Existujú podklady pre zodpovedné rozhodnutie?

Mgr. Alois Komorous, klinický farmaceut, https://nezavislyporadce.cz

       Pôvodný článok "Existují podklady pro zodpovědné rozhodnutí?"
       z češtiny preložil Ing. Marián Fillo.

       Očkovanie je – z právnického hľadiska – zásahom do tela, ktorý vyžaduje ústny súhlas. Ale už len tá okolnosť, že by nejaká lekárska metóda mala byť založená na našom súhlase, pripadá mno­hým ľuďom neobvyklá. Veď očkovanie je po desaťročiach takmer tak bežné a automatické, ako dýchanie či príjem potravy.

       Z hľadiska práva je to vecne jednoznačné: ak očkuje lekár pacienta proti pacientovej výslovnej vôli alebo bez dostatočného objasnenia možných rizík očkovania, dopúšťa sa porušenia odsúhlase­ných pravidiel lekárskej komory² a ublíženia na tele³ a môže byť naňho podané oznámenie. Samo­zrejme, v praxi k takýmto oznámeniam nedochádza, lebo je to pre pacienta bez dôkazového materiálu problematické.

       Lekári sa poisťujú tým, že dávajú pacientom prečítať letáčik o očkovaní a nechávajú si podpísať, že bol pacient dostatočne informovaný a uzrozumený s očkovaním. Pokiaľ pacient očkovanie odmietne, je vyžadovaný jeho podpis alebo sa prinajmenšom zapíše do karty, že pacient bol o očkovaní poučený a aj napriek tomu očkovanie odmietol.

       Prečo je ale vlastne každé očkovanie telesným poranením či ublížením? Ochranná pokožka je prepichnutá a do organizmu sú vedome vpravení pôvodcovia choroby a ďalšie vysoko pochybné látky. Navyše je to v čase, keď je tento organizmus zvyčajne zdravý a nepotrebuje žiadnu liečbu.

       Preto tiež vzniká zvláštny druh zodpovednosti lekára v okamihu odporúčania či presadzovania očkovania pacienta a zodpovednosti pacienta v rámci zváženia, či sa dať zaočkovať alebo nie. To však vyžaduje ich informovanosť o „za a proti“ akéhokoľvek očkovania.

       Aby však očkovaný mohol vysloviť súhlas, mal by mať návod, ako porozumieť danej oblasti a ako si sám pre seba definovať to, čo by mal po kvalitatívnej stránke od očkovania očakávať a čo by mal očakávať od samotného prípravku so všetkými prídavnými látkami, ktoré prípravok obsahuje. Ide totiž o zásah, pri ktorom sa musí zhodnotiť akákoľvek podávaná látka, ktorá je injekčne vpravená do organizmu.

       Pretože v konečnom dôsledku nesie aj rodič zodpovednosť za svoje dieťa, nesie zodpovednosť aj za svoje rozhodnutie a v konečnom dôsledku nepriamo aj za dopady očkovania. Preto nemôže zodpovednosť prenechať úradom či lekárovi, ale mal by si overiť, či predmetné očkovanie spĺňa očakávania, ktoré naň rodič kladie.

       Jeho svojprávny a zodpovedný súhlas by teda mal spočívať na troch základných informačných pilieroch, ktoré by pre každého pacienta mali byť dostupné a zrozumiteľné:

1. presvedčivé dôkazy účinnosti
2. podklady umožňujúce zváženie rizík očkovania
3. reálne údaje o riziku ochorenia
    

       Ak totiž mám ako rodič vysloviť svoj svojprávny súhlas s plnou zodpovednosťou, nemám to vôbec ľahké! Musím sa totiž o oblasť očkovania zaujímať a musím si sám pre seba najdôležitejšie informácie o očkovaní obstarať a objasniť. Ako rodič ale môžem pri výklade informácií naraziť na rozdielne poňatia pojmov.

       Napr. pri slove „účinnosť“ si väčšina ľudí predstavuje, že by očkovacia látka mala priniesť zdra­votný prínos pre očkovaných v porovnaní s neočkovanými. Ako výsledný efekt teda očakávajú fakt, že očkovaný bude zdravší než neočkovaný.

       Pokiaľ sa ale niekto systematicky ponorí do zisťovania a sledovania účinnosti očkovania, tak je veľmi skoro konfrontovaný s tým, že neexistujú žiadne systematické porovnania zdravotného stavu očkovaných a neočkovaných.

       V rozpore s predstavou laika spočíva predstava odborníkov na očkovanie v spoliehaní sa na účinnosť očkovacích látok na základe čisto laboratórnych hodnôt (!), teda na zisťovaní množstva protilátok v krvi (tzv. titru), alebo zisťovaní tvorby protilátok proti určitému pôvodcovi choroby. To, na čom je založená istota odborníkov ohľadom tvrdenia, že vysoké hodnoty (titre) protilátok znamenajú zdravie a vysokú pravdepodobnosť, že dotyčný neochorie danou chorobou, však zostáva záhadou. Totiž, štúdie, ktoré by systematicky skúmali vzťah medzi úrovňou titrov a zdravotným stavom pravdepodobne neexistujú.⁴

       Vzhľadom k tomu, že máme za sebou celosvetovo nepresvedčivú epidémiu prasacej chrípky a mnoho mediálne publikovaných skreslených správ o účinnosti najrôznejších liekov,⁵ nemá laik po ruke nič iné než všeobecné argumenty očkujúcich lekárov, ktorí ani sami často po ruke žiadne preukázateľné dôkazy o účinnosti nemajú (moja osobná skúsenosť pri prieskume medzi pediatrami).

       Mimochodom – aké hodnoty ohrozenia ochorením, proti ktorému sa očkuje, môžem vlastne zistiť? Ak sledujete tlač a médiá, tak počas posledných rokov ste určite mohli zaznamenať hrozné scenáre! Všimli ste si? Pri vtáčej chrípke si pamätám, že bolo kľúčovou osobou v zdravotníctve verejne povedané, že je ohrozených 5 miliónov obyvateľov našej republiky (= v Česku – pozn. prekl.). Mimochodom, v tom čase podľa vtedajších údajov na internete zomrelo v miliardovej Číne a Ázii spolu 69 osôb a súčasne bolo zaznamenaných 70 úmrtí na prípravok proti vtáčej chrípke. Hystériu okolo prasacej chrípky ani nekomentujem. Stačí si prečítať prejav⁶ pána prezidenta (= prezidenta Českej republiky prof. Ing. Václava Klausa, CSc. - pozn. prekl.). Pasáž o očkovaní tam isto-iste nebola bezdôvodne.

       Ak sú údaje o ohrození skresľované buď ľahkomyseľnosťou alebo ako dôsledok komerčných tla­kov, nemožno sa diviť tomu, že laik sa nemôže zorientovať podľa oficiálnych údajov, lebo aj výroky lekárskych a úradných autorít sa rozchádzajú. A pritom obe strany často používajú štatistické údaje.

       Ak si súčasne laik nájde údaje o tom, že množstvo nákazlivých chorôb možno liečiť dostupnými prípravkami aj po vypuknutí choroby, ako sa asi rozhodne?

       To, čo asi málokto tuší, je fakt, že v susednom (z hľadiska Česka – pozn. prekl.) Nemecku je ročne hlásených cca 1.500 ochorení v súvislosti s očkovaním, vrátane zhruba 30 úmrtí¹. Zváženie úžitkovej hodnoty očkovania v porovnaní s rizikami je však možné len vtedy, keď sa dá riziko porovnať, teda štatistiky uchopiť a vyhodnotiť. Ak však nemôžem riziko posúdiť kvôli množstvu rozporuplných údajov, na základe čoho sa vlastne mám rozhodnúť? Len na základe toho, že to niekto povedal?

       Čo vlastne o rizikách očkovania vieme v našej republike (= v Česku – pozn. prekl.)? Veď donedávna neboli žiadne vedľajšie účinky očkovania oficiálne zaznamenávané, ba dokonca boli odmie­tané a u úmrtí neboli možné súvislosti s očkovaním brané na zreteľ, boli teda v podstate ignorované.

Ako je tu vidno, štát vlastne rozhodovanie laikom neumožňuje, pretože neposkytuje informácie potrebné pre zodpovedné rozhodnutie. Týmto síce zodpovednosť preberá štát sám, ale v skutočnosti sa táto zodpovednosť v praxi vytráca a neprejaví.

       Vo výsledku teda zostáva bremeno rozhodnutia na rodičoch, ktorí sa v dôsledku neznalosti často spoliehajú na to, že je zodpovedný ten, kto očkovanie vyrába a aplikuje. Zodpovedá to však v dnešnom komerčnom zdravotníckom svete skutočnosti?

       Z hľadiska rastúceho právneho a zdravotného povedomia obyvateľov je dôležitá ešte jedna „drobnosť“, ktorá vzhľadom k rozporuplným publikovaným medicínskym údajom hrá veľkú úlohu. Naša ústava (= Ústava Českej republiky – pozn. prekl.) zaručuje každému občanovi právo na ochranu zdravia⁷ – v podstate teda aj právo na ochranu pred škodlivými zákrokmi medicíny či právo na ochranu pred tými, ktorí na základe nevedomosti, nedostatočnej informovanosti či neovereniu určitých informácií vykonávajú v dobrom úmysle lekársky výkon, ktorý v sebe skrýva určité riziko poškodenia pacienta.

       Preto sa nemožno diviť, že sa rodičia dožadujú čoraz viac objektívnych a zrozumiteľných informácií, aby mohli získať dostatočné množstvo informácií umožňujúcich zodpovedné rozhodnutie.