Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 34. Čím viac sa veci menia, tým viac zostáva všetko po starom: 1977–1997

Australian Vaccination Network (AVN) Inc. — 1998 (prvé vydanie) — ISBN: 1329-4873

       Z knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“
       strany 118–120 a časť strany 121 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

Čím viac sa veci menia, tým viac zostáva všetko po starom: 1977–1997

    Nasledujúci novinový článok bol zverejnený pred 20 rokmi (20 rokov pred vydaním knihy; k dnešku to je už pred 39 rokmi — pozn. prekl.). Mali vtedy vládni lekári viac otvorené mysle a oči než dnes?

Očkovanie zničilo život malého dievčatka

Sunday Sun, nedeľa 9.I.1977

    Lekári povedali istej matke z Brisbane, že zložka proti čiernemu kašľu v kombinovanej vakcíne proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu (angl. Diphtheria, Tetanus, Pertussis = DTP) bola príčinou poškodenia zdravia jej dcéry. Údajne je jedným z niekoľkých detí, ktoré boli touto očkovacou látkou vážne poškodené, a to napriek tvrdeniam hlavného hygienika Dr. R. R. Patricka, že nevie o žiadnych prípadoch bábätiek z Queenslandu, čo by mali nežiaduce účinky očkovania.

„Bola úplne normálna, až kým nedostala prvé očkovanie proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu. Dva dni nato začala gúľať očami a vrieskať. Vedela som, že je vážne zle.“

    Matka okamžite vyhľadala lekársku pomoc a lekári dievčatku diagnostikovali encefalopatiu (poškodenie mozgu) v dôsledku očkovania. Matka povedala, že podľa jej lekára jedno z tisíc detí utrpí poškodenie zdravia kvôli zložke proti čiernemu kašľu v DTP vakcíne.

    Poznámka Dr. Patricka nasledovala po správach z Veľkej Británie, kde vláda vyšetruje 36 prípadov poškodenia mozgu, spôsobených pravdepodobne očkovaním proti čiernemu kašľu. Ďalšie bábätká ohluchli, oslepli alebo ochrnuli po očkovaní proti záškrtu a tetanu.

    Minister zdravotníctva Dr. Llew Edwards súhlasil, že riziko poškodenia mozgu, hoci „maličké v porovnaní s počtom očkovaných detí“, je hazardom, ktorý rodičia podstupujú. Dr. Edwards bol schopný uviesť počet detí, ktoré zomreli na čierny kašeľ (pertussis) v roku 1940, ale nevedel nám povedať, koľko detí utrpelo trvalé poškodenie mozgu, zavinené očkovaním proti čiernemu kašľu. Vlastne povedal, že sa o tom žiadne záznamy nevedú.

    Jeho domnienka, že medzi DTP vakcínou a poškodením mozgu nebola preukázaná príčinná súvislosť, je v rozpore s názormi iných lekárov.

„4.III.1974, tzn. na 4. deň po prvej DTP vakcíne, sa u nej objavili myoklonické zášklby a encefalopatia následkom očkovania proti čiernemu kašľu.“

    Tento citát pochádza z listu jedného lekára inému lekárovi a týka sa dievčatka z Brisbane. Výrobca vakcín proti čiernemu kašľu CSL varuje lekárov:

„Encefalopatia je nesmierne zriedkavou komplikáciou očkovania proti čiernemu kašľu.“

    Informovaní rodičia sa môžu sami rozhodnúť, či ich dieťa má alebo nemá podstúpiť riziko — nech už je akokoľvek zriedkavé — či už poškodenia mozgu alebo čierneho kašľa. Dr. Edwards s takýmto prístupom nesúhlasil. Povedal, že ak by rodičia boli vopred varovaní o možných nežiaducich účinkoch, mohlo by to oslabiť až ohroziť účinky očkovania.

    V nasledujúcom článku, zverejnenom v Sunday Sun, vyzval Dr. Edwards popredných austrálskych lekárov, aby sa pokúsili nájsť riešenie problému, ktorý ohrozuje duševné zdravie zhruba jedného z tisíc austrálskych detí, ktoré sú očkované DTP vakcínou. Dr. Edwards povedal, že lekári budú naďalej očkovať touto vakcínou, kým sa bude tento problém vyšetrovať. Povedal však, že očakáva od lekárov, že budú varovať rodičov o tomto riziku ešte pred očkovaním, a rodičom odporučil, aby dôkladne zvážili očkovanie pred tým, než sa preň rozhodnú. Vláda Queenslandu teraz otočila svoj pôvodný postoj, že tu niet žiadneho problému.

    Dr. McCarthy, riaditeľ Federálnych sérových laboratórií (angl. Commonwealth Serum Laboratories = CSL), ktoré vyrábajú túto vakcínu, povedal:

„Nanešťastie, niektorí ľudia doplácajú na to, že je chránený zvyšok spoločnosti.“

    Toto očkovanie je navrhnuté, aby chránilo bábätká pred besnením záškrtu, tetanu a čierneho kašľa. Zistilo sa však, že zložka proti čiernemu kašľu môže spôsobiť vážne nežiaduce účinky, vrátane mentálnej retardácie. McCarthy dodal:

„Môže spôsobiť encefalopatiu (poškodenie mozgu), hoci sa tak deje aj v celosvetovom meradle len veľmi zriedkavo. Je to ako penicilín: človek naň môže alergicky reagovať po prvej dávke, po 15 rokoch alebo niekedy medzitým. Ťažko povedať.“

    Jedna matka očkovaním poškodeného dieťaťa povedala, že k matkám, ktoré dávajú svoje deti očkovať DTP vakcínou, sa správajú ako k dobytku, ktorého teľatá značkujú. Žiadne otázky o zdraví bábätka, matky nie sú varované pred možnými nežiaducimi účinkami. Keď jej bábätko bolo prvýkrát očkované, dostalo v ten deň večer vysokú horúčku. Po druhom očkovaní o mesiac neskôr rameno jej dcérky opuchlo a na zadnej strane krku jej navreli dve veľké hrče. Tie jej zostali aj o dva mesiace neskôr. Matka sa zdráhala dať svoju dcérku očkovať DTP vakcínou tretíkrát, ale lekár na tom trval a tak nakoniec dostala polovičnú dávku vakcíny. Potom jej stúpla teplota na 39,5 °C a začala sústavne vrieskať. Matka zobrala dcérku do nemocnice, kde jej lekári povedali, že to je pravdepodobne kvôli opuchnutým žľazám.

Z dejín očkovania proti detskej obrne

časopis Mothering, jeseň 1997

    V počiatkoch pracovali Hilary Koprowski, Jonas Salk a Albert Sabin súbežne a nezávisle od seba na vývoji vakcíny proti detskej obrne. Vírus detskej obrny (poliomyelitídy) bol prvýkrát izolovaný v tekutine v roku 1908, ale nikto nevedel, ako ho udržať živý mimo tela. Vírusy sa dokážu množiť len pomocou živých buniek. Mimo živých buniek sú neživé a možno ich uchovať rovnako ako chemikálie. V roku 1948 Dr. John Enders s dvomi spolupracovníkmi vypestovali vírus detskej obrny na bunkových kultúrach z placenty, odlúčenej pri pôrode. Za túto prácu dostali Nobelovu cenu. V roku 1955 Wendell Stanley vo svojom laboratóriu v Berkeley kryštalizoval vírus detskej obrny.

    Ako súčasť vývoja vakcíny proti detskej obrne Koprowski, Salk a Sabin vykonávali poľné testy a skúšky vakcín v USA a iných krajinách. Počas skúšok v roku 1953 spôsobili vakcíny s vírusmi, vypestovanými na opičích orgánoch, u niekoľkých detí nedopatrením detskú obrnu.

    Dr. Jonas Salk, ktorý pracoval pre Federálnu nadáciu pre detské ochrnutia (angl. National Foundation for Infantile Paralysis), založenú Franklinom Rooseveltom, vytvoril vakcínu z chemicky inaktivovaného (usmrteného) vírusu, vypestovaného na bunkovom tkanive z opíc. V poľnom teste v roku 1954 dostalo 400.000 ľudí jeho vakcínu. Minister zdravotníctva, školstva a sociálnych služieb USA úradne schválil túto vakcínu krátko nato. V lete 1955 sa však tento príbeh zmenil. Množili sa správy o deťoch, ktoré ochrnuli zo samotnej vakcíny, ktorej vírusy očividne neboli úplne inaktivované. V lete 1955 bolo vyše 200 ľudí postihnutých očkovaním spôsobenou detskou obrnou a 11 zomrelo.

    Pri ďalšej nehode sa zistila kontaminácia Salkových vakcín a Sabinových kociek cukru vírusom SV40, čo je opičí vírus z ázijských makakov, prevažne z Indie. V roku 1954 odhalila doktorka bakteriológie Bernice Eddy živé opičie vírusy v údajne inaktivovaných Salkových vakcínach proti detskej obrne. Jej objav viedol k objavu SV40 v oddelení vakcín spoločnosti Merck. SV40 je opičí retrovírus. Opice sa používajú na vedecké pokusy s vírusovou rakovinou i pri výskume očkovacích látok a majú vysoký výskyt retrovírusov. Bolo objavených najmenej 40 opičích vírusov.

    V rokoch 1959–1965 výzkum na tehotných ženách ukázal, že výskyt nádorov mozgu u detí matiek, očkovaných Salkovou vakcínou, je 13x vyšší než u detí matiek, čo neboli očkované Salkovou vakcínou. Nemeckí vedci zistili prítomnosť vírusu SV40 v 30 zo 110 nádorov mozgu. Počet nádorov mozgu za ostatných 20 rokov (od roku 1977 do roku 1997 — pozn. prekl.) stúpol o 30%. Každý, kto bolo očkovaný proti detskej obrne, obzvlášť pred rokom 1962, môže byť nosičom vírusu SV40.

    V roku 1961 bol zvolaný výsluch pred parlamentným výborom pre zdravotníctvo a bezpečnosť, aby sa vyšetrila kontaminácia niektorých výrobných dávok vakcín vírusom SV40. Vo svojom písomnom svedectve Hilary Koprowski, ktorého vakcíny proti detskej obrne, skúšané na území Belgického Konga (dnes Demokratická republika Kongo, predtým Zair — pozn. prekl.), boli tiež podozrievané z kontaminácie, pripustil, že ľudské bunky, dokonca aj rakovinové, sú bezpečnejšie na výskum vakcín než opičie bunky, predstavujúce neznáme riziko.

Očkovanie: za 50 rokov sa toho veľa nezmenilo!

    Dr. Harris, minister verejného zdravotníctva Victorie (Austrália), povedal:

„Nikdy nedovolím, aby moje dieťa bolo očkované.“

Argus, 23.V.1935

    Nasledovné sa stalo v Canberre po tomto prehlásení. Minister financií Tasmánie (Austrália) sa opýtal Dr. Harrisa, ministra školstva Victorie:

„Ste tiež ministrom zdravotníctva Victorie a ste tým istým Dr. Harrisom, ktorý verejne prehlásil, že neverí séram a nedovolí, aby boli jeho vlastné deti boli sprznené očkovaním?“

    Dr. Harris na to odpovedal:

„Určite som to ja. Môžete to uviesť kdekoľvek a kedykoľvek, že som verejne povedal, že za žiadnych okolností nebudem riskovať životy svojich detí tým, že ich dám zaočkovať.“

The Voice, Hobart, Tasmánia, 16.V.1936

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>