„Kolektívna imunita“ — pomýlená veda a zlyhania plošného očkovania
International Medical Council on Vaccination — 5.VII.2012 — Dr. Suzanne Humphries
Pôvodný článok „“Herd Immunity.” The flawed science and failures of mass vaccination“
z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.
Z často papagájovanej vety „potrebujeme kolektívnu imunitu“ vyplýva, že ak sa 95% obyvateľstva stane „imúnnymi“ voči nejakej chorobe pomocou očkovania, dosiahneme cieľovú úroveň imunity a choroby budú buď vyhubené, alebo aspoň pod kontrolou. Táto veta je druhou najčastejšie používanou zbraňou očkovačov, hneď po vete „pravé kiahne a vírusová detská obrna boli vyhubené očkovaním“. „Kolektívna imunita“ je triumfom v rukách obrancov očkovania v televízii, na internete, v lekárskych časopisoch a novinách, kde nám hovoria, prečo by sme sa mali dať zas a znovu očkovať po celý život, a to zvyšujúcim sa počtom vakcín.
Dr. Paul Offit sa usmial a použil túto kartu, keď pokútne ponúkal svoju knihu na TV kanále Comedy Central, keď sa ho Steven Colbert vtipkujúc opýtal: „Ak očkovanie tak dobre funguje u Vás, prečo by som sa mal dať zaočkovať ja?“ Dr. Mark Segal vytiahol túto kartu na Fox News, keď JUDr. Mary Holland výstižne popísala problém poškodenia zdravia očkovaním a stratu možnosti žalovať výrobcu vakcíny v dobe vynucovaného a povinného očkovania. Dr. Segal okrem toho, že okázale vyslovil niekoľko nepravdivých obvinení a tvrdení, predviedol aj svoju dobre nacvičenú recitáciu, keď namiesto odpovede na skutočnosť, že obete očkovania nemajú v USA nijaké právo žalovať výrobcov vakcín o odškodné, začal poslucháčov zastrašovať opakovaním dogmy o „kolektívnej imunite“.
Hystéria okolo kolektívnej imunity nanešťastie vytvára priepasť nevraživosti medzi tými, čo očkujú, a tými, čo odkladajú niektoré očkovania na neskôr, odmietajú niektoré očkovania alebo odmietajú očkovanie ako také.
Od počiatkov očkovania je len málo dôkazov o tom, že by očkovanie mohlo byť zodpovedné za vyhubenie nejakej choroby, dokonca ani v prípade, že bola dosiahnutá zaočkovanosť, ktorá je údajne potrebná na dosiahnutie kolektívnej imunity. Napriek tomu celebritní lekári hulákajú, že váš neočkovaný sused je pre vaše dieťa tou najväčšou hrozbou, ako keby očkovanie bolo jediným možným spôsobom, ako predísť chorobe a zostať zdravý.
Akoby to nestačilo, toto nútenie k očkovaniu sa odohráva v prostredí, kde Svetová zdravotnícka organizácia (World Health Organization = WHO) a výrobcovia očkovacích látok boli obvinení zo škandalózneho zavádzania o rizikách chorôb a o bezpečnosti i účinnosti očkovania. Ak sú tieto obvinenia pravdivé, čo podľa mňa sú, tak nás mocné vládne orgány, ktoré buď nerozumejú rizikám očkovania alebo im je to jedno, systematicky menia, manipulujú a spôsobujú nám choroby. Hovoria nám, že zdravie stáda je dôležitejšie než život ľubovoľného jedinca, a teraz v USA nemáte nijakú možnosť domôcť sa spravodlivosti právnou cestou, keď vašu malú ovečku poškodí ľubovoľná očkovacia látka, a to bez ohľadu na akékoľvek okolnosti.
Otázka peňazí
Počet obyvateľov zemegule počas uplynulých 200 rokov, počas ktorých sa očkovalo, ohromne vzrástol, čo dnes činí dosiahnutie kolektívnej imunity ešte drahším a ešte nemožnejším, než bolo kedykoľvek predtým. Koľko miliárd ľudí treba očkovať koľkokrát, aby sme vyhubili jednu jedinú chorobu na základe teórie o očkovaním vyvolanej kolektívnej imunite? Koľko to bude stáť? Započítajte do toho cenu vakcín, cenu chladiaceho reťazca, odmeny pre očkujúcich zdravotníkov a náklady na odstránenie nebezpečného odpadu. Pozrime sa napr. na vakcínu proti ovčím kiahňam, ktorú CDC dostane so zľavou za 7,25 $ (amerického dolára) za jednu dávku. Každé dieťa dostane 2 dávky. Sčítanie ľudu v USA zistilo, že v USA je 25,7 milióna detí do 5 rokov. Len cena vakcín na zaočkovanie všetkých týchto detí — bez posilňovacích dávok vo vyššom veku, bez chladenia, bez odmeny lekárovi a bez nákladov na spracovanie odpadu — vyjde vládu na 372.650.000 $. V ostatnom čase sa ukazuje, že očkovanie proti ovčím kiahňam zlyháva, ale zisky z vakcín stále rastú. Po tom, čo členovia stáda v dôsledku očkovania prestali jeden na druhého prenášať prirodzenú imunitu, vzrástol výskyt pásového oparu (herpes zoster). Odpoveďou je viac dávok vakcín pre deti a vakcína proti pásovému oparu pre dospelých. Tu nájdete nedávno zverejnený článok z lekárskeho časopisu, ktorý popisuje zlyhanie kolektívnej ochrany očkovaním proti ovčím kiahňam. V inom spise Dr. Goldman hovorí:
„Pred zavedením plošného očkovania proti ovčím kiahňam prekonalo 95% dospelých prirodzené ovčie kiahne (spravidla ako deti v (pred)školskom veku). Tieto prípady boli spravidla neškodné a viedli k dlhotrvajúcej imunite,. Toto vysoké percento jedincov s dlhodobou imunitou bolo narušené plošným očkovaním detí, ktoré v najlepšom prípade poskytuje len 70% až 90% očkovaných osôb imunitu, ktorá je dočasná a zatiaľ nevieme, ako dlho trvá. Očkovanie teda posúva náchylnosť ochorieť na ovčie kiahne do rizikovejšieho obdobia dospelosti, v ktorom je 20x vyššie riziko úmrtia na ovčie kiahne a 15x vyššie riziko pobytu s ovčími kiahňami v nemocnici — v porovnaní s ovčími kiahňami v detstve. Prirátajte k tomu nežiaduce účinky vakcín proti ovčím kiahňam a proti pásovému oparu, ako aj zvýšené riziko pásového oparu u dospelých počas odhadom 30–50 rokov. Program plošného očkovania proti ovčím kiahňam si teraz vyžaduje posilňovacie dávky (preočkovania). Tie sú však menej účinné než prirodzená imunita, ktorá tu bola pred schválením očkovacej látky proti ovčím kiahňam.“
V Indii sú lekári znepokojení z toho, že zisky výrobcov vakcín dostali prednosť pred ochranou ľudských životov vďaka odporúčaniam očkovať každé dieťa novšími a drahšími očkovacími látkami. Dr. Jacob Puliyel popisuje tieto problémy:
„Analýza, zverejnená v časopise The Lancet, ukázala, že očkovanie proti pneumokokom zabráni len 4 prípadom zápalu pľúc u 1000 detí. Náklady na očkovanie 1000 detí sú 12.750 $ (nerozumiem, kde berú v Indii tak lacné vakcíny proti pneumokokom, pretože na Slovensku to vyjde bez odmeny očkujúcemu lekárovi len za vakcíny na prinajmenšom 38.154 € — pozn. prekl.). Liečba 4 prípadov zápalu pľúc podľa liečebného postupu WHO vyjde v Indii na 1 $. V Indii prevládajúce kmene pneumokokov sú takmer všetky citlivé na lacné antibiotiká, ako napr. penicilín. V USA, kde sa očkuje proti pneumokokom už pekných pár rokov, nastal posun v zastúpených kmeňoch: namiesto kmeňov, pokrytých vakcínou, nastupujú iné kmene. Ako na potvoru sú tieto nové kmene odolnejšie voči antibiotikám. Očkovanie jednoducho problém s pneumokokmi zhoršilo. Napriek tomu sa toto očkovanie pretláča v Afrike i Ázii… Vôbec to nie je o záchrane životov v chudobných krajinách. Je to len a len o zarábaní peňazí. Tieto organizácie a ich sponzori si chcú chrániť svoje zisky. Etika ich veľmi nezaujíma.“
Zisky výrobcov očkovacích látok a vlády musia byť ohromné.
CDC je súčasťou obchodu s vakcínami. Členovia poradného výboru CDC pre očkovanie sú platení výrobcami očkovacích látok (rovnako tak niektorí členovia slovenskej Pracovnej skupiny pre imunizáciu). Sanofi-Pasteur, Merck a ďalší výrobcovia vakcín sa obzvlášť snažia zamestnávať zamestnancov CDC, akonáhle týmto skončia pracovné zmluvy. Vzťahy medzi výrobcami a zamestnancami CDC boli v podobe (okrem iného): zdieľania patentov na vakcíny, vlastníctva akcií výrobcu vakcín, platieb za výskum, platieb za sledovanie testov očkovacej látky alebo financovania vysokoškolských katedier. Vďaka zákonu z roku 1980 je teraz CDC držiteľom desiatok licenčných dohôd. Má tiež početné rozpracované projekty spolupráce na nových vakcínach.
Veda?
Aká veda sa skrýva za vierou, že stádo možno ochrániť zaočkovaním dostatočného počtu oviec? Alebo že akákoľvek choroba na tejto planéte bola vyhubená očkovaním?
Nedávno mi jeden očkovač povedal: „kolektívna imunita je len definíciou a tak vlastne môže byť chybná.“ Ale predpoklad, že 95%-ná zaočkovanosť dáva stádu šancu na vyhubenie nejakej choroby alebo na lepšie zdravie, môže byť mylný. Vráťme sa späť v čase a pozrime sa, odkiaľ pravdepodobne pochádza myšlienka, ktorá stojí za touto definíciou. Dr. Arthur W. Hedrich v roku 1929 študoval prirodzený výskyt osýpok.[1]
„Na základe prieskumov z terénu od viacerých pracovníkov usudzujeme, že približne 95% detí v mestách prekoná osýpky pred 15. narodeninami“
Pred vynájdením očkovania proti osýpkam prichádzali epidémie osýpok v 2- až 3-ročných cykloch a 95% obyvateľstva si voči nim vytvorilo imunitu do svojich 15. narodenín.
Pôvodná myšlienka, že očkovanie môže posilniť túto kolektívnu imunitu, predpokladala, že dochádza len k jednej klinickej udalosti a že prekonanie osýpok znamená celoživotnú imunitu. Ale v časoch, keď choroby voľne obiehali, to tak nebolo. Očkovačom nedochádza, že telo sa najúčinnejšie bráni pri opakovaných stretoch s danou chorobou. Snažia sa to napodobniť posilňovacími (booster) dávkami (preočkovaním). Ale očkovací kalendár ponecháva starších i tých najmladších ľudí oveľa bezbrannejšími voči niektorým chorobám, ktoré pred začiatkom plošného očkovania proti nim neboli pre nich hrozbou. U starších je problém v tom, že očkovaním vyvolaná imunita je krátkodobá a antigény už v obyvateľstve neobiehajú. Malé deti zase trpia tým, že ich matky im už nemôžu dojčením poskytnúť protilátky typu IgA, keďže tie sa vytvárajú len po prirodzenej nákaze, ktorú ich matky už vďaka očkovaniu spravidla neprekonali. Očkovanie proti ovčím kiahňam spôsobuje starším ľuďom vyššiu náchylnosť na pásový opar, pretože vďaka očkovaniu teraz prišli o sústavný a neškodný opakovaný kontakt s deťmi, chorými na ovčie kiahne.
Očkovací nadšenci namiesto toho, aby prišli na to, prečo veľmi malý počet ľudí ochorie na nebezpečné invazívne choroby, radšej odporúčajú čo najčastejšie očkovanie všetkých v snahe chrániť ich pred niečím, čo pre drvivú väčšinu z nich nikdy nebude nebezpečné. Ak sústavne robíte stery z hrdla zdravých ľudí, veľká väčšina z nich bude obsahovať údajné choroboplodné baktérie (patogény) sťaby symbiotické (neškodiace) baktérie.[2] V ľubovoľnom čase v ľubovoľnej spoločnosti kolujú Nesseriae (baktérie, spôsobujúce niektoré prípady zápalu mozgových blán), hoci v drvivej väčšine prípadov sa nestane nič okrem toho, že telo si ich všimne, ochráni sa pred nimi a človek nemá ani potuchy, že je vôbec ich nositeľom.[3] Ale teraz, keď sú vyvinuté vakcíny pre čo najviac typov týchto baktérií, je očkovanie odpoveďou na tento problém. To je typické pre dnešné choroby.
Osýpky
Je dobre doložené, že pred zavedením očkovania prispievali cykly prirodzenej nákazy ku kolektívnej imunite.[4]
„Formálny dôkaz, že ako materské protilátky, tak aj skorá nákaza danou chorobou sú potrebné pre dlhodobú ochranu, ilustroval, že sústavné cykly opakovaných nákaz majú podstatnú úlohu pri budovaní pevnej kolektívnej imunity.
V obyvateľstve, ktoré nie je sústavne vystavené danej nákaze počas raného detstva pod imunologickým dáždnikom materských protilátok alebo nie je poriadne očkované, môže vyvstať vážne riziko opakovaných ochorení.“
Očkovanie vytvára „kvázi-sterilné“ prostredie, ktoré otvára dvere možným epidémiám danej choroby.[5]
„Pokusy vyhubiť vírus osýpok alebo vírus detskej obrny odstraňujú kontakt malých detí s týmito patogénmi. Takéto kvázi-sterilné epidemiologické prostredie môže nakoniec zvýšiť riziko epidémií.“
Vieme, že to je možné, pretože v USA došlo k epidémiám osýpok v obyvateľstve na 100% zaočkovanom proti osýpkam.[6]
„Postihnutá stredná škola mala 276 študentov a bola v tej istej budove ako druhý stupeň základnej školy so 135 študentmi. Kontrola zdravotných záznamov zistila, že všetkých 411 študentov mala doložené očkovanie proti osýpkam na 1. narodeniny alebo po nich, ako to požaduje zákon štátu Illinois (USA).“
V rámci očkovacej dogmatiky, keď sa vytvorí kvázi-sterilné prostredie a dôjde uprostred neho k epidémii osýpok, jediným riešením v rámci tejto paradigmy je očkovať viac ľudí a očkovať častejšie. To však nie je kto-vie-aké riešenie tohto problému, keď zvážime, kto zostáva náchylným ochorieť dokonca aj pri plnej zaočkovanosti: bábätká a neimúnni dospelí. Vekové skupiny náchylné ochorieť sa vlastne vďaka očkovaniu vymenili. Bábätká kedysi boli chránené pred osýpkami materskými protilátkami, dospelí boli chránení opakovanými nákazami (bez príznakov choroby) a nakazené deti zvládli túto chorobu normálne a stali sa imúnnymi na dlhý čas. Takže zatiaľčo očkovanie proti osýpkam znižilo počet typických priebehov osýpok, celkovo vzaté nemuselo prospieť. A netreba zabúdať ani na početné nežiaduce účinky tohto očkovania.
Pred zavedením tohto očkovania boli matky prirodzene imúnne voči osýpkam a túto svoju imunitu odovzdávali svojim bábätkám skrz placentu i materské mlieko. Očkované matky môžu mať imunitu z očkovania, ktorá — imunologicky vzaté — nie je rovnaká ako prirodzená imunita. Jedným z najväčších rozdielov je, že očkovaním vyvolanú imunitu nemôže matka preniesť na dieťa materským mliekom.
Keďže väčšina očkovacích látok sa podáva injekčne, obídu sa tým sliznice, takže sa vytvoria len protilátky v krvi, nie však na slizniciach. Kontakt slizníc s patogénom prispieva k tvorbe protilátok v mliečnej žľaze. Kontakt dieťaťa s vírusom počas obdobia dojčenia prirodzene imúnnou matkou povedie k bezpríznakovému priebehu nákazy, ktorá povedie k dlhodobej imunite voči tomuto vírusu. Očkované matky majú nižšie hladiny presných protilátok proti danému vírusu v krvi a mlieku v porovnaní s prirodzene imúnnymi matkami a preto ich bábätká nie sú chránené:[7]
„Bábätká matiek, narodených po roku 1963, mali osýpky v 33% prípadov, ale bábätká starších matiek len v 12% prípadov. Bábätká matiek, narodených po roku 1963, sú náchylnejšie na osýpky než bábätká starších matiek. Rastúca časť bábätiek, narodených v USA, môže byť náchylná ochorieť na osýpky.“
U osýpok vidíme, že hoci výskyt klinických prípadov mohol vďaka očkovaniu klesnúť, najrizikovejšia skupina mala riziko zvýšené — ako dôsledok očkovania.
Dr. Peter Aaby vykonal množstvo výskumov osýpok v Afrike. Pôvodne sa verilo, že ochorenie na osýpky bolo spojené s potlačením imunity a vyššou dlhodobou úmrtnosťou, ale táto viera vzišla z výskumu vakcín, nie z výskumu prirodzených osýpok.[8]
„Táto viera v trvalé potlačenie imunity bola podnietená zvýšenou úmrtnosťou po vysoko-titrovom očkovaní proti osýpkam.“
Akonáhle sa dlhodobo sledovali prirodzené osýpky, zistilo sa niečo iné. Podľa Aabyho:[9]
„Ak je ochorenie na osýpky mierne, klinické osýpky z dlhodobého hľadiska nezvyšujú úmrtnosť a môžu byť spojené s celkovo vyššou schopnosťou prežiť, než keby človek klinické osýpky neprekonal. Sub-klinícké (bezpríznakové) osýpky sú bežné medzi očkovanými deťmi a nezvyšujú úmrtnosť.“
Osýpky sú najmiernejšie, ak má nakazená osoba hojnosť vitamínov A a C. Vážne komplikácie osýpok a úmrtia na ne, ktorými nás strašia, nastávajú u ľudí vyhladovaných na smrť.
Viete, že 30% prípadov osýpok u neočkovaných nie je rozpoznaných, lebo sú tak mierne?[10] Subklinické osýpky sú niečo, o čom dnes väčšina lekárov nevie. Ak osýpky nie sú rozpoznané u neočkovaných a ak vieme, že epidémie osýpok nastávajú u 100%-ne očkovaného obyvateľstva, sú prípady osýpok nerozpoznané aj u očkovaného obyvateľstva? Sú osýpky stále nažive a dobre sa im darí, len ich v očkovaných krajinách nerozpoznáme, pokým nenastane spravodajsky dobre pokrytá epidémia, ktorá sa použije na zdôraznenie dôležitosti očkovania? Ktorý lekár vie o atypických osýpkach, či dokonca hľadá ich známky?
Porozprávajte sa o osýpkach so svojou starou mamou. Spýtajte sa jej, či videla úmrtia alebo ťažké poškodenia zdravia ako následok osýpok. Osýpky neboli chorobou, ktorú by bolo treba vyhubiť. Vysoká úmrtnosť na osýpky bola v krajinách, kde boli deti podvýživené a chýbali im vitamíny, potrebné na zvládnutie tohto vírusu. Dr. Alexander Langmuir je dnes známy ako „otec epidemiológie prenosných ochorení.“ V roku 1949 vytvoril oddelenie epidemiológie toho úradu, ktorý dnes poznáme ako CDC. Bol tiež vedúcim Jednotky na sledovanie detskej obrny, ktorá bola vytvorená v roku 1955 po nešťastiach vinou nepodarených vakcín proti detskej obrne. Dr. Langmuir vedel, že osýpky nie sú chorobou, ktorú by bolo treba vyhubiť, keď povedal:[11]
„Tým, ktorí sa ma pýtajú ‚Prečo chcete vyhubiť osýpky?‘, odpovedám rovnako, ako Hillary, keď sa ho pýtali, prečo sa chce vyškriabať na Mount Everest: ‚Pretože tu sú.‘ K tomu možno dodať: ‚… a pretože sa to dá urobiť‘.“
Langmuir tiež vedel, že v čase, keď bola vyvinutá očkovacia látka proti osýpkam, úmrtnosť na osýpky v USA už klesla na minimum. Osýpky opísal ako[12]
„… samo-ohraničujúcu sa chorobu krátkeho trvania, mierne závažnú a málokedy smrteľnú …“
Očkovacia látka bola vyvinutá preto, že to bolo možné, nie preto, že by sme ju potrebovali. Osýpky nie sú vyhubené. Epidémie osýpok sa objavujú po celom svete a naďalej sa objavovať budú. A bábätká dnes nie sú chránené, pretože materské mlieko ich očkovaných matiek už neobsahuje protilátky proti osýpkam. Toľko k ochrane tých v stáde, ktorí sú najzraniteľnejší.
Pravé kiahne
„Mali sme dosť šťastia, že sme mohli osloviť ich vlastných lekárskych a zdravotníckych úradníkov. Pripomenuli sme im výskyt pravých kiahní u predtým „imunizovaných“ Filipínčanov. Pozvali sme ich na prediskutovanie ich vlastných zdravotných záznamov a poprosili sme ich, aby nás opravili, ak naše údaje a čísla nesúhlasili. Nijakej opravy sa nám nedostalo a môžeme dospieť len k záveru, že v rokoch 1918–1919 bolo oznámených 112.549 prípadov pravých kiahní a 60.855 úmrtí na ne. Systematické (plošné) očkovanie začalo v roku 1905 a od jeho zavedenia smrtnosť povážlivo vzrástla. Ich vlastné záznamy poznamenávajú, že je ťažké vysvetliť takúto smrtnosť.“
Dr. Archie Kalokerinos: „Second Thoughts on Disease“
(„Druhé zamyslenie sa nad chorobou“)
Orthopox je členom rodu Poxviridae. Predchodca vírusov kiahní nie je známy, ale štrukturálne štúdie naznačujú, že to mohol byť nejaký adenovírus alebo druh, príbuzný ako vírusom kiahní, tak aj adenovírusom. Medzi Orthopox vírusy patria kravské kiahne (vakcínia), pravé kiahne (variola) a opičie kiahne. Mutácie u týchto vírusov nastávajú, ale len veľmi zriedkavo.
Medzi októbrom 1970 a májom 1971 bol izolovaný z niekoľkých pacientov s príznakmi choroby v Západnej Afrike kiahňový vírus. Tento vírus je teraz známy ako „ľudské opičie kiahne“. Opičie kiahne dostali svoj názov podľa opíc u ktorých bol tento vírus prvýkrát objavený. Vedci teraz hovoria, že pôvodnou zásobárňou vírusu opičích kiahní nie sú opice, ale pravdepodobne veveričky. Predstavitelia WHO v roku 1976 nemali poňatia o skutočnej zásobarni tohto vírusu.[13] Dodnes to podľa CDC nie je isté.
Pravé kiahne boli prehlásené za celosvetovo vyhubené na Svetovej zdravotníckej schôdzi (World Health Assembly) 8.V.1980. Očkovanie bolo v USA zastavené v roku 1972. Kiahňové vírusy, nerozlíšiteľné od pravých kiahní, však naďalej spôsobovali ľuďom choroby.
Opiciam z oblastí susediacich s ohniskami epidémií opičích kiahní spravidla nezistia vírus opičích kiahní. Ale svište prériové, exotické hlodavce, africké potkany, plchy, veveričky a iné zvieratá tento vírus mali. Nikto v skutočnosti nevie, kedy alebo kde vírus opičích kiahní vznikol, ale javí sa byť blízkym príbuzným kravských a pravých kiahní. Všetky tri vírusy majú zásobárne v hlodavckoch, čo je dôležité, keď uvažujeme o dejinách a súčasnom šírení pravých kiahní a opičích kiahní. Dnes sú z epidémií opičích kiahní obviňované hlodavce alebo dovoz exotických zvieratiek, a nie prenos z človeka na človeka, dokonca aj keď k nemu dochádza. V minulosti boli zásobárňou pravých kiahní tiež hlodavce — počas dôb, keď ľudia jedli hlodavce ako otravu a keď bolo zamorenie hlodavcami bežné. Napriek tomu sa táto skutočnosť v diskusiách o epidémiách pravých kiahní spomína len zriedka-kedy. Počúvame len o tom, ako túto chorobu vyhubilo očkovanie.
Tento článok tvrdí, že opičie kiahne boli prvýkrát zaznamenané v roku 1970 po vyhubení pravých kiahní v Demokratickej republike Kongo. Epidemiologička Dr. Anne Rimoin z Fakulty verejného zdravotníctva Kalifornskej univerzity (University of California, School of Public Health) tvrdí, že opičie kiahne sa u ľudí prvýkrát objavili po vyhubení pravých kiahní, hoci boli na zemi tisícročia:
„Opičie kiahne pravdepodobne v strednej Afrike objavovali po tisícročia, ale až od vyhubenia pravých kiahní sa začali objavovať u ľudí.“
O tom, kedy opičie kiahne prvýkrát navštívili ľudské telo, nemáme vôbec žiadnu istotu. Presnejšie by bolo povedať, že opičie kiahne boli u ľudí prvýkrát zistené v čase, keď pravé kiahne boli na pokraji vyhubenia, a nie, že sa objavili u ľudí až vtedy. Testy na rozlíšenie jednotlivých typov kiahňových vírusov sa u drvivej väčšiny prípadov kiahní za ostatných 200 rokov nerobili.
Laboratórne diagnostické rozbory opičích kiahní pozostávajú z izolácie vírusu a elektrónovej mikroskopie, ELISA, imunofluorescentného rozboru protilátok, histopatologickej analýzy a polymerázovej reťazovej reakcie (Polymerase Chain Reaction = PCR). Nanešťastie, väčšina týchto metód je pomerne nešpecifická a nevie rozlíšiť nákazu opičími kiahňami od nákazy inými kiahňovými vírusmi.[14] Okrem PCR trpia všetky tieto metódy priveľa falošne pozitívnymi či falošne negatívnymi výsledkami, ako aj skríženou reaktivitou.
V 70. a 80. rokoch 20. storočia nevedeli biochemické testy spoľahlivo rozlíšiť medzi opičími a pravými kiahňami. Na rozlíšenie pravých kiahní od opičích sa používali testy na zvieratách. Znamenalo to naočkovať vírus králikom a sledovať prejavy kiahní. Spočiatku sa oba druhy kiahní u králikov podobajú, ale po niekoľkých dňoch sa opičie kiahne začnú odlišovať, lebo sa stanú hemoragickými (krvácavými). Podrobnejšie o tom v tejto knihe.
Problém s takýmto rozlišovaním je, že pravé kiahne vždy mohli mať aj krvácavú podobu.[15]
„Sú štyri typy pravých kiahní (variola major): bežné, pozmenené, nevýrazné a krvácavé… Krvácavé pravé kiahne majú oveľa kratšiu inkubačnú dobu a pravdepodobne ich zdravotníci spočiatku nerozpoznajú ako pravé kiahne. Očkovanie proti pravým kiahňami tiež neposkytuje veľkú ochranu (ak vôbec nejakú) proti krvácavým pravým kiahňam.“
ELISA nie je práve zlatým štandardom testovania opičích kiahní, keďže vrhá veľmi širokú sieť, a je zaťažená falošne pozitívnymi i falošne negatívnymi výsledkami.[16] Tu nájdete príručku k ELISA.
Genómy týchto troch vírusov sú nesmierne podobné a vyžadujú si technológiu, ktoré dokáže zistiť aj tieto maličké rozdiely. PCR je novším testom, ktorý prišiel na scénu v 80. rokoch 20. storočia. Tento test je iný v tom, že môže potenciálne nájsť kúsky DNA z vírusu. Pred návrhom PCR testu treba najskôr zmapovať genetický kód daného vírusu. Takže skôr, než boli vírusy pravých, kravských a opičích kiahní geneticky zmapované, nedal sa PCR test použiť na rozlíšenie medzi nimi. Prvý PCR test na opičie kiahne je z roku 1997, ale vysoko citlivý PCR test v reálnom čase sa začal používať až od roku 2006.[17] Rôzne biotechnologické spoločnosti vyvinuli rôzne testy, ktoré používajú rôzne časti DNA vírusu. Hoci je PCR v 98% prípadov vysoko citlivý, má aj svoje nevýhody, z ktorých najväčšou je kontaminácia. Žiadny test nie je blbovzdorný. Tak-či-onak, dnes je to pravdepodobne ten najlepší dostupný test na zistenie a rozlíšenie vírusov.
Teraz by už malo byť zrejmé, že počas 2 storočí očkovania proti pravým kiahňam a až do 90. rokov 20. storočia nebol dostupný žiadny test, ktorý by dokázal s istotou rozlíšiť medzi rôznymi orthopox vírusmi. Počas týchto dvoch storočí očkovania tieto vírusy pravdepodobne mutovali a niektoré kmene sa mohli vyprofilovať v dôsledku očkovania.
Môže teda niekto vedieť, koľko „pravých kiahní“ boli v skutočnosti opičie alebo kravské kiahne? Keď považujeme opičie kiahne za starobylý vírus, kde bol počas epidémií pravých kiahní? Nevolal sa vtedy „hemoragické/krvácavé pravé kiahne“?
V roku 1972 sa vedci pýtali tú istú otázku:[18]
„Je možné, že jestvuje zvieracia zásobáreň vírusov pravých kiahní? Mohli by opičie kiahne byť zdrojom nových epidémií pravých kiahní? Alebo môže vírus opičích kiahní podstúpiť určité mutácie a stať sa svojou škodlivosťou a nákazlivosťou podobný vírusu pravých kiahní?“
Podľa časopisu Scientific American (Vedecký Američan) nie sú opičie kiahne až tak zriedkavé. V rokoch 2006 a 2007 bolo v Kongu hlásených 760 prípadov opičích kiahní.
Pred a v čase vyhlásenia celosvetového vyhubenia pravých kiahní nebol ešte PCR test dostupný a rôzne kiahňové vírusy nebolo možné rozlíšiť podľa ich DNA, ale len testami na pokožke králikov, na membránach kuracích embryí a krvnými testami, ktoré boli veľmi náchylné na chyby. Javí sa mi to tak, že to, čo sa kedysi nazývalo pravými kiahňami, bolo pravdepodobne veľmi nejednoznačnou chorobou, ktorá mohla byť čímkoľvek od kravských kiahní cez dva druhy pravých kiahní až po ovčie kiahne či opičie kiahne.[19]
„Vírus opičích kiahní je blízkym príbuzným iných orthopox vírusov, ako napr. vírusu pravých kiahní (variola), a niektoré laboratórne testy nedokážu rozlíšiť medzi týmito vírusmi… V rokoch 1996–1997 prebehla epidémia opičích kiahní v Demokratickej republike Kongo, ktorá trvala vyše roka, pričom miera prenosu z človeka na človeka sa odhadovala na 78%. Epidemiologické údaje však naznačujú, že mnohé z týchto prípadov v skutočnosti mohli byť ovčími kiahňami (varicella); počet prípadov opičích kiahní a miera prenosu mohli byť nadhodnotené kvôli samo-nahlasovaniu a kvôli nedostupnosti laboratórnych testov.“
Keď bolo zastavené očkovanie proti pravým kiahňam, zrazu začali byť u ľudí diagnostikované opičie kiahne. Diagnostické metódy v týchto veľkých očkovacích kampaniach chýbali a čokoľvek, čo vyzeralo ako kiahne, sa považovalo za pravé kiahne a vykazovalo ako pravé kiahne. Rozlišovaniu sa neprikladala dôležiťosť.
Vo vakcíne proti pravým kiahňam nie je vírus pravých kiahní. Miesto neho sa na prevenciu pravých kiahní používa umelo pestovaný druh kravských kiahní, zvaný vakcínia (vaccinia). Podľa CDC tá istá vakcína účinkuje aj proti opičím kiahňam:[20]
„Pretože vírus opičích kiahní je príbuzným vírusu pravých kiahní, vakcíny proti pravým kiahňam môžu ochrániť ľudí rovnako tak pred opičími kiahňami, ako pred pravými kiahňami.
Vakcína proti pravým kiahňam účinne chráni ľudí pred opičími kiahňami, ak je podaná pred ich kontaktom s opičími kiahňami, tzn. pred veľmi blízkym kontaktom s človekom alebo zvieraťom, ktoré má opičie kiahne. Odborníci sa domnievajú, že očkovanie po nákaze opičími kiahňami môže zabrániť prepuknutiu choroby alebo učiniť ju menej závažnou.“
Hoci PCR test dokáže rozlíšiť medzi týmito tromi vírusmi, klinicky a imunologicky sú tieto vírusy tak podobné, že vírus, ktorý je vo vakcíne, údajne imunizuje aj proti zvyšným dvom vírusom. Počas epidémií všetky vyzerajú rovnako.
Po zbúraní Svetového obchodného strediska (World Trade Center = WTC) v New Yorku panovali obavy z možného bioterorizmu. 40.000 zdravotníkov a pracovníkov prvej pomoci, ako aj 450.000 vojakov bolo v roku 2003 očkovaných proti pravým kiahňam. Všetci boli infekční počas 19 dní od očkovania. Niektorých lekárov požiadali, aby sa dali zaočkovať, keď sa mali starať o tých, ktorí sa dali zaočkovať a dostali kravské kiahne, alebo o tých, ktorí sa nakazili po kontakte s nedávno očkovanou osobou.
V tom istom roku boli hlásené epidémie opičích kiahní vo viacerých štátoch USA.[21] Podľa CDC mala väčšina chorých kontakt so svišťami prérijnými, ktoré sa nakazili od hlodavcov. Avšak nie všetci chorí mali kontakt so zvieratami. Podľa správy z roku 2005 bolo zo 72 prípadov len 37 prípadov laboratórne potvrdených. 11 pôvodne hlásených prípadov vyhodili z databázy, keď splnili kritériá na vylúčenie. Zmieňuje sa nákaza človeka od človeka, hoci niektoré správy ju popierajú.
To je veľmi zvláštna zhoda okolností: v tom istom roku očkovanie a súčasne s ním epidémie kiahní. Opičie kiahne sa údajne nedajú ľahko preniesť z človeka na človeka, ale v literatúre nájdeme správu o 5-ohnivkovej reťazy prenosu z človeka na človeka a prenos opičích kiahní z človeka na človeka je dobre doložený.[22] Správa z časopisu New England Journal of Medicine len nejasne tvrdí, že:
„Počas tejto epidémie dochádzalo k šíreniu opičích kiahní z človeka na človeka len zriedkavo, ak vôbec.“
V roku 2003, kedy v USA zaočkovali pol milióna ľudí proti pravým kiahňam, v jedinom roku s epidémiami opičích kiahní v USA vo viacerých štátoch (Illinois, Indiana, Kansas, Missouri, Ohio a Wisconsin), boli zdrojom epidémie nakoniec len svište prérijové? CDC neuvádza, koľko prípadov kiahní malo kontakt s prérijovými psami, len „väčšina z nich mala priamy alebo blízky kontakt.“ Nejasnosť správ CDC dáva dôvod na pochybnosti. Iba 37 zo 72 prípadov bolo potvrdených PCR testami a 11 prípadov vylúčili z rozboru. Vylúčiť početné prípady na základe neopodstatnených dôvodov je jedným zo spôsobov ako utlmiť nepriaznivé dopady očkovacej nehody.
Uvažovať o súvise s očkovaním nie je pritiahnuté za vlasy, obzvlášť keď správy CDC hovoria, že len zhruba polovica prípadov bola potvrdená PCR testom. Očkovanie bolo dlho pomerne bežným prostriedkom na šírenie epidémií kiahní. Podľa článku z časopisu Bulletin of World Health Organization z roku 1982[23] bolo očkovanie hlavnou prekážkou vyhubenia pravých kiahní:
„Počas ostatných 24 mesiacov napr. správy z dozoru nad chorobami z Kanady a Veľkej Británie popisovali 6 a 9 prípadov komplikácií očkovania. Avšak najmenej 8 prípadov boli ľudia, ktorí sami o sebe očkovaní neboli, ale nakazili sa vírusom kravských kiahní po kontakte s osobami nedávno očkovanými. V niektorých krajinách pokračovalo očkovanie brancov do ozbrojených síl. Títo branci občas prenášali nákazu kravskými kiahňami na neočkované osoby a niektoré z týchto komplikácií budú nevyhnutne smrteľné. Vo Veľkej Británii a Fínsku sa skončilo s očkovaním brancov proti pravým kiahňam v roku 1981.“
Bez skoncovania s očkovaním by bolo nemožné zastaviť obeh pravých kiahní. Nevedie vás to k otázke: koľko prípadov pravých kiahní bolo skôr následkom očkovania než prirodzenej nákazy pravými kiahňami? Vieme, že v mestách, ako napr. Leicester vo Veľkej Británii, kde zastavili očkovanie, ubudlo pravých kiahní. A jestvuje mnoho správ o tom, že ochorenie na pravé kiahne bolo u očkovaných osôb nielen vážnejšie a smrteľnejšie, ale aj častejšie.
Nie je to zaujímavé, že vakcína proti pravým kiahňam odporuje všetkému, čo vieme o špecifickosti v imunite, že jedna vakcína pokrýva všetky druhy kiahní okrem ovčích kiahní? Viete si dnes predstaviť, že by výskumník očkovacích látok povedal, že nejakej chorobe možno predísť pomocou trochu príbuzného vírusu? Dnešné vakcíny obsahujú mnoho kmeňov a druhov toho istého organizmu. Vakcína proti detskej obrne pozostáva z 3 typov vírusu detskej obrny, vakcína proti chrípke z 2 kmeňov chrípkového vírusu typu A a jedného kmeňa typu B. Ale vakcína proti pravým kiahňam dnes obsahuje jeden z mnohých možných kmeňov príbuzného vírusu, dokonca ani nie samotného vírusu pravých kiahní (varioly). V Jennerových časoch ani srnky netušili, ktoré vírusy skončili vo vakcínach, keďže tento postup bol vtedy tak primitívny a nástroje na zisťovanie druhov vírusov neboli vtedy dostupné. (V Jennerových časoch a ešte vyše 100 rokov od jeho údajného vynálezu očkovania dokonca nikto netušil ani, čo to je vírus a že vôbec nejaké vírusy jestvujú, tzn. nikto nemal poňatia o tom, čo vlastne spôsobuje pravé, kravské či ovčie kiahne — pozn. prekl.) Napriek tomu sa verí, že tieto vakcíny s kravskými kiahňami vyhubili pravé kiahne, čo slúži ako základný kameň viery v očkovanie.
Vedci v 19. storočí a až do polovice 20. storočia nemali žiadny nástroj na rozlíšenie medzi pravými, kravskými, opičími či inými kiahňami u ľudí. O rozlišovanie sa vlastne nikto ani nesnažil, až kým táto choroba nebola vyhlásená za vyhubenú — podobne ako u vírusovej detskej obrny. Čokoľvek, čo vyzeralo ako detská obrna, ale nebolo to spôsobené vírusom detskej obrny, bolo označené za akútnu chabú obrnu.
Opičie a pravé kiahne vyzerajú pri lekárskom vyšetrení totožne. Pozrite sa na tieto dve fotografie:
Pravdepodobne nebudete vedieť povedať žiadny rozdiel medzi týmito dvomi chorobami a rovnako tak to nevie veľká väčšina lekárov. Edward Jenner a lekári 19. i 20. storočia tiež neboli schopní rozlíšiť pravé kiahne — major či minor, — opičie kiahne, kravské kiahne, ba dokonca aj ovčie kiahne.[29]
„Keď sa u človeka rozvinie ochorenie na opičie kiahne, môže byť klinicky nerozlíšiteľné od pravých kiahní, ovčích kiahní a iných príčin vezikulárnej/pustulárnej vyrážky.“
Je známe, že mnohé prípady pravých kiahní boli mierne. Tie sa nazývali variola minor a úmrtnosť u nich bola len okolo 1%. Variola major a variola minor sa nedajú rozlíšiť ani pomocou citlivého PCR testu. Na ich rozlíšenie — keďže sú takmer totožné, — bolo potrebné vyvinúť ultra-citlivý, vysoko sofistikovaný PCR test v reálnom čase pomocou skúmacej chémie MGB-Eclipse. Všimnime si, že tieto testy boli navrhnuté pomocou vírusu pravých kiahní, uloženého v laboratóriách, nie pomocou prírodného vírusu. Vedci sa museli veľmi namáhať, aby dokázali geneticky rozlíšiť tieto dva druhy, keďže sú si tak veľmi podobné. Otázkou teda je, či sú tieto vírusy naozaj tak odlišné? Rozlíšenie je absurdne prácne a náchylné na možné chyby. Loveless a kol. popisujú únavný postup rozlišovania a zradné miesta tohto testu vo svojom článku.[24] Iní výskumníci poznamenávajú, že zhruba jedna tretina vírusových bielkovín varioly minor je na 100% totožná s obdobami vo variole major a zvyšok je totožný na vyše 95%.
Myslíte, že váš lekár bude poznať variolu minor, ak ju uvidí? Alebo to nazve „ovčie kiahne“? Myslíte, že váš lekár vôbec pomyslí na pravé kiahne, keď pravé kiahne sú údajne vyhubené? Sú klinické prostriedky na zistenie rozdielov, ale len málo lekárov na to pomyslí a pri miernejších prípadoch pravých kiahní na tom aj tak nezáleží.
Mnohí veria, že pravé kiahne boli z tejto planéty vyhubené očkovaním. Aj ja som tomu kedysi verila, lebo ma to učili na lekárskej fakulte a všetci hlavno-prúdoví (mainstreamoví) lekári to papagájovali, ako keby dejinám pravých kiahní rozumeli. Po len troške štúdia začne byť zjavné, že hoci sa zdá, že pravé kiahne zmizli, nebol to dôsledok plošného očkovania.
Vakcíny od roku 1796 až do 20. storočia samozrejme neboli čistené ani jednotné, napriek tomu sú však považované za základný kameň úspechu očkovania. Vyrábali ich na farmách zo škrabancov na vemenách nakazených kráv, nahrubo ich filtrovali a zmiešali s glycerínom. Hoci dnešné očkovacie látky môžu byť vyrobené svedomitejšie, CDC priznáva, že veda, podkladajúca dokonca aj moderné odporúčania ohľadne pravých kiahní, je len o málo viac než hádanie:[25]
„… údaje o trvaní ochrany a odporúčania, ako často sa má preočkúvať, sú nedostatočné a založené vo veľkej miere na historickom precedense a názoroch odborníkov, ktorí vytvorili predchádzajúce odporúčania ACIP pre očkovania proti pravým kiahňam pre pracovníkov laboratórií, narábajúcich s orthopox vírusmi.“
A CDC ani nemá poňatia, aký titer protilátok poskytuje ochranu.[26]
„Hladina protilátok, zistená týmito testami, svedčí len o nákaze. Ochranný titer protilátok proti pravým kiahňam nie je známy.“
Domnievajú sa, že očkovanie poskytuje vysokú úroveň imunity na 3–5 rokov.
Tu je graf úmrtí na následky očkovania proti pravým kiahňam a úrmtí na pravé kiahne z Anglicka z rokov 1906–1922:
Year = rok; Number of Deaths = počet úmrtí; Vaccination Deaths = úmrtí na následky očkovania proti pravým kiahňam; Smallpox Deaths = úmrtí na pravé kiahne; Smallpox vs. Smallpox Vaccine Deaths = úmrtia na pravé kiahne v porovnaní s úmrtiami na následky očkovania proti pravým kiahňam
Zdroj údajov: písomná odpoveď lorda E. Percyho na parlamentnú otázku poslanca Marcha, adresovanú ministrovi zdravotníctva 16.VII.1923.
Úmrtí na následky očkovania je pozoruhodne veľa, okolo polovice úmrtí na pravé kiahne.
Dr. Charles T. Pearce vo svojej úvahe o očkovaní z roku 1868 napísal:
„Pozoruhodné je, že prvé dieťa Edwarda Jennera (vynálezcu očkovania proti pravým kiahňam), jeho najstarší syn, na ktorom robil pokusy, zomrel pomerne mladý na tuberkulózu. Ďalší z jeho pokusných králikov, Phipps, ktorého Jenner očkoval, taktiež zomrel na tuberkulózu.“
Ľudia očkovaní proti pravým kiahňam boli podľa záznamov vážnejšie postihnutí pravými kiahňami či tuberkulózou. Mnohí dostali tuberkulózu od chorých zvierat, použitých na výrobu vakcín. Viac v kapitole „Pravé kiahne a prvá očkovacia látka“ (PDF, 1,2 MB) z našej knihy (v angličtine).
Pravé kiahne sa prejavovali rôznymi spôsobmi (bežné, pozmenené, zhubné, krvácavé). Pravé kiahne typu minor a major sú príbuzné a nerozlíšiteľné pomocou PCR. Pravdepodobne najväčší rozdiel spôsobovala individuálna náchylnosť na chorobu. Táto náchylnosť sa určite zvýšila očkovaním nečistými vakcínami, ktoré obsahovali celú plejádu baktérií a vírusov.
Najpravdepodobnejšie je, že objavenie sa a zmiznutie epidémií malo veľa do činenia s povahou obyvateľstva a so zdravotnou starostlivosťou oň v tých časoch. Skorbut bol bežný v oblastiach s krvácavými pravými kiahňami. To nie je žiadnym prekvapením pre človeka, čo rozumie využitiu vitamínu C v tele, obzvlášť v krvných cievach.
Epidémie kiahní ustupovali v dôsledku zlepšenej hygieny a výživy. V dobách pravých kiahní väčšina ľudí žila v špine, nejedla čerstvé jedlo, ale pokazené mlieko a pokazené mäso, pila znečistenú vodu, žila medzi nakazenými hlodavcami a dlho pracovala za malú odmenu. Kiahňové vírusy sú starobylé, ale pravé kiahne sa vyvinuli na smrtonosného zabijaka, keď ľudstvo začalo čoraz viac žiť v preplnených mestách v špine, biede a zúfalstve.
Historické údaje poukazujú na skutočnosť, že očkovaní patrili v časoch očkovania proti pravým kiahňam medzi tých najviac chorých. Protesty proti očkovačom a očkovaniu proti pravým kiahňam boli ohromné.[27] Rodičia bežne radšej šli do väzenia, než aby dovolili svoje novo narodené bábätká očkovať. Celé mestá a okresy sa stavali na odpor proti očkovaniu ešte pred tým, ako boli pravé kiahne konečne prehlásené za vyhubené a toto očkovacie šialenstvo skončilo.
Očkovanie proti pravým kiahňam bolo zastavené v 80. rokoch 20. storočia, pretože pravé kiahne ustúpili a pretože so starou nebezpečnou vakcínou bolo tak veľa ťažkostí. Tie isté ťažkosti s novými — údajne bezpečnejšími — očkovacími látkami sú dôvodom ukončenia očkovania proti pravým kiahňam v roku 2003. To vzbudzuje zvedavosť, že aké asi tak mohli byť ťažkosti so starými vakcínami proti pravým kiahňam, ktoré mali dlhý zoznam bakteriálnych a iných „kontaminantov“ kvôli spôsobu, akým sa tieto vakcíny vyrábali. Po očkovaní vakcínami proti pravým kiahňam z roku 2003 boli hlásené: generalizovaná vakcínia (kravské kiahne), autoinokulácia (prenos nákazy z miesta podania vakcíny na iné miesta tela), multiformný erytém, myoperikarditída, očná vakcínia a postvakcinačná encefalitída.
Pravé kiahne boli vyhlásené za vyhubené pred tým, ako boli rôzne kiahňové vírusy rozlíšené pomocou rozboru DNA. Počas epidémií pravých kiahní sa počítali len samotné príznaky. Očkovanie bolo významným zdrojom epidémií pravých kiahní a len malá časť celosvetového stáda bola vôbec očkovaná. Keď toto všetko zvážime, ako vôbec ešte niekto môže stále veriť, že pravé kiahne boli vyhubené očkovaním?
U každej očkovaním potlačiteľnej choroby závisí miera všeobecnej hystérie od dostupnosti očkovacej látky. Akonáhle je dostupné očkovanie, daná choroba sa zrazu stane nebezpečnejšou. Pozrite sa na to, akými nebezpečnými sa stali ovčie kiahne po tom, ako bola proti nim vyvinutá očkovacia látka!
Teraz je predmetom čerstvých správ čierny kašeľ a zas a znovu počúvame o tom, ako neočkovaní narušujú kolektívnu imunitu, hoci veda nám ukazuje, že očkovaní sú najviac postihnutí čiernym kašľom.[28]
„Naše neočkované či nedostatočne očkované obyvateľstvo podľa všetkého nijak významne neprispieva k zvýšenému výskytu klinického čierneho kašľa. Prekvapivo je najvyšší výskyt tejto choroby medzi predtým očkovanými deťmi vo veku 8–12 rokov.“
Toto je najnovšia, ale nie prvá štúdia, ktorá preukázala, že 86% prípadov potvrdeného čierneho kašľa je u očkovaných osôb. Ako by vôbec mohli takéto vakcíny vytvoriť kolektívnu imunitu čo aj pri 100% zaočkovanosti?
Očkovanie proti mumpsu je neúčinné, čo ukázali dve väčšie epidémie u očkovaného obyvateľstva v USA. Napriek tomu riešením je pridať deťom ďalšie preočkovanie vakcínou, o ktorej podľa dvoch vedcov, predtým pracujúcich pre Merck, vedenie Mercku vedelo, že je neúčinná.
Jennerov pôvodný sľub bol:
„Máme vakcínu, ktorá vás ochráni na celý život pomocou jedného vpichu.“
Ale dokonca aj on sám už po 5 rokoch od vyslovenia tohto sľubu preočkúval svojich pacientov raz ročne. A keď to nevyjde s čiernym kašľom, osýpkami, príušnicami či čímkoľvek iným, úrady hovoria:
„Máme vysoko účinnú vakcínu, ak sa podá načas spolu s preočkovaniami.“
a potom
„Toto je vynikajúca vakcína, keď sa preočkuje 3x alebo 4x a keď sa budú preočkúvať aj dospelí.“
Alebo ako v prípade čierneho kašľa zavedú úplne novú vakcínu. Vo vývoji je vakcína v podobe nosného spreja pre novorodencov, ktorá sa bude podávať popri sérii už neúčinných vakcín proti čiernemu kašľu v detstve. To sa nepochybne bude propagovať ako vynikajúca kombinácia.
Cieľové dátumy pre vyhubenie osýpok sa neustále posúvajú a zo všetkých epidémií obviňujú neočkovaných alebo odmietačov očkovania. Alebo ako v prípade Pakistanu ich označia za teroristov či náboženských fanatikov kvôli tomu, že nechcú svojim deťom dopriať 30 orálnych (ústami podávaných) vakcín proti detskej obrne do dosiahnutia 5 rokov. V predchádzajúcom článku som načrtla, čo sa v skutočnosti deje v Indii a ako sú jej občania terorizovaní zo strany WHO a CDC, keď množstvo zaznamenaných ochrnutí naďalej prudko rastie.
Domnievam sa, že keď nejaká choroba vymizne, nikdy to nie je len vďaka očkovaniu. Napriek tomu sa všetky zásluhy pripisujú očkovaniu, pretože slepá viera v očkovanie má prednosť pred vedeckými dôkazmi. Dôkazy o tom, že očkovanie nebolo zas takým (ak vôbec) prínosom, sú sústavne zametané pod koberec a do oznamovacích prostriedkov hlavného prúdu sa nedostanú, takže stádo nikdy nezačuje ani slovko pravdy. Namiesto toho dostanú hlášku o „kolektívnej imunite“, ktorá neoprávnene pripisuje zásluhy očkovaniu, ktoré je vraj oveľa väčším prínosom než rizikom. V rámci hustej siete poloprávd a dezinformácií toto očkovacie náboženstvo akosi ospravedlňuje verejné prejavy rozhorčenia a strachu z neočkovaných.
Dr. Suzanne Humphries je spoluautorkou nedávno vydanej knihy „Dissolving Illusions: Disease, Vaccines and the Forgotten History“.
Zdroje
[1] Hedrich AW: „The corrected average attack rate of measles among city children“, Am J Epidemiol, 1930, 11(3):576–600
[2] Hjuler IM, Hansen MB, Olsen B, Renneberg J: „Bacterial colonization of the larynx and trachea in healthy children“, Acta Paediatr, 1995, 84(5):566–568
[3] Caugant DA, Maiden MC: „Meningococcal carriage and disease—population biology and evolution“, Vaccine, 2009, 27 Suppl 2:B64–70
[4] Navarini AA, Krzyzowska M, Lang KS, Horvath E, Hengartner H, Niemialtowski MG, Zinkernagel RM: „Long-lasting immunity by early infection of maternal-antibody-protected infants“, Eur J Immunol, 2010, 40(1):113–116
[5] tamže
[6] CDC: „Measles Outbreak among Vaccinated High School Students — Illinois“, MMWR, 1984, 33(24):349–351
[7] Papania M, Baughman AL, Lee S, Cheek JE, Atkinson W, Redd SC, Spitalny K, Finelli L, Markowitz L: „Increased susceptibility to measles in infants in the United States“, Pediatrics, 1999, 104(5):e59
[8] Aaby P, Simondon F, Samb B, Cisse B, Jensen H, Lisse IM, Soumaré M, Whittle H: „Low mortality after mild measles infection compared to uninfected children in rural west Africa“, Vaccine, 2002, 21(1–2):120–126
[9] tamže
[10] Kandpal SD, Negi KS, Khan Z, Malik A: „Measles antibody status amongst nine months to five years unvaccinated children“, 2003, Indian J Prev Soc Med, 34(1–2):8–16
[11] Langmuir AD, Henderson DA, Serfling RE, Sherman IL: „The importance of measles as a health problem“, Am J Public Health Nations Health, 1962; 52(Suppl 2):1–4
[12] tamže
[13] Arita I, Henderson DA: „Monkeypox and whitepox viruses in West and Central Africa“, Bull World Health Organ, 1976, 53(4):347–353
[14] Nalca A, Rimoin AW, Bavari S, Whitehouse CA: „Reemergence of Monkeypox: Prevalence, Diagnostics, and Countermeasures“, Clin Infect Dis, 2005, 41(12):1765–1771
[15] FDA: „Vaccines, blood and biologics / Smallpox“
[16] Ľudské proti-myšie protilátky (Human anti-mouse antibodies = HAMA) sú bežnou príčinou falošne pozitívneho ELISA testu. Človek si môže vytvoriť HAMA z rôznych dôvodov. Klinické použitie monoklonálnych myších protilátok (napr. na liečbu niektorých druhov rakoviny) často vytvára HAMA. HAMA môžu tiež vzniknúť pri náhodnom alebo pracovnom styku s cudzími bielkovinami (napr. u veterinárov, farmárov, tých, čo pripravujú potravu) alebo kvôli prítomnosti domácich zvierat v prostredí domova. Krvná transfúzia a dialýza patria medzi iné zdroje heterofilických protilátok.
[17] Fedele CG, Negredo A, Molero F, Sánchez-Seco MP, Tenorio A: „Use of internally controlled real-time genome amplification for detection of variola virus and other orthopoxviruses infecting humans“, J Clin Microbiol, 2006, 44(12):4464–4470
[18] Danilevicius Z: „Is monkeypox a reservoir of smallpox?“, JAMA, 1972, 222(13):1645–1646
[19] „Monkeypox“, Center for Food Security & Public Health, Iowa State University, Ames, Iowa, USA, 2013
[20] CDC: „Fact Sheet: Smallpox vaccine and monkeypox“
[21] CDC: „Update: multistate outbreak of monkeypox — Illinois, Indiana, Kansas, Missouri, Ohio, and Wisconsin, 2003“, MMWR, 2003, 52(27):642–646
[22] Fenner F, Henderson DA, Arita I, Ježek Z, Ladnyi ID: „Smallpox and its eradication“, World Health Organization, Ženeva, Švajčiarsko, 1988, str. 1306
[23] Arita I, Gromyko A: „Surveillance of orthopoxvirus infections, and associated research, in the period after smallpox“, Bull World Health Organ, 1982, 60(3):367–375
[24] Loveless BM, Mucker EM, Hartmann C, Craw PD, Huggins J, Kulesh DA: „Differentiation of Variola major and Variola minor variants by MGB-Eclipse probe melt curves and genotyping analysis“, Mol Cell Probes, 2009 Jun-Aug;23(3–4):166–170
[25] CDC: „Emergency Preparedness and Response / CDC Interim Guidance for Revaccination of Eligible Persons who Participated in the US Civilian Smallpox Preparedness and Response Program“
[26] CDC: „Emergency preparedness and response. Questions and Answers About Post-event Smallpox Vaccination“
[27] Durbach N: „Bodily Matters: The Anti-Vaccination Movement in England, 1853–1907“, Duke University Press Books, Durham, Severná Karolína, USA, 2004
[28] Witt MA, Katz PH, Witt DJ: „Unexpectedly Limited Durability of Immunity Following Acellular Pertussis Vaccination in Pre-Adolescents in a North American Outbreak“, Clin Infect Dis, 2012, 54(12):1730–1735
[29] Di Giulio DB, Eckburg PB: „Human monkeypox: an emerging zoonosis“, Lancet Infect Dis, 2004, 4(1):15–25
