O kritike a vášnivých diskusiách (nielen) o očkovaní na internete

Ing. Marián FILLO

    Dnes som bol svedkom toho, ako sa po mojom zdieľaní tohto článku v istej skupine na istej sociálnej sieti strhla zúrivá diskusia medzi (prevažne, ak nie výlučne) ženami, ktoré mali na vec rôzne názory resp. rôzne postoje. Bol by som veľmi rád, keby to bola diskusia, kde by obe strany uvádzali rôzne (pre oponentov možno neznáme) skutočnosti (fakty) a na nich zakladali logické vývody, ale nebol to ten prípad. Čítaním tejto diskusie som zbytočne stratil pomerne veľa drahocenného času, keďže v nej nebolo v podstate vôbec nič, čo by ma akokoľvek obohatilo, či už o nové poznatky, iné uhly pohľadu na vec, osobné či sprostredkované skúsenosti. Skrátka: zabitý čas.

Ilustračný obrázok vytvoril: macrovector — www.freepik.com

    Po pravde, nevychádzam z úžasu, koľko sa dá premárniť času vypisovaním komentárov k nejakej spornej téme, v ktorých je 0,00xy% vecných údajov, faktov a logických vývodov, a navyše to ešte človeka nahnevá a potom sa správa škaredo na iných, čo zase nahnevá ich, takže v súčte to celé má prudko zápornú hodnotu.

    Ešte viac ma udivuje, že chce niekto zakázať nejaké témy len preto, že na ne majú rôzni ľudia rôzne názory, takže tieto témy vyvolávajú siahodlhé diskusie, a to len preto, aby sa udržalo zdanie nejakej pohody, bezkonfliktnosti, zmieru apod. To je totiž priama cesta k totalite, diktatúre a cenzúre. A to mi teda v žiadnom prípade nepríde ako žiaduce. V minulosti komunisti, fašisti, nacisti, marxisti a dnes neomarxisti (prezlečení za progresivistov) už predviedli tú svoju cestu do pozemského „raja“, čoho neodmyslitenou súčasťou je/bolo, že sú/boli určité témy zakázané (tabu) a na určité témy je/bol stanovený „jediný správny názor“. Príkladmi „jediného správneho názoru“ o očkovaní sú:

„Očkovanie je bezpečné a účinné a zachránilo desiatky miliónov životov.“

„Bez očkovania by ľudstvo vyhynulo.“

„Musíme zaočkovať (takmer) všetkých, aby sme vytvorili „kolektívnu imunitu“ a chránili tým aj tých, čo očkovaní nemôžu byť pre zlý zdravotný stav.“

„Očkovanie síce veľmi výnimočne (1 prípad z milióna) má závažnejšie nežiaduce účinky, ale celkový prínos očkovania vysoko prevyšuje riziká.“

    Príkladom zakázanej témy, ktorú keď otvoríte, okamžite budete onálepkovaní za konšpirátora, pavedca, anti-science (proti vede), bludára, tmára a niekedy dokonca až fašistu, či spochybňovača holokaustu, a nikto sa o tom nebude chcieť s vami vecne baviť, je autizmus z očkovania (tzn. zapríčinený očkovaním, resp. ku ktorého vzniku očkovanie významnou mierou prispelo).

    V skutočne demokratickej a slobodnej spoločnosti však nemožno nikoho vyradiť z verejnej diskusie svojvoľným nálepkovaním, ale jedine ak vecným preukázaním omylu či (v horšom prípade) vedomého klamstva/zavádzania. A nemožno ani zakázať diskusiu na nejakú tému.

    Na druhej strane: mnoho vecí, ktoré veľká časť národa považuje za otázku postoja či názoru, v skutočnosti nie sú otázkou subjektívnych názorov a postojov, ale otázkou doložiteľných/overiteľných faktov a jasnej bezchybnej logiky. Nie je teda v poriadku, ak na námietku, že očkovanie je nebezpečné či rizikové, niekto odpovie, že „to je váš názor. Môj názor je, že je bezpečné a významnejšie nežiaduce účinky sa objavujú len u nanajvýš jedného z milióna očkovaných“, keď v príbalovom letáku každej vakcíny sú medzi nežiaducimi účinkami očkovania uvedené aj závažnejšie záležitosti s oveľa vyššou častosťou (napr. 1 zo 100 očkovaných). Jedným zo základných logických pravidiel je „Contra factum non datur argumentum.“ („Proti faktom niet argumentov.“) a ak sa niekto snaží zoči voči jasne doloženým faktom stále obhajovať svoje preukázateľne nepravdivé výroky tvrdením, že to je „môj názor a ja mám na svoj názor právo“, robí zo seba hlupáka. Samozrejme, nie je zakázané robiť zo seba hlupáka, ale takýto človek nie je schopný vecnej diskusie a nemá cenu s ním strácať čas.

    Namiesto skákania si do vlasov, urážania, povyšovania sa skrz nejaké papiere z nejakých škôl, ponižovania iných, ktorí tie papiere nemajú, a podobných kontraproduktívnych taktík by bolo lepšie napísať (keď vôbec nejakú, tak) vecnú kritiku:

1. tieto a tieto fakty (odkaz na zdroj, prípadne osobná či sprostredkovaná skúsenosť) sa javia byť v rozpore s tým, čo tvrdí príspevok/komentár niekoho iného
2. toto a toto logicky nesedí (logická chyba/prešľap)
3. „ale sú aj prípady, kedy to je inak, viď…“

    Takáto (vecná) diskusia bez rozbúrených emócií by bola obohatením, prinajmenšom pre tých, čo sú otvorení novým poznatkom a nemyslia si, že pojedli všetku múdrosť sveta.

    Asi by to v záujme zlepšenia úrovne diskusií (nielen) na internete chcelo trochu sebareflexie (pohľadu do zrkadla duše) a sebaspytovania:

1. Prečo ma názor/skúsenosť/fakt/logický vývod niekoho iného vytáča, vzbudzuje vo mne negatívne emócie, vyvádza ma z rovnováhy?
2. Prečo mám potrebu namiesto vecných otázok a vecných odpovedí niekoho iného ponižovať a/alebo seba vyvyšovať nad iných? Však vecná debata nie je závislá od toho, KTO to hovorí, prípadne KDE to hovorí, ale len od (pokiaľ možno overiteľných/doložených) faktov a jasnej logiky. Nie je podstatný autor, ale či to je naozaj pravda. Naopak — keď sa sústredíme na zhadzovanie oponenta (ad hominem) a/alebo zbožňovanie nejakej (študovanej či morálnej) autority (ad verecundiam), tak tým vlastne priznávame, že vecné argumenty v podstate nemáme, že naše postoje a názory stoja na vode. Chcem teda verejne priznať, že vlastne nemám vecné argumenty, keď útočím na osobu oponenta namiesto vecnej protiargumentácie?
3. Prečo namiesto oboznámenia sa s názormi, postojmi, predloženými faktami a logickými vývodmi niekoho iného, ktoré sú v rozpore s mojím doterajším názorom či postojom, namiesto zváženia argumentácie toho druhého a prehodnotenia (možno vratkých) základov svojho vlastného presvedčenia (čo ak som sa doteraz mýlil(a) alebo niečo zle pochopil(a) či interpretoval(a)?) sa zablokujem a chrlím síru? To vážne (podvedome či polovedome) chcem zotrvávať v omyle? Je mi milší vlastný sebaklam než pravda z úst niekoho iného? Alebo je to lenivosť myslieť či neochota priznať si chybu? Domnievam sa, že si ma ľudia budú menej vážiť, keď sa priznám, že som sa v tom či onom mýlil(a)?
4. Prečo vlastne mám tendenciu brániť svoje chyby, omyly a nedostatky namiesto toho, aby som na to vynaloženú energiu, čas a prostriedky venoval radšej na sebavzdelávanie a sebazdokonaľovanie? To naozaj chcem radšej prešľapovať na mieste či stagnovať, než aby som zapracoval(a) na tom, aby bol zo mňa lepší človek?

    Neposúva nás vpred to, že nás všetci len chvália a súhlasia s nami. Pochvala môže potešiť a povzbudiť, a preto je vítaná i do istej miery potrebná, ale sú to práve pochybnosti a kritika, čo je hnacím motorom pokroku a zdokonaľovania vo vede i na životnej ceste úprimného (k iným i k sebe samému úprimného) jednotlivca, hoci treba poznať mieru, lebo nadmiera kritiky môže človeka zdeprimovať. Zbožňovanie autority (či už nejakého „vedca“, „gurua“, „študovaného lekára“ alebo seba samého) však vedie k zaspaniu na vavrínoch, k pýche, k vytvoreniu priestoru pre korupciu (zneužitie — neraz nezaslúženej — dôvery) a k následnému úpadku, najprv duchovnému a s určitým oneskorením aj fyzickému.

    Ale keď už kritizovať, musí to byť kritika:

1. vecná (nie osobné útoky, ale poukaz na chybu v predložených údajoch či chybný logický postup)
2. konkrétna (čo konkrétne je chybné, nie paušálne tvrdenia)
3. presná (neprekrúcať význam, nevkladať druhému do úst to, čo nepovedal, nedomýšľať si, ako to kto myslel, lebo nevidíme druhým do hlavy)
4. podložená (žiadne výmysly, ale overiteľné/doložiteľné fakty)
5. logická (musí sa riadiť pravidlami výrokovej logiky, dávať zmysel a neprotirečiť si sama sebe)
6. adresná (kto presne urobil chybu, nie kolektívna vina)
7. konštruktívna (cieľom je zlepšenie niečoho alebo niekoho, nie potopenie, poníženie, zničenie apod.)

    Ak taká nebude, neprinesie nikomu nič dobré a je to stratený čas a sila, ktorá sa dala využiť na niečo skutočne dobré.

    A ak sa znesie na vašu adresu kritika, čo tieto požiadavky nespĺňa, namiesto oplatenia rovnakou mincou bude lepšie klásť otázky:

• Ktoré z mojich tvrdení je podľa vás nesprávne? Poprosím presný citát.
• Ktorá z mnou uvedených skutočností podľa vás nie je pravda?
• Kde mám chybu v logike?
• Ktorými zdrojmi môžete vaše tvrdenia podložiť?
• Ako by ste to vy napísali/povedali/urobili lepšie než ja?
• Z čoho usudzujete, že som si myslel to-či-ono, keď som si v skutočnosti myslel niečo iné?
• Prečo mi pripisujete niečo, čo som nespáchal?

    Netreba sa nechať vyprovokovať a keď si niekto nedá rady, stále útočí na vašu osobu a nie je ochotný/schopný odpovedať na tieto a im podobné otázky, je to buď fanatik alebo zaplatený diskutér, pričom ani s jedným nemá cenu strácať čas. Treba potom diskusiu ukončiť s tým, že „Keď nemáte vecné argumenty, nemám sa s vami o čom baviť.“

Odporúčané doplnkové čítanie:

• „Profesor Rainer Mausfeld: Kapitalistická demokracia nemôže existovať bez propagandy – jej manipulačné techniky sú psychológom známe už viac ako sto rokov“