áno, bolo by to bežnou záležitosťou, a to nie v zmysle skutočných konfliktov záujmov jednotlivých výskumníkov podľa ich vlastného uváženia, ale v zmysle vnímania konfliktu. Jestvuje celý rad spisov o etických otázkach a všetky jasne hovoria, že dôležité sú vnímané konflikty. A rovnako tak v roku 1996, ako aj dnes, by sa na ne pozeralo ako na niečo možno podstatné, takže sa mali zverejniť.“
Rutter — napriek subjektívnemu štandardu časopisu The Lancet v predmetnom čase — zastával názor, že ako dnes, tak aj vtedy mal výskumník objektívnu povinnosť priznať konfliktné záujmy. Jeho dôvod pre povinné priznávanie konfliktov záujmov bol, že:[9]
„… čitateľ zverejneného výskumu inak nemôže sám zvážiť, či akosť popisovanej vedy preváži nad možnosťou, že daný konflikt záujmov skreslí výklad zistených skutočností.“
Hoci to znie rozumne, v predmetnom čase boli pravidlá The Lancet iné. Počas výpovede pred GMC požiadali Ruttera, aby obšírnejšie zdôvodnil svoj názor:
Smith: „Viem, že to je široká téma, ale vravíte, že v roku 1996 to bolo niečím, na čo by sa vtedy bral ohľad. Aspoň v skratke: aký je význam toho pre vedecký výskum, prečo sa to považuje za niečo, čo by sa malo brať do úvahy a priznať, ak by to mohlo byť vnímané ako konflikt záujmov?“
Rutter: „Pretože bola vydaná literatúra o významných výskumoch, podľa ktorých každý, tzn. my všetci a tiež okolitý svet, či sa nám to páči alebo nie, sme v našich úsudkoch ovplyvnení tým, čo si myslíme, že by mohlo byť vo veci, takže ak je tu dôvod pre uprednostnenie jedného výkladu pred druhým, musíte predpokladať, že aj keď si toho nie ste vedomá, ovplyvňuje vás to. To je dôvod, prečo by tieto veci mali byť jasne zverejnené, neutajené, aby mohli ľudia sami zvážiť, či predkladaná veda je tak vysokej akosti, že vnímaný možný konflikt záujmov možno naozaj pominúť, pretože dôkazy sú tak silné, alebo je tu viacero možných výkladov a skutočnosť, že jedna odpoveď povedie k jednému druhu výsledku a iná k inému druhu výsledku, môže ovplyvniť úsudok.“
Rutter sa opäť odvoláva na objektívny štandard, hoci pravidlá The Lancet v roku 1998 boli veľmi úzke a založené výlučne na subjektívnom zmýšľaní pisateľa. Povinnosť uvádzať konflikty záujmov bola následne — a primerane — značne rozšírená a založená na objektívnom štandarde tretej strany: čo by rozumný človek vnímal ako konflikt záujmov. Došlo k tomu nielen v The Lancet, ale vo svete vedeckých a lekárskych vydavateľstiev ako takom. Rutter mi však vytýkal porušenie prísnejšieho objektívneho štandardu v čase, keď tento ešte nebol v The Lancet zavedený.[10] Sallie Smith sa potom Ruttera opýtala, či by on sám priznal svoje vlastné zapojenie sa do súdneho sporu o odškodné za nežiaduce účinky očkovania podľa vtedy platných pravidiel:
Smith: „… Chcela by som sa Vás opýtať toto: Keby ste sa vžil do kože rozumne zodpovedného a skúseného pisateľa článkov pre lekárske časopisy, považoval by ste výskum Dr. Wakefielda pre potreby žaloby o odškodnenie ako niečo, čo treba priznať sťaby konflikt záujmov.“
Rutter: „Áno, považoval — z dôvodov, ktoré som už uviedol.“
Smith: „Považoval by ste to za niečo, čo by sa mal lekár zdráhať priznať?“
Rutter: „Na žiadne zdráhanie sa by som nepomyslel.“
Rutterova úloha v súdnom spore o odškodnenie poškodených MMR vakcínou
Ako som uviedol vyššie, Rutter bol plateným odborníkom v najmenej troch rôznych súdnych sporoch o odškodnenie, a to na strane výrobcov očkovacích látok a na strane vlády USA. V týchto sporoch vyjadril odborný názor, že očkovacie látky s obsahom thiomersalu (zlúčenina ortuti, používaná ako konzervant) a MMR vakcíny nespôsobujú autizmus a že dramatický nárast autizmu je sotva skutočný[11] — je to jednoducho dôsledok lepšej diagnostiky a rozšírenia diagnostických kritérií.
Rutter poslúžil ako odborník žalovaného v USA v súdnom spore o odškodnenie, kde žalobcovia tvrdili, že ortuť (thiomersal) vo vakcínach spôsobuje autizmus. Taktiež poslúžil ako odborník obhajoby v britskom súdnom spore o odškodnenie nežiaducich účinkov MMR vakcín, ktorého sa zhodou okolností zúčastnili aj dve deti, popísané v našom článku v The Lancet. Nakoniec bol odborníkom vlády USA na špeciálnom očkovacom súde USA, zriadenom v roku 1986, v konaní Omnibus Autism. Vo všetkých týchto súdnych sporoch o odškodnenie bol zaplatený za svoje názory, že očkovanie (= MMR vakcíny a vakcíny s thiomersalom) nespôsobujú autizmus.[12]
Rutter poskytol podobný názor v odbornom posudku z 18.II.2008 v konaní Omnibus Autism v USA. Jeho odborný názor, za ktorý bol dobre zaplatený, sa zakladal čiastočne na ním zverejnenom výskume.[13] Pokračoval vysvetlením svojho predchádzajúceho i súčasného zapojenia sa do súdneho sporu o odškodnenie.[14]
Ruttera najali, aby vyložil epidemiologické údaje o MMR a autizme, čo je v súčasnosti predmet rozsiahlych sporov, debát a volaní po ďalších výskumoch. Preto možno argumentovať, že mal a stále má finančný záujem na zachovaní nedostatku dôkazov vo zverejnenej lekárskej literatúre (vrátane jeho vlastnej), z ktorej veľkú časť cituje v odkazoch na zdroje a poznámkach pod čiarou vo svojich odborných posudkoch. Preto je možné (ak nie isté), že významne ťaží z nedostatku dôkazov príčinnej súvislosti v literatúre, na základe čoho by mal byť povinný priznať svoju úlohu súdneho znalca pre výrobcov vakcín v článkoch, ktoré zverejňuje.
Rob, ako hovorím, nie ako robím
Robí však Rutter to, čo káže iným? Nenarážam teraz na voľnejšie obdobie subjektívnej povinnosti v 90. rokoch 20. storočia, ale na prísnejšie obdobie objektívnej povinnosti v roku 2005 a nasledujúcich, keď platili oveľa prísnejšie pravidlá. Rutter v rokoch 2005 až 2008 zverejnil v recenzovaných (angl. peer-reviewed) časopisoch najmenej 5 článkov, ktoré mali priamy vzťah k MMR vakcíne a autizmu. Tieto články obsahovali napr. takéto tvrdenia:
„Význam tohto zistenia je, že očkovanie proti osýpkam a ružienke s najväčšou pravdepodobnosťou nie je hlavnou príčinou autizmu.“[15]
„Epidemiologické údaje ohľadne hlavného hypotetického činiteľa životného prostredia, t.j. MMR vakcíny, sú však sústavne nepriaznivé (nepodporujú túto hypotézu).“[16]
„Niet ničoho, čo by podporilo hypotézu o úlohe MMR vakcíny alebo thiomersalu pri vzniku autizmu, ale údajov k thiomersalu je menej.“[17]
„MMR vakcína bola prehlásená za rizikový činiteľ, ale epidemiologické údaje sú sústavne nepriaznivé pre túto hypotézu.“[18]
Jeho článok končí neskrývaným opovrhnutím voči tým, čo ďalej skúmajú možnú úlohu očkovania pri vzniku autizmu:
„Nie je hanbou mýliť sa, hanbou je trvať na nejakej teórii, keď z empirických zistení zjavne vyplýva, že daná hypotéza alebo tvrdenie boli omylom.“
„Tvrdenia, že tak-zvaná „epidémia“ autizmu bola spôsobená buď očkovaním proti osýpkam, príušniciam a ružienke (MMR) alebo ortuť obsahujúcim konzervantom thiomersalom, ktorý býval súčasťou mnohých vakcín, nie sú podopreté dôkazmi.“[19]
Nikde v žiadnom z týchto článkov nie je priznaná skutočnosť, že Rutter bol platený výrobcami vakcín a vládou USA, aby obhajoval ich postoj pri súdnom spore o odškodnenie autizmu z očkovania. Rovnako tak nie je nikde priznaná jeho úloha plateného znalca GMC. Takéto priznanie v týchto článkoch môže chýbať z dvoch dôvodov: buď sa Rutter nepriznal redaktorom časopisu, alebo sa priznal a redaktori nepovažovali za potrebné poskytnúť svojim čitateľom tento dôležitý údaj, čím zabránili, aby to čitatelia boli schopní (ako Rutter zdôrazňuje) „sami zvážiť“. Iba jeden z týchto časopisov vôbec zmieňuje nejaké priznanie, čím vrhá určité svetlo na to, ktorá z týchto dvoch možností je tá správna:
„Konflikty záujmov: žiadne neboli priznané.“
Táto záležitosť má oveľa väčší význam než nejaké jednoduché nepriznanie konfliktu záujmov. V roku 2005 bol Rutter v redakčnej rade jedného z významných časopisov — Journal of Child Psychology and Psychiatry (Časopis pre detskú psychológiu a psychiatriu), — ktorého postoj k priznávaniu konfliktov záujmov — dá sa predpokladať, že podporený Rutterom v jeho redakčnej úlohe — bol veľmi jasný:[20]
„V psychológii, ako aj v iných vedeckých odboroch, sa predpokladá, že profesionálna komunikácia sa bude zakladať na objektívnom výklade zistených údajov a neskreslenom výklade skutočnosti. Pisateľove hospodárske a obchodné záujmy ohľadne výrobkov či služieb, použitých alebo preberaných v jeho článku, môžu dokresliť takúto objektivitu. Hoci takéto vzťahy nemusia nutne znamenať konflikt záujmov, integrita na tomto poli si vyžaduje priznanie možnosti takýchto prípadných skresľujúcich vplyvov tam, kde môžu jestvovať. Čitateľ potom môže sám zvážiť a — ak to bude potrebné — zobrať do úvahy dopad tohto skreslenia na údaje, ktoré článok prináša.
Vo všeobecnosti najbezpečnejším a najotvorenejším spôsobom je priznať všetky vzťahy a činnosti, ktoré by, ak by o nich vedeli iní ľudia, mohli byť vnímané ako konflikt záujmov, dokonca aj keď sa domnievate, že žiadny konflikt záujmov alebo skreslenie nejestvuje.“
Tento časopis teda v záujme priehľadnosti zverejňuje priznania konfliktov záujmov a nechá čitateľa, aby sa sám rozhodol, čo v tomto prípade znamená, že to bol Rutter, kto nepriznal, čo priznať mal. Keďže bol plateným súdnym znalcom na strane očkovacieho priemyslu, jeho povinnosť priznať konflikty záujmov sa ešte viac sprísnila v roku 2001 komentárom,[21] ktorý zverejnili viacerí redaktori, vrátane Hortona, pretože, ako vysvetľovali, takéto vzťahy predstavujú vysoké riziko neprimeraného vplyvu a skreslenia:
„Peňažné vzťahy (ako napr. zamestnanie, konzultácie, vlastníctvo akcií, dary, platený znalecký posudok)[22] sú najľahšie zistiteľnými konfliktmi záujmov, ktoré s najvyššou pravdepodobnosťou podkopú dôveryhodnosť daného časopisu, daných pisateľov a vedy ako takej… Priznanie takýchto vzťahov je obzvlášť dôležité u úvodníkov a prehľadových článkov, pretože skreslenie môže byť ťažšie zistiteľné u tohto druhu článkov než u správ o pôvodnom výskume.“
Štyri z Rutterových článkov, ktoré som zmienil vyššie, sú prehľadovými článkami.
Čo sa týka dôležitosti Rutterovho svedectva, jeho zásadnú úlohu pri vytváraní postoja GMC k priznávaniu konfliktov záujmov a k mojej „nečestnosti“ vyjasnila Sallie Smith — v mnohých smeroch chybne — v 138. deň vypočúvania, keď požadovala zrušiť moje lekárske oprávnenie:
„Deti, popísané v článku z časopisu The Lancet, boli… pripustené k účasti na výskume podľa programu vyšetrení Projektu 172-96. Účelom tohto projektu bolo skúmať predpokladaný nový syndróm po očkovaní. Keď boli tieto deti následne popísané v článku v The Lancet… Dr. Wakefield neuviedol, že to tak bolo a že to bolo nečestné, t.j. že mal v úmysle to urobiť a že to bolo nezodpovedné, a že to viedlo k zavádzajúcemu popisu skupiny pacientov, čo je vec zásadná pre akýkoľvek vedecký článok.
Prof. Rutter to označil, ak si spomínate, za „úplne zásadné“ (deň 37, 44E-G). Je to zásadné pre porozumenie čitateľov otázke, o ktorej v prípade tohto článku Dr. Wakefield vedel (ako sám pripustil), že má významné dopady na verejné zdravie, čo sa týka postoja verejnosti k očkovaniu, a o ktorej vedel, že bude prepieraná v oznamovacích prostriedkoch, čo vyústi do celoštátnych obáv z očkovania. Opätovne prehlasujem, že toto je zjavne veľmi vážna záležitosť.“
Rutter a GMC
Etické pravidlá GMC pre lekárov v takomto postavení, ktoré nesú názov „Účinkovanie ako súdny znalec — smernice pre lekárov“ (angl. „Acting as an Expert Witness — Guidance for Doctors“), požadujú, aby súdny znalec podal poctivé svedectvo:[23]
„Ak vás požiadajú o poskytnutie údajov alebo o účinkovanie ako znalca v súdnom spore o odškodnenie alebo vo vyšetrovaní, musíte byť poctiví vo všetkých vašich ústnych i písomných vyjadreniach. Musíte objasniť medze vašich znalostí alebo právomocí.“
Etické smernice zdôrazňujú túto požiadavku tým, že znalec nesmie „zavádzať“ a že nesmie „zámerne vynechať dôležité údaje“. Nakoniec tieto smernice od znalca požadujú, aby bol „čestný, dôveryhodný, objektívny a nestranný“.
James Moody, Esq., právnik niekoľkých spolkov autistov, napísal Rutterovi, aby ho upozornil na skutočnosť, že prípady, kedy Rutter nepriznal konflikty záujmov, budú zverejnené, a ponúkol mu právo na odpoveď. Tento e-mail bol odoslaný 6.III.2010 s prosbou o odpoveď do 12.III.2010. Redaktori príslušných časopisov boli tiež oslovení. Do času odoslania tejto knihy do tlače (28.IV.2010) neprišla žiadna odpoveď.
Rutter je tiež predmetom sťažnosti ku GMC, podľa ktorej podal nečestné a zavádzajúce znalecké svedectvo, porušujúce vyššie spomenuté smernice GMC. Ako som uviedol vyššie, Rutter bol plateným znalcom očkovacieho priemyslu pri najmenej troch súdnych sporoch o odškodnenie vo Veľkej Británii a USA, predsa však vo svojich článkoch opakovane neuvádza tento konfliktný záujem. Takže ak sa Rutter mal „vžiť do kože rozumne zodpovedného a skúseného pisateľa článkov pre lekárske časopisy“, ako mu to povedala Sallie Smith, nemohol poctivo a v dobrej viere svedčiť, že som ja mal priznať konflikty záujmov — a to ani za súčasného obsiahlejšieho objektívneho štandardu, — pretože on sám rovnako tak nepriznal konflikty záujmov vo svojich článkoch.[24] Vo svetle týchto skutočností je otázkou, či prednesie tieto nové údaje pred GMC.
Na základe písomných dôkazov sa môžeme oprávnene domnievať, že Rutter využil svoje vážené postavenie vo vedeckej obci na zverejňovanie článkov, ktoré popierajú akúkoľvek spojitosť očkovania s autizmom, bez toho, že by priznal svoj konflikt záujmov, t.j. že bol platený právnikmi výrobcov vakcín a vlády USA (v zákonnom programe na obhajobu priemyslu pred očkovacím súdom) za presne ten istý názor. Hoci sa prof. Rutter môže celkom dobre domnievať, že jeho zverejnené názory sú nezávislé a poctivé, objektívne štandardy, ktoré pre priznávanie konfliktov záujmov platia približne od roku 2002,[25] stanovujú povinnosť priznať vo zverejňovaných výskumných článkoch, že ho zamestnali výrobcovia vakcín i vláda, aby podporil ich stanovisko v súdnom spore o odškodnenie autizmu z očkovania.
Účelom tejto kapitoly nebolo zľahčovať, že som v roku 1998 nepriznal svoju spoluprácu s právnikmi poškodených detí. Držal som sa vtedy platných pravidiel a ani raz nikto z mojich spolupracovníkov, ani môj nadriadený, ani dekan lekárskej fakulty — ktorí všetci vedeli o mojej úlohe znalca v súdnom spore o odškodnenie nežiaducich účinkov MMR vakcíny — nenaznačil počas prípravy článku pre The Lancet, že by bolo vhodné túto moju úlohu uviesť. O podstate tohto postoja k priznávaniu konfliktov záujmov možno diskutovať a bolo by vhodnejšie, keby táto diskusia, ktorá je otázkou názorov, prebehla medzi vedcami a nie v nepriateľskej a kárnej aréne GMC. Táto úvaha je skôr o tom, čo je podľa mňa pokrytectvom, dvojitým metrom a profesionálnou pomstou, zaobalenou do svätuškárskej zbožnosti.
Zdroje
[1] korešpondencia medzi Andrewom Wakefieldom, Johnom Walker-Smithom a Simonom Murchom, II.1997
[2] korešpondencia Andrew Wakefield <=> Arie Zuzkerman, 1996–1997
[3] korešpondencia Richard Barr <=> Richard Horton, IV.–VII.1997 (viď kapitolu 8 — „Hortonovo svedectvo“)
[4] Horton R: „Conflicts of interest in clinical research: opprobrium or obsession“, The Lancet, 1997, 349(9059):1112–1113
[5] prehľad literatúry, vyrobený Richardom Barrom a Kirsten Limb, VIII.2007
[6] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, Rutterovo svedectvo, prepis č. 35, str. 2C
[7] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, Rutterovo svedectvo, prepis č. 35, str. 5B
[8] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, Rutterova správa, str. 32, 15.V.2007
[9] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, Rutterovo svedectvo, prepis č. 37, str. 55D
[10] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, Rutterovo svedectvo, prepis č. 37, str. 57C (Ex. 60)
[11] skutočný nárast by znamenal väčší podiel vplyvov prostredia (napr. očkovania)
[12] Rutterove odborné posudky neboli zverejnené, ale svedčil pred Očkovacím súdom USA 27.V.2008 v prípadoch Mead a King, v „Re: Claims for Vaccine Injuries Resulting in Autism Spectrum Disorders or a Similar Developmental Disorder“
Napr. v britskom spore o odškodnenie následkov MMR vakcín poskytol prof. Rutter svoj názor v odbornom posudku z 23.VI.2003:
„Epidemiologické zistenia neukazujú žiadnu systematickú spojitosť medzi časom zavedenia MMR vakcín a časom nárastu autizmu a iných pervazívnych vývinových porúch. Preto epidemiologické zistenia neposkytujú nijaké podklady pre záver, že táto porucha má pravdepodobnú spojitosť s MMR vakcínou.“
[13] „Čo sa týka možnosti, že toxíny (jedy) môžu prispieť k vzniku mentálnych porúch, preskúmal som údaje o účinkoch olova zo životného prostredia, rovnako tak účinky očkovacej látky proti osýpkam, príušniciam a ružienke. Zverejnil som viac článkov o genetike mentálnych porúch (Rutter, 2006) a obzvlášť o súhre medzi genetickými činiteľmi a činiteľmi životného prostredia (Rutter, 2007; Rutter, v tlači)… Ohľadne vypočúvania pred Očkovacím súdom, mám obzvláštne skúsenosti s krokmi, potrebnými pre zisťovanie environmentálnych príčin chorôb (Academy of Medical Sciences; Rutter, 2007)… Zakladám svoje názory na dostupných vedeckých údajoch a v rámci posudku zmieňujem vedecké články, ktoré sa týkajú jednotlivých bodov. Navyše tiež používam svoje rozsiahle klinické skúsenosti za uplynulých 40 rokov v diagnostike porúch autistického spektra a ošetrovaní detí a dospelých s týmito poruchami.“
[14] „Ohľadne problémov, ktoré posudzuje Očkovací súd, by som rád prehlásil, že zhruba pred 4 rokmi som súhlasil s úlohou súdneho znalca v súdnom spore o odškodnenie nežiaducich účinkov vakcín s thiomersalom. V súvislosti s tým som napísal návrh správy, ktorá v tomto prípade nebola nikdy odovzdaná, pretože tento spor bol pozastavený. Podobné okolnosti nastali zhruba rok predtým ohľadne súdneho sporu o odškodnenie nežiaducich účinkov MMR vakcíny. Táto správa navyše nebola nikdy dokončená a predložená, pretože súdny spor bol zrušený. Nakoniec, minulý rok som poslúžil ako znalec v priestupkovom konaní GMC proti 3 pediatrom, ktorí sa zapojili do Wakefieldovho výskumu autizmu a MMR vakcíny. Problémy, ktoré sa tam riešili, sa vôbec netýkali vedeckých otázok, ale výlučne len etickej stránky vykonaného výskumu… Čo sa týka prípadných konfliktov záujmov, prehlasujem, že počas celého môjho pracovného života som na svoj výskum nedostal žiadne peniaze od farmaceutického priemyslu ani od akejkoľvek inej komerčnej spoločnosti. Súhlasil som s úlohou súdneho znalca v britskom súdnom spore o odškodnenie nežiaducich účinkov MMR vakcíny a dostal som bežný poplatok za čas, strávený prípravou na túto úlohu, ale v tomto súdnom spore nikdy nedošlo k súdnemu pojednávaniu.“
[15] Honda H, Shimizu Y, Rutter M: „No effect of MMR withdrawal on the incidence of autism: a total population study“, Journal of Child Psychology and Psychiatry, 2005, 46(6):572–579
[16] Rutter M: „Aetiology of Autism: Findings and Questions“, Journal of Intellectual Disability Research, 2005, 49(Pt 4):231–238
[17] Rutter M: „Incidence of autism spectrum disorders: changes over time and their meaning“, Acta Paediatrica, 2005, 94(1):2–15
[18] Rutter M: „Autism research: lessons from the past and prospects for the future“, Journal of Autism and Developmental Disorders, 2005, 35(2):241–257
[19] Rutter M: „Commentary: Fact and artefact in the secular increase in the rate of autism“, International Journal of Epidemiology, 2009, 38(5):1238–1239
[20] Journal of Child Psychology and Psychiatry: „Poznámky pre prispievateľov“. Všetci pisatelia, ktorý pošlú článok na zverejnenie v časopise, musia vyplniť formulár „Plné priznanie záujmov“: https://www.apa.org/pubs/authors/disclosure-of-interests.pdf
[21] Davidoff F, DeAngelis CD, Drazen JM, Hoey J, Højgaard L, Horton R, Kotzin S, Nicholls MG, Nylenna M, Overbeke AJ, Sox HC, Van Der Weyden MB, Wilkes MS: „Sponsorship, authorship, and accountability“, The Lancet, 2001, 358(9285):854–856
[22] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, prepis č. 138
[23] General Medical Council: „Good Medical Practice“, kapitola „Writing reports and CVs, giving evidence and signing documents“, str. 28
[24] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, prepis č. 37, str. 57D
[25] General Medical Council: „Acting as an expert witness — guidance for doctors“
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Nasledujúca kapitola >>>
