Niečo k demagógiám českej vakci-celebrity (Ad: Víte, která očkování jsou důležitá?)
Ing. Marián FILLO
Jeden z českých bulvárnych časopisov pre menej vzdelané mamičky (tie vzdelanejšie predsa bulvár nečítajú) uverejnil rozhovor s prof. MUDr. Romanom Prymulom, CSc. PhD., predsedom Českej vakcinologickej spoločnosti pri Českej lekárskej spoločnosti Jana Evangelistu Purkyněho. K odbornej úrovni na strane časopisu len poznamenám, že autorka článku (Zuzana Heralová) nie je schopná správne napísať skratku ČLS JEP (chýba mäkčeň/háček na Č) a mýli si iatrogénny (lekárom spôsobený) s laktogénnym (tvorbu materského mlieka povzbudzujúcim). To ale nie je podstatné a odbornosť by od časopisu tejto triedy snáď nikto ani neočakával. Dôležitejšie sú odpovede pána profesora.
Nebudem komentovať úplne všetko, čo prof. Prymula povedal, jednak preto, lebo sčasti sú jeho odpovede pravdivé a nemožno im nič vytknúť, ale ako to už u sofistikovanej lži a propagandy býva, k veľkej väčšine pravdy sú dômyselne pridané (nie každému zjavné) lži, čo činí túto propagandu účinnejšou, jednak preto, lebo na viaceré proočkovacie katalógové akože-argumenty sme už odpovedali v minulosti a nevidím dôvod naše odpovede do zblbnutia opakovať. Takže prejdime k tomu, čo sme ešte nepreberali.
„Demokracie se vyvíjí a neexistuje nic, co by bylo chápáno uniformně. Pokud nadnesete nějaký názor vědecky najde se řada lidí, kteří se ozvou a budou se snažit dokázat, že je to obráceně. Což je dobře, pokud se to týká vědy. Tam je diskuse na místě. V jiných oborech už to tak prospěšné není.“
Aha… Takže pochybovanie o účinnosti či bezpečnosti očkovania je vyhradené vedeckým sympóziám, kam sa radový občan nedostane, a národ, na ktorom je plošné očkovanie aplikované, má len poslušne držať hubu a krok??? To mi zrovna ako veľmi demokratické nepripadá, ale pán profesor, vychovaný za diktatúry proletariátu, triedneho boja a vedúcej úlohy Komunistickej strany Československa, vidí demokraciu asi trochu inak než ja.
Všimnite si tiež ten úmyselný, nenápadne (skoro až podprahovo) vsunutý akože-kontrast medzi údajne vedeckým prístupom pro-očkovačov a (zrejme údajne nevedeckým) prístupom tých ostatných, hoci v skutočnosti je to presne opačne: tvrdenia zástancov povinného plošného očkovania nenachádzajú nijakú oporu v serióznych vedeckých štúdiách a sú to laickí (rozumej: bez oficiálneho medicínskeho vzdelania) rodičia, kto de facto vzdeláva pediatrov o očkovaní, pretože na kongresoch ich nič poriadne nenaučia, len samé marketingové frázy z brožúrok a od reality odtrhnutých „modelov“ výrobcov vakcín, dokonca verejnosti neprístupných.
Pritom na seriózne a mimoriadne dobre vedecky podložené (stovky citácií odbornej lekárskej literatúry) elaboráty medicínskeho laika Mgr. Petra Tuhárskeho (napr. „Kolektívna imunita - mýty a fakty“ alebo „Aktuálne poznatky o hliníku v úlohe vakcínového adjuvantu“) sa nikto z medicínsky vzdelaných, očkovanie podporujúcich „odborníkov“ nezmôže vecne odpovedať. Nanajvýš tak nejaké osobné útoky, ktoré však nijak neodpovedajú na vecné odborné argumenty.
„Navíc současná masmédia vychovala společnost v tom smyslu, že je zapotřebí konflikt. Ten je totiž velmi zajímavý. Proto se dostáváme do různých masmediálních půtek právě s odpůrci očkování. Jsou postaveny na konceptu jeden plus jeden a nikoho nezajímá, že ten jeden reprezentuje třeba 90 procent populace a ten druhý, který je proti, zbylých 10 procent.
Čtenář si ve výsledku odnáší názor, že „na tom asi něco bude", protože pravda je vždy někde uprostřed, a takto se názory populace posouvají. Odpůrců očkování je již poměrně významné procento, což nám snižuje proočkovanost.“
Skutočnosť je však taká, že v drvivej väčšine prípadov dostane slovo len medicínsky hlavný prúd a odmietači povinného očkovania sa v oznamovacích prostriedkoch hlavného prúdu (mainstreamových médiách) dostanú k slovu nanajvýš tak párkrát do roka. Takže je celkom dobre možné, že keby sme urobili dôkladný monitoring tlače i elektronických oznamovacích prostriedkov, ten výsledný pomer by bol niekde okolo 98% k 2%, čo je v NEPROSPECH odmietačov povinného očkovania. Presné čísla nemám, lebo nie som v stave sám popri inej práci sledovať všetky oznamovacie prostriedky v Česku i na Slovensku. Pravdou však je, že hoci sa o očkovaní hovorí/píše rádovo desiatky až stovky krát ročne, „netradičné“ názory zaznejú len zriedkavo (ročne sa to dá spočítať na prstoch). Viac priestoru sa nám dostane len v našich vlastných oznamovacích prostriedkoch, ako je trebárs aj táto stránka (www.slobodaVockovani.sk) alebo Slobodný vysielač, avšak ich sledovanosť je rádovo nižšia než sledovanosť hlavného prúdu (mainstreamu).
Po správnosti sme to teda my, kto by sa mal sťažovať na nedostatok priestoru v oznamovacích prostriedkoch, na ich názorovú nevyváženosť, tak neviem, kde berie prof. Prymula tú drzosť (de facto) sťažovať sa, že tých ich (údajných) 90% nezaberá celých 100% mediálneho priestoru.
„Jednak pediatři, kteří přicházejí do kontaktu s rodiči, jsou přetíženi řadou jiných, třeba administrativních úkolů a skutečně nemají čas si s každým povídat a vysvětlovat do nejmenších detailů, o čem očkování je. Druhým faktorem je obrovská bezbřehá škála informací na internetu.
Tady není jakákoli oponentura a dostávají se tam také informace naprosto lživé, někdy postavené na určitých polopravdách.“
Preťaženie pediatrov by v zásade šlo riešiť informačnou brožúrkou a poskytnutím príbalových letákov pred očkovaním (ako to, ostatne, nariaďuje §62 ods. 13 Zákona č. 362/2011 Z.z. o liekoch). Prípadné ďalšie otázky rodičov o očkovaní by šlo riešiť štátom (nie výrobcom vakcíny, čo je prípad Sprievodcu očkovaním) zriadenou a platenou bezplatnou telefónnou informačnou linkou a webovou stránkou (predsa len nie všetci dnešní rodičia musia mať dostupný internet, takže aj tú telefonickú poradňu treba). Povedzme si otvorene, že pri priemernom veku obvodných pediatrov cez 50 rokov, z toho vyše 20% už v dôchodkovom veku, je úplne nereálne myslieť si, že sa podarí vyškoliť všetkých pediatrov tak, aby vedeli kvalifikovane odpovedať aj na náročnejšie otázky okolo očkovania. Pravda, pediatrov rozhodne treba v otázke očkovania systematicky vzdelávať a súčasný vzdelávací systém je absolútne nefunkčný, tzn. treba ho radikálne zmeniť, ale ani pri najlepšej vôli nehrozí ani pri výbornom vzdelávacom systéme, že jedného pekného dňa budú všetci pediatri v otázke očkovania špičkovo vzdelaní a budú držať krok s aktuálnym vývojom vedeckého poznania v imunológii a príbuzných odboroch. To je zhola nemožné.
Takže treba vytvoriť nejaký ústredný štátny systém informovania o očkovaní, čo sa nedeje a akosi na to nie je vôľa. Sprievodca očkovaním je z princípu úplne nedôveryhodný, pretože ho platí výrobca vakcín Pfizer. Prečo sa tak nedeje? Prečo na to nie je vôľa? Nechceme snáď, aby boli rodičia informovaní o očkovaní a aby sa rozhodovali slobodne, vedome a zodpovedne? Ak nie, tak čo pred rodičmi zatajujeme? Nemôžem si pomôcť, ale niečo tu veľmi smrdí…
Druhá vec je, že mnoho informácií o očkovaní na internete je naozaj veľmi zavádzajúcich až vyslovene lživých, a to ako na strane očkovania, tak aj na protistrane. Sám mám s naprávaním obľúbených omylov u neočkovačov dosť práce, naposledy napr. v debate o správe o využití rakovinových buniek na výrobu vakcín. Kedysi sa na to využívali, dnes nie (prinajmenšom to nepriznáva výrobca u žiadnej vackíny, registrovanej na Slovensku) a je možné, že sa časom budú používať opäť. Dnes však nemáme (prinajmenšom to nikto nepriznáva) na trhu nijakú takú vakcínu, hoci si to mnoho neočkujúcich ľudí myslí. Alebo bunkové tkanivá, pochádzajúce z umelo potratených plodov. Mnoho ľudí si myslí, že na trebárs každú výrobnú dávku (šaržu) treba nové umelo potratené bábätko. Nevedia, že tieto bunkové tkanivá sú odobraté z umelo potratených bábätiek kedysi v 60. rokoch (teda tie, čo sa používajú v dnes registrovaných vakcínach, lebo sú aj novšie umelo-potratové bunkové tkanivá, napr. z 80. rokov, ktoré sa však doposiaľ pri výrobe u nás registrovaných očkovacích látok nepoužívajú) a potom sú umelo kŕmené a množené v laboratóriu. Aj to má síce svoje hranice, ale dá sa to v zásade robiť desiatky rokov. To síce nijak neospravedlňuje samotný čin zabitia bezbranného potenciálneho bábätka, ale je to samozrejme rozdiel — nie v kvalite ale v kvantite.
A dalo by sa ešte dlho pokračovať vymenúvaním rôznych bludov, veselo sa šíriacich v neočkujúcich kruhoch štýlom „čokoľvek je proti očkovaniu, je dobré (aj keby to nebola tak celkom pravda)“. Verejné tvrdenie takýchto dezinformácií nám — odmietačom povinného očkovania — nerobí dobré meno. Mali by sme v prvom rade hľadať čistú pravdu a nie trpieť selektívnou slepotou (vidieť len mínusy očkovania a žiadne plusy), či dokonca šíriť nepravdy a zamlčiavať údaje, svedčiace o (síce obmedzenom, ale predsa) prínose očkovania. Pri tejto príležitosti by som rád všetkých čitateľov požiadal, že keď uvidia na našej stránke čokoľvek, čo preukázateľne nie je pravda, aby ma na to upozornili a dodali mi podklady, vyvracajúce dané tvrdenie.
Potiaľ teda v poriadku, avšak pán profesor akosi (opäť podprahovo) podsúva, že tie nepravdivé informácie sú len na strane neočkovačov:
„Rodiče si pak nejsou schopní správně vybrat a mnohdy se staví do role ochránců svých dětí před očkováním, což mi připadá naprosto zvrácené.“
Rozumej: správnou voľbou a priori je očkovať. Šikovná mediálna taktika, klobúk dole! Celkom by ma zaujímalo, kto ho v tomto ohľade trénoval, pretože v porovnaní s mnohými svojimi kolegami, ktorých klamstvá sú až trápne priehľadné, prof. Prymula ide na to ozaj sofistikovane. Nuž a doklad o tom, že „naprosto lživé“ informácie šíria aj propagátori očkovania (vrátane ich českého predsedu) nájdete nižšie.
„Protože z toho vyplývá, jako by stát chtěl škodit vlastní populaci a poškodit děti tím, zeje očkuje. Už tato idea je podle mého poměrně absurdní.“
V týchto dvoch vetách je skrytý utajený (implicitný) predpoklad, že štát, presnejšie: osoby, ktoré štát riadia:
- chcú občanom štátu len a len dobre,
- aj keby naozaj chceli dobre, sú dostatočne dobre informované a schopné, aby vedeli občanom štátu činiť len a len dobro.
Nuž a oba tieto predpoklady sú nepravdivé, čo je veľmi ľahké preukázať. Ako český, tak slovenský štát sú od spodku po vrch prelezené korupciou, to znamená ľuďmi, ktorí nechcú dobre občanom, ale len sebe, pričom občanov tvrdo poškodzujú. To je nevyvrátiteľný fakt.
Druhá vec je informovanosť a schopnosť spoznané dobro aj činiť. Po mnohých diskusiách so štátnymi úradníkmi, ktorí majú na starosti očkovanie na Slovensku (tipujem, že v Česku to nebude oveľa lepšie, ak vôbec) môžem s čistým svedomím prehlásiť, že v drvivej väčšine prípadov sú trestuhodne neinformovaní (ako po stránke zdravotnej, tak po stránke právnej), čo som viackrát verejne dokázal, viď napr. komentáre „Reportáž z prednášky prof. MUDr. Henriety Hudečkovej, PhD., MPH“ alebo „Niekoľko postrehov z návštevy na RÚVZ v Dolnom Kubíne“.
Takže nech už sa to prof. Prymulovi zdá akokoľvek absurdné, je, žiaľ, pravdou, že štátni úradníci (z ktorých štát pozostáva) občanom v mnohých ohľadoch škodia (česť svetlým výnimkám, kiež by ich bolo čo najviac). To je opäť preukázateľný fakt.
„Je to stejné, jako kdybych šel na kardiologii a návrhem, že bych si sám provedl operaci srdce, nebo radil kardiochirurgům, jak to mají dělat, protože jsem si o tom něco přečetl. Ve vakcinologii je to tak, že si každý něco přečte a pak má pocit, že tomu rozumí.“
To je dosť nechutne demagogická analógia, pretože aj kardiológ by pred operáciou mal vysvetliť pacientovi, aké sú možnosti, ktorá možnosť obnáša aké riziká a aké sú vyhliadky, pričom pacient by sa mal rozhodnúť, čo je a čo nie je ochotný riskovať. To isté u očkovania. Správna analógia by to bola, keby rodič chcel pichnúť vakcínu sám, na ľubovoľné miesto, aké sa mu zachce, v rozostupoch medzi jednotlivými dávkami, aké sa mu zachcú (trebárs aj jednu dávku za týždeň, čo by bolo úplne šialené), alebo keby radil pediatrovi, ako sa pichá intramuskulárna injekcia apod. To sa ale v zásade nikdy nedeje. Prof. Prymula tu teda vlastne dal najavo, že je odporcom informovania pacientov o plánovanej zdravotnej starostlivosti a tým aj odporcom informovaného súhlasu so zdravotnou starostlivosťou ako takého. Inak povedané: prof. Prymula je odporcom ľudských práv pacientov v oblasti zdravotnej starostlivosti, ale aby to nebolo také zjavné (a teda neprijateľné), umne to skrýva za demagógiu, ktorú nie každý čitateľ odhalí.
Je pri tom úplne oprávnené, aby si ľudia pred očkovaním niečo o očkovaní prečítali (aby ich rozhodnutie o očkovaní bolo informované), a robia to samozrejme preto, aby tomu rozumeli lepšie než rozumeli dovtedy. Načo by si to inak čítali? Vari majú ísť s deťmi na očkovanie ako tupé ovce na porážku? Toto snáď prof. Prymula chce? Možno áno, len to nemôže povedať otvorene, lebo to by mu z hľadiska PR (Public Relations = vzťahy s verejnosťou) dosť dobre neprešlo. Nikto samozrejme nečaká, že po prečítaní jednej 300-stranovej knihy bude rodič vzdelaný v bakterológii, virológii, imunológii atď. ako prof. MUDr. RNDr. DrSc. PhD. s príslušným zameraním/atestáciami, ale aspoň základné poňatie tým získa. Vtip je v tom, že častokrát stačí jedna taká kniha (ak je dobre zvolená, napr. kniha Dr. Martina Hirteho „Očkování — pro a proti“) a rodič razom vie o očkovaní viac než jeho pediater (česť svetlým výnimkám medzi pediatrami). A toto samozrejme mnohých pediatrov dožiera, lebo nič nie je pre lekársku ješitnosť horším úderom než pacient, ktorý vie o danom zdravotnom probléme alebo lekárskom zákroku očividne viac než samotný lekár, ktorý ho má liečiť/vykonať.
„Takže to je věc, kterou chceme změnit, a postup pomocí něhož to chceme udělat, se jmenuje „Provakcinační strategie".
Jejím cílem je zvýšit povědomí veřejnosti o očkování například prostřednictvím různých video shotů, komunikace jak s lékaři, tak s veřejností a podobně. Jde o to vybudovat portál výměny informací mezi státními orgány a veřejností. Aby zde nebyla bariéra, že někdo něco nařizuje a ten druhý to musí udělat.“
Informačný portál, skvelé! Sám to navrhujem. Vtip je len v tom, že na samotnom fakte, že štát niečo nariaďuje a ten druhý to musí urobiť (dať seba či svoje dieťa zaočkovať), samotné informovanie absolútne nič nezmení. Stále to bude rovnako. Takže som si to vyložil tak, že „Provakcinačná stratégia“ má za cieľ (lživo) presvedčiť otrokov, že nie sú otrokmi. Nemôžem si pomôcť…
„Zde již očkování plošně nedoporučujeme v tom smyslu, že není ekonomické proočkovat celou zemi, protože případů meningokoků je kolem 60 až 70 za rok. Takže nemá cenu očkovat celou skupinu 100 tisíc dětí, ale individuálně se může každý rozhodnout.“
Výborne, takže povinné očkovanie proti pneumokokom vlastne na Slovensku vôbec nemalo byť zavedené, pretože výskyt pneumokokových invazívnych ochorení na Slovensku sa pred zavedením povinného očkovania proti nim pohyboval okolo 30 až 40 kusov ročne (čo je v pomere k počtu obyvateľov alikvótna čiastka k 60 až 70 kusom za rok v Česku).
„Pokud není sankce, pak vlastně nařízení v zákoně postrádá smysl, protože ho nikdo nebude respektovat.“
S tým možno len súhlasiť, avšak prestane vari dieťa byť „ohrozením verejného zdravia“, akonáhle rodič zaplatí pokutu? Ak nie, tak potom tá sankcia tak-či-tak nemá zmysel. Navyše, rodič je rovnako (alebo ešte viac) náchylný dostať mnohé z tých chorôb, proti ktorým sa deti povinne očkujú. Prečo nie sú proti týmto chorobám povinne očkovaní aj dospelí? Celé to predsa nedáva zmysel, keď drvivá väčšina populácie zostáva na tie isté ochorenia náchylná ochorieť. Takže takáto obhajoba pokút za odmietnutie povinného očkovania detí absolútne neobstojí, navyše je diskriminačná (dospelí nemusia, deti musia).
„Na druhou stranu bez farmabyznysu by to také nešlo, protože výzkum je nesmírně drahý. Dnes prakticky neexistuje země, která by výzkum jednotlivých molekul prováděla v jakémsi nekomerčním režimu, protože se bavíme o miliardách dolarů.“
Ojojoj, tak toto je demagógia jak vyšitá! Náklady na vývoj sa v zásade vždy platia z konečnej ceny výrobku, to znamená, že ten štát (keďže ten je platiteľom zdravotného poistenia detí) to nakoniec vždy zaplatí — v cene poisťovňou plne preplácaných očkovacích látok. Prečo teda štát nefinancuje vývoj očkovacích látok priamo, ale zásadne len nepriamo cez zdravotné poistenie, čím zaplatí oveľa viac, než keby platil vývoj priamo, lebo takto platí aj tučné zisky výrobcov (a v jednej osobe aj vynálezcov) vakcín, ktoré by inak odpadli?
Takéto vyjadrenie prof. Prymulu považujem za hrubú urážku aspoň trochu inteligentného čitateľa, keď si myslí, že čitateľovi nedôjde, že vývoj vakcíny nezaplatí výrobca ako charitu, ale náklady na vývoj sa mu vrátia v cene predaných vakcín. A navyše, keď zjavne máme miliardy na úplne zbytočné zbrojenie (hoci nás nikto neohrozuje, skôr naopak — my úplne zbytočne ohrozujeme iných) a rozkrádanie peňazí daňových poplatníkov na každom rohu, miliarda dolárov na vývoj vakcíny sa nenájde?
„A jsou nemoci, proti kterým vůbec není jednoduché navodit imunitu očkováním, třeba hepatitida typu C nebo infekce HIV. Na tom si vylámala zuby řada světových týmů, takže tady stále nevidíme, že by nějaká vakcína byla tou správnou cestou.“
No výborne! Takže prečo povinne očkujeme proti hepatitíde (nákazlivej žltačke) typu B, keď sa táto šíri úplne rovnakým spôsobom ako typ C, vyskytuje sa vo veľmi podobných počtoch a je pritom podstatne menej nebezpečná? To predsa nedáva žiadny zmysel! Prečo aj proti hepatitíde B nepoužijeme úplne rovnaké preventívne opatrenia (iné než očkovanie), aké používame proti hepatitíde C???
„Klinické zkoušky jsou nesmírně nákladné, jde třeba o stovky milionů dolarů. To nemůže dotovat žádný stát, a proto se jedná o záležitost komerčního sektoru.“
Ale štát paradoxne má dosť peňazí na zbytočne predražené vakcíny, ktoré mu ten komerčný sektor následne s radosťou predá, a tak vlastne nepriamo celé klinické skúšky zaplatí práve ten štát, ktorý ich údajne nemôže dotovať.
„Dnes se pohybujeme v pásmu 10 až 15 let, než se vakcína dostane do fáze, kdy je registrována.“
Naozaj, pán profesor? Ktorá-že vakcína, registrovaná za posledných 10 rokov, bola pred uvedením na trh testovaná 10 až 15 rokov? Tak to by som veľmi rád vedel, lebo o žiadnej takej vakcíne neviem.
„V poslední době se ovšem u vakcín, které představují „globální zájem", dostáváme do kratšího režimu. Přechází se totiž na modely, kdy se ne všechno musí testovat na populaci, neboť účinky vakcín jsou si velmi podobné. Dříve se klinické zkoušky dělaly naprosto detailně, což znamená prodloužení vývoje kupříkladu o 3 až 4 roky.“
No veď to, stačí „globální zájem“ a vakcína je schválená „co by dup“, ako napr. pri ebole (viď napr. článok „Farmaceutický moloch mal vakcínu proti ebole pripravenú už dlhé roky, čakal však, kým vírus pozabíja dosť ľudí, aby bola jej výroba výnosná“). Obdobné postupy možno nájsť aj u novej vakcíny proti malárii, u vakcín proti HPV alebo vakcín proti prasacej (pandemickej) chrípke. Takže keď sa veľmi chce, nejaký „globální zájem“ sa už nájde a ak sa nenájde, tak sa vytvorí. A tak sú všetky nové vakcíny z posledných rokov (možno 10 rokov, možno viac, neviem presne) v podstate schvaľované v zrýchlenom konaní, rozumej: nedostatočne otestované. Toť bravúrna ukážka „medicíny založenej na (neexistujúcich) dôkazoch“. Dal by som sem smejka (smajlíka), keby to nebolo celé tak strašne smutné, lebo obete tejto „úmyselnej nedbalosti“ sú v prvom rade deti, strašne veľa detí. :-(
Takže „globální zájem“ by sme si asi mali preložiť ako „zájem globální firmy“ alebo „zájem globálního kapitálu“. Tak to teda „poteš pánbůh“, lebo pán profesor sa nám tu vlastne priznal, že testovanie vakcín sa v poslednom čase systematicky fláka. Nie že by sme o tom nevedeli, ale tu to máme na striebornom tanieri priamo od arci-vakcinátora.
„Připravuje se i vakcína, která by umožnila očkovat člověka proti tomuto stafylokoku jenom na velice krátkou dobu, kdy musí být v nemocnici kvůli nějakému chirurgickému zákroku. Po tu dobu by ho ochránila, následně by pak imunita klesala.“
Čítam medzi riadkami: máme v nemocniciach fúru stafylokokov (s prepáčením: bordel) a nevieme si s nimi rady… Namiesto odstránenia príčiny (stafylokokov) radšej zaočkujeme všetkých pacientov, ktorých budeme operovať. Ehmmm… A čo s tými pacientmi, čo nemôžu byť z rôznych dôvodov zaočkovaní? To je predsa ten argument, ktorý používajú na nás neočkujúcich, že sme vraj sebeckí, lebo nedávame svoje zdravé deti očkovať a potom si to možno nejaké dieťa s rakovinou odnesie, lebo sa nakazí od nášho neočkovaného dieťaťa, ktoré chorobu zvládne v pohode, ale to dieťa s rakovinou na ňu možno doplatí životom. No jo, ale prečo sa potom nepreočkuje celý zdravotnícky personál napr. proti čiernemu kašľu? Od dospelého sa to dieťa s rakovinou vari nakaziť nemôže? A čo tí chudáci, čo sa aj dajú pred operáciou zaočkovať proti stafylokoku, ale imunita sa nedostaví (tzv. non-responderi)? Tiež majú smolu! Mali by všetkých zdravotníkov (podľa ich vlastnej logiky) teda zaočkovať aj proti stafylokoku. To som celkom zvedavý, ako sa budú tváriť, keď dostanú takéto nariadenie (povinné očkovanie zdravotníkov proti čiernemu kašľu a stafylokokom), keď sa drvivá väčšina z nich nedáva očkovať ani proti sezónnej chrípke.
Vtipné tiež je, že obmedzená doba trvania ochranného účinku je tu vydávaná akoby za špecialitu tejto pripravovanej novej vakcíny. Ako keby to nebolo pravidlo, ktoré platí pre všetky vakcíny bez výnimky (rozdiel je len v dĺžke trvania ochranného účinku, nie v samotnej jeho obmedzenosti).
„Tady ale opět narážíme na odpůrce, kteří nám vyčítají, jak si můžeme dovolit chtít očkovat těhotnou ženu. Zkušenosti s tím ovšem máme a žádné problémy nebyly zaznamenány.“
Tak to je vážne bezočivé klamstvo, viď napr. článok „Očkovanie proti prasacej chrípke spojené so 700%-ným nárastom počtu samovoľných potratov“. Americký systém hlásenia nežiaducich udalostí po očkovaní (VAERS) eviduje v súvislosti s očkovaním proti chrípke v túto chvíľu (6.XII.2014) spolu 312 potratov. A to sú len potraty. Možných problémov je naozaj pestrá paleta. Podľa pána profesora však „žádné problémy nebyly zaznamenány.“ Pri najlepšej vôli, toto je jednoducho lož, bezostyšná lož!
„Jsou tady minimálně dvě zajímavé průlomové vakcíny. Jednou je vakcína proti herpes zoster, tedy pásovému oparu.“
Na tomto som sa dobre zasmial. Vakcína proti pásovému oparu je prakticky totožná s vakcínou proti ovčím kiahňam (cz: planým neštovicím), ktorá je na trhu v USA od roku 1995, ale úplne prvá bola vynájdená už v roku 1974. Schválne si porovnajte v príbalových letákoch zloženie vakcíny Varivax (proti ovčím kiahňam) s vakcínou Zostavax (proti pásovému oparu). Je to presne jedno a to isté (jediný rozdiel je v množstve antigénu, t.j. vírusu ovčích kiahní), akurát pod inou značkou. Tak tomu teda hovorím „prielom“. :-)
V pokračovaní rozhovoru sa dočítame:
„Dnes to mají zejména pediatři nesmírně složité, protože v populaci narůstá procento odpůrců. A oni mají přesvědčovat rodiče, aby své děti nechali očkovat. Ne vždy se jim to podaří.“
Omyl, úlohou pediatra je poskytnúť rodičovi objektívne a vyvážené informácie o očkovaní i predmetných chorobách (či už ústne alebo písomne, to je jedno), na základe ktorých sa bude môcť rodič vedome, slobodne, informovane a zodpovedne rozhodnúť o (ne)očkovaní svojho dieťaťa. Úlohou pediatrov rozhodne nie je presviedčať rodičov na očkovanie. To majú dokonca zákonom zakázané (viď §6 Zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti).
Toľko k tomu z mojej strany. Dalo by sa tam toho napadnúť viac, ale ako som už spomínal, nerád sa opakujem. Keď tak si prečítajte moje staršie komentáre.
A vopred ďakujem za prípadné upozornenia na chyby (či už moje alebo iných autorov) alebo ďalšie námety na zlepšenie/rozšírenie mojej/našej činnosti. Nikto nie je dokonalý, ale každý môže byť k dokonalosti o niečo bližšie, než práve je. Aj vďaka vám.
A na úplný záver by som rád srdečne poďakoval za všetku hmotnú i nehmotnú podporu (či už minulú, terajšiu alebo budúcu) mojej/našej činnosti na poli (ne)očkovania zo strany vás — čitateľov. Bez vašej podpory by to nešlo, bez vašej podpory to ani v budúcnosti nepôjde.
