Ing. Marián FILLO

       Porovnávať celkové zdravie očkovaných a neočkovaných detí sa stalo snáď už národným športom neočkovačov. Či už ide o porovnávanie v rámci širšej rodiny (očkujúci pár vs. neočkujúci pár), alebo o porovnávanie medzi vlastnými deťmi (staršie očkované, mladšie neočkované), z prísne vedeckého hľadiska by to nebolo spravodlivé.

Nedostatky v porovnávaní očkovaných a neočkovaných

       Totiž mnohí rodičia sa rozhodnú už nikdy viac neočkovať svoje deti po negatívnej skúsenosti s očkovaním spravidla u najstaršieho dieťaťa. Ale čo ak je práve to prvé dieťa mimoriadne náchylné na nežiaduce účinky očkovania (ale zároveň aj na choroby) a ostatné deti tých istých rodičov nie? Ako by dopadli mladšie deti po očkovaní, to sa už nedozvieme, lebo očkované zrejme nikdy nebudú — po tom, čo si to škaredo odniesol ich starší braček či sestrička.

       Na druhú stranu však z pohľadu genetiky možno konštatovať, že mladšie deti (tzn. deti splodené vo vyššom veku rodičov) sú náchylnejšie na rôzne poškodenia, a teda je aj pravdepodobnejšie, že budú viac choré než ich starší súrodenci. Ostatne, nie je to tak dávno, čo sa aj v médiách hlavného prúdu (mainstreamových) mihla správa, že za nárast  autizmu môže vyšší vek otcov. A má to celkom logiku, pretože s rastúcim vekom rastie aj pravdepodobnosť vážnejšieho (neopraviteľného) poškodenia genetického kódu v spermiách, čo zase vedie k rôznym poruchám, z ktorých niektoré (napr. poruchy pečene či obličiek — detoxikačných orgánov) zvyšujú náchylnosť na poškodenie mozgu a nervovej sústavy či už očkovaním alebo inou toxickou záťažou, a teda zvyšujú aj pravdepodobnosť autizmu. To znamená, že mladšie deti tých istých rodičov by v priemere mali byť viac choré, než ich starší súrodenci, ale napriek tomu len mne osobne stovky rodičovských párov hlásia pravý opak: staršie (očkované) deti sú notoricky choré, pričom mladšie (neočkované) niekedy neochorejú, ani keď celá rodina (mamka, tato, starší očkovaní súrodenci, prípadne aj starí rodičia) ľahne s chrípkou či niečím podobným.

       Na to by sa dalo namietnuť, že čím sú rodičia starší, tým viac poznatkov majú o starostlivosti o deti, výžive, výchove atď., majú už tiež osobnú skúsenosť zo starostlivosti o staršie dieťa, takže robia menej „školáckych chýb“, a teda o mladšie deti je lepšie postarané. Prinajmenšom u svedomitých rodičov, ktorí sa v tomto smere neprestajne vzdelávajú a berú si poučenie z vlastných skúseností či skúseností ľudí vo svojom okolí, by to tak malo byť.

       Proti tomu však možno namietnuť, že keď je v rodine len jedno dieťa, venuje sa mu všetka pozornosť rodičov, keď už sú však v rodine deti dve či tri, rodičia musia deliť svoju pozornosť dvojmo či trojmo, takže vo výsledku nemusí byť o to mladšie dieťa postarané lepšie než o staršieho súrodenca. Rodičia sú síce kvalifikovanejší, ale najmladšiemu členovi rodiny venujú menej času, než venovali staršiemu súrodencovi, keď bol v tom istom veku.

       Keď však zvážime, že staršie dieťa povedzme utrpelo z dôvodu očkovania nejaké neurologické poškodenie a rodičia na základe toho dramaticky zmenili výživu celej rodiny (napr. minimalizovali alebo úplne vylúčili glutamany a ďalšie zvýrazňovače chuti, aspartám a ďalšie umelé sladidlá, sóju a vôbec všetky pre-Éčkované výrobky), kozmetickú starostlivosť (napr. žiadne opaľovacie krémy, antiperspiranty či deodoranty s hliníkom, zubné pasty (ak vôbec tak) výlučne bez fluóru, výlučne prírodná kozmetika = bez pridanej syntetickej chémie), drogériu (výlučne 100% bio-degradovateľná prírodná drogéria) či starostlivosť o zdravie (napr. paracetamol nikdy, za žiadnych okolností), tak mladšie dieťa vyrastá snáď už od počatia v o triedu-dve zdravšom prostredí. Možno sa potom právom domnievať, že by to mladšie dieťa zrejme nedopadlo tak zle ako starší súrodenec (so zrejme vyššou toxickou záťažou), keby bolo očkované.

       Argumentom za tento názor môže byť aj fakt, že mnohé prvé deti tých-ktorých rodičov sú často počaté mimo manželstva („mladícka nerozvážnosť“), aj keď sa nakoniec narodia už (novo)manželom. Farári by vedeli rozprávať, koľko sobášených párov je už v čase sobáša „v očakávaní“ (ak sa ženích/nevesta priznajú, resp. ak to už na neveste značne vidno), resp. koľko detí krstia menej než 9 kalendárnych mesiacov po svadbe, hoci sa nenarodili predčasne. Nejedna takáto budúca mamička môže mať potom pri prvom dieťati zvýšený stres (Čo na moje tehotenstvo povedia rodičia a ostatní ľudia? Ako narýchlo spáchať svadbu? Kde budeme bývať?) oproti druhému dieťaťu, ktoré má podstatne vyššiu šancu, že je počaté už v stave manželskom, v usporiadaných podmienkach, plánované, vytúžené a s láskou očakávané. Zvýšený stres budúcej mamičky môže vplývať negatívne na prvé dieťa ešte v mamkinom brušku, takže prvorodenec môže byť z tohto hľadiska v nevýhode oproti mladším súrodencom. Tiež môžu zavážiť prvé 4 týždne od počatia, kedy budúca (zatiaľ nevydatá) mamička ešte netuší, že počala, a tak veselo popíja alkoholické nápoje, fajčí, ponocuje či inak neprospieva budúcemu bábätku. To pri plánovanom počatí spravidla nehrozí.

       Sú však aj rodičia, čo nedali očkovať ani svoje prvé dieťa. Jednoducho očkovanie nezapadalo do ich životného štýlu či svetonázoru. Alebo boli dostatočne svedomití a poučili sa (nielen) o očkovaní ešte pred narodením dieťaťa. U tých možno namietať, že sa lepšie starajú o zdravie (zdravú výživu, pohyb na čerstvom vzduchu, láskyplné vzťahy v rodine…) svojich detí než poslušne očkujúci rodičia, ktorí to nijak neriešia a očkujú nie preto, že by dôkladne zvážili výhody i nevýhody očkovania a výhody v ich úvahe prevážili, ale preto, lebo im na zdraví dieťaťa nijak zvlášť nezáleží, alebo preto, lebo nekriticky veria svojmu pediatrovi a robia bez odvrávania všetko, čo tento povie. Porovnanie takýchto dvoch skupín (neočkujúcich uvedomelých vs. očkujúcich neuvedomelých) rodičov sa javí byť značne nespravodlivé kvôli významným rušivým faktorom ako (ne)zdravá výživa, (ne)dostatok pohybu apod.

       Naproti tomu však možno namietnuť, že mnohé neočkované deti nie sú očkované nie preto, že by ich rodičia zúrivo fanaticky odmietali akékoľvek očkovanie za akýchkoľvek okolností, ale preto, že boli zdravotne kontraindikované, tzn. výrobca vakcíny zakázal v príbalovom letáku očkovať deti s takýmto (neutešeným) zdravotným stavom. Takéto neočkované deti sú potom naopak náchylnejšie na rôzne zdravotné problémy než inak zdravé očkované deti, čo zase vychyľuje ručičku váh opačným smerom.

       Celkovo však kontraindikáciu očkovania uznajú len veľmi malej časti detí, takže v spoločnosti, kde niekoľko percent rodičov odmieta očkovanie bez zdravotnej kontraindikácie, to nemusí mať výrazný vplyv. Naopak — výrazný vplyv to bude mať tam, kde takmer všetci zbesilo očkujú hlava-nehlava. Ide len o to, koľko percent z neočkovaných tvoria tí, čo sú neočkovaní kvôli zdravotnej kontraindikácii.

Ako by malo vyzerať vedecky správne porovnanie

       Aby sa minimalizovali všemožné rušivé vplyvy bolo by treba vykonať klinickú štúdiu. To je taká, kde výskumníci majú do činenia so skutočnými pacientmi, či už ide o zvieratá alebo ľudí. Naproti tomu v epidemiologických štúdiách výskumníci pracujú iba s nesúrodo zozbieranými údajmi o pacientoch od množstva iných ľudí (zdravotníkov, štatistov), takže tam ide o nechvalne známe „presné počítanie s nepresnými číslami,“ i keď aj o presnosti počítania by sa v tom-ktorom prípade dalo polemizovať. Klinická štúdia je potrebná v prvom rade na jednotnú diagnostiku, tzn. aby ten-ktorý zdravotný problém bol u všetkých testovaných osôb diagnostikovaný na základe dokonale totožných kritérií rovnako, aby nedochádzalo ku skresleniam typu „jeden lekár pri týchto príznakoch stanovuje takúto diagnózu a iný lekár pri tých istých príznakoch inú diagnózu“.

       V štúdii treba sledovať niekoľko tisíc novorodencov, ideálne z rôznych kútov sveta (z toho istého miesta vždy aspoň niekoľko desiatok). Rádovo tisíce sú potrebné na zistenie problémov s pravdepodobnosťou výskytu okolo 1:1000, ešte lepšie by boli desaťtisíce či státisíce účastníkov (zistili by sa aj ešte zriedkavejšie problémy), ale čím viac účastníkov, tým drahšia štúdia a tým aj menšia pravdepodobnosť, že sa nájde niekto, kto ju zaplatí.

       Tak ako u iných liekov, ktoré sa skúmajú prinajmenšom po dobu ich predpokladanej účinnosti (či dokonca dvojnásobok tejto doby), aj klinická štúdia očkovania by mala trvať prinajmenšom po dobu predpokladaného účinku vakcíny, čo znamená (keď zoberieme do úvahy vakcíny proti tetanu, účinné u drvivej väčšiny očkovaných najmenej 20–25 rokov) najmenej 20 rokov.

       Správna štúdia by mala porovnávať deti štandardne očkované s deťmi vôbec neočkovanými (presnejšie: „očkovanými“ poctivým placebom), a to nielen čo do výskytu tých chorôb, proti ktorým sa štandardne očkuje, prípadne výskytu prenosných (vírusových, bakteriálnych) chorôb ako takých, ale aj čo do výskytu akýchkoľvek iných zdravotných problémov, vrátane tých, ktoré by sotva-kto s očkovaním spojil (trebárs úrazy, autonehody, zlomeniny či chorobné sklony ku kriminalite). Pri troche fantázie totiž možno nájsť hodnovernú hypotézu o spojitosti očkovania s naozaj všeličím. Napr.: očkovanie môže zvyšovať spotrebu vitamínu D, ktorý je dôležitý ako pre imunitu, tak aj pre dostatočné vstrebávanie vápnika z potravy a následne pre stavbu silných kostí pomocou tohto vápnika, takže (očkovaním vyvolaný) nedostatok vitamínu D zvyšuje pravdepodobnosť krehkých kostí a tým aj zlomenín. Na záver štúdie by teda mala byť vyhodnotená celková chorobnosť v očkovanej i neočkovanej skupine.

       To, ktoré deti sú očkované a ktoré nie, by nemali vedieť ani rodičia, ani deti, ani výskumníci — až do uzavretia štúdie po 20 či viac rokoch od jej začiatku, — aby sa vylúčil placebo či nocebo efekt, čiže aby nedošlo k zlepšeniu (placebo) či zhoršeniu (nocebo) zdravia testovaného jedinca len na základe viery, že podaná (v tomto prípade očkovacia) látka zdravie zlepšuje/zhoršuje. Toto sa nazýva dvojité zaslepenie, čiže ani skúmané osoby (a ich blízki), ani skúmajúce osoby (výskumníci) nevedia, kto dostal placebo/nocebo a kto skutočnú účinnú látku (vakcínu). V praxi sa to môže urobiť tak, že sa tabuľka s priradením jednotlivých účastníkov štúdie do skupín (účinná látka vs. placebo) uloží do trezoru a vyberie sa z neho až po ukončení zberu údajov (po tých 20 či viac rokoch). Jednotlivé ampulky (resp. predplnené striekačky) by mali byť označené tak, aby výskumníkovi ani pacientovi nebolo jasné, či ide o placebo alebo účinnú látku (skutočnú vakcínu), ale aby zároveň bolo zabezpečené, že člen placebo skupiny vždy dostane placebo a člen druhej skupiny vždy dostane účinnú látku (vakcínu). Pre výskumníka/pacienta teda musí placebo vyzerať úplne rovnako ako skutočná vakcína, rozdiel môže byť len v nejakom kóde/čísle, z ktorého nedokáže vyčítať, či ide o placebo alebo skutočnú vakcínu.

(článok pokračuje pod červeným rámčekom)

       Rozdelenie účastníkov do skupín by malo byť náhodné, cuzím slovom randomizované. Tým sa (aspoň pri vyššom počte účastníkov) zbavíme skreslení typu „výživnejšia strava“ alebo „menej znečistený vzduch“. Toto je mimoriadne dôležité, lebo v opačnom prípade by sme museli zvažovať veľké množstvo rôznych rušivých faktorov, čo by štúdiu mimoriadne skomplikovalo a zároveň aj učinilo oveľa náchylnejšou na chyby (podľa toho, akú váhu by sme subjektívne priradili tomu-ktorému rušivému faktoru). Randomizácia teda štúdiu dramaticky spriehľadní a zjednoduší. Ak však chceme dosiahnuť rozumné výsledky, malo by byť v procese rozdeľovania prihliadnuté na rôzne podkategórie, ktoré sa javí byť zmysluplné sledovať (napr. rasa, pohlavie, vzdelanie rodičov, sociálny status, miesto bydliska), aby v rámci každej podkategórie bol približne rovnaký počet účastníkov zaradený do placebo skupiny ako do skupiny s účinnou látkou. Tieto podkategórie treba teda vypichnúť ešte pred procesom náhodného rozdeľovania. Pravda, ak nás to vôbec zaujíma. Jednoduchšia štúdia by nemusela sledovať žiadne podkategórie.

       Takže aby sme to zhrnuli, na skutočne vedecké posúdenie bezpečnosti očkovania potrebujeme zistiť celkovú chorobnosť (vrátane úrazovosti a duševných problémov) štandardne očkovaných detí oproti úplne neočkovaným deťom štúdiou, ktorá bude:

1. klinická,
2. dvojito zaslepená,
3. so skutočným placebom (úplne neúčinnou látkou, napr. fyziologickým roztokom),
4. dlhodobá (najmenej 20 rokov, ak počítame s 20-ročnou účinnosťou aspoň jedného z aplikovaných očkovaní),
5. randomizovaná (ak sledujeme podkategórie, tak všetky treba rozdeliť medzi očkovaných a neočkovaných približne pol-na-pol),
6. s niekoľkými tisíckami (ešte lepšie desaťtisícami či stotisícami) účastníkov,
7. (ako bonus) s účastníkmi zo zemepisne výrazne odlišných miest (na odhalenie vplyvu životného prostredia), napr. vidiek/malé mesto/veľkomesto, rôzne krajiny, podnebné pásma, pobrežie mora/vnútrozemie apod.

Jestvujúce údaje

       V skutočnosti, žiaľ, nebola vykonaná žiadna štúdia očkovania, spĺňajúca vyššie uvedené kritériá tzv. medicíny založenej na dôkazoch (Evidence Based Medicine = EBM), a to ani bez bonusu (bez požiadavky č. 7).

       Máme nanajvýš tak národné registre jednotlivých vybraných ochorení, ktorých nie je veľa a spravidla neobsahujú údaje o očkovaní, takže sa z nich nedá zistiť, či očkovaní majú vyššie alebo nižšie riziko daného ochorenia.

       Okrem toho máme Epidemiologický informačný systém, ktorý eviduje výskyt niekoľkých desiatok (rozhodne nie všetkých) prenosných ochorení na Slovensku, neeviduje však výskyt prenosných ochorení u občanov Slovenska, pracujúcich či z iného dôvodu dlhodobo pobývajúcich v zahraničí. A tých sú státisíce, čo prinajmenšom u niektorých vekových skupín znamená aj viac než 10% obyvateľov Slovenska daného veku. To je značné skreslenie. K tomu treba pripočítať skreslenie z dôvodu prostého nezachytenia prípadu žiadnym lekárom, hlavne keď ide o ľahké priebehy choroby typu čierny kašeľ u väčšiny dospelých alebo naopak niektoré detské choroby u detí, s ktorými nestojí za to obťažovať lekára. Na pováženie je aj to, či si všetci lekári zodpovedne plnia ohlasovaciu povinnosť.

       Máme tiež značne nespoľahlivý údaj o celkovej zaočkovanosti, keďže o mnohých neočkovaných deťoch regionálne úrady verejného zdravotníctva (RÚVZ) nevedia, lebo pediater ich (v súlade s platným zákonom o ochrane osobných údajov) nikam nehlásil alebo majú pediatra v krajine, kde očkovanie nie je povinné (napr. v Rakúsku). Možno sa teda právom domnievať, že reálne je na Slovensku zaočkovanosť o poznanie nižšia, než sa oficiálne udáva.

       A nakoniec máme ešte štatistiku príčin úmrtia, z ktorej zistíme pohlavie, vek, miesto bydliska, „pitvanosť“, nie však (ne)zaočkovanosť, takže z nej nevyčítame nič o vyššej či nižšej úmrtnosti očkovaných na tú-či-onú diagnózu.

       Toľko oficiálne údaje. Popri nich jestvujú rôzne neoficiálne údaje, napr. — ako som vyššie spomínal — drvivá väčšina rodičov, čo majú aj očkované aj neočkované deti, hovorí, že tie neočkované sú o poznanie, či dokonca výrazne zdravšie.

       Potom sú tu ešte rôzne dotazníkové prieskumy, z nich asi najväčší je prieskum švajčiarskeho klasického homeopata Andreasa Bachmaira, v ktorom sa doposiaľ zúčastnilo 13.753 neočkovaných a 2.503 očkovaných osôb. Prieskum stále pokračuje, takže v čase, keď čítate tieto riadky, to už môže byť vyšší počet. Napriek všetkej snahe však takéto prieskumy nemajú váhu serióznej vedeckej štúdie, keďže dotazníky nevypĺňajú lekári-špecialisti, použijúc zdravotný záznam a výsledky laboratórnych testov, ale radoví rodičia tak nejak po pamäti. Miera nepresnosti je teda viac než značná. Tiež tu môže dôjsť (a pravdepodobne dochádza) k tzv. „selection bias“, tzn. k skresleniu nereprezentatívnym výberom. Do prieskumu sa totiž zapájajú ako na strane neočkovaných, tak na strane očkovaných v oveľa väčšej miere tí, čo s očkovaním nie sú spokojní. Naznačuje to aj fakt, že veľká väčšina z očkovanej skupiny nie je s očkovaním spokojná a viac sa už nedá očkovať (čo nemožno povedať o väčšine poslušne očkujúceho obyvateľstva). Prieskum (prinajmenšom pokým sa každý účastník nepreukáže pravým preukazom totožnosti) navyše nie je imúnny voči pokusom o zneužitie, tzn. vyslovené vymýšľanie si mien a údajov trebárs podľa telefónneho zoznamu.

       Každopádne však tento prieskum (ako aj viaceré iné prieskumy) potvrdzuje naše tušenie, že neočkované deti sú celkovo zdravšie než deti očkované.

Je spravodlivé porovnávať celkové zdravie očkovaných a neočkovaných detí?

       Je to spravodlivé na základe týchto silne nespoľahlivých údajov, pri zvážení všetkých vyššie uvedených skreslení?

       Z vedeckého hľadiska to rozhodne nie je správny postup. Čo však z hľadiska laického rodiča, ktorý vzal svoj sedliacky rozum do hrsti?

       Plošné (a obzvlášť povinné) očkovanie by malo byť drvivej väčšine očkovaných viac na prospech než na škodu. Ak by to bolo opačne a rodičia by o tom vedeli, nedávali by svoje deti vôbec očkovať, leda tak v prípade, že by to boli rodičia-sadisti. Väčšine rodičov asi budú ukradnuté prenosné ochorenia s pravdepodobnosťou nákazy a vážneho (život ohrozujúceho) priebehu či trvalého poškodenia zdravia v ráde 1 k niekoľko desiatkám miliónov ročne (čo je na Slovensku prípad tetanu a s ešte nižšou pravdepodobnosťou záškrtu a detskej obrny). Samozrejme, najprv by o tomto fakte museli byť rodičia pravdivo informovaní, čo väčšinou nie sú. Pravdepodobnosť nejakého vážnejšieho úrazu, ťažkej autonehody či zásahu bleskom je totiž vyššia než pravdepodobnosť dostať na Slovensku tetanus, záškrt či vírusovú detskú obrnu. Pritom proti takému zásahu bleskom človek bežne nerobí nijaké zvláštne opatrenia (teda až na bleskozvody, ale tie riešia ochranu domu, nie ochranu jednotlivého človeka) a už vôbec si kvôli takejto prevencii krajne nepravdepodobnej udalosti človek nedáva nič pichnúť do tela, tobôž nie niečo principiálne jedovaté.

       Preto bežného rodiča-laika bude oveľa skôr zaujímať celková chorobnosť dieťaťa (všetky choroby a úrazy dokopy) než to, či nejaká jednotlivá choroba sa u nás vyskytuje s pravdepodobnosťou 1:20.000.000 (cca výskyt na Slovensku raz za 4 roky, čo je prípad tetanu, aj to všetko u dôchodcov) alebo 1:5.000.000 (cca výskyt na Slovensku raz za rok), čo je stále oveľa menej než pravdepodobnosť zásahu bleskom.

       A hoci to ešte niektorí „popierači holokaustu“ (typu Neveriaci šarlatáni apod.) stále neprijali (ich ideológia im to akosi nedovoľuje), aj keď stále ešte nemáme k dispozícii serióznu vedeckú štúdiu, čo by to dokazovala nado všetku pochybnosť, predsa len všetko nasvedčuje tomu, že neočkované deti sú v priemere celkovo výrazne zdravšie než deti očkované.

       Neveriaci šarlatáni síce potom môžu namietať, že vyššej chorobnosti očkovaných nie je na vine očkovanie, ale to, že sa rodičia zodpovednejšie starajú o neočkované deti v snahe vynahradiť im iným spôsobom „chýbajúce“ očkovanie, hoci to neobstojí u rodičov, čo majú aj očkované aj neočkované deti, o ktoré sa starajú rovnako. Takáto námietka však nie je ničím iným, než potupným priznaním si faktu, že nie očkovanie, ale práve tie ostatné opatrenia, ktoré neočkujúci rodičia spravidla robia a očkujúci spravidla nerobia, majú na zdravie detí oveľa lepší vplyv. A ak trváme na tom, že očkovanie je pre zdravie väčšiny detí skôr prínosom než škodou, tak potom o to viac, pretožie tie ostatné opatrenia nielenže úplne vynahradili pozitívny účinok očkovania, ale ho ešte aj výrazne predbehli, v niektorých ohľadoch aj mnohonásobne.

       A hoci si to ja osobne nemyslím (predpokladám, že očkovanie má u priemerného dieťaťa skôr záporný účinok na jeho zdravie, čo podporujú aj niektoré štúdie), logika veci je jasná: ak je lepšie zdravie neočkovaných spôsobené nie absenciou očkovania ale lepšou stravou, pohybom, výchovou apod., tak tieto opatrenia majú na zdravie detí oveľa blahodarnejší vplyv než očkovanie a je teda vskutku namieste s plošným očkovaním prestať sťaby s pomerne neúčinnou praktikou a obmedziť výkon očkovania len na prípady, kedy je prakticky isté, že bude viac na úžitok než na škodu, pričom niet iného, dostupného, účinnejšieho a menej rizikového opatrenia voči danej chorobe. Namiesto plošného očkovania treba teda zaviesť skôr masovú osvetu o zdravej výžive, pohybe, výchove apod., čoho výsledok bude oveľa pozitívnejší než výsledok plošného očkovania.

       Takže hoci z prísne vedeckého hľadiska je na základe dostupných (nespoľahlivých/nedostatočných) údajov porovnávanie celkového zdravia očkovaných a neočkovaných detí nekorektné, predsa však má istý zmysel a po domyslení si dôsledkov dáva rodičom určité, pomerne významné vodítko v ich rozhodovaní o (ne)očkovaní.