Dr. Taťjana Obuchanyč: „Ilúzia očkovania — O tom, ako očkovanie oslabuje prirodzenú imunitu a čo možno urobiť pre znovuzískanie zdravia“ — 1. Ako sme sa zaľúbili do myšlienky očkovania
17.II.2012 — Taťjana Obuchanyč, PhD.
Pôvodnú kapitolu „1. How We Got Married to the Idea of Vaccination“
z knihy „Vaccine Illusion — How vaccination compromises our natural immunity and what we can do to regain our health“
z angličtiny s dovolením autorky preložil Ing. Marián Fillo.
<<< Skoč na predchádzajúcu kapitolu Skoč na obsah Skoč na nasledujúcu kapitolu >>>
1. Ako sme sa zaľúbili do myšlienky očkovania
Prvá otázka, ktorú sa musíme opýtať, ak chceme pochopiť korene problému očkovania, je: ako vôbec vznikla veda, zvaná „imunológia“? Tým sa vraciame v dejinách späť až k odvekej ľudovej praktike variolácie, tzn. vpravení hnisu z pľuzgiera pravých kiahní chorého človeka do tela človeka zdravého. Táto ľudová praktika mala za cieľ pomocou miernejšeho priebehu choroby zabrániť prirodzenému ochoreniu na pravé kiahne. Táto praktika však bola nebezpečná a jej účinnosť nebola dosť dobre zdokumentovaná.
Na konci 18. storočia sa britský všeobecný lekár Edward Jenner pokúsil urobiť varioláciu o niečo bezpečnejšou nahradením hnisu z pľuzgiera pravých kiahní za hnis z pľuzgiera kravských kiahní. Jenner to — z dôvodu odlíšenia tejto pozmenenej procedúry od variolácie — nazval vakcináciou (z latinského výrazu „vaccinia“ = kravské kiahne). Výraz „vakcinácia“ sa pôvodne vzťahoval len na túto konkrétnu Jennerovskú procedúru. Moderné vakcíny prebrali tento výraz napriek tomu, že z vírusom kravských kiahní nemajú vôbec nič do činenia.
Ochorenie na kravské kiahne bolo podobné ako ochorenie na kiahne pravé, ale vo všeobecnosti bolo mierne. Ľudia, ktorí prirodzene ochoreli na kravské kiahne (spravidla dojičky), boli následne imúnni voči kiahňam pravým. Jennerova myšlienka bola, že stav prirodzenej imunity voči pravým kiahňam, ktorá nasleduje po prirodzenom prekonaní ochorenia na kravské kiahne, možno umelo vyvolať očkovaním (vakcináciou).
Na otestovanie tejto myšlienky Jenner očkoval zdravých ľudí, ktorí v minulosti nemali pravé kiahne. Krátko po očkovaní vpichol testovaným osobám hnis z pľuzgiera pravých kiahní, ako sa to robí pri variolácii. Keby boli ľudia neočkovaní, očakávalo by sa, že sa u nich objavia pľuzgiere pravých kiahní z variolácie. U jeho očkovaných ľudí sa však neobjavili. Jenner z toho vyvodil, že očkované osoby sú imúnne voči pravým kiahňam, rovnako ako dojičky, ktoré prekonali kravské kiahne. Presvedčil britské úrady, aby dobre využili jeho očkovací vynález. Zvyšok sú dejiny.
Jenner sa však nechal oklamať zjavne úspešnými výsledkami svojho pokusu. U svojich očkovaných ľudí testoval len ich odolnosť voči variolácii, netestoval však ich odolnosť voči prirodzenému ochoreniu na pravé kiahne. Ak by urobil to druhé, zistil by, že ochrana pred divokými pravými kiahňami, získaná jeho očkovaním, sa stráca už po pár rokoch. Tým sa len posúva náchylnosť očkovanej osoby ochorieť na pravé kiahne, neodstraňuje sa však úplne, ako sa to deje po prekonaní divokej choroby. Krátke trvanie ochrany môžeme tiež pozorovať aj u iných vakcín so živým oslabeným vírusom, ktoré sa v súčasnosti používajú.
Príliš optimistický odhad ochrany, poskytovanej Jennerovským očkovaním, mohol byť príčinou otrasnej epidémie pravých kiahní v plne zaočkovaných obciach v Anglicku na konci 19. storočia a na Filipínach na začiatku 20. storočia. Karanténa (dôsledná izolácia chorých, aby nemohli nakaziť zdravých — pozn. prekl.), čo je opatrenie, ktoré bolo po celom svete následne zavedené navyše k očkovaniu, možno pre vyhubenie pravých kiahní urobila viac než sa pripisuje samotnému očkovaniu (viď Príloha, kde sú uvedené zdroje historických údajov o očkovacích kampaniach).
Pretože nedostatky očkovacieho prístupu k prevencii ochorení boli tak hrubo prehliadané, prvou dôležitou lekciou, z ktorej sme sa nepoučili, je, že očkovanie a imunita nie je jedno a to isté. Napriek tomu vedci pokračovali v ďalších výskumoch a vývoji vakcín predpokladajúc, že očkovanie = imunita. Hlavným dôvodom pre vznik vedy, zvanej „imunológia“, bolo študovať, čo sa stane v tele po vpichnutí nákazlivej alebo neškodnej cudzorodej hmoty, predstierajúc, že ide o štúdium imunity. Každé ďalšie pokolenie imunológov je zasväcované do tejto ilúzie a nevedomky vedie imunologický výskum tým smerom, ktorý sa čoraz viac vzďaľuje od pochopenia skutočnej podstaty imunity.
<<< Skoč na predchádzajúcu kapitolu Skoč na obsah Skoč na nasledujúcu kapitolu >>>
Preklad a zverejnenie tejto kapitoly zabral prekladateľovi približne 1,5 hodiny čistého času.
Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.
