Očkovacia ruleta: skúsenosti, riziká a alternatívy — 59. Príbeh Andrewa ● Príbeh rodičov ● Príbeh C. Clarkovej ● Príbeh otca

Australian Vaccination Network (AVN) Inc. — 1998 (prvé vydanie) — ISBN: 1329-4873

    Z knihy „Vaccination Roulette: Experiences, risks and alternatives“
    strany 216–219 z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>

Príbeh Andrewa

    Narodil sa v októbri 1987 ako zdravé bábätko, vážiace 3,4 kg. Jeho dvojča — sestra — sa narodi­la mŕtva. Bol v poriadku až do septembra 1988, keď do niekoľkých hodín po tretej dávke očkovania proti záškrtu, tetanu a čiernemu kašľu (DTP) dostal dva dlhé epileptické záchvaty a bol vyše dve ho­diny v bezvedomí. Nasledujúci mesiac strávil v nemocnici v Glasgowe. Lieky dostali jeho epilep­siu pod kontrolu na nejaký čas, ale stratil tiež schopnosť hovoriť, hoci predtým už používal pár jed­noduchých slov.

    V 18 mesiacoch života sa jeho epilepsia zhoršila, strávil dlhý čas v nemocnici a počas nasledujú­ceho 2 a pol roka sa jeho rovnováha zhoršovala, až prestal byť schopný chodiť. Všetky jeho svaly zoslabli. Stisk jeho ruky je chabý na to, aby ovládal jemnú motoriku, a nevie sám robiť nič iné než hodiť loptu a stlačiť tlačidlá na „hlučnej knihe“. Má najmenej 10 grand mal kŕčov denne (v najhor­ší deň to bolo cez 200) a pár ďalších kŕčov, u ktorých sa dokáže trochu ovládať a neupadne do bezve­domia. Musíme ho kŕmiť na jemno rozmixovanou mäkkou potravou a keď mu je zle, tak ho kŕmime cez nazogastrickú sondu. Všetky nápoje mu musíme podávať pomaly z detskej fľaše, keďže má problémy s refluxom. Je dvojito inkontinentný (nezadrží moč ani stolicu) a musia mu pravidelne ro­biť klystír.

    Pred dvomi rokmi dostal vírusový zápal pľúc, bol ťažko chorý a v kóme počas takmer troch týž­dňov. Akonáhle sa prebral, chichotal sa, keď s ním pracovali fyzioterapeuti. Dalo nám poriadne za­brať, kým trochu pribral, ale zostal šťastný a veselý. Pojedol množstvo dobrého chutného jedla a rôzne druhy zmrzliny, ako keby sa ani nemal dožiť ďalšieho dňa.

    Vždy bol šťastným chlapcom s dobrou povahou. Rád sa pozerá na videu na Mašinku Tomáša a jeho priateľov, ako aj na rôzne iné animované filmy. Má rád hudbu a akékoľvek výlety. Rád je v bazéne, keďže pomocou gumového kolesa trochu zlepšil svoju rovnováhu vo vode a nadobudol určitý nízky stupeň nezávislosti.

    Vláda Veľkej Británie odškodnila Andrewa jednorázovým odškodným vo výške 30.000 britských libier (cca 34.200 €) za poškodenie zdravia očkovaním. Tým priznala, že išlo o nežiaduci účinok očkovania. To je najvyššie možné odškodné a má to akože odškodniť jeho a nás za to, že mu očkovanie zruinovalo život.

Anne

Príbeh rodičov

    Môj záujem o očkovanie začal, keď som bola ešte tehotná a šla som do Kráľovskej nemocnice v Brisbane (Royal Brisbane Hospital) na jednu z gynekologických preventívnych prehliadok. Pýtali sa ma na zdravotné záznamy moje a môjho partnera, ako aj jeho a mojich rodičov. Keď som dotyč­nú pani upovedomila o tom, že môj manžel je aborigínskeho pôvodu, okamžite z toho vyvodila, že moje dieťa musí podstúpiť očkovanie proti nákazlivej žltačke typu B. Zaškrtla políčko ÁNO bez čo len letmého pohľadu na mňa, takže vo mne vyvolala dojem, že to je povinné. Cítila som sa zastrašo­vaná, a tak som sa snažila čo najskôr odtiaľ vypadnúť. Po slede udalostí, ktoré vo mne vzbudzovali pocit, akoby som bola len číslom a nie skutočne živou, dýchajúcou ľudskou bytosťou som odišla a keď som prechádzala dverami, rozplakala som sa.

    Moja ďalšia návšteva v nemocnici dopadla presne opačne. Stále si nie som istá, či to bolo tým, že bol so mnou aj môj manžel, alebo tým, že som trvala, aby u očkovania zmenili ÁNO na NIE, ale ich názor na očkovanie proti nákazlivej žltačke typu B sa rýchlo zmenil. Hlavná sestra ku mne prišla, aby sa ospravedlnila za akékoľvek spôsobené nepríjemnosti, a oboznámila ma, že očkovanie proti žltačke typu B je bezplatnou službou federálnej vlády Austrálie Aborigíncom a iným národnostným skupinám. (Poznámka redaktora knihy: od roku 1997 sú proti žltačke typu B často očkované všet­ky bábätká krátko po narodení, hoci to nie je povinné.) Túto vakcínu ponúkajú týmto národnostiam pre­to, že sú vraj vysoko rizikovými skupinami, podobne ako užívatelia injekčne podávaných drog. Rozhodne to nie je povinné. Môj muž úprimne verí, že táto zdarma poskytovaná vakcína je jednou z podôb „etnických čistiek“. Ja zase nemám pochýb o tom, že to, že túto vakcínu vnucujú týmto sku­pinám, je dôvodom, prečo výskyt tejto choroby prudko rastie. Odchádzala som s pocitom výhry vo veľkej bitke a áno, vo formulári sa očkovanie zmenilo na NIE.

    K ďalšej potýčke došlo v nemocnici v Mitchelli (Queensland, Austrália), a to s vrchnou sestrou. Spísala som stručný pôrodný plán, v ktorom som uviedla, že nechcem, aby môjmu dieťaťu bolo čo­koľvek pichnuté bez môjho súhlasu. Táto krátka vetička otriasla touto ženou, sediacou naproti mne. Spustila polhodinovú lekciu o tom, aké je nebezpečné nedať dieťa zaočkovať. Teraz považujem za svojím spôsobom zábavné, ako začínala každú vetu formulkou „V lekárskom časopise napísali …“. Musela som byť počas tehotenstva veľmi precitlivelá, pretože som opäť odchádzala z nemocnice so slzami v očiach, opäť som sa cítila zastrašovaná a ponížená.

    Od narodenia môjho syna som dostávala mnoho upomienok. Niektoré prišli z nemocnice v meste Roma, kde miestny lekár vzbudzoval vo mne strach z Boha, a najnovšia prišla z Registra očkovaní v Perthe. Vadí mi, že ľudia v Perthe vedia o tom, že som ešte nedala zaočkovať svoje dieťa. Snáď najlepšia séria listov prišla od vládou Queenslandu zamestnávanej miestnej zdravotnej sestry pre Aborigíncov tu v Mitchelli. Zakaždým píše, že je čas na očkovanie a ponúka mi bezplatný odvoz a dovoz.

    Pozorovala som, samozrejme z určitého odstupu, zdravie a prospievanie detí v Mitchelli. Môj malý sused bol nedávno očkovaný proti príušniciam (mumpsu) a bol následne 10 dní v karan­té­ne práve s touto chorobou. Iná pani, ktorá dala očkovať svoju dcéru proti čiernemu kašľu, hovorí, že jej dcéra každý rok v tom istom období trpí strašným kašľom.

    V súčasnosti žijem v Mitchelli, malom meste na juhozápade Queenslandu. V tomto malom spolo­čenstve mi lekár vykladal, že očkovanie je úspešné na 95%. Bojovala som o to, aby som uchránila svojho 14-mesačného syna od očkovania, čo teraz vidím ako moje víťazstvo. Som hrdá na skvelé zdravie môjho syna. Až na príležitostnú chrípku je veľmi čulý, láskavý, šťastný a samozrejme aj dosť papuľnatý. Plne si stojím za rozhodnutím neočkovať ani svojho syna, ani dieťa, čo nosím pod srdcom. Prajem všetkým ľuďom na celom svete poctivé, nezaujaté a informované rozhodnutia.

S. McCarthy, Mitchell, Queensland, Austrália

Príbeh C. Clarkovej

    Som matkou, ktorá sa rozhodla nedať svoju dcéru očkovať. Bolo to jedno z tých najnáročnejších roz­hodnutí, aké som kedy v živote urobila, pretože (podobne ako všetci rodičia) chcem pre svoje dieťa to najlepšie. Po dlhom bádaní mi bolo jasné, že očkovanie nie je v najlepšom záujme mojej dcéry a môže v skutočnosti vážne nabúrať jej zdravie, a to v krátkodobom i dlhodobom meradle.

    Po hľadaní v knižniciach, na Internete a rozhovoroch s lekármi som zistila, že v súčasnosti použí­vané vakcíny nie sú ani tak bezpečné, ani tak účinné, ako som si predtým myslela. Majú prsty v au­tizme, aler­giách, poruchách pozornosti, hyperaktivite, poškodeniach mozgu, rakovine a SIDS (Sud­den Infant Death Syndrome = syndróm náhleho úmrtia dojčaťa). Je tu tiež presvedčivá teória, že oč­kovanie proti detskej obrne je zodpovedné za prenos vírusu ľudskej nedostatočnej imunity (Human Immunodeficiency Virus = HIV) z opíc na človeka, pretože vakcinačné vírusy boli pestované na ob­ličkách opíc, nakazených vírusom veľmi podobným HIV. Strašné čosi.

    Vakcíny nielenže nie sú bezpečné, ale nie sú ani veľmi účinné. Preto sú hlásané hypotézy, ako tá o „kolektívnej imunite“, aby sa zakryl fakt, že očkovanie nie vždy funguje. V zámorí bolo mnoho prípadov, keď bolo obyvateľstvo zaočkované na takmer 100% a predsa tam vypukla epidémia danej choroby. Ja sama som bola plne očkovaná a predsa som dostala ako dieťa čierny kašeľ. Len toľko k myšlienke, že očkovaním svojho dieťaťa ochránim to vaše.

    Trápi ma, že Austrália nastúpila na podobný kurz ako USA, takže možno sa tu stane očkovanie povinným. V USA musia ísť rodičia na súd, aby dostali lekársku, náboženskú alebo filosofickú vý­nim­ku, ak nechcú dať svoje deti zaočkovať. Vláda USA tiež vypláca 90 miliónov dolárov ročne (od roku 2013 to už je vyše 200 miliónov dolárov ročne — pozn. prekl.) rodičom ako odškodnenie za po­škodenie zdravia alebo úmrtie ich dieťaťa vinou očkovania. Rada by som videla oveľa viac diskusií o prínosoch a rizikách očkovania, aby mali rodičia prístup k vyváženým údajom skôr, než sa roz­hod­nú dať či nedať svoje deti očkovať. Rada by som tiež videla viac výskumov očkovania inými ľuďmi než sú tí, ktorých platia veľké farmaceutické spoločnosti, ktoré na očkovaní zarábajú mi­liar­dy. Ak by niekto prišiel s vakcínami, ktoré sú naozaj bezpečné a účinné, možno by som dokonca da­la svoju dcéru očkovať, hoci je možné, že vtedy už bude dosť stará na to, aby sa rozhodla sama.

C. Clark, Fremantle, Západná Austrália

Príbeh otca

    Všetko bolo v poriadku pred prvým očkovaním! Ako väčšina rodičov, aj my sme chceli pre naše dieťa čo najlepšie zdravie a verili sme, že očkovanie je tou správnou cestou, ktorou sa máme vydať.

    Po prvom očkovaní vo veku dvoch mesiacov sa spánkové vzorce nášho dieťaťa zmenili. Spal veľ­mi málo a pri každom menšom šramote sa budil vydesený. Trpel angínami. Niekedy zmodrel a jeho oči sa pretočili smerom do vnútra hlavy. Dostal jeden kŕč (nakoľko vieme) a na ďalší deň sme ho zobrali k lekárovi.

    Vo veku 4 mesiacov bol druhýkrát očkovaný a do 3–4 dní sa jeho stav omnoho zhoršil. Náš malý syn trpel príliš veľa vecami na to, aby som ich tu všetky vymenoval. Mával záchvaty kŕčov 2–3× denne, bol stále ospalý a vyzeral ako handrová bábika.

    Teraz má 12 mesiacov a našťastie sa to už v mnohých ohľadoch zlepšilo. Nemáme najmenšie po­chybnosti o tom, čo spôsobilo všetky tie strašné zdravotné ťažkosti. Našou najväčšou chybou bolo dať naše dieťa očkovať a zaplatili sme za ňu veľkú cenu.

J. Borg, Victoria, Austrália

<<< predchádzajúca kapitola       obsah knihy       nasledujúca kapitola >>>