Očkovanie - iba veda?
Eva Juhárová
Očkovanie v modernej medicíne má zvláštne postavenie. Jeho úlohou je dosiahnuť, aby choroba vôbec neprepukla, teda aby si ľudský organizmus „dopredu“ na „cvičnom“ prípade vytvoril protilátky, ktoré v prípade priameho stretu s pôvodcom choroby použije hotové „zo skladu“ . Tak, ako sa človek niečo dopredu naučí a potom v praxi použije svoje vedomosti bez toho, aby ich musel vytvárať od základu. Myšlienka jednoduchá a geniálna zároveň – pripraviť imunitu človeka tak, že si ani poriadne nevšimne, že choroboplodné zárodky sa práve aktivovali v jeho tele. A hlavne nevypukne ochorenie, ktoré si mnoho raz vyberie svoju daň – od prechodných ťažkosti, cez trvalé postihnutie až po smrť.
Základným predpokladom očkovania je, že si imunitný systém dokáže poradiť s choroboplodnými zárodkami vlastnými silami, ak má dostatok protilátok. Očkovanie je teda stimuláciou imunitného systému, aby sám dokázal zlikvidovať vírusy a baktérie čoby pôvodcov chorôb. Na bunkovej úrovni pracujúca moderná medicína tak nás všetkých povolala do boja – každý z nás má telo, každý z nás má imunitný systém a len v tomto imunitnom systéme je možné vybojovať boj s pôvodcami chorôb. Imunitný systém každého človeka sa stal bojiskom, na ktorom jedinom je možné vyhrať tento boj a raz a navždy poraziť a zničiť nepriateľa – pôvodcu choroby, baktériu, vírus.
Preto sme všetci povinní zúčastniť sa tohto úsilia, kto sa nepripája, ponecháva svoje telo ako miesto možného nekontrolovaného množenia a rastu zárodkov chorôb a šíri tieto zárodky do okolitého sveta namiesto toho, aby posilnený imunitný systém ich po vniknutí okamžite rozpoznal a zlikvidoval, bez šance na ich prežitie a množenie. Tým pádom sa predlžuje utrpenie ľudstva a nie je možné dosiahnuť „kolektívnu imunitu“, pri ktorej sa ľudstvo ako celok stane odolným voči chorobe a ona – súc porazená touto "kolektívnou imunitou" – prestane existovať. Toto medicína považuje za možné v prípade chorôb, ktoré sa vyskytujú výhradne u človeka, napr. pravé kiahne boli eradikované, teraz je snaha o eradikáciu detskej obrny a osýpok. V ostatných prípadoch sa plošná očkovacia prax usiluje o to, aby maximum ľudí malo proti chorobe protilátky.
Ak sa nepodarí predísť chorobe, potom už medicíne ostáva nič iné, len liečiť rozvinuté ochorenie. To znamená pomôcť imunitnému systému, zahltenému množstvom pôvodcov choroby, napríklad antibiotikami, podporiť základné funkcie organizmu a čakať, ako to celé dopadne. Zabrániť celému tomu javu sa modernej medicíne vidí byť oveľa efektívnejšie.
Ale základným predpokladom celej očkovacej praxe je, že základné predpoklady celej očkovacej praxe platia bez výnimky. To znamená, že za choroby je zodpovedná existencia choroboplodných zárodkov a imunitný systém každého jedinca reaguje viac menej rovnako. To je predpoklad, ktorý by mal byť overený v prvom rade a ktorý pre nezaujatého pozorovateľa kríva na obidve nohy. Za seba vidím vec tak, že medicína v žiadnom inom svojom liečebnom postupe neponúka taký jednotný systém, ako v otázke prevencie očkovaním.
Ak v akejkoľvek oblasti života človek odpozoruje – objaví princíp, vzorec, podľa ktorého veci fungujú, možno hovoriť o významnej veci, o univerzálne platnom zákone. Takéto princípy sa časom nemenia, zostávajú v platnosti a je možné na nich budovať ďalej, nachádzať oblasti ich uplatnenia v praxi. Najžiarivejším príkladom je matematika, ktorej zákonitosti platia skutočne bez výnimky. O podobnú čistotu princípov sa usiluje moderná veda, ale tie vedné odbory, ktoré majú čo do činenia so „životom“, majú aj najťažšiu pozíciu. Život nie je mechanický a medicína nie je žiadna matematika. Ak napriek tomu si nárokuje na univerzálne platné princípy, pravdepodobne sa nebudú podobať tým matematickým. Od žijúceho organizmu sa nedá očakávať, že bude reagovať rovnako ako druhý, ani že bude reagovať rovnako zakaždým.
Ako je teda možné, že sme v takej obrovskej miere prijali predpoklad medicíny o rovnakosti imunitnej odpovede a o prvotnej úlohe choroboplodných zárodkov? Ako je to možné, že takmer nepoznáme alternatívy? Čo sa vlastne stalo, že sa prevencia chorôb očkovaním dostala do pozície univerzálne platného zákona?
Stalo sa niekoľko vecí, ale hlavne bolo – kým a čím, nechávam na posúdení láskavého čitateľa – veci pomožené. Všetky „menšinové záznamy“ o výnimkách z pravidla boli podrobené cenzúre. Buď „s očkovaním nesúviseli“, alebo boli vyhlásené za prijateľnú cenu za potlačenie choroby. „Choroba ustúpila, funguje to! Dnes už nemáme epidémie záškrtu, obrny, ktoré kosili po tisícoch a zanechávali mrzákov!“ Áno; a dnes už nemávame ani epidémie šarlachu, cholery, nehovoriac o čiernom more, proti ktorým sa vôbec neočkovalo. Takže sa zase veci pomohlo, hovorí sa len o tom, čo vyhovuje. A tak sa očkovanie na úroveň univerzálnej pravdy dostalo podvodom. A pomáha sa mu výdatne a neprestajne. A pomáha sa mu spôsobom, ktorý je viac než nemorálny. Jeho princípy sa dostali na úroveň dogmy, o ktorej sa nepochybuje. Dá sa za takýchto okolností v súvislosti s očkovaním hovoriť ešte o vede? V prvom rade pochybujme! Alebo sa v prípade hlavnej idei vakcinácie jedná o zjavenú pravdu, niečo, čo presahuje úroveň poznania (nielen) bežného človeka a to ju činí nedotknuteľnou?
Tu sa dotýkame tej najodpornejšej manipulácie v súvislosti s očkovaním, či už vedomej alebo nie, a to podobnosti s prvkami náboženstva. Ja sama som kresťankou, veriacou, a v náboženskej rovine považujem za kľúčovú slobodu, právo na svetonázor podľa najlepšieho vedomia a svedomia každého človeka. V minulosti (nie tak dávnej) však malo náboženstvo iné postavenie v spoločnosti ako dnes a bolo spojené aj s výkonnou mocou, právami a majetkom. Netreba, myslím, udávať príklady zneužívania viery na získanie moci.
Dnes sa život zredukoval na materiálny, telesný rozmer a prvky dogmatiky sa ako účinný mocenský prostriedok preniesli do novodobej podoby. V novoveku už mocichtiví ľudia nepôsobia v duchovnej rovine ako v stredoveku, kedy mali prostredníctvom cirkevných dogiem veľkú moc v spoločnosti. Dnešného človeka, ktorý sa pozrel do vesmíru a žiadneho Boha tam nenašiel, už často nevystraší prísľub večného zatratenia po neprijatí sviatostí (aj v katolíckych krajinách, ako je Slovensko, napr. rozvodovosť – stav cirkvou nedovolený – neutešene rastie). Ale ohľadom telesnosti, ktorá dnes musí byť výkonná, zdravá a neprekážajúca, si už taký istý sám sebou nie je. Autorita si vyzliekla ornát a obliekla biely plášť a ovečky poslúchajúce, kedysi cirkvi odvádzajúce desiatok, dnes môžu na „zdravotnú starostlivosť“ odviesť aj všetko, a aj tak je to málo. A pritom najväčšiu časť si odnáša – ako inak – farmaceutický priemysel. Kto to chce vidieť, nech vidí, kto nechce, nech nevidí. Každý má slobodnú voľbu.
Náboženské úkony majú duchovný vplyv na tých, ktorí ich prijímajú a podľa stupňa svojej pozornosti sú schopní tieto vplyvy aj pozorovať a ak niekto ich vplyv nepozoruje, jednako nemôže hlásiť poškodenie v dôsledku náboženského úkonu, iba žeby bol vykonaný násilne a neprimerane. Rozhodne to nemožno povedať o očkovaní.
Pozrime sa bližšie na jednotlivé styčné body, ako „padli“ sviatostné úkony a náboženské prvky (rozumej sú na inom mieste, ako by mali byť; „zlo“ ako „dobro“ na nesprávnom mieste):
- Krst – prijatie do spoločenstva a zároveň „očistenie od pôvodného, prvotného hriechu“, nedokonalosti od prírody. Nepokrstení – neočistení mali v minulosti, keď na to boli mocenské prostriedky a spoločenské prijatie, obmedzené práva a označovali ich ako hrozbu pre väčšinovú spoločnosť.
Podobnosť: Princíp kolektívnej imunity – len očkovaní majú právo byť právoplatnými občanmi, neočkovaní (rovnako ako nepokrstení) nemajú mať riadne občianske práva (prístup neočkovaných detí do kolektívu). Zároveň je očkovanie „očistením nedokonalosti od prírody“, pretože vylepšuje „naivný imunitný systém“, zásahom očkovacej látky sa mení podstata imunitného systému a vylepšuje sa to, čo sa narodilo nedokonalé. Neočkovaný jedinec je ohrozením spoločnosti, rezervoárom infekčných chorôb. - Birmovanie – (z latinského confirmatio, posilnenie) potvrdenie viery, do vnútra človeka sa vtláča nezrušiteľné znamenie, zásahom zvonku.
Podobnosť: Preočkovanie – booster dávky, druhé dávky, potvrdenie platnosti očkovania, znova potrebný zásah zvonku, pretože „prirodzenosť človeka je nedostatočná“, potvrdzuje závislosť imunitného systému od lekárskeho úkonu. - Kňazské svätenie – Cirkvou vybraní vhodní jednotlivci prijmú ordináciou – vysviackou dar Ducha Svätého a milosti na plnenie povinností kňazského stavu . Vysviacku vkladaním rúk udeľuje biskup.
Podobnosť: Odbornosť v medicíne alebo príbuznom odbore – napriek tomu, že všetci svoje vedomosti môžeme získať štúdiom a prístup k informáciám je verejný a zaručený právom, stále dookola sa tvrdí, že pochopiť fungovanie očkovania je možné iba pre špeciálne vyškolených ľudí, ktorým bol udelený istý titul, a tí ostatní nijakým spôsobom nemôžu nič podstatné pochopiť. Ak nie ste „vysväteným“ alebo „zasväteným“ do tajov lekárskej vedy, z princípu vaše poznatky nemôžu byť správne a škoda s vami strácať čas. Chýba vám akýsi druh „odovzdávania poverenia“ a ak vás nepreskúšal a neodobril „predchodca“, nič sa nedá robiť, nie ste v hierarchii.
Týmito podobnosťami sa „náboženský“ charakter vecí okolo očkovania zďaleka nekončí. Očkovanie má svojich:
- veriacich: Častým javom je (nielen u laikov, ale aj odborníkov) vyjadrenie typu: Verím, že očkovanie zachránilo ľudstvo, verím, že prispelo k zníženiu úmrtnosti, a pod. To potvrdzuje, že je k podobným záverom potrebná viera, pretože fakty nie sú jednoznačné. Ústup ochorení (alebo úmrtnosti na ne), proti ktorým sa očkuje, bol faktom už pred začatím očkovania (záškrt, čierny kašeľ, osýpky, tuberkulóza) a mnohé ochorenia, proti ktorým sa dnes očkuje, sa začali častejšie vyskytovať až po potlačení iných ochorení očkovaním (detská obrna, HiB, pneumokoky).
- odpadlíkov, ktorí celkom určite smerujú do zatratenia a sú veľkou hrozbou pre pospolitý laický ľud, nebezpeční sú najmä odborníci z fachu, ale aj dostatočne aktívni a zvedaví „laici“ – samovzdelanci.
- prorokov: Z úrovne WHO sa opakovane vyhlasuje, že niektoré ochorenie je takmer úplne vykorenené a je otázkou najbližšej budúcnosti, kedy sa podarí vykoreniť ho definitívne (eradikácia). A tak sa predpovedá, typickým príkladom sú osýpky. Tak ako isté náboženské skupiny nie a nie trafiť dátum konca sveta, tak aj WHO nie a nie trafiť dátum eradikácie, a to ani s presnosťou na rok. Druhým príkladom je odhad kmeňa chrípky, ktorý bude v nasledujúcej sezóne tým hlavným zodpovedným za chrípku a z neho potom farmaceutický priemysel produkuje vakcínu. Posúdenie tejto praktiky a jej prínosu prenechávam čitateľovmu úsudku.
- mučeníkov: V kruhoch zástancov vakcinácie sa objavuje aj niečo neuveriteľné: tvrdia nám, že ľudia v začiatkoch vakcinácie znášali aj akékoľvek ťažké účinky očkovania, lebo vedeli, že to zvyšuje šancu na prežitie. Nuž, bola by to pravda, keby sa v prípade znášania akýchkoľvek ťažkých reakcií jednalo iba o dobrovoľníkov a keby sa pri tom jednoducho nepočítalo „s povolenými stratami“ v záujme celku, teda záujem celku je nadradený záujmu jednotlivca. Doba sa zmenila a hodnota života jednotlivého človeka je dnes vnímaná ako niečo ochrany hodné oproti kolektivistickej minulosti, kedy sa častejšie aj používal pojem „ľud“ v jednotnom čísle namiesto „ľudia“ ako skupina jednotlivcov. Ak pri vakcinácii umriem, ťažko zvýšim svoju „šancu na prežitie“, takto sa dá uvažovať iba v prípade skupinového záujmu.
- misionárov: Záchrancovia tretieho sveta, vakcíny. Očkovanie je v podmienkach rozvojových krajín iba jednou z foriem pomoci a aj to účinnou len spolu s ďalšími opatreniami. Vysokú detskú úmrtnosť však nie je možné pripísať iba nedostatočnej zaočkovanosti detskej populácie.
Že to s očkovaním ako skutočnou záchranou a spásou sveta myslia jeho skalní zástancovia smrteľne vážne, dokazuje aj to, aký postoj zaujímajú k očkovaniu nesvojprávnych osôb, najčastejšie detí. Rodičia detí, ktorí majú k súčasnej očkovacej praxi kritický postoj, nepodriaďujú sa odporúčaniam a nariadeniam, a konajú v záujme svojich detí a podľa svojho najlepšieho presvedčenia a svedomia, sú označovaní za nezodpovedných a takých, čo bránia dobru svojho vlastného dieťaťa: „U nás je očkovanie presne v zmysle deklarácie UNICEF: „Dieťa má právo byť chránené pred infekčnými ochoreniami očkovaním.“ Znamená to, že nikto, ani rodič mu toto právo nemôže odoprieť.“ (brožúra Sprievodca očkovaním). Očkovanie – medicínsky úkon – novodobá spása. Načisto v duchu: Nechajte maličkých ku mne prísť, nebráňte im...
Najlepšou verziou podobnosti s náboženstvom by bolo úsilie o pravdu: „Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí“, ale tohto postoja sa zo strany medicínskych kruhov asi tak skoro nedočkáme. Pretože pri fungujúcej cenzúre a zatváraní očí pred realitou sa majú veľmi preveľmi dobre, nemajú žiadnu motiváciu nič zmeniť a majú dostatok prostriedkov na zachovanie a rozširovanie svojho vpyvu. Kozmetické úpravy typu: vyvinieme kvalitnejšiu vakcínu a tá bude dokonalejšia, nesiahajú ku koreňu veci. Očkovanie, toto rozmaznávané dieťa modernej medicíny, dostalo všetky šance, poskytli sa mu všetky mysliteľné výhody, klame sa preň, je zbožňované a zbožštené, prinášajú sa preň obrovské obete po celom svete. Po tých 200 rokoch je načase, aby bolo podrobené skutočne nezávislej a prísnej skúške, aby sa ukázalo, ako obstojí, a ak treba, aby aj prepadlo. Ak to nie je ochotná urobiť nijaká oficiálna inštitúcia, môže to urobiť každý sám za seba.
Komentár šéfredaktora:
