Heavy metal hliník

Dirty Little Secret - 8.XII.2012 - Bert Ehgartner

       Pôvodný článok "Heavy Metal Aluminium"
       z nemčiny preložila Mgr. Lenka Liščáková a jazykovo upravil Ing. Marián Fillo.

       Čoraz viac nepriamych dôkazov podporuje podozrenie, že s uvoľnením hliníka zo zemskej kôry sme otvorili Pandorinu skrinku. Je hliník tým dlho hľadaným činiteľom životného prostredia, ktorý vysvetľuje mohutný nárast výskytu niektorých civilizačných chorôb?

       „Moje meno je Sunny. V roku 2010 mám práve 36 rokov a môj život je perfektný“, začína blog s adresou DreamsAndMe.com. Píše ho Sunny Tesch z Altlengbachu. Je vydatou matkou dvoch detí a týmito slovami popisuje svoju východiskovú situáciu pred tým, ako si v hornej oblasti pravého prsníka nahmatala hrčku. Obavy sa potvrdili, išlo o invazívny karcinóm prsníka a Sunny píše: „Môj život sa postavil na hlavu.“

       Sunny Tesch bola operovaná bez nutnosti odstrániť prsník, podstúpila 33 ožarovaní a okrem iného doteraz trvajúcu antihormonálnu liečbu, ktorá jej organizmus veľmi zaťažuje. „Lieky podporujú depresie, priberanie, trpím suchými sliznicami, nemôžem zaspať a prespať celú noc už vôbec nie“. Liečba bude trvať ešte do roku 2015. „Ak sa objaví recidíva, bude to samozrejme pokračovať ďalej.“ O dva týždne má termín na priebežnú kontrolu. CT ukáže, či sa niekde nezačali tvoriť metastázy.

Poškodenia DNA hliníkom

       V Rakúsku ochorie na rakovinu prsníka vyše 5.000 žien ročne. To je o 2.000 viac než na začiatku 80. rokov 20. storočia (tzn. pred 30 rokmi). „Tento enormný nárast v priebehu tak krátkeho času nemôže byť podmienený geneticky“, hovorí britská onkologička Dr. Philippa Darbre, ktorá na univerzite v Readingu, západne od Londýna, už 20 rokov skúma so svojím teamom príčiny rakoviny prsníka. 

Výskumníčka Philippa Darbre, ktorá sa zaoberá výskumom rakoviny prsníka na univerzite v Readingu (Anglicko). Foto: Bert Ehgartner

       Zvlášť nápadné je, že 60% prípadov rakoviny sa vyskytuje v hornom vonkajšom kvadrante prsníka, tam kde mala tumor aj Sunny Tesch. Tento nárast bol doteraz vysvetľovaný tým, že oblasť vedľa podpazušia pozostáva z veľmi hustého tkaniva s mnohými mliečnymi bunkami. Tieto bunky sú – následkom poškodenia dedičnej plazmy DNA – zvlášť ohrozené nekontrolovateľným rastom a rakovinou. Ale čo vlastne spôsobuje toto poškodenie DNA?

       Dr. Philippa Darbre našla niekoľko detailných štúdií s vyhodnotením stoviek prípadov rakoviny z obdobia pred druhou svetovou vojnou a bola veľmi prekvapená. Lebo vtedy bolo diagnostikovaných iba 30 percent tumorov v kvadrante vedľa podpazušia. „Tým bolo jasné, že musí ísť o vplyv životného prostredia“, hovorí Dr. Philippa Darbre.„Niečo, čo sa v posledných rokoch rapídne rozšírilo.“ Preskúmala kozmetické výrobky a predovšetkým deodoranty. Pritom ako možného vinníka identifikovala zlúčeniny hliníka, ktoré predstavujú až 20% obsahu deodorantov. Ich princíp účinku znie už sám o sebe nezdravo: Reaktívne ióny hliníka splynú s bunkami pokožky a zalepia pritom potné žľazy, takže sa človek takmer nepotí.

Pokožka nie je prekážkou

       Kozmetický priemysel neustále vydáva vyhlásenia: Pokožka je pre hliník neprekonateľnou prekážkou. Zvyšky deodorantov sa pri sprchovaní opäť zmyjú a ak sa predsa len dostane malé množstvo do organizmu, okamžite je vylúčené. 

       „Pritom sa úplne prehliada fakt, že zvlášť ženy sa väčšinou v podpazuší holia“, hovorí francúzsky toxikológ Dr. Olivier Guillard z univerzity v Poitiers. Na vedeckom modeli pokožky ukazuje, že podiel hliníka, ktorý prenikne do tkaniva, stúpne 6-násobne, keď sú bunky pokožky poškodené. Výsledky vedeckého bádania Dr. Philippy Darbre v posledných rokoch takisto spochybňujú to, čo tvrdí priemysel. Zistila, že niekoľko málo hodín po použití sú účinné látky dokázateľné v krvi. Čím ďalej od podpazušia, tým menšia je koncentrácia hliníka v tkanivách prsníka. A keď porovnáme tekutinu z prsníka ženy, chorej na rakovinu, s tekutinou zdravej ženy, tak je v nej 2x vyššia koncentrácia hliníka. Zvlášť znepokojivé sú aktuálne výsledky, kde Dr. Philippa Darbre v laboratóriu zmiešala kultúry živých buniek prsníka s nízkymi koncentráciami zmesi chloridu hlinitého, ktorý sa používa aj v deodorantoch. Už po niekoľkých mesiacoch začal šokujúci proces: Pod mikroskopom bolo jasne vidieť, ako sa tvoria malé čierne zhluky buniek, pričom v kontrolnej skupine bez hliníka zostali bunky úplne nezmenené. „Zdá sa, že hliník je schopný zmeniť normálnu bunku na bunku rakovinovú“, znie podozrenie Philippe Darbrovej. Vedci z Univerzity v Ženeve predložili začiatkom tohto roku podobné výsledky.

Hliníková lobby sa činí

       Zatiaľčo hlavný prúd vedy ešte len začína diskutovať o výsledkoch Dr. Philippy Darbre a vplyv hliníka je čoraz častejšie témou veľkých konferencií, považuje sa u inej pliagy našej doby diskusia o možnom podiele hliníka na jej vzniku za uzavretú: „Hliník nie je príčinou Alzheimerovej choroby“, píše sa na webovej stránke medzinárodnej Alzheimerovej spoločnosti. „To je čistý mýtus“, dopĺňa britský toxikológ Nicholas Priest, ktorý z poverenia hliníkového priemyslu publikoval viaceré práce o zdravotných aspektoch hliníka. „Princíp opatrnosti je pekný a dobrý“, hovorí Priest. Ale u hliníka je nad Slnko jasné, že nepredstavuje žiadne riziko. „Táto téma je mŕtva“.

Henry Wisniewski

       Podobne argumentoval aj vedúci americký odborník na Alzheimerovu chorobu Henry Wisniewski: „Každý dolár na výskum, ktorý sa investuje v tomto smere, je strateným dolárom“, odpovedal až do svojej smrti v roku 1999 každému reportérovi na túto otázku. A dnes sa na medzinárodných Alzheimerových konferenciách ročne udeľuje „Cena Henryho Wisniewskeho“ za životné dielo v oblasti výskumu Alzheimerovej choroby. O hliníku tu však nie je vôbec reč.

       Ešte začiatkom 90. rokov 20. storočia (tzn. pred cca 20 rokmi) to však bolo celkom inak. Mnohé práce našli nepriame dôkazy pre podiel hliníka na vzniku Alzheimerovej choroby. Boli zverejnené v popredných časopisoch, ako napr. Science, okrem iného aj práca Daniela Perla, profesora neuropatológie na Mount Sinai School of Medicine v New Yorku. Perl vyvinul vlastné zobrazovacie metódy, aby bolo možné vidieť hliník v alzheimerovských plakoch. Porovnal mozog ľudí, ktorí na Alzheimerovu chorobu zomreli a súvislosť bola ohromujúca. „Hliník bol v mozgu síce rozložený nepravidelne“, hovorí Perl, „ale presne tam, kde sme našli najvyššiu koncentráciu, boli aj poškodenia najmasívnejšie.“ V poškodených regiónoch bol podiel hliníka 2- až 3-násobne vyšší.

       Perl popisuje, ako malá skupina veľmi známych a v oblasti vedy veľmi uznávaných kolegov okolo Henryho Wisniewskeho na kongresoch a v médiách hlasno vystupovala proti tejto téze. „Vehementne obhajovali stanovisko, že pri hliníku, ktorý sme našli, sa jedná o laboratórne nečistoty alebo inú nedbalú prácu.“ Táto predstava bola neustále opakovaná, keďže táto skupina mala dostatok peňazí na výrobu a zverejňovanie prehľadových článkov o bezpečnosti hliníka. „Už vtedy sme sa domnievali, že sú financovaní hliníkovým priemyslom“, hovorí Perl. „Neskôr postupne vychádzali na povrch dôkazy, že sem tiekli obrovské peniaze a dodnes naďalej tečú.“

       Príliš otvorene sa však o tomto konflikte záujmov na verejnosti nehovorí, ako potvrdzuje aj schôdzka s odborníkom na hliník Nicholasom Priestom. Tento toxikológ sa síce – vďaka sprostredkovaniu International Aluminium Institute (Medzinárodný výskumný ústav hliníka) v Londýne dostavil na rozhovor do priestorov kancelárií hliníkových lobbystov, nechcel však o tejto spojitosti hovoriť. „To by mohlo poškodiť moju dôveryhodnosť.“ To, že sú bioaktívne zlúčeniny hliníka neurotoxické, nepopierajú dokonca ani hliníkoví „veľvyslanci“. Vždy však ide o veľkosť dávky, a tá údajne je väčšinou extrémne nízka.

Každý človek reaguje inak

       Uviesť hraničné hodnoty je v skutočnosti ťažké, pretože ľudia – podľa svojich individuálnych genetických daností – reagujú extrémne odlišne. V jednej štúdii, v ktorej bola v tele sledovaná cesta rádioaktívne označených častíc hliníka, sa medzi piatimi dobrovoľníkmi, ktorí sa štúdie zúčastnili, vyskytol rozdiel v pohlcovaní hliníka až 300%. To znamená, že niektoré osoby hliník ťažko vylučujú a v ich tele zostane trojnásobné množstvo hliníka. Čo tu tieto cudzorodé častice spôsobia, nie je vôbec jasné. Reakčné ióny kovu vytvárajú väzby podľa princípu náhody a vytlačia iné chemické prvky. Doteraz je známych viac ako 200 biochemických procesov, ktoré hliník urýchľuje, spomaľuje alebo úplne znemožňuje.

       Parížsky neuropatológ Dr. Romain K. Gherardi odhaduje podiel ľudí v obyvateľstve, ktorí hliník vo svojom tele hromadia, na cca. 1%. „Ak sa nám podarí týchto ľudí vhodným testom identifikovať, tak v tomto smere môžeme cielene použiť preventívne opatrenia.“ Na to je však neodkladne potrebné, hovorí Gherardi, aby vo všetkých oblastiach, kde sa hliník zmysluplne využíva, boli v ponuke aj alternatívne výrobky bez hliníka. „Toto platí predovšetkým pre očkovacie látky, kde sa používa hliník ako pomocná látka na zvýšenie účinnosti.“

       Čo môže hliník spôsobiť, zažil prof. Dr. Herwig Holzer, ktorý dlhé roky viedol oddelenie ochorení obličiek na lekárskej univerzite v Štajerskom Hradci (= Graz, Rakúsko). V 70. rokoch 20. storočia bol na dialyzačných staniciach celosvetovo pozorovaný znepokojivý fenomén: „Vtedy sme spozorovali nezvyčajne veľa neurologických prípadov s ťažkými prejavmi“, hovorí Holzer. „Zvlášť u mladých ľudí sa objavovali stavy podobné mŕtvici alebo Alzheimerovej chorobe.“ Tento fenomén sa do medicínskej histórie zapísal ako „dialyzačná demencia“. Ako príčina boli identifikované nové lieky, ktoré obsahovali ako účinnú látky hydroxid hlinitý. „Akonáhle sme zistili, kde je problém, hydroxid hlinitý sme vysadili“, uvádza Holzer. Okamžite nastal pokles hladiny tejto látky v krvi. Holzer dúfal, že sa tieto neurologické problémy pacientov zlepšia, čo sa však nestalo. „To bol práve ten problém, že hliník už bol v mozgu a tam rozvinul svoj toxický účinok, takže uzdravenie už nebolo možné.“

       Podobné lieky sú aj dnes stále ešte na trhu. Na dialyzačných staniciach sa už síce nepoužívajú, ale predávajú sa v lekárni ako lieky proti páleniu záhy alebo "na ochranu žalúdka". Niektoré z nich sú dokonca voľnopredajné (bez receptu). Malým písmom je na príbalovom letáku varovanie pred dlhodobým užívaním, ktoré môže viesť k demencii. V prípade dlhodobého užívania by sa mala kontrolovať hladina hliníka v krvi.

Alergie na objednávku

       Prof. Dr. Erika Jensen-Jarolim a jej výskumný team na Viedenskej univerzite používajú tieto prostriedky na vyvolanie alergií – od astmy až po potravinové alergie – na zvieracích modeloch. „Nezáleží na tom, či sa tieto prostriedky podajú injekčne alebo ako krmivo. Pomocou hliníka sa podarí cielene nabudiť imunitný systém zvierat proti látke, podanej súčasne s hliníkom,“ vysvetľuje Erika Jensen-Jarolim.

       Aktuálne štúdie ukazujú, že sa toto riziko neobmedzuje iba na zvieratá. V tehotenstve trpí pálením záhy asi polovica žien. „Ak tieto ženy užívajú lieky s obsahom hliníka,“ vysvetľuje Erika Jensen-Jarolim, „tak ich deti majú dvakrát tak vysoké riziko alergie.“

Christopher Exley, odborník na hliník z Univerzity v Keele (Anglicko). Foto: Bert Ehgartner

       Rakovina, alergie, Alzheimerova choroba... – zoznam možných rizík, spájaných s hliníkom, je dlhý. Britský toxikológ prof. Christopher Exley vypracoval na túto tému rozsiahle prehľady odbornej literatúry a nájdené údaje vyhodnotil podľa pravdepodobnosti, že sa na danej chorobe podieľa hliník.

       Na medzinárodných konferenciách je stále málo počuť o týchto súvislostiach. Exley sa podľa toho aj zachoval a sám usporadúva – každé dva roky – odbornú konferenciu o výskume hliníka. Pritom sa spojí asi so 600 pracovnými skupinami po celom svete, ktoré aj za biednych finančných podmienok robia vedecký výskum v tejto oblasti.

       Vo februári sa bude konať „10. Keele Meeting on Aluminium“ v anglickom Winchestri. Zoznam zaslaných vedeckých prác je už teraz dlhý. S masovou návštevnosťou, ako je to pri konferenciách o Alzheimerovej chorobe, sa počítať nedá. „Nedostávame žiadne dotácie“, hovorí Exley. „Každý účastník si musí náklady hradiť sám.“

       Sunny Tesch s rakovinou prsníka sa už medzi tým poučila a svoje deodoranty vyhodila. „Nemyslím si však, že boli príčinou mojej rakoviny“, hovorí a dodáva, že to by bola veľmi neznesiteľná myšlienka.

       Toto je plná verzia článku, ktorý vyšiel v skrátenej podobe v rakúskom spravodajskom časopise profil 21.XI.2012.

Poznámka šéfredaktora:

       "Heavy metal" je anglický výraz pre "ťažký kov", a to ako v zmysle fyzikálnej hustoty, tak aj v zmysle ťažkých dopadov na zdravie človeka. Čo sa týka fyzikálnej hustoty, hliník je v porovnaní s ostatnými kovmi skôr ľahkým kovom. Je však ťažký pre ľudské telo, ktoré s ním má problém vysporiadať sa všade okrem tráviacej sústavy. V slovenčine sa však výraz "ťažký kov" používa výlučne pre kovy vysokej fyzikálnej hustoty, preto sme ponechali v nadpise článku pôvodný anglický výraz, ktorý je nepreložený aj v nemeckej pôvodine článku.

        Dá sa teda povedať, že hliník je (nielen) pre človeka jedovatý a vo všeobecnosti veľmi škodlivý. Lenže hliník je tretím najrozšírenejším chemickým prvkom a najrozšírenejším kovom na zemi, je teda prakticky všadeprítomný. Ľudské telo je však dobre usporiadané na to, aby sa s hliníkom vedelo vysporiadať, ak je prijatý prirodzenou cestou, tzn. vdýchnutím, vypitím či zjedením niečoho s obsahom hliníka. V takom prípade sa vstrebe len cca 0,3% z toho hliníka, čo vstúpi do tela. Zvyšok je prakticky okamžite vylúčený bežnou cestou. Horšie to je v prípade iných vstupných ciest - injekčne alebo cez pokožku, - kedy sa vstrebú rádovo desiatky % použitého hliníka. A hoci vstrebateľnosť cca 0,3% v tráviacej sústave je pomerne nízka, pri veľmi vysokých a/alebo dlhodobo opakovaných dávkach hliníka z potravy či nápojov taktiež hrozí otrava hliníkom.

       Viac o nebezpečnosti hliníka nájdete v knihách "Doba jedová" a "Doba jedová 2".

Zverejnenie tohto článku (korektúra prekladu + grafická úprava + poznámky) zabrali šéfredaktorovi www.slobodaVockovani.sk približne 3 hodiny čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, budeme radi, keď našu činnosť podporíte.