Dr. Andrew J. Wakefield: „Bezcitná bezohľadnosť“ („Callous Disregard“) — 8. Hortonovo svedectvo
Skyhorse Publishing — 24.V.2010 — Dr. Andrew Jeremy Wakefield
Pôvodnú knihu „Callous Disregard — Autism and Vaccines: The Truth Behind a Tragedy“
z angličtiny s láskavým dovolením autora preložil a preklad zverejnil Ing. Marián Fillo.
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Nasledujúca kapitola >>>
8. Hortonovo svedectvo
V utorok 7.VIII.2007 vstúpil Richard Horton do súdnej siene Všeobecnej lekárskej rady (angl. General Medical Council = GMC), prisahal, že bude hovoriť pravdu a celú pravdu a začal svoju svedeckú výpoveď. Jeho manželka sedela za ním v priestore pre verejnosť. Počas dvoch dní ústneho svedčenia sa pani Smith, staršia právnička obžaloby, javila byť oprávnene potešená svojím svedkom, keď ho sprevádzala jeho prvotnou svedeckou výpoveďou. Netreba rozoberať celú Hortonovu výpoveď, stačí tá časť, čo sa týka Rouseovho listu a Hortonovho poznania v roku 1997 a neskôr.
Smith: „Chcem sa Vás spýtať na jeden konkrétny list na strane 924 od niekoho menom A. Rouse z oddelenia verejného zdravotníctva Zdravotníckeho úradu grófstva Wiltshire. Rada by som, aby ste sa pozrel na Wakefieldovu odpoveď, na strednú časť, začínajúcu:
„A. Rouse sa domnieva na základe údajov, ktoré si stiahol z internetu zo stránky Spoločnosti pre postihnutých autizmom, že mohlo dôjsť k skresleniam z dôvodu súdneho sporu o odškodnenie. Len jeden z autorov článku (AJW)… súhlasil s tým, že pomôže zhodnotiť malý počet týchto detí pre účely Rady pre právnu pomoc (angl. Legal Aid Board = LAB). Tieto deti sme urýchlene vyšetrili na základe toho, že k nám boli odporučené normálnymi cestami (napr. obvodným lekárom, detským psychiatrom či obecným detským lekárom) kvôli príznakom ich choroby. AJW nikdy predtým nepočul o Spoločnosti pre postihnutých autizmom a neposkytol žiadny spis na šírenie medzi dotknuté osoby. Jediné, čo sme spísali, bolo poučenie a postup vyšetrovania autistických detí s príznakmi žalúdočno-črevnej choroby, určené všeobecným lekárom. Nakoniec všetky deti, čo boli k nám odporučené (vrátane tých 53, čo sme už vyšetrili, a tých, čo sú v poradovníku na vyšetrenie, čo potrvá do roku 1999), k nám prišli vyššie popísanými formálnymi cestami. Niet tu žiadneho konfliktu záujmov.“
Keď ste ten list čítal, čo ste si myslel, že chcel Dr. Wakefield povedať tým, že len jeden autor súhlasil, že pomôže zhodnotiť malý počet týchto detí pre účely LAB?“
Hortonova odpoveď bola v podstate opakovaním predchádzajúcej Olswangovej odpovede na list od právnickej firmy Carter-Ruck (viď kapitolu 7: „Horton a The Lancet“), avšak s niekoľkými kľúčovými doplneniami.
Horton: „Keď som ten list čítal, vynikli tam dve veci. Prvou je tvrdenie, ktorým ste uzavrela ten odstavec: „Niet tu žiadneho konfliktu záujmov.“ V tom čase, v máji 1998, som nemal žiadny dôvod, nemal som pred sebou žiadny dôkaz, ktorý by naznačoval, že to je nepravdivý výrok, takže som tomu výroku veril. Ohľadom vety, na ktorú sa ma konkrétne pýtate — „súhlasil s tým, že pomôže zhodnotiť,“ — musím priznať, že to chápem ako niečo, čo sa stalo po zverejnení článku. Nakoľko viem, vo februári 1998 a počas recenzného konania, ktoré začalo už v roku 1997, som vôbec nevedel o žiadnej prípadnej žalobe o odškodné kvôli nežiaducim účinkom MMR vakcíny (angl. Measles, Mumps, Rubella = proti osýpkam, príušniciam a ružienke). Nebol som si vedomý zapojenia sa právnickej firmy Dawbarns do tejto záležitosti. Určite som si nebol vedomý akejkoľvek činnosti, ktorá by prebiehala v spojení so Spoločnosťou pre postihnutých autizmom pred zverejnením tohto článku v roku 1998. Nebol som si vedomý akéhokoľvek iného vzťahu medzi Dr. Wakefieldom na jednej strane a právnickou firmou Dawbarns či Richardom Barrom na strane druhej. Keď som si tieto vyjadrenia prečítal, vnímal som ich ako niečo, čo bolo vyvolané skôr týmto článkom, než že tento článok bol v nejakom zmysle vyvrcholením udalostí, ktoré sa odohrali do februára 1998.“
Smith: „Keď sa pozrieme na znenie vety, ktorú ste zmienil: „Len jeden z autorov článku (AJW) súhlasil s tým,že pomôže zhodnotiť malý počet týchto detí pre účely LAB“, hovoríte, že ste to pochopil tak, že sa to stalo po zverejnení tohto článku. Teraz sme nejaké tri či štyri mesiace od zverejnenia tohto článku.“
Horton: „Áno.“
Smith: „Viedlo vás niečo konkrétne k takémuto pochopeniu spomínaného výroku?“
Horton: „Ide o slovo „súhlasil“ (angl. „has agreed“). Viem, že sú to jemné odlišnosti. Keby tam bolo „býval súhlasil“ (angl. „had agreed“), tak by som si pomyslel, že to bolo hlbšie v minulosti. Keď som si prečítal „súhlasil“ v spojení s rozhodným tvrdením, že niet tu žiadneho konfliktu záujmov, nevyvolalo to vtedy vo mne žiadne podozrenie.“
Smith: „Prijal ste tento list doslovne?“
Horton: „Rozhodne áno.“
„Has“ a „had“
Použitie angličtiny v mojom liste, ktorým odpovedám Rouseovi, bolo vedomé, úmyselné, gramaticky správne a fakticky presné. „Jeden z autorov súhlasil (angl.: „has agreed“)“ je predprítomný čas (angl. present perfect). Tento čas sa používa na zdôraznenie niečoho, čo sa nielenže stalo, ale stále je to pravda. Tak to aj bolo s mojím zapojením do súdneho sporu v čase napísania mojej odpovede Dr. Rouseovi v roku 1998.
Podstatou tohto času nie sú — ako Horton uviedol — jemné odlišnosti, ale vyjadruje v tejto veci zásadný významový rozdiel, ktorý akosi záhadne unikol tomuto šéfredaktorovi významného lekárskeho časopisu. „Had agreed“ (býval súhlasil) je predminulý čas (angl. past perfect). Jeho použitie by tu nebolo ani gramaticky správne, ani fakticky presné. Tento čas sa používa na zdôraznenie toho, že sa niečo stalo, ale už to nie je pravda. V dobe, keď som napísal do časopisu The Lancet odpoveď Rouseovi, by však použitie tohto času nevystihovalo skutočnosť.
Preskúmajme Hortonov postoj podrobnejšie vo svetle jeho zásadného nepochopenia anglickej gramatiky. Najprv sa pozrime na odpoveď jeho právnikov na list z roku 2004, ktorým ho moji právnici z firmy Carter-Ruck vyzvali na ospravedlnenie:
„Je zjavné, že zatiaľčo v liste vášho zákazníka [Wakefielda] skutočne stojí, že „súhlasil s tým, že pomôže zhodnotiť“ niektoré deti pre účely LAB, neznamená to, že takáto práca bola skutočne dohodnutá a započatá pred zverejnením článku z roku 1998. Vo svetle toho je prirodzeným a bežným významom, ktorý bolo možné v tom čase vyvodiť z listu vášho zákazníka, že po zverejnení článku z roku 1998 súhlasil s vykonaním zhodnotenia detí, popisovaných v tomto článku, pre účely LAB.“
Chyba: ich „prirodzený a bežný význam“ je prízemnou chybou, ktorá spočíva v pomýlení si predprítomného času (present perfect) s časom predminulým (past perfect). V náväznosti na túto chybu Olswangov list pokračuje:
„Vo svetle toho a vo svetle výslovného vyjadrenia vášho zákazníka, že nejestvoval žiadny konflikt záujmov, naši zákazníci nemali dôvod podrobnejšie skúmať tento postoj, pokým nebol Dr. Horton nedávno oslovený novinárom The Sunday Times Brianom Deerom. Pán Deer upozornil Dr. Hortona ako prvý na to, že vzťah vášho zákazníka s LAB začal už značný čas pred zverejnením dotknutého článku z roku 1998 v časopise The Lancet.“
Horton to očividne pochopil tak, že moja spolupráca s Barrom začala až po zverejnení tohto článku z roku 1998. Vo svojom svedectve pred GMC potvrdil, že sa domnieval, že moja spolupráca s Barrom začala až „po zverejnení tohto článku“ a že preto bol ochotný prijať, že nemám žiadny konflikt záujmov. Sallie Smith navyše ponúkla Hortonovi „tri alebo štyri mesiace“ medzi zverejnením dotknutého článku a zverejnením Rouseovho listu — dosť času pre Barra a mňa na nadviazanie spolupráce. Vráťme sa o krok späť a preskúmajme to viac do hĺbky.
Texas, 29.II.2008. Na gazdovstve v Austine držala Carmel skutočný Rouseov list — ten, čo Rouse poslal Hortonovi len pár dní po zverejnení nášho článku. Bol označený LETTLANC. DOC 04/03/98, čo znamená, že ho v redakcii The Lancet prijali 4.III.1998. Náš článok bol zverejnený v sobotu 28.II.1998. Rouseov list bol napísaný o deň neskôr a bol odfaxovaný redakcii The Lancet v stredu 4.III.1998. The Lancet tento list odfaxoval mne a ostatným spoluautorom 2.IV.1998. Podstatné je, že medzi pôvodným Rouseovým listom a tým, ktorý bol zverejnený v časopise The Lancet po určitých „úpravách“, sú zásadné odlišnosti. Pôvodný Rouseov list znie:
Nežiaduce udalosti po očkovaní: Možnosť zaujatosti skrz súdny spor o odškodnenie
Po prečítaní si Wakefieldovho článku som vykonal jednoduché hľadanie na internete a rýchlo som odhalil, že jestvuje Spoločnosť pre postihnutých autizmom. Výňatky z tohto pojednania uvádzam nižšie.
Výňatky z 48-stránkového Pojednania o očkovaní, pripraveného firmou Dawbarns pre Spoločnosť pre postihnutých autizmom:
- Zápalové ochorenie čriev. Spolupracujeme s Dr. Andrewom Wakefieldom zo Slobodnej kráľovskej nemocnice (angl. Royal Free Hospital = RFH), ktorý skúma toto ochorenie. (str. 27)
- Zápalové ochorenie čriev a autizmus. Ak vaše dieťa dostalo po očkovaní trvalé žalúdočné problémy (vrátane bolestivej zápchy alebo hnačky), vyžiadajte si od nás pojednanie od Dr. Wakefielda. (str. 44)
- Ak sa domnievate, že vaše dieťa bolo poškodené… navrhujeme vám, aby ste požiadali o zodpovedajúce odškodnenie na súde. Pomôžeme tiež so žiadosťami k porote pre poškodenia zdravia, spôsobené očkovaním. (str. 47–48)
Rouse napísal Hortonovi internetovú adresu zdroja týchto údajov.[1] Pojednanie, na ktoré Rouse odkázal Hortona, nieslo dátum 15.V.1997[2] — vyše 9 mesiacov pred zverejnením nášho článku.
Keď som si čítal tento list, ktorý mi manželka odfaxovala do Londýna, náhle som si spomenul na Hortonove samovoľné popieranie pred GMC, nepodnietené Sallie Smith, advokátkou obžaloby:
„Nakoľko viem, vo februári 1998 a počas recenzného konania, ktoré začalo už v roku 1997, som vôbec nevedel o žiadnej prípadnej žalobe o odškodné kvôli nežiaducim účinkom MMR vakcíny. Nebol som si vedomý zapojenia sa právnickej firmy Dawbarns do tejto záležitosti. Určite som si nebol vedomý akejkoľvek činnosti, ktorá by prebiehala v spojení so Spoločnosťou pre postihnutých autizmom pred zverejnením tohto článku v roku 1998. Nebol som si vedomý akéhokoľvek iného vzťahu medzi Dr. Wakefieldom na jednej strane a právnickou firmou Dawbarns či Richardom Barrom na strane druhej.“
Tento údaj bol nepravdivý. Zavolal som Kirsten Limb — koncipientke, čo v polovici 90. rokov 20. storočia pracovala pre právnickú firmu Dawbarns, ktorá sa snažila zistiť, či je alebo nie je zákonný dôvod na žalobu na výrobcov MMR vakcín. Kirstenine znalosti o tomto súdnom spore boli a stále sú encyklopedické, takže ma bola veľmi rýchlo schopná oboznámiť s aktuálnym stavom Hortonovho poznania v roku 1997. V rámci súdneho sporu o odškodnenie vyrobila firma Dawbarns pojednania, ktoré boli určené predovšetkým jej zákazníkom, ale kópie si vyžiadali aj lekári, farmaceutický priemysel a iné strany. V priebehu času boli tieto pojednania aktualizované, keď vyšli na svetlo sveta nové informácie a prípady sa vyvíjali ďalej.
Počas prvého štvrťroka 1997 už bolo vyšetrovanie 12 detí, popisovaných v našom článku, ukončené a pripravovali sme článok, aby sme ho následne odoslali do časopisu The Lancet. V tom istom čase Dr. B. D. Edwards napísal Hortonovi, aby ho upozornil, že firma Dawbarns vo svojom pojednaní reprodukuje text a tabuľky z rôznych článkov z časopisu The Lancet, čo predstavuje porušenie autorských práv. Sarah Quick z The Lancet v tejto veci volala Kirsten Limb. Tá si poznačila tento kontakt do správy, datovanej 19.III.1997 a označenej „Súrne“. Sarah Quick vysvetlila Kirsten Limb, že sa im ozval Dr. Edwards a z akého dôvodu. Trocha detektívnej práce zo strany Kirsten Limb odhalilo, že Dr. Edwards bol členom Úradu pre kontrolu liečiv (angl. Medicines Control Agency = MCA), ktorý je zodpovedný za schvaľovanie očkovacích látok. Očividne sa rozhodol neoboznámiť Hortona s touto skutočnosťou, keď použil svoj súkromný hlavičkový papier.[3] V spomínanom telefonickom rozhovore Sarah Quick naznačila Kirsten Limb, že firma Dawbarns by mala požiadať Hortona o spätné dovolenie reprodukovať materiál z časopisu The Lancet. Pochybovala, že by s vydaním tohto povolenia mohol byť akýkoľvek problém.
Barr na základe toho napísal Hortonovi list, v ktorom vysvetlil postoj firmy Dawbarns. (Ako vždy) dôkladný Barr odoslal svoj podrobný list faxom a e-mailom 3.IV.1997.[4] K e-mailu pripojil aj svoju rozsiahlu korešpondenciu s Dr. Woodom, taktiež zamestnancom MCA (ktorý už dnes nežije), a dotyčné pojednanie.[5] Barrov list bol priamočiary: pracuje pre právnickú firmu Dawbarns, zaoberá sa súdnym sporom o odškodnenie možných nežiaducich účinkov, ktoré mali deti po podaní MMR a MR vakcín. Vypýtal si od Hortona spätné dovolenie citovať určité články z The Lancet, „odkazované v tomto pojednaní“. Určil 4 významné práce tým, že uviedol vo svojom liste čísla príslušných poznámok pod čiarou. Poznámka pod čiarou č. 50 na str. 21 tohto pojednania odkazovala na článok, ktorého som bol spoluautorom. Text, súvisiaci s touto poznámkou pod čiarou, znie:
„Jestvujú presvedčivé dôkazy súvislosti medzi očkovaním [proti osýpkam] a zápalovým ochorením čriev (vrátane Crohnovej choroby).50“ [Poznámka pod čiarou č. 50 je odkazom na jeden z mojich článkov] „Je to vážna doživotná choroba. Postihla veľké množstvo detí, ktorým pomáhame. Spolupracujeme s Dr. Andrewom Wakefieldom z RFH, ktorý túto chorobu skúma.
Aby sa predišlo akýmkoľvek pochybnostiam, v marci 1997 Barr upozornil Hortona konkrétne a úmyselne práve na ten výňatok z tohto pojednania, ktorý popisuje moju spoluprácu s ním a jeho právnickou firmou. V tej istej korešpondencii Barr odkazoval konkrétne na komunikáciu so mnou a na skutočnosť, že som mu dovolil citovať mnou napísané články, ktoré boli zverejnené v časopise The Lancet. Úchvatné je, že Barr vo svojom liste spomína podozrivý „tlak od MCA a ministerstva zdravotníctva na The Lancet, aby boli všetky odkazy na časopis The Lancet z tohto pojednania stiahnuté.“
Tým začal dialóg. Horton vo svojej odpovedi z 8.IV.1997[6] nedovolil Barrovi použiť materiál z časopisu The Lancet v tomto pojednaní. Barr, zjavne rozčarovaný, odpovedal 16.IV.1997, hľadajúc útočisko u ombudsmana časopisu The Lancet.[7] Horton 23.IV.1997 odpovedal Barrovi,[8] že rád túto záležitosť odovzdá ombudsmanovi časopisu The Lancet. Barr potom znovu napísal Hortonovi 29.IV.1997,[9] pripojil svoju korešpondenciu s Dr. Edwardsom z MCA a požiadal o spojenie s ombudsmanom. Horton odpovedal 12.VI.1997 pokynmi, ako sa to má urobiť.[10] Barr potvrdil prijatie Hortonovho listu 25.VI.1997[11] a vzápätí napísal ombudsmanovi časopisu The Lancet — prof. Sherwoodovi z Cambridgeskej univerzity.[12]
Sherwood nakoniec zrušil Hortonovo zamietnutie. Súhlasil s tým, aby tabuľky a iné citácie zostali v zmienenom pojednaní a dal najavo, že oznámi svoje rozhodnutie redakcii časopisu The Lancet. Tak aj urobil a Barrovi sa už potom Horton neozval. Bolo by rozumné predpokladať, že táto korešpondencia je stále založená v nejakom šanóne v redakcii The Lancet, hoci — nech už je to z akéhokoľvek dôvodu — nebola poskytnutá právnikom GMC, keď požiadali Hortona o pomoc pri priestupkovom konaní voči mne.
Barrova zdĺhavá a hašterivá korešpondencia s Hortonom a následné rozhodnutie ombudsmana sú v dejinách časopisu The Lancet nezvyčajné, ak nie úplne jedinečné. Bez akéhokoľvek tieňa pochybnosti si Horton od marca 1997 bol vedomý množstva skutočností, na ktoré by — keď zvážime povahu a výsledok tejto korešpondencie — rozhodne nemal zabudnúť. Materiál, ktorý bol v tom čase poslaný priamo Hortonovi, obsahoval údaje o Barrovi, o právnickej firme Dawbarns, o súdnom spore o odškodnenie nežiaducich účinkov MMR vakcíny i o mojej spolupráci s Barrom a Dawbarns. Všetko toto (ako vidno z jeho svedectva) konkrétne pomenoval a poprel, a to pod prísahou.
Korešpondencia ohľadne porušenia autorských práv začala v marci 1997 a pokračovala prinajmenšom do júla 1997. Záznamy z pojednávania pred GMC ukazujú, že náš článok bol odoslaný na zverejnenie v časopise The Lancet práve v tom čase. Javí sa to tak, že korešpondencia medzi Barrom, Hortonom a Sherwoodom sa prinajmenšom čiastočne časovo prekrývala s odoslaním nášho článku. Myslím, že aj keby sme potlačili tieto domnienky a predpokladali, že Horton zabudol na túto korešpondenciu, Rouseov list — prijatý redakciou len pár dní po zverejnení nášho článku — a moje následné potvrdenie mojej úlohy v súdnom spore o odškodnenie by Hortonovi určite občerstvili pamäť.
Preto v skratke možno povedať, že je jasné, že Horton skutočne vedel o právnickej firme Dawbarns, o právnikovi Barrovi z tejto firmy, o jeho ústrednej úlohe v súdnom spore o odškodnenie nežiaducich účinkov MMR vakcíny, bol upovedomený o mojej spolupráci s Barrom na tomto súdnom spore a všetko sa to stalo takmer rok pred zverejnením nášho článku. Tieto veci mu pripomenul Rouseov list i moja odpoveď naň a boli mu poskytnuté plné odkazy na tieto skutočnosti — ktoré nikdy neboli tajomstvom — už pár dní po zverejnení nášho článku v The Lancet vo februári 1998. Znovu mu ich pripomenul v roku 2004 Laurence z novín The Independent. Napriek tomu všetkému Horton opakovane tvrdil v tlači, rozhlase, televízii, skrz právnickú firmu Olswang a pod prísahou ako svedok pred GMC, že do roku 2004 o tom nič nevedel, že pochopil moju odpoveď Rouseovi tak, že na spolupráci s Barrom som sa dohodol až po zverejnení nášho článku v The Lancet.
To si zaslúži krátky rozbor: Horton hypotetizoval, že do jedného pracovného dňa od zverejnenia nášho článku (a nie 3–4 mesiace, ako nadhodil Smith) sme sa s Barrom stretli, dosiahli dohodu, pripravili pojednanie o očkovaní — z nejakého záhadného dôvodu nesúce dávno uplynulý dátum 13.III.1997 — a odoslali tento 48-stránkový spis Spoločnosti pre postihnutých autizmom, ktorá ho bezodkladne vystavila na svojej internetovej stránke. A všetko toto zlátal vďaka svojej očividnej amnézii (strate pamäti) na jeho zdĺhavú, hašterivú a nakoniec (preňho) neúspešnú korešpondenciu s Barrom a ombudsmanom časopisu The Lancet, trvajúcu od marca do júla 1997.
* * *
Z Hortonovej svedeckej výpovede pred GMC neskôr vyvstalo ďalšie dôležité protirečenie, keď zdôraznil svoje nepravdivé tvrdenie o nevedomosti:
Smith: [začína diskusiu o stretnutí s Brianom Deerom z 18.II.2004] „Bolo to prvýkrát, čo ste počul o tom, že tu je určitý problém?“
Horton: „Presne tak. To bolo prvýkrát, čo som bol oboznámený o tomto prepojení — ako o LAB, tak aj o konkrétnom financovaní práce, o ktorej sa písalo v The Lancet.“
Na stretnutí s Hortonom v kancelárii The Lancet ráno 18.II.2004 Brian Deer tvrdil, že štúdia série prípadov, o ktorej sme napísali článok do The Lancet, bola financovaná LAB, preto došlo ku konfliktu záujmov podľa vtedy platných pravidiel časopisu The Lancet. Toto obvinenie som Hortonovi ľahko vyvrátil počas môjho stretnutia s ním ešte v ten istý deň a následne som pred GMC potvrdil, že grant od LAB bol určený na dovtedy ešte nezverejnenú štúdiu detekcie vírusov,[13] zatiaľčo štúdia série prípadov, zverejnená v The Lancet, bola financovaná RFH a britským štátnym zdravotníctvom (National Health Service = NHS).[14]
V roku 2004 Horton na základe môjho vysvetlenia okamžite ustúpil od tvrdenia o skutočnom konflikte záujmov k tvrdeniu o možnom vnímaní konfliktu záujmov. To vzápätí viedlo k napätej debate medzi nami dvomi, keďže vtedy platné smernice časopisu The Lancet sa týkali len skutočných konfliktov záujmov, nie toho, čo by mohlo byť ako konflikt záujmov vnímané. V závere svojej svedeckej výpovede pred GMC Horton potvrdil, že sme v tejto výmene názorov mali odlišné vnímanie a nie, že by šlo o nečestnosť z mojej strany. Potvrdil, že som bol vskutku prekvapený jeho požiadavkou uviesť aj to, čo by niekto mohol vnímať ako konflikt záujmov.
Deň po tomto stretnutí (19.II.2004) Horton na stretnutí s niektorými spoluautormi v RFH (okrem iných aj s pediatrickým gastroenterológom Dr. Mikeom Thompsonom) podľa všetkého prerozprával Deerovo tvrdenie, že náš článok z časopisu The Lancet bol financovaný LAB. Thompson poskytol právnikom GMC — Field Fisher Waterhouse — svoje stanovisko ale z nejakých nejasných príčin nebol nimi povolaný ako svedok. Jeho stanovisko[15] znie:
„V roku 2004 som sa stretol s Richardom Hortonom, šéfredaktorom časopisu The Lancet, ako aj s Dr. Murchom a prof. Walker-Smithom. Všetci sme boli veľmi otrasení, keď sme počuli o financovaní tejto štúdie a cítili sme sa veľmi sklamaní z Dr. Wakefielda. Moja vedomosť o financovaní tejto štúdie postavila túto štúdiu do sféry súperiacich záujmov. Cítil som, že stiahnutie tejto interpretácie tejto štúdie bolo nevyhnutné a bolo to našou morálnou povinnosťou.“
Takže napriek môjmu vysvetleniu deň predtým Horton zrejme trval na Deerovom tvrdení, že dotknutá štúdia bola financovaná LAB. Navyše Thompson bol podľa všetkého motivovaný k stiahnutiu interpretácie tejto štúdie práve Hortonovým nepravdivým tvrdením. Keď však Horton písal svoju knihu „MMR: Science and Fiction“[16] („MMR: veda a výmysly“), „skutočnosti“ sa zmenili a zrazu tvrdil, že vďaka Deerovi vedel o započatí „dvoch dosť oddelených štúdií“:
„Deer nám tiež poskytol údaje, podľa ktorých Wakefield v čase zverejnenia jeho článku z roku 1998 pracoval na dvoch dosť oddelených štúdiách. Jedna štúdia zahŕňala to, čo sme zverejnili v The Lancet. Druhá štúdia bola pilotným projektom LAB, na ktorom sa dohodli LAB a Wakefield v roku 1996.“
Toto vyjadrenie vyvoláva dojem, že jeho námietka bola vždy založená len na vnímaní konfliktu. V tomto vyjadrení, zdá sa, zamlčal skutočnosť, že som to bol ja — nie Deer, — kto ho 18.II.2004 informoval o výskume (dosť oddelenom od toho, čo bol zverejnený v The Lancet), ktorý bol čiastočne financovaný LAB. Myslím si, že zahmlením zásadného rozdielu medzi skutočným a vnímaným konfliktom záujmov Horton vzbudil u svojich čitateľov dojem, že mal dobrý dôvod domnievať sa, že som porušil pravidlá časopisu The Lancet pre uvádzanie konfliktov záujmov.
Vo svojom svedectve pred GMC Horton znovu zmenil svoju verziu udalostí, keď pripustil, že Deer v skutočnosti tvrdil, že štúdia, zverejnená v The Lancet, bola financovaná LAB:[17]
Smith: „Týkali sa obvinenia — preberiem ich všetky, pretože ste ich veľmi jasne uviedol v The Lancet — aj otázky financovania?“
Horton: „Áno, týkali.“
Smith: „Bolo to prvýkrát, čo ste počul o tom, že tu je určitý problém?“
Horton: „Presne tak. To bolo prvýkrát, čo som bol oboznámený o tomto prepojení — ako o LAB, tak aj o konkrétnom financovaní práce, o ktorej sa písalo v The Lancet.“
Smith: „Ako ste sa s tým vysporiadal, Dr. Horton? Zrejme ste si vypočul, čo oni na to. Čo ste urobil potom?“
Horton: „Nuž, vyhlásenie Briana Deera vyzeralo tak, že stál pred skupinou redaktorov a predkladal sériu obvinení, ktoré sa netýkali len financovania tejto práce grantom od LAB, ale aj spôsobu, ako bola táto práca posúdená etickou komisiou RFH. Išlo o dve konkrétne obvinenia: po prvé, že táto práca v skutočnosti nedostala povolenie etickej komisie, a po druhé, že povolenie, ktoré bolo vydané na určitý kus práce, bolo v istom zmysle podvodom, že práca, ktorá bola vykonaná a o ktorej bola reč v The Lancet, bola vykonaná na základe iného povoľovacieho konania etickej komisie, ktoré sa týkalo úplne iného kusu práce. A to bolo mimoriadne vážne obvinenie.“
„Práca“, na ktorú odkazuje Horton, je štúdia, o ktorej sme písali v The Lancet, a nie virologická štúdia, financovaná LAB, o ktorej som mu povedal ja (a nie Brian Deer). Treba podotknúť, že keby bol Horton počas vyšetrovania GMC presný vo svojich vyjadreniach o probléme konfliktu záujmov, tzn. že ja som mal nanajvýš vnímaný konflikt (čo nie je porušením platných smerníc časopisu The Lancet), GMC by ma nemohla obviniť z neuvedenia skutočného konfliktu záujmov s ohľadom na financovanie od LAB.
Hortonovo krivé svedectvo bolo odhalené počas mojej výpovede. Vo výsledku ho požiadali o vysvetlenie, ktoré poskytol v dodatočnom stanovisku.[18] Hoci priznal, že sa v roku 1997 osobne zaoberal porušením autorských práv časopisu The Lancet právnickou firmou Dawbarns, poprel, že by čítal o mojej účasti na súdnom spore o odškodnenie. Podľa mňa je to krajne nepravdepodobné, keďže dokument, ktorým údajne boli porušené autorské práva, by mal osobne preskúmať pred tým, ako sa rozhodol, či dá alebo nedá vyžiadané povolenie. Je ho popretie je obmedzené na „nakoľko si spomínam“. Jeho dodatočné stanovisko žiadnym spôsobom neodstraňuje potrebu podrobného vyšetrovania jeho činov.
A kam sa podel pôvodný Rouseov list? Dôkladné hľadanie v archívoch The Lancet by to istotne odhalilo. Právnici Field Fisher Waterhouse (FFW) prvýkrát oslovili Hortona na jar 2005. Stretli sa 31.III.2005 v kancelárii The Lancet. Horton zopakoval, ako to pochopil, t.j. že štúdia LAB bola „vyvolaná článkom, zverejneným vo februári 1998“. Záznam FFW z tohto stretnutia pokračuje:
„Nakoniec RH [Horton] povedal, že pohľadá všetky dokumenty, ktoré má a ktoré by sa tejto veci mohli týkať.“
8.VI.2005 nasledovalo ďalšie stretnutie, ktoré otvoril Horton otázkou, či
„by ho Dr. Wakefield mohol žalovať za ohováranie, ak bude konečné stanovisko obsahovať akýkoľvek ohováračský materiál.“
To je dosť podivná otázka, keďže pravda je najlepšou obranou pred ohováraním. Ich stretnutie bolo uzavreté takto:
„[Právnik]: Pýtal som sa RH, či našiel nejaké dokumenty ohľadne štúdie Dr. Wakefielda, obzvlášť či má nejakú súkromnú korešpondenciu medzi časopisom The Lancet a Wakefieldom, ktorá by nasledovala po záujme tlače o článok z februára 1998. RH povedal, že všetky dokumenty The Lancet boli archivované na rovnakom mieste a sú teraz uložené mimo sídla redakcie. Prehľadal archivovaný materiál a nič nenašiel.“
Nikto sa nikde nezmienil, že by pôvodný Rouseov list mohol byť zničený. Preto znie zvláštne, že to, čo Horton opísal ako prehľadávanie archívneho materiálu, obsahujúceho všetky dokumenty The Lancet, nenašlo pôvodný Rouseov list — práve ten, z ktorého boli odstránené akékoľvek zmienky o „zaujatosti kvôli súdnemu sporu o odškodnenie“ a o mojej spolupráci s firmou Dawbarns.
P.S.:
Horton medzitým vydal plné stiahnutie nášho článku z roku 1998, a to na základe zistení GMC. Konkrétne to ospravedlnil týmito dvomi problémami:
1. zistením, že náš výskum, o ktorom sme písali v The Lancet, nemal potrebné povolenie etickej komisie. S týmto problémom som sa plne vysporiadal v doslove „Etika, dôkazy a smrť medicíny“.
2. zistením, že označenie detí, skúmaných našou štúdiou, za „postupne zverované“ do našej starostlivosti je nepravdivé alebo zavádzajúce. To je divné, keďže takéto označenie je fakticky úplne správne. Bolo to totiž prvých 12 detí s regresívnou poruchou vývinu a príznakmi ochorenia čriev, ktoré boli zverené do starostlivosti Walker-Smitha. Náš článok tiež dodáva, že tieto deti boli zverené do našej starostlivosti na podnet rodičov, čo upriamuje pozornosť čitateľa na skutočnosť, že v spôsobe, akým sa tieto deti dostali do RFH, spočíva určitá prirodzená zaujatosť. Čo sa týka tohto prijímacieho procesu, došlo k nepochopeniu a veľkej dezinterpretácii skutočnosti, že títo rodičia často najprv oslovili mňa (a ja som ich následne odporučil k Walker-Smithovi) a že v pár prípadoch som ako kolega s kolegom hovoril s detským lekárom daného dieťaťa, aby som mu vysvetlil pozadie toho, čo sme si mysleli, že by mohlo byť problémom. Tento proces bol vykresľovaný ako svojho druhu korupcia. Ale pacienti a rodičia sa často najprv spoja s lekármi napr. na základe odporúčaní. Lekári často hovoria s inými lekármi o zložitých problémoch. Lenže tento problém je o obrane MMR vakcíny, a to znamená úplne novú sadu pravidiel.
Zaujímavé je, že semienko pochybnosti o integrite prijímacieho procesu bolo v mysliach porotcov GMC živené — ak nie zasiate — podľa mňa nikým iným než samotným Hortonom, čo mu nakoniec poskytlo dobrú pôdu pre vydanie plného stiahnutia nášho článku. Člen poroty GMC mu to predhodil:[19]
Otázka: „K druhému problému: Čo sa myslí pod „postupným“, keďže tu hovoríme o postupnom zverovaní do starostlivosti? Ako máme chápať alebo ako sa bežne chápe, keď v odbornom článku vidíme „postupné zverovanie“ do starostlivosti?“
Odpoveď: „Bežný význam, nakoľko viem, doslovne znamená postupnosť detí, ktoré sú jedno po druhom zverované do starostlivosti špecialistu, či už to je jednotlivec, nemocnica alebo oddelenie nemocnice. Týmto spôsobom to je nepochybne uvedené aj v tomto článku. V roku 2004 sme sa však ako od Briana Deera, tak aj z toho, čo zistil a oznámil nám prof. Walker-Smith, dozvedeli že hoci to — doslovne vzaté — bola pravda, v skutočnosti za tým bola podstatne zložitejšia množina vzťahov.“
Odkedy si postupné prijímanie chorých detí, ktoré nikoho nežalujú o odškodnenie a ktorých rodičia jednoducho požiadali o pomoc, zasluhuje zlovestné označenie „oveľa zložitejšia množina vzťahov“? Horton týmto obvinením podľa mňa vlastne položil základy pre neskoršie plné stiahnutie nášho článku.
Kvôli faktickým chybám, nezrovnalostiam a neuvedeniu podstatných skutočností vo svojej svedeckej výpovedi v spore GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, je teraz Horton predmetom niekoľkých sťažností na Komisiu pre profesionálne správanie sa (angl. Professional Conduct Committee) pri GMC.[20]
Čitateľov by mohlo zaujímať, že Horton okrem šéfredaktora časopisu The Lancet a napomáhania obžalobe mňa a mojich spolupracovníkov pred GMC od septembra 2007 predsedal výboru na Kráľovskej vysokej škole lekárskej (angl. Royal College of Physicians) v Londýne, ktorý sa zaoberá vzťahmi medzi lekármi, pacientmi a farmaceutickým priemyslom. Úvahy jeho skupiny (Inovácie pre zdravie: pacienti, lekári, farmaceutický priemysel a NHS)[21] boli vo februári 2009 zverejnené a poriadne skritizované. Zazneli dokonca aj také názory, že skutočným cieľom tejto pracovnej skupiny je náprava pošramoteného obrazu farmaceutického priemyslu a jeho vzťahov s lekármi a NHS. V malej kapitole „Lekárske časopisy: obete či útočníci?“ z tejto správy sa dočítame:
„Redaktori lekárskych časopisov oznamujú prípady manipulácie, prekrúcania, zaujatosti, zatajovania, otvorenej podpory predaja a falošného autorstva[22] pri zverejňovaní lekárskeho výskumu.“
Táto správa ďalej podrobne popisuje príklady „prešľapov“ farmaceutického priemyslu. Prekvapujúce je (alebo možno nie je), že v odporúčaní tejto pracovnej skupiny nenájdeme morálne odsúdenie farmaceutických firiem za takéto neprijateľné správanie sa, ale miesto toho redaktori časopisov „majú robiť viac pre posilnenie dôvery verejnosti i odborných kruhov.“ Je to prípad chvostu, ktorý vrtí psom? Neviem. Zaujímalo by ma však, či väzby medzi časopisom The Lancet, vydavateľstvom Elsevier a výrobcom vakcín GlaxoSmithKline — ktoré môžu byť prinajmenšom vnímané ako konflikt záujmov — boli v tejto správe príslušným spôsobom uvedené.
Zdroje
[1] Stránka už nie je dostupná.
[2] Pojednanie firmy Dawbarns o očkovaní, 15.V.1997
[3] korešpondencia medzi Edwardsom a Hortonom, spomínaná v telefonickom rozhovore Sarah Quick (The Lancet) s Kirsten Limb (Dawbarns), 19.III.1997
[4] fax Barr => Horton, 3.IV.1997
[5] Pojednanie firmy Dawbarns o očkovaní, III.1997
[6] list Horton => Barr, 8.IV.1997
[7] list Barr => Horton, 16.IV.1997
[8] list Horton => Barr, 23.IV.1997
[9] list Barr => Horton, 29.IV.1997
[10] list Horton => Barr, 12.VI.1997
[11] list Barr => Horton, 25.VI.1997
[12] korešpondencia medzi Barrom a Sherwoodom, VI.–VII.1997
[13] Vyšetrenia detí, ktoré sme popisovali v článku pre The Lancet z 28.II.1998, boli ukončené vo februári 1997. Kvôli skutočnosti, že grant od LAB bol umiestnený dekanom Arie Zuckermanom na zvláštny účet a nebol poskytnutý zvláštnym dôverníkom nemocnice až do 4.IX.1997, nemohol byť využitý na výskumnú úlohu LAB prinajmenšom do septembra 1997.
[14] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, svedectvo Hortona, prepis č. 18, str. 24:
Predseda poroty: „Prejdime k vášmu stretnutiu s tromi spoluautormi, ktorí sú tu. Myslím, že ste spomenul a ja som si o tom urobil poznámku, že ste povedal Dr. Wakefieldovi, že mal uviesť financovanie od LAB?“
Horton: „Presne tak.“
Predseda poroty: „Aká bola odpoveď Dr. Wakefielda?“
Horton: „Prekvapenie. Zaujal presvedčivý postoj, že to nevnímal ako konflikt záujmov z dôvodov, ktoré sme tu už počuli, tzn. že grant od LAB bol určený na inú štúdiu než tú, o ktorej bola reč v The Lancet, a že to nepovažoval za niečo, čo by bolo potrebné nám oznámiť.“
[15] stanovisko Dr. M. Thompsona pre Field Fisher Waterhouse, V.2006
[16] Horton R: „MMR Science and Fiction — Exploring the Vaccine Crisis“, Granta Books, London, 2004
[17] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, svedectvo Hortona, prepis č. 17, str. 14D
[18] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, Hortonovo dodatočné stanovisko, 26.XI.2008
[19] spis GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch, svedectvo Hortona, prepis č. 18, str. 31–32
[20] sťažnosť J. Moodyho, zastupujúceho niekoľko organizácií, zaoberajúcich sa autizmom, a sťažnosť A. Wakefielda
[21] „Innovating for health: patients, physicians, the pharmaceutical industry and the NHS — Report of a working party“, Royal College of Physicians, Londýn, 2009
[22] angl. ghost-writing — keď farmaceutická firma alebo ňou najatá spoločnosť napíše článok, vyhovujúci tejto firme, ktorého zverejnením sa podporí predaj nejakého výrobku tejto firmy a pod ktorý sa ako autor podpíše „nezávislý“ odborník, ktorý však v skutočnosti na danom článku vôbec nespolupracoval. Za to tento odborník buď dostane od farmaceutickej firmy zaplatené, alebo sa uspokojí s tým, že mu v renomovanom časopise vyjde článok, čo zvyšuje jeho odbornú prestíž.
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Nasledujúca kapitola >>>
