Dr. Andrew J. Wakefield: „Bezcitná bezohľadnosť“ („Callous Disregard“) — 9. Diabol tkvie v detaile
Skyhorse Publishing — 24.V.2010 — Dr. Andrew Jeremy Wakefield
Pôvodnú knihu „Callous Disregard — Autism and Vaccines: The Truth Behind a Tragedy“
z angličtiny s láskavým dovolením autora preložil a preklad zverejnil Ing. Marián Fillo.
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Nasledujúca kapitola >>>
9. Diabol tkvie v detaile
GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch
Výskum, o ktorom ste písali v časopise The Lancet, bol výrazne odlišný od toho, na ktorý bolo udelené povolenie Pod-komisie pre etickú prax, keďže to sa vzťahovalo na:
i) deti s diagnózou autizmus a nie dezintegračná porucha … Vaše činy boli … neprimerané, neboli v najlepšom záujme pacientov, neboli v súlade s vašimi profesionálnymi etickými povinnosťami, mohli pravdepodobne ohroziť dobrú povesť lekárskeho stavu a boli výrazne pod úrovňou správania sa, aké sa očakáva od registrovaného lekára.
Blake Dobson, pomocný odborný lekár, GMC
Vyššie uvedený text je obvinením, ktoré predniesla Všeobecná lekárska rada (angl. General Medical Council = GMC) v roku 2004. Predmetom bol náš článok z časopisu The Lancet z roku 1998, v ktorom sme ako prví hlásili črevné ochorenie u detí s úpadkom vo vývine. Napriek skutočnosti, že Blake Dobson vo svojom nadšení dostal nesprávne povolenie Etickej pod-komisie[1] a nesprávny výskumný protokol pre nesprávne deti… v tomto ezoterickom obvinení je toho oveľa viac, než vidno na prvý pohľad, a to si zaslúži podrobné preskúmanie. Vráťme sa späť do rokov 1995–1997, vyzbrojení stále platným príslovím „ak máš pochybnosti, vyšetri pacienta“. Medzi klinickými vlastnosťami detí, o ktorých sme pojednávali v našom článku pre The Lancet, boli aj také, ktoré sú zjavne netypické pre autizmus, prinajmenšom podľa vtedajšieho chápania autizmu. U všetkých 12 detí to znamenalo normálny alebo takmer normálny vývin, jasne vymedzený nástup príznakov poruchy správania sa/vývinu a stratu už nadobudnutých schopností. Navyše, 4 deti sa stali inkontinentnými po tom, ako už boli naučené na nočník, zatiaľčo u najmenej 6 detí sa vyvinula zreteľná ťažkopádnosť (ataxia), čo je príznak pohybovej poruchy a jasný prejav dysfunkcie ústrednej nervovej sústavy (encefalopatie). V kontraste s chladným, odmeraným dieťaťom, ktoré popísal Kanner, viaceré z týchto detí boli srdečné, a to až do takej miery, že lekári niekedy neboli ochotní stanoviť im diagnózu autizmus.
Spojenie týchto neobvyklých vlastností so skutočnosťou, že u väčšiny došlo k nástupu príznakov po styku s nákazou (očkovacou látkou), viedlo našich spolupracovníkov z Oddelenia detskej psychiatrie v Slobodnej kráľovskej nemocnici (angl. Royal Free Hospital = RFH) k domnienke, že nemáme do činenia s Kannerovým autizmom, ale s detskou dezintegračnou poruchou (angl. Childhood Disintegrative Disorder = CDD).
Detská dezintegračná porucha alebo Hellerova choroba
V roku 1908, mnoho rokov pred zverejnením Kannerovej pôvodnej série prípadov autizmu, popísal Theodore Heller, rehabilitačný lekár z Viedne, v po nemecky písanom Časopise pre výskum a liečbu mladistvej slabomyseľnosti nový syndróm — dementia infantilis (detská demencia), —ktorý bol neskôr premenovaný na CDD.[2] CDD je pervazívna vývinová porucha, ktorá spĺňa behaviorálne kritériá pre detský autizmus resp. autistickú poruchu, ktorá však má iný vzorec nástupu ochorenia. Diagnóza CDD si vyžaduje doložený normálny alebo takmer normálny vývin až do 24 mesiacov[3] s následným úpadkom a stratou už nadobudnutých zručností v najmenej dvoch z nasledovných oblastí: expresívny/receptívny jazyk, hra, sociálne/adaptívne zručnosti, kontinencia a pohybové zručnosti. Nenormálne správanie sa alebo poruchy nastávajú aj v najmenej dvoch z týchto troch oblastí: sociálna interakcia, komunikácia, opakované činnosti a vzorce záujmov/koníčkov.
Môžete sa oprávnene opýtať: „Nie je snáď CDD len autizmom s neskorším nástupom a úpadkom?“ Neskorší nástup po období normálneho vývinu znamená, že dieťa má zručnosti, ktoré môže stratiť. Ak napr. dôjde k nástupu CDD po tom, ako sa už dieťa naučí na nočník, kontinencia môže byť jednou zo zručností, o ktoré príde. A odkiaľ sa nabralo 24 mesiacov? Je to snáď úplne svojvoľné číslo — kritérium, vytvorené na uspokojenie potreby kategorizovať, za nedostatku lepšieho pochopenia pôvodu tejto choroby? Čo na to odborníci?
- Hill a Rosenbloom poznamenali,[4] že „Na rozdiel od drvivej väčšiny detí s raným detským autizmom vykazovali deti s CDD nepochybne určitý čas normálneho raného vývinu, vrátane osvojenia si normálneho jazyka a normálnych spoločenských vzťahov.“
- Pozorovali, že dieťa zvyčajne „začne vyzerať veľmi autisticky, čo sa týka klinických prejavov, jeho vývin (t.j. úpadok) však nie je typický pre deti s autizmom.“ Rosenbloom cituje prof. lorda Michaela Ruttera v tom, že vek nástupu je hlavným kritériom pre odlíšenie diagnózy CDD od autizmu.
- V rozpore s Rutterom podotkli Malhotra a Gupta,[5] že „pri bližšom pohľade sa vek pohyboval v rozmedzí od 1,2 roka (Evans-Jones a Rosenbloom, 1979) do 9 rokov (Corbett a kol., 1977).“ Kvôli tomu dochádzajú k záveru, že „možno vysloviť hypotézu, že CDD môže byť druh autizmu s neskorším nástupom.“
- Russo a kol. podporujú tento názor:[6] „V mnohých ohľadoch sú klinické prejavy CDD naozaj neodlíšiteľné od prejavov autizmu a rozlišovacím faktorom je dĺžka obdobia normálneho raného vývinu.“
- Malhotra a Gupta poznamenali, že „sa zistilo, že deti s CDD majú jasne vymedzený nástup úpadku, obzvlášť straty už nadobudnutých zručností, čo sa u autistických porúch nedeje.“
- Medzinárodná klasifikácia chorôb (angl. International Classification of Diseases = ICD) vo svojej 10. verzii (ICD-10)[7] sama priznáva súčasnú „… neistotu o miere, do akej sa CDD odlišuje od autizmu…“
- Posledné slovo má Cheryl Nemeth Hendry, ktorá v podrobnom prehľade tejto témy[8] dospela k záveru, že „premenné, na základe ktorých sa dnes rozlišuje medzi CDD a autistickou poruchou, nie sú dostatočne odôvodnené.“ Ďalej dodáva, že „CDD by ešte nemala byť považovaná za odlišnú od autistickej poruchy, keďže nejestvuje dostatok údajov, oprávňujúcich ju ako samostatnú diagnostickú kategóriu.“ Potom ešte uviedla, že „pervazívne vývinové poruchy možno vnímať ako spojitý celok alebo spektrum porúch, pričom CDD možno považovať za jeden bod alebo rozmedzie bodov v rámci tohto spojitého rozmedzia behaviorálnych prejavov.“
Vonkajšie prejavy CDD sú v skutočnosti totožné s prejavmi autizmu, ak ide o základné príznaky. Kľúčový rozdiel spočíva v období normálneho alebo takmer normálneho vývinu a v úpadku. Nami popisovaných 12 detí veľmi dobre zapadá do diagnózy CDD.
Hoci sa názory rôznia, nakoniec rozlišovanie medzi týmito diagnózami závisí od krehkej machinácie s vekom nástupu príznakov. Rutter, ako kľúčový svedok obžaloby na výsluchu pred GMC, však videl veci čierno-bielo. Keď sa ho spýtali, že „keby sa pustil do štúdie detí s behaviorálnou poruchou, či by očakával, že sa bude rozlišovať medzi CDD a autizmom,“ odpovedal: „Áno.“ a pokračoval: „a odborná literatúra z tej doby [1996] by podporovala ostré rozlišovanie.“ Je to trochu prekvapivé, keď vieme, že Rutter predtým napísal:[9]
„Klinický obraz CDD po fáze úpadku je často trochu podobný autizmu a rozlišovanie medzi CDD a autizmom je obtiažne, ak nie úplne nemožné, v prípadoch s nástupom príznakov pred 30 mesiacmi života dieťaťa.“
Treba poznamenať, že úpadok vo vývine s nástupom do 30 mesiacov života sa týka prakticky všetkých detí, ktoré sme opisovali v našom článku v The Lancet.
Spomedzi iných klinických prejavov CDD, ktoré boli zjavné u týchto detí, stoja za zmienku aj strata koordinácie, druhotná inkontinencia (neschopnosť zadržať stolicu/moč po tom, ako sa to dieťa už raz naučilo) a — na rozdiel od „klasického“ autizmu — prejavy srdečnosti.[2][6] Môže to byť jednoducho tak, že táto srdečnosť nerobí z CDD inú chorobu, ale len iné vyjadrenie tej istej choroby, pretože — na rozdiel od dieťaťa s „klasickým“ autizmom — dieťa s CDD má za sebou pár rokov normálneho vývinu, počas ktorých zažilo srdečnosť a tešilo sa z nej?
Javí sa to tak, že Rutter je tak-trochu osamotený vo svojej kategorizácii detských vývinových porúch na základe veku dieťaťa, v ktorom sa prvýkrát prejavili. Je vskutku naivné vytvárať pojem choroby týmto spôsobom, keď vek nástupu môže jednoducho len lepšie vysvetliť odlišnosti vo vonkajších prejavoch choroby. Argumentujúc za rozdelenie diagnóz CDD a autizmus, Rutter tvrdí:[9]
„Hoci nástup ochorenia sa odlišuje od toho, čo je bežné u autizmu, klinický obraz týchto dvoch diagnóz vykazuje mnohé podobnosti. Predsa však… sa v túto chvíľu javí byť veľmi žiaduce udržať CDD ako samostatnú kategóriu, pretože je dôležité: a) pripustiť, že tento syndróm je často spôsobený organickým ochorením mozgu, b) uznať, že v niektorých prípadoch zostáva pôvod choroby značne neobjasnený, a c) prijať, že povaha a miera prekrývania sa s atypickým autizmom nie sú známe.“
Rutterovo zvôvodnenie je podivné, lebo všetky tri body platia rovnako dobre pre autizmus (či už typický alebo atypický), ako aj pre CDD. Oboje môže byť spôsobené organickým poškodením mozgu, vo veľkej väčšine prípadov CDD i autizmu nie je príčina známa a keďže „povaha a miera prekrývania sa nie sú známe,“ ťažko možno ospravedlniť rozdelenie CDD a autizmu na dve samostatné diagnózy.
A teraz sa dokonca aj samotný koncept úpadku akosi premieňa. Zatiaľčo v minulosti bol úpadok hlavným rozlišovacím kritériom medzi autizmom a CDD, Rutter teraz tvrdí, že úpadok bol u autizmu vždy bežným javom.
Počas svojej znaleckej výpovede pred GMC[10] vyjadril Rutter názor, že u autizmu „v 25–30% prípadov nastáva prechodné obdobie úpadku, ktorý je zvyčajne dočasný.“ To vyzerá byť v rozpore s predchádzajúcim tvrdením, že úpadok nebol pozorovaný „u drvivej väčšiny detí s detským autizmom“.[4] Rutter mal možno na mysli dočasnú stratu reči u autizmu, hoci to z jeho svedectva, ktoré sa malo zameriavať na nami skúmaných a v The Lancet popísaných 12 detí, nebolo jasné.
Na obhajobu tohto postoja sa často citujú údaje Kuritu, ktorý uvádza stratu reči u 30% detí s autizmom.[11] Zaujímavé je, že v ďalšej štúdii Kurita a kol. uviedli, že deti s regresívnym autizmom (tých 30%, ktoré utrpeli stratu reči) boli klinicky nerozlíšiteľné od CDD.[12] Vo svetle týchto zistení Kurita a kol. argumentovali, že odlišnosť CDD od autistickej poruchy nebola preukázaná a „zostáva predmetom štúdia“.
Nanešťastie pre tých 12 detí, ktoré sme popísali v The Lancet, ich úpadok vo vývine bol pervazívny — neobmedzoval sa len na samotnú stratu reči. A nebol ani dočasný.
CDD, autizmus a ich príčina
„Ak je autizmus následkom očkovania, mal by byť aj následkom prirodzenej nákazy.“
Dr. Paul Offit v rozhovore s Melanie Howard pre časopis Babytalk
Ústredným motívom disciplinárneho konania GMC bola obrana MMR vakcíny (angl. Measles, Mumps, Rubella = proti osýpkam, príušniciam a ružienke). Odhliadnuc od skazonosných lží, politickej úzkosti a volaní po krvi nepriateľa, môže sa hodiť získanie určitého východiska, z ktorého potom budú posudzované vedecké obavy ohľadne vírusu osýpok, očkovacích látok a vývinových porúch. Zoberme si napr. prednášku „Chlieb a slzy — neposlušnosť, depresia a kŕče kvôli precitlivenosti na pšenicu“ Dr. Guya Daynesa pre Kráľovskú lekársku spoločnosť (angl. Royal Society of Medicine) z 15.II.1956:
„Dieťa medzi 1 a 5 rokmi života sa bežne stane neposlušným a ťažko zvládateľným pár dní po nástupe akútneho prenosného ochorenia… ako sú osýpky alebo gastroenteritída.
Je podráždené, negativistické a zlomyseľné. Má narušený spánok, v noci sa budí a často vrieska. Chuť do jedla je chabá, nepriberá na váhe. Jeho brucho je často nafúknuté a stolica sa môže stať neforemnou, bledou a odporne zapáchajúcou. Ak sa táto choroba ponechá na pospas osudu, zvyčajne pominie do mesiaca alebo dvoch, ale môže trvať aj oveľa dlhšie. V tom prípade môže dôjsť k petit mal kŕčom (ľahším epileptickým záchvatom) navrch k zhoršeniu ostatných príznakov.
Pri najbližšej príležitosti som týmto deťom predpisoval bezlepkovú diétu a príznaky choroby rýchlo ustúpili, zvyčajne do 2 alebo 3 dní. Vrátili sa však, ak sa dieťa predčasne vrátilo k bežnej strave.
Štúdium vyše 40 takýchto prípadov ma viedlo k sformulovaniu definície nového syndrómu — pred-celiatického syndrómu.“
Snáď neprekvapí, že ďalším spoločným menovateľom niektorých prípadov autizmu a CDD je osýpkový vírus ako ich príčina. Tomuto vírusu, či už v jeho prírodnej podobe alebo vnútri očkovacej látky, bola pripísaná príčinná súvislosť s detskými vývinovými poruchami, vrátane autizmu[13][14][15][16] a úpadku vo vývine.[17]
Nákaza vírusom osýpok v maternici je spojená s autizmom. Deykin a MacMahon porovnávali nákazy 183 detí s autizmom a 355 neautistických súrodencov encefalitogenickými (zápal mozgu spôsobujúcimi) vírusmi, osýpkami, príušnicami, ružienkou a ovčími kiahňami.[13] Zistili, že „úplná autistická symptomatológia sa javí byť spojená s prenatálnou nákazou osýpkami a príušnicami“.
Ring a kol. použili na podporu príčinnej súvislosti prenatálnych osýpok s autizmom sofistikované štatistické modelovanie počtu narodených autistov v Izraeli v porovnaní s epidémiami osýpok, ružienky, vírusovej detskej obrny (poliomyelitídy), vírusovej meningitídy (zápalu mozgových blán) a vírusovej encefalitídy (zápalu mozgu). Zistili, že vrcholy na krivke narodených autistických detí nasledovali krátko po vrcholoch epidémií osýpok a vírusovej meningitídy.[14] Autori dospeli k záveru, že:
„Krivku pôrodnosti autistických detí možno čiastočne vysvetliť výskytom osýpok a vírusovej meningitídy (mimochodom: častej komplikácie osýpok)[18] u bežného obyvateľstva. Medzi autizmom a ako osýpkami, tak aj vírusovou meningitídou, jestvuje štatisticky významná environmentálna spojitosť, ktorá by mala byť bližšie preskúmaná.“
Bola hlásená CDD ako následok prirodzeného ochorenia na osýpky, ako aj v spojitosti so subakútnou sklerotizujúcou panencefalitídou (SSPE), čo je s osýpkami súvisiaci zápal mozgu.[19]
V prípade CDD a osýpok sám Rutter napísal,[20] že hlbokému úpadku a behaviorálnej dezintegrácii často predchádza „varovné obdobie nejasnej choroby, keď sa dieťa stane vzpurným, podráždeným, úzkostným a prehnane aktívnym… Niekedy takéto stavy nastúpia po osýpkach, encefalitíde alebo iných vyhranených organických chorobách.“
Volkmar a Cohen popísali u jedného z 5 detí, ktoré spĺňali kritériá pre CDD, nástup behaviorálneho úpadku po osýpkovej encefalitíde.[21] Hudolin podal správu, že 15-ročný chlapec s obmedzenými rečovými schopnosťami, stereotypnou a (nezmyselne) opakovanou hrou, slabými schopnosťami postarať sa o seba atď. pred úpadkom do tohto stavu v približne 30 mesiacoch prekonal nákazu neznámym kmeňom osýpkového vírusu s vysokými horúčkami.[22] Malhotra a Gupta potvrdzujú, že mnoho prípadov CDD bolo spojených s prekonaním nejakej choroby, ako sú osýpky.[5]
Aj očkovanie bolo spojené s CDD. Napr. Malhotra a Gupta v správe o 12 prípadoch CDD, ktoré nastali v Indii v rokoch 1989–1998, popísali v 4 prípadoch nástup ochorenia po horúčke s kŕčmi, po akútnej gastroenteritíde alebo po očkovaní. Druh očkovacej látky neuviedli.[23]
Krátke pozastavenie sa nad klinickými prejavmi ataxie v spojení s úpadkom vo vývine, potenciálne novými nežiaducimi udalosťami spojenými s kombinovanou MMR vakcínou, nie však so samostatnými vakcínami proti osýpkam, príušniciam resp. ružienke, vyplynulo z Plesnerovej dánskej štúdie ataxie po MMR vakcíne.[24] Skoršie štúdie ukázali, že ataxia s narušením chôdze sa môže vyskytnúť u 1 z 1000–4000 detí, očkovaných MMR vakcínou.[25][26] V Dánsku nebola táto spojitosť zistená u akejkoľvek inej očkovacej látky, podávanej deťom toho veku, pred zavedením MMR vakcíny v roku 1987. Po preskúmaní dánskeho povinného pasívneho systému pre hlásenie nežiaducich udalostí po očkovaní Dr. Plesner nielenže potvrdila túto spojitosť, ale tiež uviedla, že závažnejšie ataxie po MMR vakcíne môžu byť u niektorých detí spojené s pretrvávajúcimi kognitívnymi nedostatkami,[24] čo je zistenie, ktoré má v debate o MMR a autizme mimoriadny význam.
Rutter je však stále neoblomný. Ako svedok obhajoby na súdoch v USA či inde zaujal postoj, že očkovanie nie je príčinou autizmu. Keď zvážime jeho vysoké postavenie, tento postoj mal zrejme veľký vplyv. Pritom však po prvýkrát bola spojitosť medzi očkovaním a autizmom v odbornej tlači uvedená nie naším článkom v The Lancet v roku 1998, ale už v roku 1993. Tento starší článok zaujal pevné stanovisko k pravdepodobnej príčine v očkovaní, prinajmenšom v porovnaní so zdržanlivými vyjadreniami v našom článku z roku 1998.[27][28] V roku 1993 autori opísali 11 detí s autizmom, ktoré boli vylúčené z genetickej štúdie na základe toho, že mali „ochorenie možného príčinného významu“. Autori napísali, že „Len ôsmym z týchto prípadov možno pripísať nejaké pravdepodobne príčinné ochorenie, vrátane dieťaťa s epilepsiou a ohniskom v spánkovom laloku na EEG (elektroencefalograme), u ktorého nastúpila choroba po očkovaní.“ Zatiaľčo nádeje mnohých zúfalých rodičov ležia rozmetané po chladnom mramore súdnej siene, iróniou osudu bol hlavným autorom citovaného článku práve prof. lord Michael Rutter, FRS.
Záver
Navrhuje sa, aby sa autizmus a CDD považovali za v podstate tú istú klinickú chorobu. Osýpkový vírus bol spojený s CDD i s autizmom. Načasovanie nákazy (t.j. včasné v maternici či neskoršie v detstve) môže určiť klinické prejavy, vrátane prítomnosti a rozsahu úpadku. Detský autizmus bez úpadku môže byť spojený s včasnou nákazou, zatiaľčo CDD s úpadkom môže byť spojená s neskoršou nákazou. Je úplne vierohodné, že osýpky, spojené s dvomi ďalšími vírusmi, ktoré každý zvlášť boli tiež spojené s autizmom, do podoby MMR vakcíny, môžu u niektorých detí zvýšiť riziko autizmu/CDD. Či MMR vakcína je alebo nie je na vine, ako sa jej to pripisuje, treba ešte vedecky potvrdiť alebo vyvrátiť.
Zdroje
[1] Ethical Practices Committee (EPC; Komisia pre etickú prax) 172-96 namiesto EPC 162-95
[2] Heller T: „Dementia infantilis“, Zeitschrift für die Erforschung und Behandlung des Jugendlichen Schwachsinns, 1908, 2:141–165
[3] Rutter M, Lebovici S, Eisenberg L, Sneznevskij AV, Sadoun R, Brooke E, Lin TY: „A triaxial classification of mental disorders in childhood: An international study“, Journal of Child Psychology and Psychiatry, 1969, 10(1):41–61
[4] Hill AE, Rosenbloom L: „Disintegrative psychosis of childhood: teenage follow-up“, Developmental Medicine and Child Neurology, 1986, 28(1):34–40
[5] Malhotra S, Gupta N: „Childhood disintegrative disorder“, Autism and Developmental Disorders, 1999, 29(6):491–498
[6] Russo M, Perry R, Kolodny E, Gillberg C: „Heller syndrome in a pre-school boy. Proposed medical evaluation and hypothesized pathogenesis“, European Child and Adolescent Psychiatry, 1996, 5(3):172–177
[7] https://www.who.int/classifications/icd/en/bluebook.pdf
[8] Hendry CN: „Childhood disintegrative disorder: should it be considered a distinct diagnosis?“, Clinical Psychology Review, 2000, 20(1):77–90
[9] Rutter M: „Infantile Autism and Other Pervasive Developmental Disorders“ (kapitola 34 z knihy:
Rutter M, Hersov L: „Child and Adolescent Psychiatry: Modern Approaches“, Blackwell Scientific Publications, Oxford, 1985), str. 545
[10] svedectvo lorda Michaela Ruttera v prospech obžaloby v spore GMC vs. Wakefield, Walker-Smith a Murch
[11] Kurita H: „Infantile Autism with Speech Loss before the Age of Thirty Months“, Journal of the American Academy of Child & Adolescent Psychiatry, 1985, 24(2):191–196
[12] Kurita H, Kita M, Miyake Y: „A comparative study of development and symptoms among disintegrative psychosis and infantile autism with and without speech loss“, Journal of Autism and Developmental Disorders, 1992, 22(2):175–188
[13] Deykin EY, MacMahon B: „Viral exposure and autism“, American Journal of Epidemiology, 1979, 109(6):628–638
[14] Ring A, Barak Y, Ticher A, Ashkenazi I, Elizur A, Weizman A: „Evidence for an infectious etiology in autism“, Pathophysiology, 1997, 4(2):91–96
[15] Steiner CE, Guerreiro MM, Marques-de-Faria AP: „Genetic and neurological evaluation in a sample of individuals with pervasive developmental disorders“, Arquivos de neuro-psiquiatria, 2003, 61(2A):176–180
[16] Mouridsen SE, Rich B, Isager T: „Epilepsy in disintegrative psychosis and infantile autism: a long-term validation study“, Developmental Medicine & Child Neurology, 1999, 41(2):110–114
[17] Weibel RE, Caserta V, Benor DE, Evans G: „Acute encephalopathy followed by permanent brain injury or death associated with further attenuated measles vaccines: a review of claims submitted to the National Vaccine Injury Compensation Program“, Pediatrics, 1998, 101(3):383–387
[18] Miller HG, Stanton JB, Gibbons JL: „Para-infectious encephalomyelitis and related syndromes: A critical review of the neurological complications of certain specific fevers“, Quarterly Journal of Medicine, 1956, 25(100):427–505
[19] Mouridsen SE, Rich B, Isager T: „Validity of childhood disintegrative psychosis. General findings of a long-term follow-up study“, The British Journal of Psychiatry, 1998, 172(3):263–267;
● Rivinus TM, Jamison DL, Graham PJ: „Childhood organic neurological disease presenting as psychiatric disorder“, Archives of Disease in Childhood, 1975, 50(2):115–119
[20] Rutter M: „Infantile Autism and Other Pervasive Developmental Disorders“ (kapitola 34 z knihy:
Rutter M, Hersov L: „Child and Adolescent Psychiatry: Modern Approaches“, Blackwell Scientific Publications, Oxford, 1985), str. 556
[21] Volkmar FR, Cohen DJ: „Disintegrative disorder or “late onset” autism“, Journal of Child Psychology and Psychiatry, 1989, 30(5):717–724
[22] Hudolin V: „Dementia infantilis Heller. Diagnostic problems with a case report“, Journal of Intellectual Disability Research, 1957, 1(2):79–90
[23] Malhotra S, Gupta N: „Childhood disintegrative disorder: Re-examination of the current concept“, European Child & Adolescent Psychiatry, 2002, 11(3):108–114
[24] Plesner AM, Hansen FJ, Taudorf K, Nielsen LH, Larsen CB, Pedersen E: „Gait disturbance interpreted as cerebellar ataxia after MMR vaccination at 15 months of age: a follow-up study“, Acta Paediatrica, 2000, 89(1):58–63
[25] Plesner AM: „Gait disturbances after measles, mumps, and rubella vaccine“, The Lancet, 1995, 345(8945):316
[26] Taranger J, Wiholm BE: „Litet antal biverkningar rapporterade efter vaccination mot mässling-påssjuka-röda hund“, Läkartidningen, 1987, 84(12):948–950
[27] Rutter M, Bailey A, Bolton P, Le Couteur A: „Autism and known medical conditions: myth and substance“, Journal of Child Psychology and Psychiatry, 1994, 35(2):311–322
[28] Rutter M, Bailey A, Bolton P, Le Couteur A: „Autism: Syndrome definition and possible genetic mechanisms“ (kapitola 14 z knihy:
Plomin R, McClearn GE: „Nature, nurture & psychology“, American Psychological Association, Washington DC, 1993), str. 269–284
<<< Predošlá kapitola Obsah knihy Nasledujúca kapitola >>>
