Dr. Andrew J. Wakefield: „Bezcitná bezohľadnosť“ („Callous Disregard“) — 3. Dekanova dilema
Skyhorse Publishing — 24.V.2010 — Dr. Andrew Jeremy Wakefield
Pôvodnú knihu „Callous Disregard — Autism and Vaccines: The Truth Behind a Tragedy“
z angličtiny s láskavým dovolením autora preložil a preklad zverejnil Ing. Marián Fillo.
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Ďalšia kapitola >>>
3. Dekanova dilema
A potom začalo to, čo sa rýchlo stalo nemilosrdne účelovým úsilím ukončiť výskum mojej skupiny v oblasti bezpečnosti očkovania. V tomto rozvíjajúcom sa divadle zohrali svoju úlohu najmenej dva odtiene irónie. Jeden bol v zákulisí v podobe utajenej činnosti, o ktorej som v tom čase nevedel. Ten druhý zahŕňal aj spôsob, ktorým sa táto utajená činnosť prezradila. Nič z toho by nevyšlo na svetlo Božie, nebyť obvinení, vznesených novinárom na voľnej nohe Brianom Deerom, a jeho sťažnosti na Všeobecnej lekárskej rade (angl. General Medical Council = GMC). Spis obsahoval tisícky dokumentov, o ktorých niekto musel dúfať, že nikdy nevyplávajú na povrch. Ale oni na povrch vyplávali, podobne ako mŕtve telá v koryte rieky. Tieto dôkazy odhalili tajnú dohodu na najvyššej úrovni lekárskych kruhov (viď nižšie a v kapitole 6 — „Dekanova tlačová konferencia“).
V prvej polovici roku 1996 ma požiadal o pomoc Richard Barr z právnickej firmy Dawbarns, hlavný právnik obžaloby v súdnom spore o odškodnenie zdravotných postihnutí, spôsobených vakcínou proti osýpkam, príušniciam a ružienke (angl. Measles, Mumps, Rubella = MMR). Konkrétne ma požiadal, aby som preskúmal bezpečnosť očkovacích látok so zložkou proti osýpkam (angl. Measles Containing Vaccine = MCV), a zvlášť o návrh štúdie, ktorá by pomohla zistiť, či je alebo nie je možné úspešne žalovať výrobcov MCV. Barr sa pôvodne zaujímal o Crohnovu chorobu ako o možný nežiaduci účinok očkovania, ale čoskoro sa stredobodom pozornosti stal autismus u detí s príznakmi ochorenia čriev. Pripravil som návrh výskumu pre Barrovo podanie na Radu pre právnu pomoc (angl. Legal Aid Board = LAB). LAB je vládou platený pomocný program pre tých, ktorí sú nemajetní a nemajú dosť vlastných prostriedkov, aby si zaplatili súkromných právnikov. LAB si najala Barra na prácu okolo očkovania. Môj návrh sa sústredil na laboratórne testovanie prítomnosti osýpkového vírusu v chorých tkanivách čriev detí s Crohnovou chorobou a detí s poruchami vývinu a príznakmi ochorenia čriev, ktoré by sa podrobili kolonoskopii (vyšetreniu hrubého čreva endoskopom — pozn. prekl.). Odhadol som, že laboratórna práca potrvá 1 rok, prinajhoršom 2 roky.
Keď mi v auguste 1996 Barr potvrdil, že sme získali od LAB grant na výskum, bol som mimo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (angl. United Kingdom = UK). Po svojom návrate som 26.IX.1996 napísal Daveovi Wilsonovi z hospodárskeho oddelenia Lekárskej fakulty pri Slobodnej kráľovskej nemocnici (angl. Royal Free Hospital (= RFH) School of Medicine):
„… nedávno sme dostali grant od LAB na financovanie výskumu osýpkového vírusu v súvislosti so zápalový ochorením čriev (angl. Inflammatory Bowel Disease = IBD).“
Niet tu teda žiadneho tajomstva.[1] Pripojil som k tomu list o tomto grante, ktorý LAB napísala právnickej firme Dawbarns, kde potvrdzuje, že prvých 25.000 ₤ (britských libier) sa má vyplatiť na zvláštny účet, určený na výskum, čo bol u grantov na výskum obvyklý postup. V ten istý deň som sa Barra písomne opýtal, či by tieto prostriedky mohli byť doručené lekárskej fakulte.
Ale v septembri 1996, čo som nevedel, prof. Arie Zuckerman, dekan lekárskej fakulty, bol už dávno oboznámený s mojou dohodou o účinkovaní v súdnom spore na strane očkovaním poškodených detí. V skutočnosti o tom vedel už niekoľko mesiacov, lebo ho informovali prof. lord David Hull, vtedajší vedúci Spojeného výboru pre očkovanie a imunizáciu (angl. Joint Committee on Vaccination and Immunization = JCVI), ako aj ďalšia osoba z Ministerstva zdravotníctva UK (MZ UK).[2] Zdá sa, že MZ UK veľmi chcelo, aby Zuckerman vedel o mojich úmysloch a aby v snahe zastaviť ma vyvinul tak veľký tlak, ako bolo v jeho silách.
Začiatkom marca 1997 mi Zuckerman zavolal. Podrobnosti tohto rozhovoru si možno poskladať z našej následnej korešpondencie v tejto veci. V liste z 10.III.1997 som sa snažil odpovedať na námietky, ktoré vzniesol. Domnieval sa, že jestvuje nejaký parlamentný vyšetrovací výbor, zvolaný na vyriešenie problému očkovania proti osýpkam v súvislosti s Crohnovou chorobou, a — zdá sa — aj môjho prepojenia s právnickou firmou Dawbarns. Uvediem tu doslovne zvyšok mojej odpovede:
„Keď sme spolu hovorili, zmienil ste sa konflikte záujmov. To je niečo, čo mi odvtedy silne vŕta v hlave. Mám pocit, že musím verejne prehlásiť, že nechápem, ako by tu mohol byť akýkoľvek konflikt záujmov. Som si istý, že budete súhlasiť, keď poviem, že je našou spoločnou i osobitnou zodpovednosťou ako lekárov používať naše vzdelanie a vedomosti správnym spôsobom. V súvislosti so súčasnou debatou o bezpečnosti/následkoch očkovania proti osýpkam poskytujem nezávislé odborné poradenstvo na základe skutočností, o ktorých viem. Robím to spoločne s kolegami po celom svete…
… Za zvláštnych okolností, s ktorými mám do činenia, tu je, ako sa domnievam, ešte silnejšia morálna povinnosť účinkovať ako odborný poradca. Čelíme rozpoloženiu, v ktorom najzraniteľnejšia skupina pacientov, t.j. deti, môže byť vystavená riziku. Preto je správne a vhodné preskúmať tieto skutočnosti, zhodnotiť ich a ponúknuť poradenstvo.
Dúfam, že Vám tieto moje poznámky pomôžu. Neváhajte sa, prosím, so mnou spojiť, ak chcete ďalej prediskutovať moju úlohu.“
V našej telefonickej výmene sa zdalo, že Zuckermana trápi otázka konfliktu záujmov, ale neuviedol, čo presne by tým konfliktom záujmov malo byť. V jeho odpovedi z 13.III.1997 poprel, že by vôbec kedy jestvoval nejaký parlamentný výbor na vyšetrovanie tejto záležitosti. Pokračoval:
„Nemyslím, že by bol akýkoľvek konflikt medzi povinnosťou starať sa o pacientov a poskytovaním nezávislého odborného poradenstva právnikom. Je však niečo iné, keď právnici financujú určitý kus výskumu, ak sa uvažuje o podniknutí určitých krokov. To istotne naznačuje, že prebehli nejaké predbežné právnické diskusie a že sa uvažuje o podniknutí určitých krokov. V tom prípade sa to musí vyložiť tak, že tu môže dochádzať ku konfliktu záujmov. Fakulta sa teda musí poradiť s odborníkmi, ale dovtedy by ste mal vedieť o tejto mojej obave.“[3]
V tom čase som nerozumel jeho značne zamotanému zdôvodneniu. Domnieval som sa, že zásadne namietal proti financovaniu výskumu právnikmi, konajúcimi v záujme detí, ktoré mohli byť poškodené očkovaním.
Klinické skúšky očkovacích látok a liekov sú financované ich výrobcami v zásade za účelom zisku. To nie je odsúdenie ani kritika, ale ekonomická skutočnosť priemyslu, ktorý sa zodpovedá v prvom rade a hlavne svojim akcionárom. Zdalo sa mi, že Zuckerman je nechtiac ukážkou etického paradoxu lekárskej vedy, ktorá súhlasí s vykonávaním klinických skúšok, financovaných farmaceutickým priemyslom (vlastne ich vrelo prijíma), odsudzuje však ako niečo nechutné a neprípustne konfliktné,[4] keď sa skúmajú deti, ktorých životy môžu byť nezvratne poškodené nedostatočne otestovanou očkovacou látkou.
Dovoľte mi vysporiadať sa so zvláštnosťami jeho zdôvodnenia: „Je však niečo iné, keď právnici financujú určitý kus výskumu, ak sa uvažuje o podniknutí určitých krokov.“ Keď ide o skúšku lieku, „kusom výskumu“ bude táto skúška lieku, a keď „sa uvažuje o podniknutí určitých krokov,“ pôjde o možnosť následného predaja tohto lieku. Poďme ďalej k jeho slovám: „To istotne naznačuje, že prebehli nejaké predbežné právnické diskusie a že sa uvažuje o podniknutí určitých krokov.“ Človek môže uplatniť tú istú logiku na skúšku lieku: nevyhnutne prebiehajú predbežné diskusie o hodnotení uskutočniteľnosti danej skúšky, opäť v očakávaní, že ak skúška prebehne a bude úspešná, ziskový liek bude uvedený na trh.
S „konfliktom záujmov“ sa v ľubovoľnej prezentácii a publikácii vysporadúva tým, že sa uvedie, že daná skúška bola financovaná farmaceutickou spoločnosťou. Odlišovalo tieto dve na pohľad rovnaké stratégie aj čokoľvek iné než rozdiel medzi ziskom a odškodnením? Čo vlastne tak veľmi trápilo Zuckermana? Možno som niečo prehliadol. Zmätený nejasnosťami okolo údajného konfliktu záujmov som mu 24.III.1997 opäť napísal. Priložil som všetky dokumenty okolo grantu, vrátane návrhu, listov od LAB a príslušných protokolov. Ešte raz: nebolo tam žiadnej tajnosti, keďže som otvorene povedal dekanovi, čo bolo navrhnuté. V snahe upokojiť jeho obavy som pokračoval:
„Mal som zo slov prof. Roya Poundera dojem, že máte obavu, že sme boli najatí na poskytnutie vopred stanovenej odpovede, že očkovacia látka proti osýpkam či MMR vakcína sú príčinou tejto choroby. To však rozhodne nie je pravda. Dostali sme peniaze na kus vedeckého výskumu, ktorý má potvrdiť alebo vyvrátiť súvis medzi MMR vakcínou a touto chorobou. Na výsledky výskumu neboli stanovené žiadne predbežné podmienky. Ak by stanovené boli, môžem Vás ubezpečiť, že osobne by som sa nikdy takého výskumu nezúčastnil. Veda musí byť na prvom mieste a všetko ostatné nasleduje až po nej. Ako to už s odbornými lekárskymi posudkami chodí, požiadali ma o poskytnutie môjho posudku bez ohľadu na to, či bude kladný alebo záporný. Len na základe toho som súhlasil s mojou pomocou v tejto veci. Dúfam, že tento problém bude vyriešený tak rýchlo, ako je len možné, a moja skupina pracuje na dotiahnutí tejto veci do konca.“
Až o dlhé roky neskôr som zistil dôvod Zuckermanovho strachu a prečo MZ UK tak veľmi chcelo zastaviť náš výskum bezpečnosti očkovania. Dôvod je znepokojujúci: MZ UK by bolo žalované. Z mne neznámych dôvodov Barr a jeho skupina právnikov (LAB), ako aj rodičia, požadujúci súdne odškodnenie za poškodenie zdravia ich detí očkovaním, nechceli žalovať len farmaceutického molocha, ale aj ministerstvo vlády Jej Veličenstva.
V roku 1996 však táto informácia nebola určená ani mne, ani nikomu z nás. Nikto z nás sa to nemal nikdy dozvedieť. To je zjavné, nakoľko sa to nikdy samovoľne neprezradilo. Bolo to teda tak, že namiesto obáv z grantu pre mňa od LAB Zuckerman tvrdo pracoval na hľadaní možných dôvodov na odmietnutie tohto grantu, čo by následne náš výskum znemožnilo a to by potešilo jeho politických priateľov. Vo svojom útoku sa zameral na etické dopady toho, že LAB zaplatí kus lekárskeho výskumu. 11.X.1996 napísal Dr. Macovi Armstrongovi, predsedovi etickej komisie Zväzu britských lekárov (angl. British Medical Association = BMA):[5]
„Budem Vám vďačný za Vašu radu v potenciálne ťažkom rozpoložení, v ktorom sa RFH nachádza a v ktorom preto musím rozhodnúť o postoji lekárskej fakulty. Istý starší člen klinického akademického zboru fakulty sa zapojil do práce, ktorá je svojím spôsobom sporná, keďže sa domnieva, že jestvuje príčinná súvislosť medzi osýpkovým vírusom (a zvlášť očkovaním proti osýpkam) a nástupom Crohnovej choroby a zápalových ochorení čriev. Vďaka nedávnej širokej publicite, ktorej sa tomuto výskumu dostalo, poskytla LAB skrz istú právnickú firmu, zastupujúcu pacientov s Crohnovou chorobou, grant na výskum a boli sme požiadaní o pridelenie pracovníkov lekárskej fakulty na vypracovanie pilotnej štúdie vybraných pacientov. To by zjavne mohlo viesť k súdnemu sporu proti vláde o odškodnenie ujmy na zdraví.“
Tým Zuckerman odhalil svoje pohnútky — zabrániť súdnemu sporu proti vláde, — nie je však jasné, prečo sa o tejto málo známej skutočnosti mal dozvedieť Armstrong. Na rozdiel od USA, kde sú žiadosti o odškodnenie nežiaducich účinkov očkovania bežne adresované vláde, v UK mal prípadný súdny spor byť vedený proti výrobcovi očkovacej látky.
Zuckerman pokračoval:
„Moja dilema spočíva v tom, že to možno vidieť tak, že naša Lekárska fakulta používa svoje zdroje, pochádzajúce z veľkej časti z verejných peňazí, aby sa zastala žalobcov v súdnom spore o odškodnenie skôr, než bude vynesený rozsudok. Samozrejme, je celkom bežné, že sú klinickí akademickí zamestnanci povolaní ako súdni znalci v trestno-právnych a občiansko-právnych sporoch, kde vystupujú sami za seba, hoci ich dobré meno je zjavne vo veľkej miere založené na ich akademickom a profesionálnom postavení. Toto je však trochu iné rozpoloženie a veľmi by mi pomohlo, keby ste mi dal vedieť, či ste niekde nenarazil na podobné prípady, čo by mohli predstavovať precedens, a tiež keby ste mi poradil ohľadne etického a právnického postoja našej Lekárskej fakulty.“
Neprekvapuje, že Armstrong bol mierne zmätený a 15.X.1996 odpísal Zuckermanovi v snahe získať ďalšie informácie, na ktorých by mohol založiť svoje poradenstvo.
Kým sa toto všetko dialo v zákulisí, dostal som 6.XII.1996 prostredníctvom Dawbarns šek od LAB. Ako som už naznačil vyššie, nevediac o úkladoch, čo sa tu odohrávali, som tento šek poslal Wilsonovi z hospodárskeho oddelenia a znovu som mu popísal zdroj a účel použitia týchto peňazí. Wilson to 12.XII.1996 skopíroval tajomníkovi lekárskej fakulty Brianovi Blatchovi s poznámkou:
„Po našej včerajšej diskusii som považoval za rozumné, aby ste mal doterajšiu korešpondenciu o tomto probléme, aby ste vedel o súčasnom stave vecí.“
Tento zdroj financovania očividne rozčeril stojaté vody hospodárskeho oddelenia. Hoci so šekmi od farmaceutického priemyslu toto oddelenie pracovalo ako dobre namazaný stroj, výskumný grant od LAB v ňom vyvolal zmätok. K Wilsonovej poznámke bola pridaná ďalšia poznámka:
„Nemôžeme tento šek prijať. Možno ho budeme musieť vrátiť.“
Pod to niekto menom Renee napísal:
„Už sme tento šek dali do banky.“
Zatiaľčo sa Zuckerman uchádzal o odbornú pomoc etickej komisie BMA, v skutočnosti zastavil náš výskum tým, že umiestnil tieto peniaze na nejaký nedostupný účet. O tom som nič nevedel, len som čakal na povolenie začať výskum. Wilson nevedel, čo má robiť, a tak znovu napísal Blatchovi, aby zistil, či bol grant prijatý alebo nie. Za seba dodal, že „nevie, čo si má s týmto grantom počať.“
Vtedy som nevedel ani to, že Zuckerman bol v spojení aj s hlavným hygienikom (angl. Chief Medical Officer = CMO), jedným z hlavných tvorcov britskej politiky očkovania MMR vakcínou — lordom Kennethom Calmanom,[6] ktorého upovedomil, že on a jeho kolegovia majú:
„… veľké obavy z nevítaného sporu, čo obklopuje prácu okolo Crohnovej choroby, ktorú vykonáva na našej fakulte Dr. Andrew Wakefield a jeho skupina.“
Zuckerman ubezpečil Calmana, že v tejto veci zostane v spojení s Dr. Davidom Salisburym, riaditeľom odboru očkovania MZ UK. Iróniou osudu som v ten istý deň, keď Zuckerman potvrdil hlavnému hygienikovi UK, že bude informovať o mojej činnosti, oznámil Zuckermanovi, že kvôli mojej obave z možnej spojitosti MMR vakcíny s autizmom som proaktívne zvolal stretnutie so zástupcami JCVI, aby som ich oboznámil s týmito mojimi obavami. JCVI je v UK výbor, poverený poskytovaním nezávislého poradenstva pre MZ UK o očkovaní a bezpečnosti očkovania. V ostatných rokoch sa ukázalo, že do nezávislosti mal veľmi ďaleko, pretože mnohí členovia JCVI majú napojenie na rôzne farmaceutické firmy v podobe grantov a poplatkov za poradenstvo.[7]
Medzitým hospodárske oddelenie RFH ďalej zápasilo so spomínaným šekom. Wilson napísal 1.II.1997 účtovníkovi lekárskej fakulty Tarhanovi. Bola to dlhá, rukou písaná poznámka, potvrdzujúca, že dostal odporúčanie od Blatcha, ktorý
„… mal pocit, že lekárska fakulta nemá inú možnosť než prijať tieto peniaze. Povedal, že by sme mali Dr. A. Wakefieldovi objasniť, že to robíme len veľmi neochotne, a to kvôli spornej povahe jeho výskumu.“
Na spodku boli Tarhanom naškrabané tieto veľavravné slová:
„odvtedy sme spolu hovorili — BAB [Bryan A. Blatch] to znovu zváži vo svetle politického podtextu“
Tajomník lekárskej fakulty Blatch zmenil postoj podľa všetkého na základe pokynov od Zuckermana. Z „politických“ dôvodov došlo k zmene plánu. Akademická sloboda i dobro dotknutých detí boli hodené cez palubu kvôli „podtextu“, ktorý zahŕňal aj tajomstvo, čo ohrozovalo záujmy vlády.
Zuckermanom túžobne očakávaná predpokladaná podpora pre jeho postoj od Armstronga z etickej komisie BMA ešte neprišla. Blatch bol poverený, aby sa tým ďalej zapodieval, takže to bol on, kto pokračoval v korešpondencii s Armstrongom. 24.II.1997 mu písomne potvrdil, že LAB poskytla výskumný grant „na vykonanie klinickej a vedeckej štúdie, navrhnutej Dr. A. Wakefieldom,“ ktorej účelom bolo „hľadať osýpkový vírus vo vzorkách, získaných od pacientov, ktorí sú adresátmi právnej pomoci“.[8] Dr. Armstrong dal vedieť, že tento list dostal, a potvrdil, že to berie na vedomie a čoskoro sa ozve.[9]
V tom istom čase som si — nevediac o tom, že som v istých kruhoch vyvolal paniku — písal s Zuckermanom. Snažil som sa odpovedať na jeho otázku o vyšetrovaní súvise očkovania s Crohnovou chorobou zvláštnym vládnym výborom. Pri spätnom pohľade sa zdá, že toto tvrdenie mohlo byť zo strany prof. Hulla svojho druhu zvláštnym úskokom, ktorý zvyšoval Zuckermanovu úzkosť a povzbudzoval ho k rozhodnému zákroku proti mojej osobe. Vtedy som — nevedomý si pravdepodobnej príčiny Zuckermanových obáv z konfliktu záujmov (t.j. že vláda bude žalovaná) — pokračoval v diskusii obhajobou svojho stanoviska, že z hľadiska morálky, etiky a vedy niet žiadneho konfliktu v mojej pomoci týmto deťom, aby sa dostali k spravodlivému procesu, na ktorý mali nárok.
Zuckerman vo svojej odpovedi odbil otázku nejestvujúceho vládneho výboru ako nejaké nedorozumenie.[10] Znovu tvrdil, že tieto peniaze predstavujú konflikt záujmov, ale toto svoje stanovisko nijak logicky nezdôvodnil. Svoj list skopíroval Armstrongovi z BMA, ktorému tiež napísal:[11]
„Mám podozrenie, že žaloba sa bude zakladať na tom, že očkovacia látka proti osýpkam a kombinovaná MMR vakcína môže spôsobiť Crohnovu chorobu a zápalové ochorenie čriev a že bezpečnosť týchto očkovacích látok nebola potvrdená. Odborný názor a rada od WHO a JCVI znie, že niet žiadnych potvrdených dôkazov o spojitosti medzi očkovaním proti osýpkam (a ružienke a príušniciam) a zápalovým ochorením čriev a že epidemiologické údaje sú chybné.
Hoci sa nechcem pokúšať o vyvažovanie argumentov za akademickú slobodu a verejný záujem s ohľadom na ochranu detí pred nákazami, postavenie lekárskej fakulty je zložité. Ďalej mám veľké obavy z netradičného spôsobu financovania výskumnej práce právnikmi, konajúcimi na prospech detí so zápalovými ochoreniami čriev.“
Nevediac vtedy nič o Zuckermanovej korešpondencii s Armstrongom z BMA, napísal som Zuckermanovi list, v ktorom som potvrdil svoj postoj a snažil som sa znovu ho ubezpečiť, že štúdia pre LAB bude vykonaná rovnako ako ľubovoľný iný výskum. Na kópii tohto listu, založenej v spise, sú pri pečiatke s dátumom Zuckermanove slová:
„To potvrdzuje moje najhoršie obavy.“
Armstrongova dlho očakávaná odpoveď sa ocitla na Zuckermanovom stole 26.III.1997. Bolo by príliš slabé povedať, že nebola ani tým, v čo dúfal, ani tým, čo očakával. Tento list bol dlhý až tri strany a obsahoval významné posolstvo. Armstrong rozpoznal ústrednú etickú otázku ako:
„… či tento výskum je vedecky oprávnený a či bol schválený etickou komisiou… Otázka, či sa zdravotníci môžu zapojiť do žaloby o odškodnenie, je záležitosťou, ktorú treba mať na mysli pri zverejňovaní alebo používaní zistených údajov, ale nemala by určovať, či je daný výskum sám o sebe oprávnený.“
Poukázal na samozrejmé etické požiadavky, ako napr. že
„… by sa mal získať plný a informovaný súhlas od rodičov týchto detí,“
a že
„… ich dôverné údaje by mali byť ochránené.“
Zaujímavé je, že Armstrong — v úplnom súlade s mojím prístupom od roku 1992 — odporučil:
„… ministerstvo zdravotníctva by sa malo v správny čas upovedomiť o výsledkoch.“
Ohľadne výskumného grantu od LAB sa v liste dosť otvorene vyjadril, že bolo
„… celkom logické, aby LAB, ako ustanovizeň platená z verejných zdrojov, financovala výskum podstatných problémov v oblasti práva za použitia peňazí od vlády v podstate na obžalobu iných vládnych úradov. Nezávisle vykonávaný výskum môže potvrdiť alebo vyvrátiť, či jestvuje nejaké opodstatnenie prípadnej žaloby, a nijak sa nelíši od najatia lekárskeho odborníka na vypracovanie posudku.“
S otázkou, ktorá Zuckermana ťažila — financovanie výskumu, keď tu je „zjavný finančný záujem na jeho výstupe,“ — sa Armstrong vysporiadal úsečne:
„… financovanie výskumu skupinami so zvláštnymi záujmami je úplne bežná vec a pokým výsledky takého výskumu alebo použitie zistených údajov nie sú ovplyvňované želaniami sponzorov, nemal by to byť problém.“
Armstrong dal poslednú facku Zuckermanovi, keď dospel k záveru, že
„… oddialiť alebo zabrániť vykonaniu výskumu, ktorý sa javí byť vo verejnom záujme, na základe toho, že to môže prekážať vláde alebo určitému zdravotníckemu zariadeniu, neznie ako oprávnený morálny argument.“
Zuckerman sám sebe vypálil rybník. Armstrong ešte prisypal trochu soli do Zuckermanovej rany záverom svojho listu:
„… keďže si nemyslím, že by tieto moje poznámky vyriešili Vaše problémy, dúfam, že môžeme naznačiť potrebu vyvinúť určitý podrobný postup, ktorý by načrtol hlavné etické a praktické problémy v každom štádiu… nielen pre týchto pacientov, ale aj pre mnohých ďalších, čo môžu prísť po nich.“
Zuckerman 6 mesiacov čakal na odpoveď, ktorá vo výsledku zmarila jeho snahu. Keby sa Armstrongova odpoveď dostala do mojich rúk, nielenže by zničila Zuckermanove plány na zastavenie vedeckého preskúmania MMR vakcíny v RFH, ale poslúžila by aj na zdôraznenie morálnej povinnosti podniknúť takýto výskum. Zuckerman nedostal od Armstronga očakávaný nepriestrelný súhlas so zastavením finančnej a politickej hrozby pre britskú vládu, ale niečo, čo sa rovná pokarhaniu od BMA.
Zuckerman spísal krátku, ale vľúdnu odpoveď. Poďakoval BMA za „nápomocné poznámky“ a naznačil, že preberie tieto otázky s miestnou etickou komisiou RFH. Tak potom aj urobil, nie však skôr, než strčil Armstrongov list do zadnej časti hlbokej tmavej zásuvky, kde (ako asi dúfal) zostane navždy a kde zostal až do vyšetrovania GMC v roku 2004, vďaka ktorému vyšiel na povrch.
Posolstvo BMA bolo jasné: nevykonať oprávnený výskum z politických dôvodov by bolo neetické. Napriek tomu a bez uvedenia akýchkoľvek podrobností Zuckerman pravidelne odkazoval na smerodajné poučenie od BMA takým spôsobom, že som z toho vyvodil, že BMA zdieľa jeho obavy ohľadne mojej práce a zdroja jej financovania. Zásadné poučenie od britských odborníkov na lekársku etiku však Zuckermana neodradilo od jeho snahy zastaviť započatie môjho výskumu, pokým zastáva svoj úrad.
Zuckerman obrátil svoju pozornosť na miestnu etickú komisiu RFH. 2.IV.1997 napísal jej predsedovi Dr. Michaelovi Peggovi.[12] Vo svetle toho, čo vieme dnes, bol tento list dosť jednoducho výstredný. Spomínate si, ako ma Zuckerman vyslal na zbytočnú výpravu za zvláštnym výborom vlády, ktorý nikdy nejestvoval, a potom mi napísal, aby mi oznámil, že v skutočnosti niet takého výboru? Nuž, zdá sa, že tento úskok skúsil aj na Pegga, čím svojim obavám pridal politickú váhu a naznačil určitú hrozbu pre lekársku fakultu. Napísal:
„Predseda JCVI prof. lord David Hull mi vo februári 1997 napísal, že právnická firma Dawbarns solicitors oznámila zvláštnemu výboru Dolnej snemovne, že spolupracuje s Dr. Wakefieldom z RFH na vyšetrovaní Crohnovej choroby.“
Keď došlo na poučenie od BMA, všetko to bolo akoby len zlý sen, ktorý je najlepšie zabudnúť. Zuckerman priznal, že dostal poučenie od BMA, ale nechal si ho pre seba. Zopakoval Peggovi niektoré z tých istých obáv, s ktorými sa už predtým BMA podrobne vysporiadal:
„Dilema, ktorej naša lekárska fakulta čelí, je, či je etické, aby právnici financovali určitý kus výskumu, keď sa uvažuje skôr o určitej súdnej žalobe než o vedecky založenom výskume.“
Prof. Zuckerman pokračoval otázkou na Dr. Pegga:
„Bolo by etické, aby právnici financovali výskum, keď uvažujú o určitej súdnej žalobe? Odporučili mi, aby som s Vami prebral, či komisia uvažovala o týchto otázkach.“
Zuckermanov list končí ubezpečením, že:
„… Lekárska fakulta nespochybňuje vedeckú oprávnenosť tohto výskumu, nezávislosť tohto výskumu, akademickú slobodu zamestnancov, ani zverejnenie výsledkov výskumu v odborných lekárskych časopisoch.“
Zuckerman, virológ a riaditeľ lekárskej fakulty, nespochybňoval vedeckú oprávnenosť nášho výskumu. V súvislosti s poučením od etickej komisie BMA v Armstrongovom liste, s etickým a morálnym vetrom v mojich plachtách mal byť môj postoj nenapadnuteľný. Pegg 15.IV.1997 odpovedal Zuckermanovi, že si nie je vedomý akéhokoľvek financovania od LAB.[13] Spýtal sa, či som sa dopustil nepravdivého vyhlásenia, adresovaného etickej komisii. Zuckerman obratom odpovedal:[14]
„ … nikto netrdí, že by sa Dr. Andrew Wakefield dopustil akéhokoľvek pochybenia.“
Zuckerman lopotne zopakoval, že problém je v etickej povahe „možného konfliktu záujmov a ochrany údajov v prípade žaloby o odškodnenie.“ Tieto listy nikdy neboli poslané mne. O tejto korešpondencii som nič nevedel. Počas celého tohto obdobia nevzniesol ani Pegg ani Zuckerman nijakú pochybnosť ohľadne mojej osoby, hoci sa ma jednoducho mohli opýtať a rovnako jednoducho som ja mohol na ich otázky odpovedať. Zuckermanovi som svoj postoj objasnil. Z mojej strany nebolo žiadnych tajností a bol by som veľmi rád, keby tieto diskusie prebehli. Ale v Zuckermanovej skrytej hre to mohlo znamenať odhalenie kariet, tzn. Armstrongovho názoru, a to sa nemalo stať. V tomto stave sa veci nachádzali na jar roku 1997.
Ako sa u svedkov obžaloby, poskytujúcich vyjadrenia GMC, stalo bežným, Peggov postoj sa v roku 2005 zmenil a bol celkovo kritickejší. Hoci sa ho Zuckerman v predmetnom čase pýtal určité otázky a on vtedy odmietol „pomôcť“ Zuckermanovi vyriešiť jeho dilemu, keď sa ho pýtali právnici GMC, Pegg povedal:
„Keď sa na to spätne pozriem, domnievam sa, že neoznámenie pripravovaného súdneho sporu bolo zatajením podstatnej skutočnosti.“
V skutočnosti sa však v roku 1996 nepožadovalo niečo také uvádzať. Ako neskôr vysvitlo, Peggova obava bola založená na chybnej domnienke, že peniaze od LAB boli vyplatené priamo mne a v prípade potreby som ich vyťahoval z vlastného „vrecka“. Vo svojej ústnej výpovedi pred GMC v roku 2007 Pegg objasnil, že ak tieto peniaze boli poskytované zvláštnymi dôverníkmi a boli preto nimi schválené, potom už on o ich pôvode nepotreboval vedieť nič viac, keďže boli náležite dôkladne preskúmané a schválené. Pretože presne to sa aj udialo, vo vzťahu k Peggovi a etickej komisii RFH som sa teda správal primerane.
V máji 1997 som už bol unavený z celého tohto fiaska okolo peňazí od LAB a rozhodol som sa nájsť zdroje niekde inde. V rozhorčení som žiadal hospodárske oddelenie, aby vrátilo LAB tieto peniaze do poslednej penny. Tarhan, hlavný účtovník, o tom napísal správu Zuckermanovi a Blatchovi.[15] O 11. hodine však došlo k zmene, bez ktorej by táto kniha asi nikdy nebola napísaná — dejiny by bez nej mohli byť výrazne iné. Na spodku tejto správy sú Zuckermanovým rukopisom dopísané slová:
„Prevedené zvláštnym dôverníkom. Sú si vedomí tohto rozpoloženia a možnosti nadmerného čerpania? Preberte to s Martinom Elsem.“
Takže to bolo tak, že grant od LAB, považovaný za príliš veľkú etickú a politickú výzvu, bolo prijateľné spracovať skrz nejaký účet v správe nemocničnej charity na účely vykonania oprávneného a etického výskumu. Dekana snáď trápila nejaká nejasná morálna úzkosť, keď (hoci to neskôr pred GMC pod prísahou poprel) dovolil spustiť tento výskum, zatiaľčo nad týmto počinom zdanlivo umyl ruky lekárskej fakulty.
Zuckermanova pamäť sa v roku 2007 na GMC ukázala byť vrtkavou, dokonca aj keď narazila na svojho času zaznamenané skutočnosti. Vo svojej výpovedi sa chytal do jednej starostlivo pripravenej pasce za druhou, čo ho vystrašilo natoľko, že nakoniec vyšiel von po svojho vlastného právnika. V určitom štádiu, keď sa ho spýtali, ako bol grant od LAB prevedený na účet zvláštnych dôverníkov, povedal:[16]
„Prebrali sme to s Dr. Wakefieldom. Povedal, aby sme vrátili peniaze právnikom. Nemám poňatia, prečo sa tak nestalo, ale zastavilo by to celú vec priamo tam a práve vtedy. Následne boli tieto peniaze prevedené na účet zvláštnych dôverníkov nemocnice.“
So zjavným odkazom na mňa a mojich spolupracovníkov povedal obžalobe GMC:
„Ak by sa tie peniaze vrátili firme Dawbarns, nič z toho by sa nestalo.“
Táto poznámka je veľavravná: ak by štúdia možno očkovaním poškodených detí, financovaná peniazmi do LAB, bola úspešne zastavená už v prvopočiatku, predišla by britská vláda pohrome a honba na čarodejnice zo strany GMC by sa stala bezpredmetnou?
Zuckermana sa vtedy spýtal môj skúsený právnik Kieran Coonan na správu o prevode toho šeku:
Coonan: „Písmo na spodku tejto strany je Vaše?“
Zuckerman: „Je to moje písmo, áno.“
C: „Vyzerá to ako keby sa preto pristúpilo na schému či dohodu, podľa ktorej boli potom peniaze prevedené na účet zvláštnych dôverníkov nemocnice.“
Z: „Nuž, aby sme to uviedli do súvislostí, stretol som sa s Tarhanom, aby sme to prebrali a on ma oboznámil, že peniaze boli prevedené na účet zvláštnych dôverníkov. Povedal mi, že si boli vedomí tohto rozpoloženia a pridal som tiež poznámku, že hoci Tarhan mal veľké obavy z toho, že Dr. Wakefield minie viac peňazí, všimol som si to a tiež som poznamenal, že sa to má prebrať s Elsem. Nevedel som o prevode týchto peňazí na účet zvláštnych dôverníkov, až kým ma na to neupozornil účtovník Tarhan.“
V skutočnosti to bol Zuckerman osobne, kto podpísal prevodný príkaz. K prevodu by nedošlo, nebyť jeho schválenia či podpisu. Vzhľadom k jeho výbušnej nálade počas pojednávania pred GMC mu môj právnik Kieran Coonan nepredložil tento šek ako dôkaz. O tento výstup v právnickom divadle bolo zhromaždené obecenstvo ukrátené.
Hoci Zuckerman už v roku 1996 vedel o možnej hmotnej zodpovednosti britskej vlády za poškodenia zdravia očkovaním MMR vakcínou, dozvedel sa to o nejaký čas skôr, než sa táto správa dostala ku mne. Dostala sa však ku mne z úplne iného zdroja a z úplne iného dôvodu.
Zdroje
[1] „The Sunday Times teraz zistili, že 4, možno 5 z týchto detí bolo súčasťou štúdie pre LAB. A Wakefield dostal až 55.000 ₤ za pomoc v ich súdnom spore, za vedecký dôkaz spojitosti týchto problémov s očkovaním. Wakefield nepovedal svojim kolegom či lekárskym úradom o tomto konflikte záujmov ani počas, ani po ukončení tohto výskumu.“
Deer B: „Revealed: MMR research scandal“, The Sunday Times, 22.II.2004
[2] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch; výpoveď prof. Arieho Zuckermana, deň 15, str. 4:
Smith (právnik obžaloby): „Spomínate si, pán profesor — a povedzte nám, prosím, ak nie — či ste vedel, čo je právnická firma Dawbarns zač, a či to upútalo vašu pozornosť?“
Zuckerman: „Rozhodne to vtedy upútalo moju pozornosť. Uviesť presný čas je náročné, pretože som o tejto právnickej firme počul od najmenej dvoch rôznych zdrojov. Jeden bol z Ministerstva zdravotníctva UK a druhým bol list prof. Davida Hulla, takže je pre mňa ťažké uviesť chronologicky, kedy som o tejto firme počul prvýkrát, pokým neuvidím všetky tieto dokumenty pokope. Každopádne som rozhodne vedel o zapojení istej skupiny právnikov do tejto veci a vzbudzovalo to vo mne množstvo obáv.“
Deň 16:
Otázka: „Dozvedel ste sa v tomto bode, že LAB poskytla financie skrz istú právnickú firmu, zastupujúcu pacientov s Crohnovou chorobou?“
Zuckerman: „Spomínam si, že ma o tom informovalo Ministerstvo zdravotníctva UK a prof. lord David Hull.“
Otázka: „Keď hovoríte o Ministerstve zdravotníctva UK, nejaká určitá osoba z MZ UK?“
Zuckerman: „Myslím, že bude pre mňa ťažké spomenúť si, kto presne to bol, pretože — ako možno viete — bol som poradcom MZ UK súvislých 38 rokov, a preto tam mám množstvo známych. Mohol by to celkom dobre byť Dr. Jeremy Metters alebo Dr. Salisbury, nie som si istý kto.“
[3] list Zuckerman => Wakefield, 13.III.1997
[4] V roku 1997 napísal Zuckerman úvodník časopisu New England Journal of Medicine (NEJM), v ktorom silne podporoval plošné očkovanie bábätiek po celom svete proti nákazlivej žltačke typu B, a to v čase, keď vyjadroval svoje obavy o konflikte záujmov ohľadne financovania vedeckej štúdie zdrojmi LAB. Bol vtedy menovaným vynálezcom na patente, súvisiacom s očkovacou látkou proti nákazlivej žltačke typu B, takže mohol mať z politiky, ktorú presadzoval vo svojom úvodníku, značný peňažný zisk. Pritom v roku 1996 mal NEJM prísne pravidlá, ktoré zakazovali vlastníkom patentov písať úvodníky.
[5] list Zuckerman => Armstrong, 11.X.1996
[6] list Zuckerman => Calman, 22.I.1997
[7] „UK Government Hands Drug Industry Control of Childhood Vaccination“, 8.III.2009
[8] list Brian Blatch => Armstrong, 24.II.1997
[9] list Armstrong => Brian Blatch, 27.II.1997
[10] list Zuckerman => Wakefield, 13.III.1997
[11] list Zuckerman => Armstrong, 13.III.1997
[12] list Zuckerman => Michael Pegg, 2.IV.1997
[13] list Pegg => Zuckerman, 15.IV.1997
[14] list Zuckerman => Pegg, 17.IV.1997
[15] list Tarhan => Zuckerman a Blatch, 20.V.1997
[16] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch; Zuckermanova výpoveď, deň 15 a 16
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Ďalšia kapitola >>>
