Najprv si prišli po odporcov očkovania — 3. časť

LewRockwell.com — 23.IV.2015 — Bretigne Shaffer

    Pôvodný článok „First They Came for the Anti-Vaxxers“
    z angličtiny preložil J.G. a jazykovo upravil Ing. Marián Fillo.

<<<<<<  1. časť       <<< 2. časť       3. časť

9. Ak sa objaví háklivá téma konfliktu záujmov či korupcie výskumu skrytými záujmami, jednoducho sa tomu vysmejte. Pamätajte: Písanie posmešným tónom o tvrdeniach alebo obavách iných ľudí je to isté, ako keby ste tie tvrdenia vyvrátili.

    Amy Wallace, ktorá napísala tento článok na Wired, si s tým poradila obzvlášť dobre. Nielenže sa vo svojom článku nezhovárala ani s jediným kritikom očkovania, ale ešte chytrácky vytvorila dojem, že predostrela aj ich názory, návštevou konferencie Autism One a tým že spomenula a krátko odcitovala — no pritom sa vôbec nezhovárala — s predsedníčkou Federálneho informačného strediska o očkovaní v USA (National Vaccine Information Center = NVIC) Barbarou Loe Fisher. Dobrá práca, Amy Wallace!

    Určite citujte Dr. Paula Offita ako „odborníka na očkovanie“. Nezdržujte sa spomínaním, že zarobil milióny dolárov na vakcíne proti rotavírusom, ktorú vyvinul. Vôbec, celý ten nápad odhaliť konflikty záujmov v rámci článku je od veci. A taktiež je to proti vede.

    Zástancovia očkovania radi poukazujú na štúdie, ktoré nenašli žiadne zvýšené riziko poškodenia zdravia očkovaním. Tvrdia, že tieto štúdie vyvracajú závery iných štúdií, ktoré práve ukazujú spojitosť medzi očkovaním a astmou, alergiami, autizmom a inými chorobami. Keby sme žili vo svete, kde by sa dalo veriť vedeckým ustanovizniam, že vykonávajú poctivý nezaujatý výskum a vytvárajú dôveryhodné výsledky, mohlo by nás to trochu uspokojiť. Lenže v skutočnom svete je málo dôvodov veriť výskumu okolo vakcín — a ešte menej výsledkom, ktoré ľubovoľným spôsobom hrajú do karát výrobcom týchto vakcín.

    Ak by mal niekto podozrenie, že takýto cynizmus voči vedeckej obci je vlastný iba proti-očkovacím aktivistom, pozrite sa, čo napísala Marcia Angell, bývalá šéfredaktorka prestížneho lekárskeho časopisu New England Journal of Medicine, v roku  2009:

„…konflikty záujmov a skreslenia nájdeme v prakticky každej oblasti medicíny, obzvlášť v tých oblastiach, ktoré sa vo veľkej miere spoliehajú na lieky a zariadenia. Jednoducho už nie je viac možné dôverovať veľkej časti zverejňovaného klinického výskumu, ani spoliehať sa na úsudok popredných lekárov či autoritatívnych lekárskych smerníc. Nijak ma neteší tento záver, ku ktorému som pomaly a neochotne dospela počas dvoch desaťročí na mieste šéfredaktorky uznávaného lekárskeho časopisu The New England Journal of Medicine.“

a dodáva:

„Nikto nevie, koľko dokopy vyplatili výrobcovia liekov lekárom, ale z výročných správ 9 najväčších amerických výrobcov liekov odhadujem, že to budú desiatky miliárd dolárov ročne. Takýmto spôsobom získal farmaceutický priemysel ohromnú moc nad tým, ako lekári vyhodnocujú a používajú jeho výrobky. Jeho rozsiahle väzby na lekárov, obzvlášť uznávaných lekárov z vychýrených lekárskych fakúlt, ovplyvňujú výsledky výskumu, spôsob vykonávania lekárstva a dokonca aj definíciu toho, čo už je chorobou.“

    Podobne sa v roku 2013 vyjadril lekár (a zástanca očkovania) Ben Goldacre vo svojej knihe „Skorumpovaná farmácia“:

„Celkovo vydáva farmaceutický priemysel na reklamu vo vedeckých časopisoch asi pol miliardy dolárov ročne. Tie najväčšie — NEJM, JAMA — zhrabnú po 10 či 20 miliónov dolárov, a tie menej prestížne si prídu každý na pár miliónov dolárov ročne.“

    Goldacre dodáva, že „reklama nie je jediným príjmom vedeckých časopisov od výrobcov liekov“, a spomína „prílohy“ („suplementy“) — mimoriadne vydania, sponzorované výrobcami liekov — a dotlače jednotlivých vedeckých článkov, za ktoré môžu (za každú zvlášť) dostať až milión dolárov. Spomína aj štúdiu z roku 2009, podľa ktorej sú štúdie, financované farmaceutickým priemyslom, prijímané vedeckými lekárskymi časopismi s väčšou pravdepodobnosťou než štúdie nezávislé od farmaceutického priemyslu..

    Skutočný dopad takejto moci je dobre doložený, počnúc ututlávaním podvodov, ktoré FDA (U.S. Food and Drug Administration = Úrad pre kontrolu potravín a liečiv v USA) odhalil v lekárskych pokusoch, cez zabudovanú predpojatosť v štúdiách a farmaceutické spoločnosti, zavádzajúce lekárov v otázkach bezpečnosti a účinnosti svojich výrobkov, až po obvinenia z podvodn ej činnosti, s ktorými prišli vedci, z ktorých sa stali informátori (angl. whistleblower = niekto zvnútra spoločnosti či úradu, ktorý koná nekalú činnosť, kto na túto skutočnosť upozorní verejnosť resp. orgány činné v trestnom konaní — pozn. red.).

    Nedávno dvaja vedci, bývalí zamestnanci spoločnosti Merck (u nás známej skôr pod značkou MSD = Merck Sharp & Dohme — pozn. red.) zažalovali tohto farmaceutického molocha, že:

„… úmyselne zavádzal vládu a cenzuroval, zamlčiaval a pozmenil predmetné informácie ohľadne účinnosti svojej vakcíny proti príušniciam…“

    A v auguste 2014 vysokopostavený vedec zo CDC — Dr. William Thompson — verej ne vyhlásil, že on a ďaľší výskumníci vynechali štatisticky významné údaje z článku z roku 2004, zverejnenom v časopise Pediatrics (Pediatria). Stojí za zmienku, že skoršie štúdie Dr. Thompsona zo CDC oslavoval ako konečné vyvrátenie súvislosti medzi thiomersalom (ortuťou) a autizmom nik iný než sám Dr. Paul Offit. Podľa Dr. Thompsona:

Dr. William Thompson

„z vynechaných údajov vyplýva, že černošskí chlapci, ktorí dostali MMR vakcínu pred dosiahnutím veku 36 mesiacov, mali väčšie riziko, že sa stanú autistami. Po zozbieraní údajov sa rozhodlo, ktoré zistenia budú a ktoré nebudú zverejnené, a domnievam sa, nebol dodržaný záväzný protokol štúdie.“

    V tajne nahratom rozhovore Dr. Thompson hovorí Dr. Brianovi Hookerovi:

„Mám vedúceho ktorý odo mňa žiada, aby som klamal. Tí vyššie postavení chceli urobiť určité veci a ja som na to pristal.
    …
    CDC nebolo transparentné, zmeškali sme 10 rokov výskumu, pretože CDC je teraz ochromené čímkoľvek, čo sa týka autizmu. Nerobia to, čo by mali. Obávajú sa skúmať veci, ktoré by s tým mohli súvisieť…“

    Jednoducho povedané: Vedecká mašinéria stratila akékoľvek právo na to, aby sme jej v tejto veci verili.

10. „Moja kolektívna imunita!“

    Pripomeňte svojim čitateľom naše najsvätejšie právo na kolektívnu imunitu: Právo požadovať — ak treba, tak aj pod hlavňami samopalov — aby iní prijali všetky možné opatrenia proti nákaze prenosnými chorobami, nehľadiac na riziká, ktoré z toho pre nich vyplývajú. Toto je právo, za ktoré bojovali a zomierali naši predkovia, a my sa ho nehodláme teraz vzdať.

    Vlastne nie.

    Tí, čo podporujú nútené očkovanie, argumentujú, že neočkujúci ohrozujú kolektívnu imunitu celého obyvateľstva. Myšlienka, že očkovanie môže úspešne zabezpečiť kolektívnu imunitu, je pochybná, a tiež, očkovanie — na rozdiel od mnochých detských chorôb — nezaručuje doživotnú imunitu. A neposkytuje ani stopercentnú imunitu pre samotných očkovaných ľudí. Dôležitejšie však je, že tento argument predpokladá, že „kolektívna imunita“ je niečo, na čo má každý automatické právo.

    Po stáročia si boli ľudia vedomí toho, že pobyt na verených priestranstvách nesie zo sebou určité riziká — okrem iných aj riziko nákazy chorobami od iných ľudí. Nikdy predtým ľudia neuvažovali, že majú právo požadovať od každého vôkol seba, aby prijal všetky možné opatrenia (bez ohľadu na to, akú cenu za to zaplatí), aby toto verejné priestranstvo bolo úplne bezrizikové. Ak teda môžeme, ako to tvrdia zástancovia povinného očkovania, od každého žiadať, aby sa všetkými dostupnými prostriedkami zabezpečil proti každej prenosnej chorobe, čo iné môžeme žiadať my od nich?

    Na začiatok: tí, čo sú čerstvo očkovaní živými vakcínami, by mali byť vylúčení zo všetkých verejných priestranstiev. A ak nie, prečo nie? Predstavujú predsa oveľa väčšie riziko než hocikto iný, kto nebol zaočkovaný. Aké ďaľšie praktiky by Američania medzi sebou mali prestať tolerovať? Chodenie na verejnosť počas nachladnutia? Byť zlým vodičom? Vlastniť akúkoľvek látku, ktorá by mohla u niekoho vyvolať prudkú alergickú reakciu?

    A čo superbaktérie? Čo urobíme s ľuďmi, ktorí bezhlavo nadmerne užívajú antibiotiká, čo nevyhnutne vedie k tvorbe superbaktérií? Voči antibiotikám odolné baktérie sú zodpovedné za každoročne takmer 15 000 úmrtí v USA, čo mnohonásobne prevyšuje počet úmrtí na osýpky, príušnice a čierny kašeľ dokopy z dôb pred zavedením plošného očkovania proti týmto chorobám. Môžeme za to hnať na zodpovednosť nezodpovedných ľudí, ktorí berú antibiotiká zakaždým, keď majú nejakú miernu chorobu?

    Osobne sa vyhýbam antibiotikám u seba i svojej rodiny, ako je to len možné. Nikdy som ich nepodala dieťaťu so zápalom ucha (a áno, niekoľko sme ich prekonali). Mali by tieto moje zásady byť záväzné pre každého? Keby sa tak stalo, tak tvorba a šírenie superbaktérií by značne poklesli. Takže prečo nie?

    Pre toto: Pretože vaše právo chrániť „verejné zdravie“ — nech už si pod tým predstavíte (pod vplyvom súčasnej mediálnej hystérie, poháňanej postrannými záujmami) čokoľvek — končí tam, kde začína moje telo.

    Kolektívna imunita nie je niečo na čo má každý „právo“. Je to priaznivá vonkajšia okolnosť a — podobne ako u iných takých okolností — nie niečo, čoho poskytovanie by sme mali právo požadovať od ľudí vôkol nás. A aby sme boli konkrétnejší: nemáte právo požadovať od iných rodičov, aby vystavovali svoje deti rizikám, s ktorými nie sú uzrozumení, za účelom ochrany vašich detí alebo detí kohokoľvek iného.

Hrozba povinného očkovania: tragédia verejného vlastníctva

    Môže za určitých okolností dôjsť k tomu, že šírenie choroby sa stane „útokom“? Samozrejme môže: Napríklad keď niekto, kto vie že je nakazený ebolou, nastúpi do vlaku metra a začne kašľať na všetkých naokolo. Takého človeka možno potom ľahko považovať za pôvodcu útoku. Lenže osýpky sa nedajú porovnať s ebolou (nie sú dokonca ani na federálnom zozname chorôb, ktoré podliehajú karanténe) a — napriek mediálnemu humbuku, ktorý tvrdí niečo iné — nebyť očkovaný sa nerovná byť nakazený chorobou, a už vôbec nie vedomému nakazeniu iných. Neprijatie všetkých opatrení proti nákaze možno ťažko nazvať „útokom“.

    Dokonca ani v prípade skutočne smrtonosnej choroby, ako je ebola, nemáme právo násilím nanucovať nejakú jednu konkrétnu metódu prevencie tým, ktorí sa ňou ešte nenakazili, ani vnucovať liečbu tým, ktorí už sú nakazení. Máme právo jedine vyžadovať od týchto ľudí, aby nenakazili ostatných.

    Už by malo byť zrejmé, že o žiadnej z týchto vecí by sme sa ani nemuseli baviť, keby sme žili v spoločnosti, ktorá si ctí vlastníctvo seba samého (svojho tela) a osobné vlastníctvo. V prípade rozšírenia skutočne nebezpečnej choroby — alebo choroby, ktorá predstavuje vážne riziko iba pre malú časť obyvateľstva — by sa každý vlastník nehnuteľnosti sám rozhodol, či vylúči nakazených, alebo dokonca tých, čo sa rozhodli nezaočkovať sa proti danej chorobe, ak na ňu je dostupná vakcína. Ekonóm Robert Murphy píše:

„Súkromné podniky nie sú hlúpe: nepotrebujú vládu na to, aby im prikázala, že k sebe nemajú púšťať malomocných. A ak sa napríklad nejaký cirkevný zbor rozhodne otvoriť svoje brány týmto ľuďom, má na to plné právo. (Za prejav zdvorilosti považujeme, že to bude oznámené ostatným, ktorí by potom možno nechceli do danej budovy vstúpiť, keby sa to dozvedeli.) Posledným útočiskom pre týchto ľudí by boli budovy, ktorých majitelia sú si vedomí, že tu môžu danú chorobu bezpečne uzavrieť. Ľudia potom budú tieto budovy bežne nazývať „nemocnicami“. Byť v slobodnej spoločnosti „v karanténe“ by jednoducho znamenalo, že väčšina vlastníkov (ciest, chodníkov, nákupných stredísk, hotelov, tovární…) by odmietla malomocným vstup, a tak by osoba v infekčnom štádiu choroby mala málo iných možností než ísť do liečebného ústavu.“

    Namiesto riešenia typu „jedna miera pre všetkých“, nanúteného nejakým úradom, by sa každý sám rozhodoval na základe toho, ako v níma riziko. Podniky, ktoré budú odpovedať na citlivosť voči rizikám u svojich zákazníkov, by prosperovali a tie, ktoré nie, by trpeli. A keďže nie všetci ľudia vnímajú tie isté riziká rovnako, boli by tu široké možnosti voľby: školy, ktoré prijmú neočkované deti, a školy, ktoré ich neprijmú, reštaurácie, ktoré obslúžia ľudí s ťažkými alergiami, a tie, ktoré to neurobia, parky, knižnice, kiná a iné podniky, ktoré sa zamerajú na poskytovanie služieb ľuďom so zníženou imunitou a iným zdravotne zraniteľnejším osobám, a tie ktoré to neurobia.

    Ak by nebolo verejného majetku — t.j. majetku, ktorý každý užíva, no nikto ho nevlastní (či skôr: je vlastnený štátom), — nebolo by potrebné, aby niekto niekomu vnucoval povinné očkovanie násilím. Tí, ktorí veria že očkovanie je nevyhnutne potrebné, by navštevovali podniky a zariadenia, ktoré by sa riadili prísnymi očkovacími pravidlami, a tí, ktorí tomu neveria, by chodili na miesta, ktoré by mali voľnejšie pravidlá.

    Podľa mňa by sa tento problém postupne vyriešil sám od seba. Ľudia by si uvedomili, že skutočné riziko, ktoré im a ich rodinám hrozí od nezaočkovaných ľudí, je mizivé — hlavne v porovnaní s inými rizikami, ktorým sme všetci dennodenne vystavení. Ak by nebolo verejného majetku, spravovaného ľuďmi, ktorí nie sú povinní zarobiť na náklady na prevádzku, tak väčšina vlastníkov súkromných zariadení by zistila, že im hrozí väčšia strata, ak by odopreli vstup neočkovaným, než keby im vstup povolili.

    Jedine vo svete, kde nie sú jasne stanovené vlastnícke práva, kde je veľa verejného majetku (či akože súkromného majetku, nad ktorým jeho vlastníci nemajú skutočné vlastnícke práva), môže byť konflikt medzi „verejným“ zdravím a právami jednotlivca. Zbavte sa verejného majetku a zbavíte sa tohto konfliktu — nahradíte ho nespočetným množstvom dobrovoľných rozhodnutí podľa túžob a potrieb rôznorodých ľudí.

Nech už očkovanie vnímate akokoľvek, vidina nanúteného očkovania by Vás mala poriadne znepokojiť

    Vari, tí ktorí veria v myšlienku povinného očkovania, chcú skutočne ustanoviť precedens tým, že umožnia vládnym úradom nútiť ľudí, aby si nechali do tela vpichnúť rôzne látky proti svojej vôli? Môžete podporovať nútené očkovanie detí iných ľudí, lebo si myslíte, že očkovanie je neodškriepiteľne prospešné a bezproblémové. Ale nebudete už asi tak nadšení, keď sa raz štát rozhodne, že každý si musí nechať vpichnúť do žíl nejakú ďalšiu látku.

    Naozaj chcete ustanoviť taký precedens, že budete môcť vyžadovať od svojich susedov, aby pre Vás nepredstavovali vôbec žiadne riziko? Samozrejme, s tým dôsledkom, že oni budú môcť vyžadovať to isté od Vás. Ak sa ako spoločnosť dohodneme na tom, že máme právo požadovať stopercentne bezrizikové životné prostredie, potom sú možnosti nútených zásahov do našich životov nekonečné.

    Dokonca aj keby boli tvrdenia výrobcov vakcín pravdivé a riziko vážneho poškodenia zdravia očkovaním by bolo mizivé, väčšina ľudí nemôže dopredu vedieť, či budú alebo nebudú poškodení konkrétnou vakcínou. Nikto nemá právo nútiť inú osobu, aby si vybrala toto riziko — akokoľvek malé môže byť — pred rizikami chorôb, ktorým má táto vakcína zamedziť.

    Štát už teraz rozhoduje o veľa veciach, čo môžeme a čo nemôžeme robiť so svojimi životmi: Do akých zamestnaní môžeme nastúpiť, ako a kde môžeme prevádzkovať podnikanie, aké látky nemôžeme konzumovať, koľko peňazí z toho, čo zarobíme, si môžeme nechať, ako môžeme cestovať a čo všetko musíme podstúpiť a tolerovať, aby sme vôbec cestovať mohli, kedy a kde môžeme protestovať atď. Ak neveríte, že ľudia majú právo rozhodnúť sa, čo vojde do ich tiel, potom sa musím pýtať, aké práva — ak vôbec nejaké — vlastne veríte, že ľudia ešte stále majú.

    Zdá sa mi, že okrem toho, že si môžeme vyberať partnerov, tak posledné zvyšky našej moci nad našimi životmi spočívajú v tom, že máme právo, aby nás niekto priamo nenapadol, či na to, aby nám niekto do tela nevpichoval nechcené drogy či iné látky. Ak veríte, že štát má na toto právo, tak potom v podstate nie je nič, na čo by právo nemal.

    Pro-očkovacia lobby urobila fascinujúcu prácu v tom, že podnietila u verejnosti v USA strach, a to tým spôsobom, ktorý vyhovuje jej záujmom: Strach z malých detí, ktoré možno neboli zaočkované, strach z iných rodičov, ktorí môžu prijať iné rozhodnutia než vy, strach z choroby ktorá je v civilizovanom svete oveľa menej smrtonosná než zásah bleskom. Ale vynechali jeden z najdesivejších prízrakov zo všetkých, ten ktorý má za sebou skutočné historické svedectvo o smrti a pustošení: Všemocný štát, ktorý si môže dovoliť robiť doslova čokoľvek, čo si zmyslí, s tými, ktorí žijú v jeho područí. Ak vás táto vyhliadka desí menej než nepatrná možnosť, že sa nakazíte osýpkami od môjho päťročného dieťaťa, potom — úprimne — desíte ma až na smrť.

<<<<<< 1. časť       <<< 2. časť       3. časť