Očkovanie dieťaťa — naša slobodná voľba?

MUDr. Stanislava Tóthová, PhD.

Článok bol pôvodne napísaný pre stránku Babetko.rodinka.sk a zverejňujeme ho v plnom znení so súhlasom autorky.

Úvod

       Každý rodič samozrejme chce, aby sa jeho dieťa zdravo vyvíjalo a rástlo, ale, ťažšie je už rozhodnúť sa, čo je pre jeho zdravie prospešné a čo nie. Som lekárka s 15-ročnou praxou a doteraz som bola presvedčená o tom, že očkovanie je účinné, bezpečné a nutné pre blaho celej spoločnosti. Toto tvrdenie nám bolo vštepované nielen počas štúdia medicíny, ale aj v klinickej praxi. Je to axióm, o ktorom sa nedebatuje. Po narodení môjho dieťaťa som však začala hľadať potrebné informácie ohľadne očkovania a svoj doterajší postoj som značne prehodnotila.

Proti čomu sa u nás povinne očkuje?

       Podľa aktuálneho očkovacieho kalendára má byť dieťa na Slovensku v prvých 18 mesiacoch života zaočkované proti nasledovným chorobám: záškrt, tetanus, čierny kašeľ, vírusová žltačka typu B, infekcie spôsobené baktériou Haemophilus influenzae typu B a detská obrna, ktoré sú súčasťou tzv. hexavakcíny (neživá vakcína) a proti pneumokokovým ochoreniam. Hexavakcína sa podáva spolu s pneumokokovou vakcínou (10 alebo 13 valentnou neživou vakcínou) v prvom roku dieťaťa 3 krát: v 3., 5. a 11. mesiaci. V 15-18 mesiaci je podaná tzv. MMR vakcína proti osýpkam, rubeole a mumpsu (živá oslabená vakcína). Neskôr je ešte preočkovanie v 6., 11. a 13. roku života. Horeuvedené očkovania sú na Slovensku povinné, ich odmietnutie sa klasifikuje ako priestupok a môže byť sankcionované pokutou.

Čo obsahujú vakcíny?

       Vakcína musí obsahovať antigén (baktériu alebo vírus- či ich časť, niektoré obsahujú iba anatoxín), ktorý následne vedie k tvorbe protilátok. Neživé očkovacie látky však potrebujú niečo, čo imunitný systém “nakopne“ k tvorbe protilátok a zároveň udrží antigén dlho v organizme, tzv. adjuvans. V živých oslabených vakcínach nie je potrebný, lebo “živý“ antigén sa sám množí a vyvoláva imunitnú odpoveď. Vírusy či baktérie použité v očkovacích látkach je potrebné pestovať na kultivačných médiách. Okrem toho musia byť do očkovacej látky pridané konzervanty, stabilizátory a inaktivátory. Celkovo môžu vakcíny obsahovať až 80 zložiek. Podľa európskych noriem však látky obsiahnuté v stopových množstvách nemusia byť uvedené v príbalovom letáku. Je ale zaujímavé, že mnohé potraviny informáciu o stopách arašidov či sóje obsahujú.

Antigén a tvorba protilátok

       Antigén je baktéria alebo vírus, prípadne jeho časť, proti ktorému začne telo vytvárať protilátky. Tieto protilátky majú neskôr pri opakovanom stretnutí s daným ochorením zabrániť jeho vzniku.

       V praxi to však tak jednoducho nefunguje. Tvorba protilátok B lymfocytmi totiž predstavuje iba časť imunitnej odpovede organizmu na infekciu, tzv. protilátkovú imunitu. Okrem toho existuje aj tzv. bunková imunita, sprostredkovaná hlavne T lymfocytmi, ktorá pri prirodzenej infekcii nastupuje ako prvá a informuje organizmus o infekcii. Zároveň aktivuje tzv. zabíjačské bunky, ktoré infekciu spolu s inými faktormi napomáhajú likvidovať. Až na konci zápalového procesu sa začnú produkovať protilátky. Vysoká hladina protilátok imunitu voči ochoreniam nezaručuje. Je známe, že niektorí ľudia ochoreli aj s vysokými hladinami protilátok proti danému ochoreniu, kým naopak ľudia, ktorí dané špecifické protilátky nemali, neochoreli.

       Prílišná protilátková aktivita B lymfocytov v organizme však môže viesť k alergiám alebo k autoimúnnym ochoreniam, kedy si telo vytvára protilátky proti vlastným bunkám - čiže nerozozná cudzie od vlastného. Naopak, potlačená bunková aktivita T lymfocytov môže organizmu uškodiť nielen v boji proti infekciám. Likvidujú totiž všetko, čo do tela nepatrí, aj rakovinové bunky.

Adjuvans

       Adjuvans v neživých vakcínach imunitný systém “nakopne“ k tvorbe protilátok a zároveň udrží antigén dlho v organizme. Najčastejšie používaným adjuvans sú zlúčeniny hliníka vo forme hydroxidu alebo fosforečnanu. Pre nedonosené deti bola stanovená maximálna  denná dávka hliníka v infúznej výžive na 10 až 15 mikrogramov denne. Trojmesačné dieťa očkované hexavakcínou dostane jednorázovo 820 mikrogramov hliníka. Ak je mu súčasne podaná aj vakcína proti pneumokokom, do jeho organizmu sa dostane 1320 mikrogramov hliníka, čo danú normu presahuje niekoľko desiatok krát.

       Hliník, podaný injekčne, sa pri opakovanom očkovaní v tele kumuluje. A čo spôsobuje? Dlhodobú stimuláciu imunitného systému. A nielen toho. Hliník je neurotoxický, dostáva sa v nezmenenej forme prakticky do všetkých orgánov aj do mozgu, kde môže spôsobiť zápal. Jeho akútnou formou je tzv. postvakcinačná encefalitída, ktorá sa prejavuje vysokým neutíchajúcim plačom- dieťa totiž neznesiteľne bolí hlava. Chronické dráždenie mozgových štruktúr sa dáva do súvisu s degeneratívnymi ochoreniami nervovej sústavy, diskutuje sa o autizme, či o Alzheimerovej chorobe).

Ďalšie zložky vakcín

       Vírusy či baktérie použité v očkovacích látkach je potrebné vypestovať na kultivačných médiách, ktoré pochádzajú z rôznych zvieracích tkanív, napríklad z kuracích embryí, opičích obličiek, prasacích pľúc, ale aj z bunkových kultúr z potratených ľudských plodov. Očkovacie látky teda môžu obsahovať zvyšky cudzej DNA. Okrem toho musia byť do vakcíny pridané konzervanty a stabilizátory, ktoré ju udržia v nezmenenom stave niekoľko mesiacov. Medzi ne patrí napríklad glutaman sodný, ktorý nadmerne stimuluje nervové bunky najmä malých detí (koľkí z nás si dávajú pozor na jeho obsah v potravinách?), ďalej polysorbát 80, ktorý môže poškodzovať pohlavné orgány, laktózu, fenoxyetanol, antibiotiká. Thiomersal, ktorý obsahuje ortuť, bol z vakcín u nás postupne stiahnutý, ale, môže sa ešte v niektorých viaczložkových vakcínach vyskytovať. Inaktivátory, ako prudko jedovatý fenol, či formaldehyd, majú za úlohu oslabiť vírusy v očkovacích látkach, aby neboli organizmu škodlivé. Sú v nich obsiahnuté v stopových množstvách ako dôsledok kontaminácie z výroby.

       Treba myslieť aj na to, že v prostredí, ktoré pracuje z biologickým materiálom, môže prísť ľahko ku kontaminácii pomnožením cudzích vírusov či baktérií. Viď nedávny škandál s kontamináciou výrobného prostredia baktériou Bacillus cereus a stiahnutie hexavakcíny Infanrix Hexa. Alebo kontaminácia vakcín proti obrne rakovinotvorným vírusom SV 40 (v šesťdesiatych rokoch 20. storočia). Pravdepodobne aj vírus HIV pramení opičích tkanív, ktoré boli v minulosti použité pri výrobe živých vakcín proti obrne. Taktiež vo vakcíne Rotarix proti rotavírusom bola nájdená DNA prasacieho cirkovírusu.

Vyhubilo očkovanie choroby?

       Napriek tvrdeniu viacerých expertov, že očkovanie prispelo k vyhubeniu niektorých infekčných chorôb, neexistuje na to evidentný dôkaz. Výskyt mnohých ochorení začal dramaticky klesať už pred zavedením očkovania vďaka výraznému zlepšeniu životných podmienok najmä v civilizovaných krajinách. Prakticky od druhej svetovej vojny v Európe neexistuje hlad a podvýživa, nie sú problémy so zásobovaním pitnou vodou, je dobre rozvinutá kanalizačná sieť, prevažná časť obyvateľstva býva v suchých a teplých bytoch, potraviny skladujeme vo vyhovujúcich podmienkach, zlepšila sa hygiena, či osveta v oblasti zdravotníctva.

       V našich krajinách už nenájdeme nielen niektoré choroby, proti ktorým sa masovo očkuje. Mor či týfus, ktoré v minulosti zabíjali tisíce ľudí, by sme civilizovaných spoločenstvách len ťažko hľadali, napriek tomu, že sa proti nim nikdy plošne neočkovalo.

Nárast "moderných" ochorení

       Vyspelé krajiny dnes bojujú s nárastom alergií, autoimúnnych ochorení (napríklad detská cukrovka I. typu, poruchy štítnej žľazy, skleróza multiplex či Crohnova choroba). Stále viac detí trpí rôznymi neurologickými poruchami, od tých menej závažných ako je hyperaktivita, dysgrafia, dyslexia či poruchy správania až po tie ťažšie ako sú poruchy autistického spektra alebo epilepsia. Príčina SIDS (náhleho úmrtia dojčaťa) sa taktiež dáva do súvisu s očkovaním. Doteraz nebola spoľahlivo vysvetlená. Za povšimnutie stojí fakt, že Japonsko zaznamenalo dramatický pokles dojčenskej úmrtnosti, keď povinné očkovania presunulo do vyššieho veku dieťaťa (nad 2 roky).

       Nárast horeuvedených chronických ochorení môžeme pravdepodobne pripísať viacerým faktorom, ako sú znečistené životné prostredie, nezdravé stravovanie či nedostatok pohybu a stres. Môže byť spôsobený aj využívaním moderných medicínskych prostriedkov umožňujúcich presnejšiu diagnostiku, ktorá v minulosti nebola možná.

Záver

       Na záver by som chcela zdôrazniť, že očkovanie nie je bez rizika. Má svoje kontraindikácie a aj možné vedľajšie účinky. Bohužiaľ, veľa lekárov stále verí iba v dobro a prospech vakcín. Tento článok si nenárokuje na úplnosť, jeho cieľom nie je činiť rozhodnutia za rodičov, ale prinútiť ich premýšľať. Nad samotnou podstatou očkovania a hlavne jeho právnou situáciou na Slovensku, ktorá svojou direktívnosťou berie rodičom právo na rozhodovanie o zdraví svojich detí a množstvom povinných vakcín vybočuje zo zaužívanej európskej praxe.

       Je teda na nás rodičoch, čo si o danej problematike naštudujeme a ako sa rozhodneme. Zodpovednosť za naše rozhodnutie máme my sami. Právo vybrať si by nám rodičom nemalo byť odopreté.

Odporúčaná literatúra

• Dr.med. Martine Hirte: "Očkování – pro a proti" – príručka známeho nemeckého lekára pre rodičov, ktorí chcú byť objektívne informovaní nielen o pozitívach očkovania, ale aj jeho nežiaducich účinkoch.
• Neil Z. Miller: "Co možná nevíte o očkování" – z anglického originálu „Vaccines – Are They Realy Safe and Effective?”. Kniha obsahuje stovky dôležitých informácií o očkovaní a viac než 900 odkazov na ich pôvodné zdroje.
• prof. RNDr. Anna Strunecká, DrSc.: "Varovné signály očkování" – autorka bestselleru „Doba jedová“ v knihe ponúka jasným a zrozumiteľným spôsobom vysvetlenie mechanizmu imunity a dôsledky vakcín.

Zverejnenie tohto článku zabralo šéfredaktorovi www.slobodaVockovani.sk približne 50 minút čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.