Morálne právo na výnimku z povinného očkovania na základe svedomia, filosofického presvedčenia a osobnej viery

National Vaccine Information Center — 2.V.1997 — Barbara Loe Fisher

       Pôvodný článok „The Moral Right to Conscientious, Philosophical and Personal Belief Exemption to Vaccination“
       z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

       NVIC (National Vaccine Information Center = Celoštátne informačné stredisko o očkovaní v USA; nezisková mimovládna organizácia snažiaca sa o objektívne informovanie o očkovaní — pozn. red.) má teraz výrazne iné zloženie, než v roku 1982, keď sme spolu s Kathi Williams a Jeffom Schwartzom založili našu neziskovú vzdelávaciu organizáciu. Pred 15 rokmi (t.j. v roku 1982) členská základňa pozostávala len z rodičov, ktorých deti utrpeli poškodenia zdravia alebo zomreli po očkovaní DTP vakcínou proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu.

       Zatiaľčo naďalej zastupujeme aj mnohé rodiny, v ktorých deti alebo dospelí utrpeli vážne reakcie na DTP vakcínu, MMR vakcínu proti osýpkam, príušniciam a ružienke, vakcínu proti baktérii Haemophilus influenzae typu B, vakcínu proti nákazlivej žltačke typu B či vakcínu proti detskej obrne, a každý týždeň nám volajú rodičia detí, ktoré práve utrpeli reakciu na očkovanie, mnohí z našich aktívnych podporovateľov sú konzumenti i poskytovatelia zdravotnej starostlivosti, ktorí chcú činiť informované rozhodnutia o zdravotnej starostlivosti, vrátane rozhodnutí o očkovaní, či už za seba alebo za svoje deti.

       Mnohí rodičia, ktorí podporujú našu prácu, nemajú filosofické námietky proti konceptu očkovania a neprotestujú proti každej vakcíne. Protestujú však proti vládnym zdravotníckym úradníkom, ktorí majú moc vydierať, zastrašovať a nútiť občanov k porušovaniu svojho hlboko zakoreneného svedomia a presvedčenia, ak títo občania dospejú k záveru, že buď očkovanie vo všeobecnosti alebo (čo býva častejšie) jednotlivé vakcíny nie sú vhodné pre ich deti.

       NVIC zastupuje občanov všetkých štátov USA, ktorí podporujú právo na informovaný súhlas s lekárskym zákrokom, ktorý sa stal ústredným etickým princípom v praxi modernej medicíny a uplatňuje sa pri lekárskych zásahoch, kde hrozí vážne poškodenie zdravia alebo smrť. Samozrejmou súčasťou tohto princípu je právo odmietnuť lekársky zásah, alebo v prípade zákonov o očkovaní právo uplatniť si výnimku z povinného očkovania na základe výhrady svedomia, osobnej viery alebo filosofického presvedčenia.

       NVIC nepresadzuje zrušenie zákonov o očkovaní, čo navrhovali iné skupiny. Vždy sme však presadzovali právo na informovaný súhlas, čoby zastrešujúci etický princíp pri vykonávaní medicíny, z ktorého by očkovanie nemalo byť žiadnou výnimkou.

       Považujeme to za zodpovedný a eticky ospravedlniteľný postoj vo svetle toho, že očkovanie je lekárskym zásahom, ktorý sa vykonáva na zdravej osobe a ktorý má schopnosť spôsobiť vážne poškodenie zdravia alebo smrť tejto zdravej osobe. Pri zvážení, že

1. niet žiadnej záruky, že dobre zamýšľané vpravenie zabitých alebo živých mikróbov do tela zdravej osoby nespôsobí tejto osobe poškodenie zdravia či smrť - buď okamžite alebo s odstupom času,
2. lekárska veda nám dáva len veľmi málo varovných signálov, upozorňujúcich nás dostatočne zavčasu, že môže nastať poškodenie zdravia alebo smrť,
3. niet žiadnej záruky, že vakcína vôbec ochráni očkovanú osobu pred danou chorobou, a
4. nemáme dostatočné vedecké poznanie, akým spôsobom vakcíny — buď samostatne, alebo zároveň s inými — pôsobia v ľudskom tele na bunkovej a molekulárnej úrovni,

môžeme očkovanie oprávnene nazvať experimentálnym lekárskym zákrokom, kedykoľvek sa vykonáva na zdravom jedincovi.

       Navyše k tomu FDA (U.S. Food and Drug Administration = Úrad pre kontrolu potravín a liečiv v USA; obdoba slovenského Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv = ŠÚKL — pozn. prekl.), CDC (Centers for Disease Control and Prevention = Stredisko pre potláčanie a predchádzanie chorobám; obdoba slovenského Úradu verejného zdravotníctva = ÚVZ SR — pozn. red.) i výrobcovia vakcín otvorene hovoria, že počet osôb v pred-licenčných štúdiách vakcín je príliš malý na to, aby odhalil vzácnejšie nežiaduce účinky. Tým sa z post-marketingového dohľadu nad novými vakcínami (tzn. z dohľadu nad novým medikamentom po jeho schválení a uvedení na trh) stáva v podstate vedecký pokus. S ohľadom na to sa etický princíp informovaného súhlasu stáva ešte dôležitejším.

       Dôvod, prečo sa informovaný súhlas uplatňuje vo väčšej miere po 2. svetovej vojne ako vedúci etický princíp vo vzťahu pacient-lekár, je hlboko zakorenený v pomerne novom vednom obore politických vied, ako aj starších filosofických smeroch. V srdci zápasu medicíny s ľudským právom na informovaný súhlas s lekárskym zákrokom je problém s jednou zásadou z Hippokratovej prísahy, a to že lekár sám by mal zistiť, aký lekársky zásah bude pacientovi na osoh.

       Tento tradičný patriarchálny lekársky model je v dnešnej dobe čoraz viac odmietaný vzdelanými spotrebiteľmi zdravotnej starostlivosti a zároveň s týmto problémom je tu aj historický problém nadradenosti alopatickej medicíny, čoby jediného prostriedku na udržanie si zdravia a predchádzanie chorobám. Hnutie smerom k viac diverzifikovanému, viac-smerovému zdravotníckemu systému je fenoménom, ktorý sa neobjavuje len v USA, ale aj v mnohých iných technologicky vyspelách krajinách.

       Dnešné dni sú plné rozporov a niekedy naháňajú strach, či už spotrebiteľom alebo nealopatickým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, ktorí bojujú za právo na lepšie informácie a väčší výber v zdravotníctve, alebo alopatickým lekárom a nimi ovládaným inštitúciám, ktorým sa pochopiteľne nepáči narušenie status quo (doterajšieho stavu). Zatiaľčo spoločenská zmena nikdy nie je ľahká — či už pre toho, kto ju spôsobuje, alebo pre toho, kto jej čelí, — v osvietenej spoločnosti môže zmena častokrát predstavovať pozoruhodnú príležitosť na rast a obrodu pre každého, ak k nej pristupuje s nadhľadom a ak neprepadne mentalite typu „víťaz berie všetko“.

       Spolu so všeobecným odmietnutím historického nadradeného prístupu lekára k pacientovi a nahradením tohto prístupu pravdovravnosťou a rovnocennejším partnerstvom je povojnový koncept práva na informovaný súhlas založený na potvrdení nedoktnuteľnosti práva jednotlivca na samostatnosť a seba-určenie. Tento etický koncept, ktorý sa zrodil z tragédie nemajúcej obdobu, vyvstal ako jediná najdôležitejšia sila formujúca modernú bioetiku.

       V storočiach pred 2. svetovou vojnou sa sväté písma ako aj niektorí z najväčších filosofov v dejinách ľudstva zhodujú v tom, že samotný význam života ako takého vo veľkej miere spočíva v schopnosti jedinca zvoliť si svoj vlastný osud. Aristoteles, majstrovský obhajca empirického poznania (tzn. poznania, založeného na skúsenostiach — pozn. prekl.) a tvorca etiky cnosti, tvrdil, že múdrosť a mravná cnosť pochádzajú z vnútra každého jednotlivca, z kultivovania pocitov, ktoré nás vedie ku konaniu súcitným, pravdivým a šľachetným spôsobom. Aristotelov rešpekt k jedinečnej schopnosti človeka premýšľať a rozhodnúť sa byť cnostným presvedčil sv. Tomáša Akvinského, ktorý následne presvedčil vystrašenú Katolícku cirkev, že náboženstvo sa nemusí obávať uznať schopnosť človeka odhaľovať pravdu skrz uvažovanie a zmyslovú skúsenosť, ako aj skrz duchovné zjavenie.

       Po Protestanstskej reformácii, vedenej Martinom Lutherom, keď sa zodpovednosť jednotlivca začala považovať za dôležitejšiu než poslušnosť voči náboženskej doktríne, bolo 16. a 17. storočie svedkom dramatických vedeckých objavov, ako sú objavy Galilea Galileiho či Isaaca Newtona. Tie sa stali podhubím pre nový druh filosofov, ako napr. Thomasa Hobbesa, ktorý vytvoril vedecký systém etiky, vyzdvihujúci usporiadanú spoločnosť, štát a politické ustanovizne.

       Ku koncu 18. storočia veľký nemecký filosof Immanuel Kant tvrdil, že základný mravný princíp, známy tiež pod menom „kategorický imperatív“, je zlatým pravidlom vo svojej logickej forme, tzn. „Konaj, ako keby princíp, na ktorom je tvoj čin založený, sa mal stať z tvojej vôle univerzálnym prírodným zákonom.“ Kant tvrdil, že žiadna ľudská bytosť by nikdy nemala pristupovať k inej ľudskej bytosti ako ku prostriedku na dosiahnutie určitého cieľa, bez ohľadu na to, aký dobrý alebo žiaduci sa tento cieľ javí byť.

       Kantova filosofia však čelila britskému filosofovi Jeremymu Benthamovi, súčasníkovi Edwarda Jennera. Bentham vytvoril etickú a politickú doktrínu, známu ako utilitarizmus. Utilitarizmus je teóriou dôsledkov, tzn. posudzuje správnosť či nesprávnosť určitého činu podľa jeho dôsledkov a tvrdí, že čin, ktorý je morálny alebo etický, je ten, ktorý vyústi do väčšieho úžitku pre väčší počet ľudí. Týmto svojím dôrazom na počet ľudí Bentham vytvoril utilitarizmus v prvom rade ako vodítko pre štátnu zákonodarnú politiku a (podľa Arrasa a Steinbocka) moderné analýzy nákladov a prínosov „sú priamymi potomkami klasického utilitarizmu.“

       Utilitarizmus, ktorý mal filosofický vplyv na marxizmus, bol uplatnený vo svojej najkrajnejšej a najtragickejšej podobe vodcami Nemecka počas 2. svetovej vojny. V pozoruhodnej sérii článkov z pera lekárskych bioetikov a právnikov, ktoré boli uverejnené v JAMA (Journal of American Medical Association = Časopis Zväzu lekárov USA — pozn. prekl.) v novembri 1996, nájdeme pôsobivý opis toho, ako lekári v službách štátu uplatňovali utilitaristický prístup, že menší počet jednotlivcov možno obetovať pre šťastie väčšieho počtu jednotlivcov. Vo vedeckých pokusoch, ktoré hľadali spôsoby, ako očistiť Nemeckú ríšu od všetkej nákazy jednotlivcami, o ktorých štát rozhodol, že poškodzujú verejné záujmy, pričom medzi týchto jednotlivcov patrili aj fyzicky či mentálne postihnuté deti a dospelí, ako aj ľudia, trpiaci vážnymi chorobami, v týchto vedeckých pokusoch hrali vedúcu úlohu lekári a predstavitelia verejného zdravotníctva.

       Zo súdneho procesu s lekármi v Norimbergu vzišiel Norimberský kódex, o ktorom sa Dr. Jay Katz, profesor práva, lekár a etik na Yale University, vyjadril:

„ak nie výslovne, tak prinajmenšom v tichosti nariadil, že princíp vedeckého pokroku je podriadený vyššiemu princípu: ochrane nedotknuteľnosti osoby. Práva jednotlivcov na dôsledné seba-určenie a autonómiu má prednosť. Vedecký pokrok sa tým možno spomalí, možno snáď niekedy úplne zastaví, ale je to cena, ktorú sa oplatí zaplatiť.“

       V inom článku Dr. Katz povedal, že sudcovia Norimberského tribunálu, súc zdrvení tým, čo spoznali,

„mali víziu sveta, kde slobodné ženy a muži, po dôkladnom vysvetlení, činia svoje vlastné dobré či zlé rozhodnutia, nie však rozhodnutia vykonané na nich bez ich vedomia autoritou štátu, vedy či medicíny.“

       Bioetik Arthur Caplan v podobnom duchu hovorí:

„Norimberský kódex výslovne odmieta morálny argument, že vytvorenie výhod pre mnohých ľudí ospravedlňuje obetovanie menšieho počtu ľudí. Každý pokus, bez ohľadu na jeho dôležitosť a hodnotu, si vyžaduje výslovný dobrovoľný súhlas jednotlivca. Právo jednotlivcov na kontrolu nad svojimi telami je nadradené záujmom iných pri získavaní vedomostí alebo prínosov od nich.“

       Prvým princípom Norimberského kódexu je:

„Dobrovoľný súhlas človeka je absolútne zásadný. To znamená, že dotknutá osoba by mala mať právnu možnosť dať súhlas. Mala by mať možnosť uplatniť svoju moc rozhodovať bez zásahu akéhokoľvek prvku sily, podvodu, zavádzania, nátlaku, ľsti alebo iných podôb obmedzovania či donucovania. Mala by mať dostatočné vedomosti a pochopenie v predmetnej veci, aby mohla učiniť kompetentné a osvietené rozhodnutie.“

       Po Norimberskom kódexe, ktorý najkonkrétnejšie hovorí o používaní ľudských bytostí pri lekárskom výskume, ale podľa bioetikov a súdov v USA je tiež základom pre právo na informovaný súhlas s lekárskymi zákrokmi, obnášajúcimi riziko poškodenia zdravia alebo úmrtia, nasledovala pasáž v Helsinskej deklarácii z roku 1964 od Svetového zväzu lekárov. Podobne ako Norimberský kódex, aj Helsinská deklarácia zdôraznila ľudské právo na dobrovoľný informovaný súhlas s účasťou na lekárskom výskume, ktorá môže a nemusí byť prínosom pre jednotlivého pacienta, vedu či ľudstvo ako celok.

       Ale aj keby Norimberský kódex a Helsinská deklarácia neboli nikdy vyhlásené a nepopchli nás smerom k morálnosti prijatia ľudského práva na informovaný súhlas s lekárskym zákrokom, ktorý nás môže zabiť alebo poškodiť, stále je tu silná židovsko-kresťanská etická tradícia, ktorá ochraňuje sväté právo jednotlivca na slobodu svedomia, aj keby to bolo v rozpore s právom daného štátu. Táto sloboda sa v Katolíckom kánone považuje za tak nedotknuteľnú, že definícia mravného svedomia sa v Katechizme Katolíckej cirkvi preberá do podrobností:

„Svedomie je úsudok, pri ktorom človek rozpoznáva morálnu kvalitu určitého skutku, ktorý ide vykonať, práve koná, alebo už vykonal. Vo všetkom, čo človek robí, mal by verne sledovať to, o čom sa vie, že je to spravodlivé a správne. Skrz úsudky svojho svedomia človek vníma a rozpoznáva právne predpisy božského práva.“

       Ešte silnejšími slovami Katolícka cirkev varuje:

„ľudská bytosť by mala vždy nasledovať tento úsudok svojho svedomia. Ak by úmyselne konala proti svojmu svedomiu, viedlo by to k jej zatrateniu.“

       V Starom zákone (Starej zmluve) v Biblii, ktorý je základom židovského práva a vodítkom pri objavovaní Božej vôle pre každého, kto v židovské právo verí, Boh žiada od Abraháma, aby mu obetoval svojho syna a tým preukázal svoju vieru. Aj keď to Abrahám chce urobiť, Boh nenúti Abraháma obetovať svojho syna. V skutočnosti Boh objasní, že ľuské obete na preukázanie oddanosti nie sú vhodné. Prečo by lekári v modernom štáte mali mať moc žiadať od rodičov viac, než žiadal Boh od Abraháma?

       George Annas a Michael Grodin, obaja bioetici, hovoria:

„Kedykoľvek vojna, politika alebo ideológia zaobchádza s ľuďmi ako s vecami, všetci strácame svoje človečenstvo.“

       Alebo, ako povedal Elie Weisel:

„Keď prijmete nejakú myšlienku alebo koncept a premeníte ju na abstrakciu, tak to otvára cestu k tomu, aby boli aj ľudské bytosti premenené na abstrakcie.“

       V ľubovoľnej vojne, či už ide o vojnu, v ktorej sa ozbrojení ľudia snažia poraziť iných ľudí, alebo o vojnu, v ktorej sa ľudia napichaní vakcínami snažia vyhladiť mikróby, je ľahké pre veliteľov nazerať na nástroje takejto vojny — na ľudské bytosti — ako na veci a ako na prostriedky na dosiahnutie určitého cieľa. Ale veľká mravná tradícia židovsko-kresťanského západného myslenia nepodporuje tento nebezpečný koncept.

       Dr. David Walsh, etik a politológ, ktorý hovoril v máji 1996 na kurze o komunikácii medicínskych rizík, objasnil, že jediný prípad, kedy štát má morálne oprávnenie porušiť nedotknuteľné právo ľudskej bytosti na samostatnosť a nariadiť jej riskovať život pre štát, je keď je ohrozené holé prežitie ľudského spoločenstva. Keď sa ho počas prestávky niekoľko účastníkov kurzu spýtalo, ako sa to dotýka prenosných ochorení, Dr. Walsh odpovedal: „keď počet úmrtí, spôsobených danou chorobou v danom ľudskom spoločenstve, je vyšší než počet pôrodov.“ Zaujímavé je, že žiadna pliaga v dejinách ľudstva, dokonca ani čierny mor a rozhodne žiadne očkovaním preventabilné ochorenie, ktoré máme dnes, ba ani len epidémia AIDS, nespĺňajú toto kritérium.

       Filosof Hans Jonas nám v jednom z najlepších článkov, aké som kedy čítala na tému bioetiky, pripomína, že štát smie mať právo opýtať sa jednotlivca, či chce dobrovoľne podstúpiť riziko úmrtia v boji za to, čo tento štát označil za spoločné dobro, avšak len zriedkavo (ak vôbec niekedy) má štát morálne oprávnenie také niečo nariadiť. Podobne ako Dr. Walsh, aj Hans Jonas objasnil, aké mimoriadne okolnosti by museli nastať, aby mal štát morálne právo porušiť samostatnosť jednotlivca. Dospel k záveru:

„Nezabúdajme, že pokrok je voliteľným cieľom, nie niečím bezpodmienečne potrebným, a že obzvlášť rýchlosť pokroku nie je ničím posvätným. Zapamätajme si tiež, že pomalší pokrok v boji proti chorobe neohrozuje spoločnosť. To je síce nemilé pre tých, ktorí musia ľutovať, že konkrétne ich chorobu ešte len treba poraziť, ale spoločnosť by zaiste bola ohrozená eróziou mravných hodnôt, ktorých strata, pravdepodobne spôsobená príliš bezohľadným vedeckým pokrokom, by bola privysokou cenou za oslnivé úspechy tohto pokroku.“

       Dokonca aj Bertrand Russell, zatvrdilý agnostik a občasný vyznavač utilitaristickej etiky, varoval, že:

„náš postoj, bez ohľadu na našu etiku, môže slúžiť účelom spoločnosti len do tej miery, do akej sú osobné záujmy v súlade so záujmami spoločnosti. Je úlohou múdrych inštitúcií, aby takýto súlad vytvorili v čo najväčšej miere.“

       Povedala by som, že nie je v najlepšom záujme občanov tejto slobodnej spoločnosti, ani v záujme predstaviteľov verejného zdravotníctva, použiť štátnu moc na rozdrvenie všetkej opozície voči povinnému očkovaniu a donútenie jednotlivcov, aby porušili svoje hlboké morálne zásady. Nie je v nalepšom záujme tých z vás, čo ste hlboko presvedčení o správnosti očkovania s cieľom vyhubiť mikróby, aby vám prestali dôverovať a začali sa vás báť ľudia, ktorým nútite vakcíny, ktoré ste vytvorili a ktoré odporúčate na plošné nasadenie.

       Pre ľudí je veľmi ťažké dôverovať vládnym predstaviteľom, ktorí sliedia a poľujú na deti, aby zabezpečili ich povinné očkovanie podľa zákonov, čo stavajú ovčie kiahne na roveň pravým kiahňam a nákazlivú žltačku typu B na roveň detskej obrne. Je strašné, keď občania USA (alebo Slovenska — pozn. prekl.) žijú v strachu zo štátnych úradníkov, ktorí

• sa objavia pred dverami s predvolaním na súdne konanie vo veci zneužívania dieťaťa, ktoré rodičia nedali zaočkovať, 
• sa vyhrážajú rodičom odmietajúcim očkovanie ich ďalších detí tou istou vakcínou, čo spôsobila vážne poškodenie zdravia alebo smrť inému ich dieťaťu,
• naháňajú, spútajú a uväznia dospievajúceho za to, že nevie preukázať, že je zaočkovaný druhou dávkou MMR vakcíny,
• upierajú deťom právo navštevovať školu,
• upierajú chudobným tehotným ženám právo na jedlo a sociálne dávky, pokým všetky ich deti nie sú zaočkované všetkými vládou odporúčanými vakcínami.

       Ako by mohli ľudia veriť alebo chcieť robiť to, čo predstavitelia verejného zdravotníctva hovoria, keď žijú v strachu z nich?

       My — ako rodičia, čo poznáme a milujeme svoje deti lepšie než ktokoľvek iný, — sme podľa práva a širšieho morálneho imperatívu ochrancami našich detí, až kým nie sú dosť staré na to, aby sa sami rozhodovali o živote a smrti. My sme zodpovední za ich blaho a my sme tí, ktorí nesú žiaľ i bremeno, keď naše deti utrpia vážne poškodenie zdravia alebo zomrú z ľubovoľných dôvodov. My sme ich hlasom a podľa všetkého práva v tejto skvelej krajine a v celom morálnom vesmíre by sme mali mať možnosť činiť rozumné, informované, dobrovoľné rozhodnutia o tom, ktoré choroby a ktoré vakcíny sme ochotní riskovať — bez obáv z pomsty zo strany lekárov, zamestnávaných štátom.

       Hádajte sa s nami, vzdelávajte nás, presviedčajte nás, ale nepoľujte na nás a nenúťte nás ísť proti svojmu svedomiu.

       V mene rastúceho počtu občanov USA, ktorých NVIC zastupuje, žiadame Federálny poradný výbor pre očkovanie (National Vaccine Advisory Committee; obdoba slovenskej Pracovnej skupiny pre imunizáciu — pozn. prekl.), aby podporil tento princíp informovaného súhlasu, čo v tomto prípade zahŕňa výnimky z povinného očkovania na základe výhrady svedomia, osobnej viery alebo filosofického presvedčenia.

Literatúra

1. Annas GJ: „The Nuremberg Code in U.S. Courts: Ethics versus Expediency“,
   výňatok z: Annas GJ, Grodin MA: „The Nazi Doctors and the Nuremberg Code“, New York, NY, Oxford University Press; 1992; str. 201-222 
2. Arras JD, Steinbock B: „Moral Reasoning in the Medical Context“,
   výňatok z: Arras JD, Steinbock B: „Ethical Issues in Modern Medicine“, Mountain View, Mayfield Publishing Co; 1995; str. 1-39
3. Barondess J.: „Medicine Against Society: Lessons From the Third Reich“, JAMA, 1996; č. 276, str. 1657-1661
4. Burton Goldberg Group: „Alternative Medicine: The Definitive Guide“, Puyallup, Future Medicine Publishing, Inc.; 1994
5. Caplan AL: „The Doctor's Trial and Analogies to the Holocaust in Contemporary Bioethical Debates“,
   výňatok z: Annas GJ, Grodin MA: „The Nazi Doctors and the Nuremberg Code“, New York, NY, Oxford University Press; 1992; str. 258-275 
6. Cornford FM: „From Religion to Philosophy: A Study in the Origins of Western Speculation“, Princeton, Princeton University Press; 1991
7. Coulter HL & Fisher BL: „DPT: A Shot in the Dark“, San Diego, Harcourt Brace Jovanovich; 1985
8. Donagan A: „Informed Consent to Experimentation“,
   výňatok z: Arras JD, Steinbock B: „Ethical Issues in Modern Medicine“, Mountain View, Mayfield Publishing Co; 1995; str. 525-531
9. Goldman A: „The Refutation of Medical Paternalism“,
   výňatok z: Arras JD, Steinbock B: „Ethical Issues in Modern Medicine“, Mountain View, Mayfield Publishing Co; 1995; str. 58-66
10. Grodin MA, Annas GJ: „Legacies of Nuremberg: Medical Ethics and Human Rights“, JAMA, 1996; č. 276, str. 1682-1683
11. Grodin MA: „Historical Origins of the Nuremberg Code“,
    výňatok z: Annas GJ, Grodin MA: „The Nazi Doctors and the Nuremberg Code“, New York, NY, Oxford University Press; 1992; str. 121-144
12. Institute of Medicine: „HIV and the Blood Supply: An Analysis of Crisis Decisionmaking“, Washington, D.C., National Academy Press; 1995, str. 197-198
13. Institute of Medicine: „Adverse Effects of Pertussis and Rubella Vaccines“, Washington, D.C., National Academy Press; 1991  
14. Institute of Medicine: „Adverse Effects Associated with Childhood Vaccines: Evidence Bearing on Causality“, Washington, D.C., National Academy Press; 1994
15. Jonas H: „Philosophical Reflections on Experimenting with Human Subjects“,
    výňatok z: McKenzie NF: „The Crisis In Health Care: Ethical Issues“, New York, Meridian; 1990; str. 277-310
16. Katz J: „The Nuremberg Code and the Nuremberg Trial“, JAMA, 1996; č. 276, str. 1662-1666
17. Katz J: „The Consent Principle of the Nuremberg Code: Its Significance Then and Now“,
    výňatok z: Annas GJ, Grodin MA: „The Nazi Doctors and the Nuremberg Code“, New York, NY, Oxford University Press; 1992; str. 227-239
18. Katz J: „Informed Consent: Ethical and Legal Issues“,
    výňatok z: Arras JD, Steinbock B: „Ethical Issues in Modern Medicine“, Mountain View, Mayfield Publishing Co; 1995; str. 87-96
19. Life Magazine: „The World's Great Religions“, New York, Simon & Schuster, Inc; 1957
20. Macklin R: „Universality of the Nuremberg Code“,
    výňatok z: Annas GJ, Grodin MA: „The Nazi Doctors and the Nuremberg Code“, New York, NY, Oxford University Press; 1992; str. 240-257
21. O’Mara P: „Vaccination: The Issue of Our Times“, Mothering Magazine; leto 1996
22. Rothman DJ: „Ethics and Human Experimentation: Henry Beecher Revisited“,
    výňatok z: Arras JD, Steinbock B: „Ethical Issues in Modern Medicine“, Mountain View, Mayfield Publishing Co; 1995; str. 525-531
23. Russell B: „Religion and Science“, New York, Oxford University Press; 1961  
24. Shaw A: „Dilemmas of „Informed Consent“ in Children“,
    výňatok z: McKenzie NF: „The Crisis In Health Care: Ethical Issues“, New York, Meridian; 1990; str. 246-260
25. Sidel V: „The Social Responsibility of Health Professionals: Lessons From Their Role in Nazi Germany“, JAMA 1996; č. 276, str. 1679-1681
26. „The Bible (Old and New Testaments)“, Cleveland, The World Publishing Company
27. The Second Vatican Council: „Catechism of the Catholic Church“, Liguori, Liguori Publications; 1994, str. 438-442
28. U.S. Congress: „The Constitution of the United States of America“, Washington, D.C., U.S. Government Printing Office; 1972
29. Weindling P: „Health, Race and German Politics Between National Unification and Nazism 1870-1945“, Cambridge, Cambridge University Press; 1989  
30. Wiesel E: „Foreword“,
    výňatok z: Annas GJ, Grodin MA: „The Nazi Doctors and the Nuremberg Code“, New York, NY, Oxford University Press; 1992

Preklad a grafická úprava tohto článku zabrala prekladateľovi približne 5 hodín čistého času.