Dr. Andrew J. Wakefield: „Bezcitná bezohľadnosť“ („Callous Disregard“) — 4. Informátor
Skyhorse Publishing — 24.V.2010 — Dr. Andrew Jeremy Wakefield
Pôvodnú knihu „Callous Disregard — Autism and Vaccines: The Truth Behind a Tragedy“
z angličtiny s láskavým dovolením autora preložil a preklad zverejnil Ing. Marián Fillo.
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Ďalšia kapitola >>>
4. Informátor
Informátor (angl. whistleblower) [podstatné meno] Zamestnanec, bývalý zamestnanec alebo člen určitej organizácie, obzvlášť obchodnej spoločnosti alebo vládneho úradu, ktorý hlási priestupok/trestný čin niekomu, kto má moc a predpokladanú ochotu vykonať nápravné opatrenie.
Kirsten Limb bola koncipientkou v právnickej firme Dawbarns. V pondelok 27.IV.1998 mi zavolala z ich kancelárie v Kings Lynn (Norfolk, Anglicko) v stave značného rozrušenia. Deň predtým cestovala spolu s Barrom do Newcastle upon Tyne, aby sa tam tajne stretli s niekým, kto sám seba v niekoľkých anonymných telefonátoch do ich kancelárie označil za „informátora“. Nič viac o ňom pred cestou nevedeli. Newcastle je pekný kus cesty z Norfolku, obzvlášť v nedeľu, keď opravy železničných tratí a príplatky za prácu nadčas pre zamestnancov železníc dokážu natiahnuť cestu, až sa zdá, že trvá večne. V presné poludnie sa v kaviarni na 2. nástupišti železničnej stanice v Newcastle stretli s „Georgeom“. „George“ bolo nepravé meno, jediné na označenie jeho totožnosti. Bol očividne dobre upravený a tiež nepokojný — každým centimetrom štátny úradník. Georgeove výroky, ako ich zaznamenala Kirsten počas ich stretnutia, sú nižšie uvedené šikmým písmom (kurzívou).
George povedal, že koná v mene svojho spolupracovníka, staršieho zdravotníckeho úradníka zo škótskeho úradu, ktorý je súčasťou vlády Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska (angl. United Kingdom = UK). Očividne aj sám George bol vysoko postaveným štátnym úradníkom, aj keď svoje postavenie neuviedol. V skutočnosti boli George a jeho „priateľ“ — zdravotnícky úradník — jednou a tou istou osobou, čo George prezradil na druhom stretnutí, ktoré sa odohralo o rok neskôr taktiež na železničnej stanici v Newcastle.[1]
George sa do UK presťahoval z Kanady, kde pracoval ako hlavný poradca pre očkovací program v provincii Ontario a mal veľa do činenia s programom očkovania MMR vakcínou (= Measles, Mumps, Rubella = osýpky, príušnice, ružienka — pozn. prekl.). Bol aktívne najatý do škótskeho úradu, hlavne ako poradca pri rodiacej sa britskej politike očkovania MMR vakcínou.
V tom čase bola istá značka MMR vakcíny stiahnutá z kanadského trhu, lebo bola nebezpečná. Kanada schválila MMR vakcínu s príušnicovým vírusom kmeňa Urabe AM-9 (Trivirix) v roku 1986.[2] Čoskoro bolo zjavné, že táto vakcína spôsobovala neúnosne veľa meningitíd (zápalov mozgových blán).[3] Georgea pozvali k účasti v britskom Spojenom výbore pre očkovanie a imunizáciu (angl. Joint Committee on Vaccination and Immunisation = JCVI) ako zástupcu Škótska. V Kanade zhromaždil rozsiahle údaje o riziku MMR vakcín, preto bol vo výbornom postavení ako poradca Ministerstva zdravotníctva UK (MZ UK) a obzvlášt Dr. Davida Salisburyho, vrchného stratéga programu očkovania MMR vakcínou,[4] ohľadne zavádzania MMR vakcín. George tvrdil, že
„… si dával veľký pozor, aby nezverejnil usvedčujúce dôkazy o nebezpečnosti MMR vakcíny, ktoré zhromaždil v Kanade…“
Georgeove pokusy odovzdať tieto kľúčové údaje členom JCVI však — na jeho veľký údiv — vyšli navnivoč. George podotkol:
„Kanada používala MMR vakcínu s vírusom príušníc kmeňa Jeryl Lynn[5] pred tým, ako začala používať vakcíny s kmeňom Urabe. Kanada mala dobrý dozorný systém a nebola nijak zaujatá voči novým vakcínam s kmeňom Urabe. Predsa však po predchádzajúcom 15-ročnom používaní vakcín s kmeňom Jeryl Lynn stiahla vakcíny s kmeňom Urabe už po 6 mesiacoch, pretože jej dozorný systém odhalil nežiaduce účinky (meningitídu).“
Na MZ UK vyjadrili George a ďalší členovia JCVI svoje
„… hlboké znepokojenie nad tým, že vydávané tlačoviny pre verejnosť označovali MMR vakcínu za „úplne bezpečnú“, hoci takou celkom zjavne nebola.“
George mal pocit, že
„ … bolo šialenstvom používať očkovaciu látku, ktorá sa v Kanade neosvedčila.“
Tento svoj názor George dôrazne predniesol JCVI koncom jari 1988. Jeho nadriadení v JCVI si však očividne nedali poradiť.
Keď padlo rozhodnutie zaviesť v UK očkovanie MMR vakcínou, SmithKline French-Beecham (SKFB), vtedy očividne oslovený britský výrobca očkovacích látok, nemal v UK schválenú žiadnu MMR vakcínu. V skutočnosti jeho MMR vakcína s kmeňom Urabe, predávaná pod menom Trivirix, bola z bezpečnostných dôvodov stiahnutá z kanadského trhu v júli 1988, v tom istom mesiaci, keď tá istá vakcína pod iným menom (Pluserix) bola schválená v UK. Na druhú stranu, Merck Sharp & Dohme (MSD) mal bezpečnejšiu MMR vakcínu (MMR II) s kmeňom vírusu príušníc Jeryl Lynn, ktorá sa dlhé roky predávala v USA bez hlásení meningitídy ako jej nežiaduceho účinku.[6] Vakcína od Mercku však bola drahá, lebo — ako to podal George —
„ … potrebovali, aby sa im vrátili náklady.“
George vysvetlil:
„To bol aj dôvod na presadenie uvedenia vakcíny Pluserix na trh, sťaby konkurenta — aby MSD znížil svoje ceny.“
Iróniou osudu, SmithKline Beecham (SKB) po tom, čo bola vakcína Trivirix stiahnutá z kanadského trhu, pre použitie v UK jednoducho dal tomu istému obsahu nový názov Pluserix, pričom zjavne nedbal na riziko pre deti.
„… padlo rozhodnutie predávať lacnejšiu MMR vakcínu od britskej spoločnosti SmithKline French Beecham.“
George zdôraznil:
„… v čase keď ohlásili kampaň očkovania MMR vakcínou, Pluserix ešte nebol schválený na použitie v UK. Jednako však vláda istotne vnútorne oznámila, že sa používať bude a jeho schvaľovacie konanie prebehlo zrýchleným spôsobom… Skúšky bezpečnosti obišli, aby mohli vakcínu Pluserix čo najskôr schváliť a vo veľkom používať.“
George sa vyjadril:
„… niet najmenších pochybností o tom, že sa to celé uponáhľalo.“[7]
Bol tu však problém, ako ho vykreslil George:
„… uvedenie MMR vakcíny v UK sa zdržalo 4 mesiace, keďže SmithKline French Beecham sa zdráhal získať v UK schválenie pre svoju MMR vakcínu. Bol si vedomý problémov s bezpečnosťou na základe skúseností z Kanady a obzvlášť z Japonska, pričom sa veľmi obával hmotnej zodpovednosti za spôsobené škody.“
Kľúč k záhade Zuckermanovho strachu z možných žalôb na britskú vládu (viď kapitolu 3 — „Dekanova dilema“) môže spočívať v spôsobe, akým sa vláda vysporiadala s obavami tohto britského výrobcu očkovacích látok. George pokračoval:
„Javí sa to tak, že spoločnosti Smith Kline French Beecham bola zo strany MZ UK ponúknutá právna beztrestnosť. … Výrobca sa vo svetle problémov v Kanade veľmi obával schválenia svojej MMR vakcíny v UK. Ja i moji spolupracovníci sme mali dojem, že výrobca bol veľmi ľstivý a keďže mal svojich právnych poradcov, požadoval zrejme nejakú písomnú dohodu, ktorá ho zbaví zodpovednosti za očkovaním spôsobené škody.“
To sa aj potvrdilo, keď George predostrel túto záležitosť zástupkyni spoločnosti, ktorá sa vtedy premenovala na SmithKline Beecham (SKB). Odpovedala slovami:
„My dávame imunitu deťom a vláda dáva imunitu nám.“
George to vyhodnotil ako potvrdenie svojej domnienky, že vláda podpísala s SKB dohodu, ktorou prevzala hmotnú zodpovednosť za poškodenia zdravia u detí, vyplývajúce s vysoko rizikovej stratégie použiť vakcínu Pluserix. Daňoví poplatníci sa tak nevedomky stali hmotne zodpovednými za následky očkovania problémovou vakcínou.
A obavy z hmotnej zodpovednosti za spôsobené škody sa netýkali len SKB. George podotkol, že otázka právnej zodpovednosti za používanie nebezpečnej vakcíny bola vznesená na JCVI, keďže:
„Členovia výboru si robili starosti zo svojho vlastného právneho postavenia, keď pomysleli na varovania, ktoré predniesol George.“
Ako vôbec mohla takáto situácia vzniknúť? George informoval Richarda Barra a Kirsten Limb:
„… JCVI si predstavoval, že je výborom s čisto poradnou úlohou. Konal však nad rámec tohto popisu práce. V JCVI bol malý počet „nekompromisných“ členov, ktorých vôbec nezaujímala nebezpečnosť očkovacej látky, a boli to vskutku politické beštie.“
Zdá sa, že činnosť JCVI ovplyvňovali hlavne títo „nekompromisní“ členovia napr. aj ovládaním prístupu k informáciám. George vysvetlil:
„… kedykoľvek bolo stretnutie JCVI, zápisnica z daného stretnutia bola zverejnená až po približne 6 mesiacoch.“
Podľa Georgeovho rozprávania dostávali členovia JCVI takéto „značne vylepšené“ zápisnice len jeden deň pred nasledujúcim stretnutím. Poznámky Kirsten Limb zachytávajú rozruch medzi niektorými členmi JCVI, vyvolaný spôsobom rozhodovania tohto výboru:
„Keď George zmienil svoje obavy ohľadne nebezpečnosti MMR vakcíny a upozornil výbor na údaje, ktoré k tomu mal (vrátane lekárskej literatúry, týkajúcej sa Ontaria, na ktorú narazil), niektorí členovia JCVI vyjadrili obavy a žiadali si viac údajov… Títo členovia si robili veľké starosti a opakovanie žiadali o opatrnosť a aby boli dodané ďalšie údaje. Keďže však zápisnice zo stretnutí boli zverejňované s oneskorením až 6 mesiacov, rozhodnutia prijímali tí „nekompromisní“ členovia výboru ešte skôr, než sa k ostatným členom výboru dostali potrebné údaje.“
George trval na tom, že musia jestvovať nejaké neverejné spisy, ktoré to podrobne popisujú. Poznamenal k tomu:
„Na týchto stretnutiach sa preberali zmienené obavy, ale opäť: zápisnice z týchto stretnutí bagatelizovali tieto obavy.“
George naznačil, že zhromaždil mnoho podstatných spisov, hoci si bol istý tým, že mnohé zo spisov v držbe MZ UK boli protiprávne zničené. Hoci vláda urobila z takéhoto ničenia dôkazov vážny trestný čin tých štátnych úradníkov, ktorí by sa na niečom takom podieľali, George pripustil, že:
„… v skutočnosti to vláda nedokázala zastaviť.“
George tiež povedal, že ohľadne zmeny kontraindikácií (okolností, ktoré zabraňujú vykonaniu danej zdravotnej starostlivosti, v tomto prípade očkovaniu — pozn. prekl.) sa strhla veľká hádka a niektorí členovia JCVI mali pocit, že milióny britských detí sa stali účastníkmi „jedného veľkého pokusu.“ Potvrdil, že akonáhle bolo po kľúčových klinických skúškach na deťoch,
„… nasledujúcim rozhodnutím vlády bolo zaviesť očkovanie MMR vakcínou.“
George pokračoval vymenúvaním osôb, ktoré považoval za vinníkov. Lekársky sekretariát JCVI mal osobitné postavenie. Bol zodpovedný za vypracovanie zápisníc, a tak mal informácie pod kontrolou. George popísal istého staršieho člena ako „veľmi zanieteného“ a „mimoriadne arogantného muža… ktorý sa veľmi snažil dostať vyššie v spoločenskom rebríčku.“ Tieto problémy sa však zjavne netýkali len jednej osoby. George tvrdil, že:
„… v skutočnosti celé prostredie britského verejného zdravotníctva v tom čase hraničilo s fašizmom.“
George menoval niektorých zamestnancov škótskeho úradu a MZ UK, o ktorých tvrdil, že
„… sú veľmi besní pravičiari. Taká bola toho času povaha týchto úradov.“
George pokračoval varovaním Richarda Barra, Kirsten Limb i mňa, že:
„… niektoré z kľúčových postáv, čo majú prsty v tejto veci, sa nezastavia pred ničím.“
Takže napriek tomu, že George bol prizvaný ako poradca pri zavádzaní MMR vakcíny, jeho odborné obavy boli ignorované. Vysoko riziková očkovacia látka Pluserix mala v skutočnosti obsadiť drvivú väčšinu britského trhu s MMR vakcínami. Vo svetle jej známych rizík by človek očakával, že sa zavedie ostražitý dozor nad nežiaducimi udalosťami po očkovaní. George i zvyšok škótskeho výboru silne presadzovali takýto dozor a
„… tlačili na navýšenie prostriedkov, ktoré by umožnilo aktívnejší dozor.“
Aktívny dozor (na rozdiel od pasívneho dozoru, pri ktorom sa očakávajú spontánne hlásenia nežiaducich účinkov od lekárov) znamená predvídavé zisťovanie nežiaducich účinkov aktívnym požadovaním údajov od všeobecných lekárov. George sa snažil zaviesť určitý druh dozorného systému, ale nedostal na to žiadne peniaze. Podľa Georgea mal peniaze schváliť istý starší člen lekárskeho sekretariátu, ktorý mal pod palcom milióny britských libier, vyčlenené na zavedenie očkovacieho programu, nechcel však minúť ani penny na sledovanie bezpečnosti očkovania. George sa naďalej pokúšal dotlačiť túto osobu k tomu, aby poskytla peniaze na zaistenie primeraného dozoru nad nežiaducimi účinkami, ale napriek jeho opakovanej snahe to bolo zamietnuté.
Zvyšok tohto príbehu bol nevyhnutným opakovaním kanadských, japonských i austrálskych skúseností. Keď sa množili hlásenia meningitídy po očkovaní Pluserixom, podľa Georgea
„… nakoniec si aj ostatní členovia JCVI začali uvedomovať, čo sa deje, a začali stupňovať tlak na Dr. Salisburyho, aby sa bližšie pozrel na nežiaduce účinky MMR vakcíny. Dr. Salisbury dal Laboratórnej službe verejného zdravotníctva (angl. Public Health Laboratory Service = PHLS) v skutočnosti len veľmi malý obnos peňazí, keďže od PHLS očakával iba dôkaz, že s MMR vakcínou nie sú žiadne problémy. Namiesto toho, ako už vieme, PHLS problémy zistila. Celá vec vybuchla počas jedného víkendu a Pluserix musel byť stiahnutý z trhu. Dr. Salisbury musel v daný víkend v sobotu odletieť do USA a stretnúť sa tam s vedúcimi pracovníkmi spoločnosti Merck, Sharp & Dohme (MSD). Išiel tam pokorne poprosiť MSD, aby časť vyrábaných MMR vakcín dodávali aj do UK, čim by sa zaplátala obrovská diera, vytvorená stiahnutím Pluserixu.“
George mal silný dojem, že v rokoch 1988–1992 sa rozhodne prejavili klinické príznaky problémov s Pluserixom, neboli však zaznamenané. Nebol to len škótsky úrad, kto vyjadroval obavy. Viacerí britskí lekári tiež vzniesli námietky. George podotkol, že ako cvičenie bagatelizovania očkovaním spôsobených škôd sa jeden starší lekársky člen
„… snažil ubezpečiť svojich spolupracovníkov v JCVI, že zápal mozgu, ktorý mnohé deti dostanú vďaka očkovaniu MMR vakcínou, nezanecháva žiadne trvalé následky a že akýkoľvek zápal mozgových blán z očkovania bol „aseptický“ (nie bakteriálny), ako keby táto skutočnosť čokoľvek ospravedlňovala.“
George však bol presvedčený, že Pluserix niektorým deťom spôsobil trvalé poškodenia zdravia. Pred svojou kariérou vo verejnom zdravotníctve bol George
„… detským lekárom, ktorý sa zameriaval na rehabilitácie detí s poškodením mozgu, takže mal priamu skúsenosť s hrozným rozpoložením, v ktorom sa nachádzali rodičia detí, poškodených MMR vakcínou.“
Zdalo sa, že zastával
„… vyhranený názor, že by mala jestvovať spravodlivosť pre všetky deti, poškodené MMR vakcínou.“
Zjavne sa cítil svojím spôsobom previnilo, pretože
„Namiesto toho, aby sa pokúsil zájsť za niekým z vrcholných predstaviteľov štátnej moci a všetko to odhalil, vtedy tak neurobil, ale zostal ticho, lebo mal deti na vysokej škole, a tie potrebovali jeho finančnú podporu.“
George pokračoval:
„… súčasná (labouristická) vláda sľúbila, že sa to zlepší, nanešťastie však zdedila tých istých štátnych úradníkov,“
ktorí podľa všetkého aj naďalej sledovali tie isté záujmy ako predtým.
Vláda konzervatívcov — v očividnej snahe zabezpečiť pokračovanie vzájomnej ochrany — len týždeň pred odovzdaním úradu, tesne pred voľbami
„… podpísala svojim štátnym úradníkom 5-ročné pracovné zmluvy, ktoré sa nedali vypovedať, keby sa následne niekto pokúsil týchto úradníkov prepustiť. V prípade, že by konzervatívci prehrali voľby, jediným spôsobom, akým by sa nová vládna strana mohla zbaviť týchto úradníkov, bolo vyplatiť im obrovské odstupné, po čom by novú vládu obvinili z plytvania verejnými zdrojmi.“
O rok neskôr George zápasil so svojím svedomím. Na druhom stretnutí, ktoré sa opäť odohralo na železničnej stanici v Newcastle upon Tyne a ktorého som sa už zúčastnil aj ja, hovoril o tých istých veciach a potvrdil všetko, čo uviedol na prvom stretnutí, až na to, že teraz hovoril v prvej osobe. Preto Kirsten Limb napísala:
„… to, čo povedal, malo oveľa väčšiu váhu.“
Znovu povedal, že opakovane priamo varoval starších lekárskych členov JCVI pred rizikami MMR vakcín s kmeňom vírusu príušníc Urabe, čo oni ignorovali. Neskôr som mohol potvrdiť obsah zápiskov Kirsten Limb zo stretnutia s Georgeom. George musel za svoj nesúhlas zaplatiť určitú cenu. V predmetnom čase, okolo roku 1988, bol v prvej polovici svojich 50. rokov, mal dve deti na vysokej škole a
„… bol oddaný službe verejnosti a práci, ktorú v jej rámci vykonával.“
Svojou kritikou rozhodnutí JCVI sa dostal do ťažkého postavenia. George mal byť (podľa jeho vlastných slov) nástupcom Dr. Kennetha Calmana v Škótsku po odchode Calmana do Londýna, kde sa tento stal novým hlavným hygienikom UK. Kvôli svojej kritike sa však na Calmanovo miesto nedostal. George však prikladal väčšiu vážnosť tomu, že podpísal dohodu o mlčanlivosti podľa zákona o úradnom tajomstve (angl. Official Secrets Act), čo mu zakazovalo brať si domov kópie úradných spisov. Obával sa, že ak sa zistí, že porušil tento zákon, pravdepodobne pôjde za mreže. Vo svojich zápiskoch zo stretnutia si Kirsten Limb poznamenala:
„Počas jeho služby ako štátneho úradníka bol očividne nešťastný, zápasil so svojou povinnosťou voči rodine na jednej strane a so svojou úzkosťou ohľadne bezpečnosti očkovania na strane druhej.“
Inde poznamenala:
„Je to zjavne nešťastný muž, ktorého omína jeho svedomie a ktorý je zhrozený z dôsledkov toho, čo vykonal.“
Celkom pochopiteľne sa obával o svoju vlastnú bezpečnosť. Keď sme sa s ním spojili neskôr, povedal, že nechce byť „ďalším Davidom Kellym.“ Dr. David Kelly pracoval ako vedec pre Ministerstvo obrany UK a (ako sa mnohí domnievajú) bol zavraždený, lebo sa vyhrážal zverejním údajov o tom, že Irak nevlastnil žiadne zbrane hromadného ničenia.[8]
Takže tam, v kaviarni na železničnej stanici na ďalekom severe Anglicka, bol niekto, kto kedysi bol jedným z najvyšších zdravotníckych úradníkov Škótska a kto nás oboznámil s postojmi niektorých popredných predstaviteľov zdravotníctva UK k bezpečnosti a zdraviu detí. Uviedol, že je pripravený poskytnúť podrobné vyjadrenie. Nikto nemal ani najmenšie pochybnosti o tom, že hovorí pravdu. Nepochybovali sme veľmi ani o tom, že mu budú veriť, keby predstúpil pred súd alebo parlamentný vyšetrovací výbor — napriek všetkým pokusom zdiskreditovať ho. Keď prekročil Rubikon (učinil vážne rozhodnutie — pozn. prekl.), oznámil nám, že nemá veľký zmysel držať jeho totožnosť v úplnom utajení. Kirsten Limb usúdila, že na človeka, ktorý by mal presne vedieť, kým bol, pôsobí dosť uvoľnene. Georgeovo skutočné meno je Dr. Alistair Thores. Žije v Edinburghu v Škótsku. Bolo by dobre, keby si radšej skôr než neskôr uvedomil, že informátor je v oveľa väčšom bezpečí, akonáhle svoje informácie vo verejnom záujme zverejní. Keby videl film „The Insider“(1999, réžia: Michael Mann, hrajú: Al Pacino, Russell Crowe ai.; insider = človek zvnútra nejakej spoločnosti/úradu/spolku — pozn. prekl.), vedel by, že informácie sú nebezpečné len dovtedy, dokým ste jediným človekom, ktorý ich vie.
Je toho ešte oveľa viac, čo by sa dalo napísať o príbehu MMR vakcín s kmeňom vírusu príušníc Urabe. Túto kapitolu som obmedzil na stav môjho poznania z rokov 1996–1997, keďže to bolo čiastočne aj pochopenie, sprostredkované Georgeovými vyjadreniami, čo ma podnecovalo k boju za očkovaciu politiku, v ktorej bude bezpečnosť na prvom mieste. Tento príbeh poukazuje na veľa problémov vnútri britského očkovacieho politbyra (užší výkonný orgán vedenia Komunistickej strany, zrejme narážka na diktátorské spôsoby tých, čo určovali britskú očkovaciu politiku — pozn. prekl.): neúmerný vplyv niekoľko málo jedincov, očividné manipulovanie informácií a prístupu k nim a nadovšetko: umiestnenie bezpečnosti očkovania v rebríčku hodnôt tých, ktorí sú poverení ochranou našich detí. Na príhode s kmeňom vírusu príušníc Urabe sa tieto problémy ukazujú v jasných farbách. Uprednostnila sa nebezpečná očkovacia látka pred radou odborníka. Deti sa stali pokusnými králikmi. Očividne došlo k viacerým skratom v snahe urýchliť schvaľovanie tejto očkovacej látky. Napriek varovaniam prebiehalo sledovanie nežiaducich udalostí po očkovaní len na najnižšej možnej úrovni, spôsobom „keď sa nepozrieme, tak neuvidíme.“ Britské štúdie bezpečnosti očkovania trvali len 3 týždne, zatiaľčo Kanaďania hlásili, že v mnohých prípadoch nezačala očkovaním vyvolaná meningitída skôr než po troch týždňoch.[7]
Výrobcovia očkovacích látok a členovia JCVI mali oprávnený strach, že ponesú hmotnú zodpovednosť za očkovaním spôsobené škody a SKB zrejme dostal od vlády Jej Veličenstva paušálnu amnestiu. Potvrdila to aj zápisnica zo stretnutia JCVI 7.V.1993, v ktorej sa píše, že
„… SKB naďalej predáva MMR vakcíny s kmeňom Urabe bez hmotnej zodpovednosti.“
Táto očkovacia látka sa ukázala byť nebezpečnou pre deti v UK, rovnako ako nebola bezpečná pre iné deti po celom svete. Ňou spôsobené trvalé poškodenia zdravia sa popierali a stále sa popierajú. Po rokoch Dr. Salisbury poprel, že by mal akúkoľvek vedomosť o tejto beztrestnosti[9] SKB, napriek skutočnosti, že zápisnice zo stretnutí JCVI sú jednoznačné a v úplnom súlade s Georgeovou osobnou skúsenosťou. Túto vec zjavne treba objasniť a mám podozrenie, že istí ľudia majú značný strach z jej verejného vyšetrovania.
Naďalej zostáva záhadou otázka vlastnej ceny rôznych MMR vakcín. Ako poznamenal Martin Walker vo svojom článku „The Urabe Farrago“,[6] zápisnice zo stretnutí JCVI i všetky ostatné dostupné údaje tvrdia, že očkovacia látka MMR II bola 3x–4x drahšia než Pluserix, avšak novšie spisy uvádzajú za MMR II cenu najprv (keď bola MMR II prvýkrát uvedená na trh) 1 ₤ (britská libra), neskôr až do 2 ₤, zatiaľčo dohoda o dodávke Pluserixu uvádza cenu 3,80 ₤ bez dane. Bola takáto vysoká cena vyjednaná ako súčasť tejto dohody?
V roku 1997, keď som sa snažil upozorniť členov JCVI na moje obavy ohľadne nebezpečnosti MMR vakcín, tí istí lekári v zákulisí pracovali na protichodnom pláne. Dr. Hull z JCVI upozornil Zuckermana na moju spoluprácu s Barrom. Možno to skúšal na Zuckermana s nejestvujúcim vládnym vyšetrovacím výborom a neskôr sa snažil spochybniť Walker-Smithovu klinickú starostlivosť o deti, ako aj súvisiaci výskum, šírením zavádzajúcich tvrdení o nich.[10] Je len náhodou, že Hull bol aj členom toho JCVI, ktorý bol zodpovedný za odporúčanie použiť MMR vakcínu Pluserix?
Zuckerman sa snažil zabrániť pilotnej štúdii LAB (Legal Aid Board = Rada pre právnu pomoc) na základe „konfliktu záujmov“, ale nedal mi vedieť, že týmto konfliktom je skutočnosť, že to je vlastne britská vláda, kto bol (a pravdepodobne stále je) hmotne zodpovedný za poškodenia zdravia, spôsobené MMR vakcínou od SKB.[11]
Priepasť medzi mojím a Salisburyho (vedúceho očkovacieho programu UK) vnímaním bezpečnosti MMR vakcíny si môžeme názorne ukázať na príklade jedného zo záverečných odstavcov jeho prehlásenia pre právnikov GMC (General Medical Council = Všeobecná lekárska rada):[12]
„Nie je ľahké vyčísliť, koľko peňazí minulo MZ UK na vysporiadanie sa s týmito obavami verejnosti z rizík MMR vakcíny. Na komunikačné iniciatívy, ktorých účelom bolo obnoviť dôveru verejnosti i odborníkov vo vakcínu s takým ukážkovým bezpečnostným profilom, sa vynaložili obrovské prostriedky.“
Dve z troch MMR vakcín, zavedených v UK v roku 1988, boli v roku 1992 z bezpečnostných dôvodov stiahnuté z trhu. Toto má byť „ukážkový bezpečnostný profil“? Spomínané „obrovské prostriedky“ mohli byť minuté oveľa účelnejšie.
Zdroje
[1] 28.II.1999
[2] výrobca: pôvodne Institute Armand-Frappier, Quebec, neskôr SmithKline French-Beecham, dnes GlaxoSmithKline
[3] Champagne S, Thomas E: „A case of mumps meningitis: a post-immunization complication?“, Can Dis Weekly Rep, 1987, 13(35):155–157
[4] V životopise Dr. Davida Salisburyho nájdeme v kapitole „osobné úspechy“ okrem iného aj: „Návrh stratégie a implementácia politiky očkovania MMR vakcínou, 1988.“
[5] Jeryl Lynn bolo meno dcéry Dr. Mauricea Hillemana, z tela ktorej bol tento kmeň vírusu izolovaný. Hilleman bol vedúcim vývoja očkovacích látok v spoločnosti Merck (na Slovensku známej ako MSD = Merck, Sharp & Dohme).
[6] Walker MJ: „The Urabe Farrago — A Recent Historical Example of Corporations and Governments Hiding Vaccine Damage for the Greater Good“
[7] Má to najmenej dve časti: Po prvé, podľa zápisnice pracovnej skupiny, ktorá sa zaoberala zavedením MMR vakcíny (23.I.1987), boli údaje z USA a Fínska, kde sa používali vakcíny MMR II od Mercku, ktoré obsahovali kmeň vírusu príušníc Jeryl Lynn, a nie vakcíny s kmeňom Urabe, prijaté sťaby náhradné údaje o bezpečnosti vakcín s kmeňom Urabe. Po druhé, britská „skúška“ MMR vakcíny trvala len 3 týždne. Meningitída z MMR vakcíny s kmeňom Urabe sa však len zriedkakedy objaví pred 21. dňom od očkovania a môže sa objaviť až 35 dní po očkovaní. Britská „skúška“ preto očkovaním vyvolanú meningitídu nemohla zistiť.
[8] Goslett M: „David Kelly post mortem to be kept secret for 70 years as doctors accuse Lord Hutton of concealing vital information“, Daily Mail, 25.I.2010
[9] Salisbury popiera, že by vedel o beztrestnosti pre ľubovoľného výrobcu MMR vakcín: „Ako už bolo povedané nespočetnekrát povedané, výrobcovia MMR vakcín nedostali nijakú imunitu/beztrestnosť.“
e-mail David Salisbury => Clifford Miller, 13.IX.2006
[10] list Hull => Zuckerman, 6.VII.1998 o prezentácii pre MRC: „Keďže tieto deti nemajú žiadne známky chronického zápalového ochorenia čriev,“ čo nie je pravda.
[11] dnes GlaxoSmithKline (GSK)
[12] spor GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch; Prehlásenie Dr. Davida Salisburyho, 20.IX.2006, str. 29, ods. 150
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Ďalšia kapitola >>>
