Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 27. Jasonova cesta
Australian Vaccination Network (AVN) Inc. — 1998 (prvé vydanie) — ISBN: 1329-4873
Z knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“
strany 85–87 a časť strany 88 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.
<<< predchádzajúca kapitola obsah knihy nasledujúca kapitola >>>
Jasonova cesta
Stephanie Messenger,
Alexandra Hills, Queensland, Australia
Ako mladá matka som — podobne ako väčšina matiek — sa chcela starať v rámci svojich možností čo najlepšie o moje nové bábätko. Dojčila som a poctivo som chodila s bábätkom každé 4 týždne na preventívne prehliadky a na poučenie od zdravotnej sestry, čo mám robiť v tomto veku pre moje bábätko a s ním. Pamätám si, ako mi druhej prehliadke mi povedala, že synček má byť zaočkovaný, tak som ho v určený deň poslušne zobrala k lekárke a ona ho zaočkovala. Ani mi nenapadlo vypytovať sa čokoľvek o očkovaní a nepadlo ani slovo o nežiaducich účinkoch či čomkoľvek podobnom.
Jason bol šťastným bábätkom. Málokedy som ho vôbec počula zaplakať. Bola som pri ňom hneď pri každom úsmeve či zamraučaní a pamätám si, ako mi svokra povedala, že Jason nikdy neplače, lebo ho beriem na ruky skôr, než má vôbec príležitosť plakať.
Po prvom očkovaní vrieskal a plakal po zvyšok dňa a v noci sa veľmi nevyspal. Nasledujúci deň sa však z toho — zdá sa — spamätal.
Vývojové míľniky dosahoval o trochu skôr, než by podľa tabuľky mal, a nádherne rástol. Bol šťastným spokojným bábätkom.
Po 4 mesiacoch života som sa podľa pokynov lekárky vrátila na druhú dávku očkovaní. Vtedy vrieskal hlasnejšie. Zobrala som ho domov a vôbec som ho nebola schopná utíšiť. Keď som ho nadojčila, rovno to vyzvracal, čo nikdy predtým nerobil, a ďalej vrieskal. Po dvoch takýchto zvracaniach som zavolala lekárke a povedala som jej, čo sa stalo. Povedala mi, aby som mu dala ovocnú šťavu a nedojčila ho. To som aj urobila a niečo zo šťavy v ňom zostalo, ale aj tak často zvracal. Nasledujúci deň som znovu zavolala lekárke a povedala som jej, že podľa mňa to je reakcia na očkovanie. Ona však povedala: „Nie, s očkovaním to nemá nič spoločné.“ a aby som ho k nej doniesla. To som aj urobila a ona ma okamžite odkázala k istému špecialistovi v našom meste. Dostala som termín o niekoľko dní neskôr, ale medzitým začal Jason napínať chrbát do oblúka a oči sa mu otočili dozadu. Znovu som zavolala lekárke, povedala som jej, čo sa deje, a ona ho chcela vidieť. Keďže v jej ambulancii nič z toho nerobil, zobrala som ho domov a čakala som na stretnutie so špecialistom. Ten odobral krv, pozrel sa na Jasona a povedal mi, že sa so mnou spojí o pár dní. Jason naďalej napínal chrbát do oblúka, krútil očami a celé jeho telo sa chvelo. Neskôr som zistila, že to boli kŕče. Tieto kŕče trvali okolo minúty. Pokúšala som sa dojčiť ho, ale on sústavne zvracal po celej miestnosti, tak som to na radu zdravotnej sestry vzdala. Od špecialistu som sa dozvedela, že podľa testov je alergický na pšenicu, tak mu mám prestať dávať cereálie, s ktoré som mu začala dávať 3 dni pred očkovaním. Vysadila som cereálie, ale nijak to nepomohlo.
Po niekoľkých dňoch som si uvedomila, že potrebujem odpovede na niektoré moje otázky, tak som šla do Sydney, aby som našla lekára, ktorý by mi mohol pomôcť. V ten deň Jasona prijali do nemocnice. Lekár nariadil celý rad testov. Trvalo to mesiace a Jason za ten čas upadal. Nakoniec sme boli predvolaní na stretnutie s lekármi v novembri (o 4 mesiace neskôr). Živo si spomínam, že tam bolo 5 starších lekárov, moja matka a ja. Všetky správy, ktoré pre nás mali, boli zlé. Povedali mi, že nevedia, prečo Jason upadá, že nevedia nájsť príčinu a že podľa ich odhadov prežije len pár mesiacov. Keď moja mama povedala, že ju prekvapuje, že nevedia po takomto rozsiahlom vyšetrovaní nič nájsť, jeden z týchto lekárov sa ozval:
„Nuž, má niektoré z príznakov tzv. Alexandrovej choroby, ktorá je veľmi vzácna.“
Zanedlho som vzala svoje bábo domov a sledovala som, ako chradne a stráca sa, až pokým o 6 mesiacov nezomrelo. Jeho mŕtve telo bolo dlhé ako telo 15-mesačného dieťaťa, ale od 4 mesiacov nijak nepokročil.
Získala som nejaké údaje o Alexandrovej chorobe, ale jediný príznak tejto choroby, aký Jason mal, bolo projektilové zvracanie. Čoskoro som pochopila, že ten lekár to povedal iba kvôli tomu, aby sme mali nejakú (akúkoľvek) odpoveď. Myslím, že podľa nich bola ľubovoľná odpoveď lepšia než žiadna odpoveď.
O 4 roky neskôr som pozerala reláciu Phila Donahuea, v ktorej kamera zaostrila na množstvo bábätiek a detí v obecenstve. Tieto bábätká vyzerali podobne ako Jason, keďže ich telá boli vycivené a ich hlavy vyzerali byť väčšie než normálne. Mnohé z nich vyzerali ako Jason. Pozorne som počúvala a pozerala. Bola to relácia o očkovaní. Hosťom bol Dr. Robert S. Mendelsohn, pediater, ktorý vyučoval na lekárskej fakulte a tiež mal svoju súkromnú prax. Varoval pred nebezpečenstvami očkovania a povedal, že to riziko za to nestojí. Další lekár na pódiu bol detským neurológom a povedal, že veľká väčšina detských neurológov svoje deti nedáva očkovať. Bola som tým ohromená. Spomínam si, ako Jasonov život po očkovaní už nikdy nebol taký ako predtým, ale lekárka to zmietla zo stola, takže som o tom viac nerozmýšľala, až kým som nevidela tie bábätká. Tak som napísala Dr. Mendelsohnovi a on ma odkázal na iného lekára, ktorý bol bližšie k môjmu bydlisku. Rozprávala som mu o svojej skúsenosti s Jasonom, ale bez toho, že by Jasona mohol vyšetriť, nevedel vniesť žiadne svetlo do záhady Jasonovho úmrtia, až na to, že podľa neho to všetko boli príznaky reakcie na očkovanie.
Vtedy som sa rozhodla, že musím preskúmať, či to, na čo umrelo moje bábätko, boli následky očkovania. Veľa som čítala na túto tému. Čítala som všetko, kde bola čo len zmienka o očkovaní: literatúru od výrobcov vakcín, lekárske časopisy a príbalové letáky k vakcínam. Našla som v nich úplný popis Jasonovej reakcie. Študovala som problematiku očkovania 17 rokov a dnes som úplne presvedčená na základe literatúry a nemocničných záznamov, že Jason zomrel na následky očkovania proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu (angl. Diphtheria, Tetanus, Pertussis = DTP). Keby som si nebola dokonale istá, určite by som hľadala ďalej. Keď sa rozprávam s novinármi, vždy chcú vedieť, či táto reakcia bola potvrdená lekármi — ako keby práve toto bolo to najdôležitejšie — a moja odpoveď je vždy rovnaká:
„Samozrejme, že nie!“
Podľa Zväzu austrálskych lekárov (Australian Medica Association) nie sú na očkovanie žiadne vážnejšie reakcie, alebo nanajvýš jedna z milióna (ako keby som počul prof. MUDr. Svetozára Dluholuckého, CSc. — pozn. prekl.), a žiadna z nich sa aj tak nevyskytuje ani len v jednom prípade z milióna. Pozoruhodné je, že USA už za ostatných 9 rokov vyplatili 800 miliónov dolárov na odškodnom pre očkovaním poškodené deti (údaj z roku 1998, k 5.I.2015 to už bolo 3,073 miliardy dolárov — pozn. prekl.) a podľa odhadov ďalšie 2 miliardy dolárov budú stáť podané a doposiaľ nevybavené žiadosti o odškodnenie. Zaujímavé, že v Austrálii používame rovnaké alebo podobné vakcíny a žiadne z týchto reakcií tu nemáme. Čo sa mňa týka, nepotrebujem lekárov na to, aby potvrdili príčinu úmrtia môjho syna. Ja viem, čo ho zabilo.
Môj syn bol so mnou len krátky čas, ale bol pre mňa veľkým zdrojom inšpirácie. Naučil ma veľmi veľa a za to mu budem navždy vďačná.
Mám tri živé a zdravé deti, ktoré samozrejme nie sú vôbec očkované: Joshua (13 rokov), Toby (11 rokov) a Kaila (7 rokov). [Údaje o veku sú k roku vydania knihy, tzn. 1998 — pozn. prekl.] Sú úžasné a veľmi zdravé. Počas svojho skúmania som sa naučila nebáť sa chorôb. To si vyžaduje zahodiť veľa z toho, čo vás učili ako dieťa či mladého dospelého, a prehodnotiť celú otázku zdravia a zdravotníctva.
Neočkovaním a nenavštevovaním lekárov som zobrala zodpovednosť za zdravie svoje i svojich detí do vlastných rúk, čo je spočiatku dosť náročné. Musíte naprogramovať svoje myslenie a predovšetkým nekonať a nečiniť rozhodnutia na základe strachu. Strach je tá najsilnejšia emócia, ktorú výrobcovia medikamentov a zdravotnícky priemysel dokonale využívajú. Zistila som, že veľká väčšina z toho, čo je v televízii, je len naháňaním strachu a teraz už tomu rozumiem. Inými slovami: keď počujem správy o epidémii osýpok, prvé, na čo pomyslím, je, že výrobcovia vakcín majú na sklade príliš veľa vakcín proti osýpkam, ktoré zanedlho exspirujú, takže vytvoria epidémiu strachu a vakcíny sa rýchlo minú. Náhle sa epidémia skončí a článok na titulnej stránke novín pripíše zásluhu za to očkovaniu. Na strane 45 je zakopaná správa, že v meste došli zásoby vakcín proti osýpkam. Takto to funguje zakaždým. Keď vidím v televízii bábätko s čiernym kašľom (púšťajú tam tie isté snímky stále dokola), pýtam sa: koľkým bábätkám očkovanie proti čiernemu kašľu spôsobilo poškodenie mozgu? Keď hovoria o bábätkách, zomierajúcich na prenosné ochorenia, myslím na to množstvo bábätiek, ktoré zomreli na následky očkovania a ktoré sa do televízie nikdy nedostanú.
Žijeme čo najprírodnejším životom, aký je v meste možný. Filtrujeme si vodu, pestujeme množstvo zeleniny, športujeme a vo všeobecnosti sa snažíme zariadiť našim deťom čo najmenej stresujúci život. Vo všeobecnosti nasledujeme výživové princípy „Fit for life“ („Fit pre život“; zrejme sa tým myslí delená strava podľa Harveyho a Marilyn Diamondovcov — pozn. prekl.). Už 11 rokov jeme dopoludnia len ovocie. Viem, že takým spôsobom dostávame slušnú dávku vitamínov a stopových prvkov. Mliečne výrobky obmedzujeme na príležitostný kúsok syra a mäso jeme len veľmi zriedkavo. To úspešne udržuje našu rodinu v zdraví, zatiaľčo plne očkovaní rovesníci našich detí majú sústavne nákazy uší, zápaly priedušiek a pľúc atď. atď. atď., ako aj osýpky, ružienku, čierny kašeľ a ovčie kiahne. Keď niekto z rovesníkov ochorie na niektorú z týchto chorôb, ideme k nemu s deťmi na návštevu s nádejou, že tú chorobu moje deti chytia a jej prekonaním posilnia svoj imunitný systém pre neskorší život. Uvedomujem si, že neskôr, keď budú sami zodpovední za svoje zdravie, spočiatku sa možno nebudú o seba tak dobre starať. Preto radšej chcem, aby bol ich imunitný systém vycvičený už teraz, keď sú mladí a veľmi dobre schopní vysporiadať sa s čímkoľvek, čo im príde do cesty.
Choroba je spôsob, ktorým sa vaše telo očisťuje. Keď dostanete horúčku, spaľuje sa ňou všetko, čo vo vašom tele narušuje rovnováhu. Nechajte horúčku na pokoji — stúpa len tak vysoko, ako je potrebné na spálenie toho, čo spáliť treba. Dve z mojich detí mali febrilné kŕče z toho, že im teplota stúpla príliš rýchlo. Nemá to nič do činenia s výškou teploty. Kŕče spôsobuje rýchla zmena telesnej teploty. Čoskoro je po nich a dieťa nepoškodia. Hnačka a zvracanie sú spôsobmi čistenia tela. Nechajte ich byť a ponúkajte len množstvo čistej vody.
Ak úlohou môjho syna na Zemi bolo naučiť ma byť lepším, zodpovednejším rodičom, podarilo sa mu to. Keby nežil a neumrel, asi by som bola ešte stále tým poslušným rodičom, ktorým som bola, keď som ho priniesla k lekárke na očkovanie. Preto sme ja a jeho bratia i sestra navždy jeho dlžníkmi. Možno mu jedného dňa budem môcť osobne poďakovať. Dovtedy budem zvedavá, aký by bol dnes. Keď som dávala 21. kľúč okolo jeho náhrobného kameňa (na 21. výročie úmrtia), plakala som, lebo som si priala, aby som mu ho miesto toho mohla dať na krk. Tá bolesť nikdy nepominie.
<<< predchádzajúca kapitola obsah knihy nasledujúca kapitola >>>
