Očkovanie — mravná povinnosť?

08.12.2016 00:39

Dr. Johann Loibner

 

    Pôvodný článok „Impfen, eine ethische Verpflichtung?“
    z nemčiny preložila Mgr. Lenka Liščáková a preklad upravil Ing. Marián Fillo.

 

    V minulosti sa z rôznych strán vyžadovalo „povinné očkovanie“ proti osýpkam. Osýpky sa u nás v strednej Európe (na rozdiel od doby pred sto rokmi) stali zriedkavým ochorením. V drvivej väčšine prípadov prebiehajú bez komplikácií. Tento fakt pripisuje sociálna medicína v prvom rade všeobecne zlepšeným životným podmienkam. Dostatočná a zdravá strava, vhodné bývanie, čistota a potrebná zdravotná starostlivosť, blahobyt a mier tieto ochorenia, ktoré sa voľakedy často vyskytovali a boli nebezpečné, prakticky celkom odstránili.

    Osýpky sa medzitým u nás stali zriedkavosťou, a tým pádom sa iba málo lekárov stretlo s osýpkami a často ich nevedia rozpoznať. Na obrázku vpravo je tento vývoj jasne vidieť. Známy lekár Thomas McKeown uvádza vo svojom diele „Úloha medicíny“ (Nuffield Provincial Hospital Trust, London, 1976) dostatočne veľa príkladov pre to, že počet a závažnosť priebehu infekčných ochorení zmenili výlučne iba životné okolnosti.

    Neustále sa rozširuje informácia, že pravé kiahne boli v minulosti zničené takisto ako osýpky pomocou očkovania. Ibaže faktom zostáva, že aj počet prípadov pravých kiahní bol už v čase, keď sa spustila veľká očkovacia kampaň, veľmi nízky.

    V prvých rokoch mojej lekárskej praxe začiatkom 70. rokov 20. storočia som ešte sem-tam zaznamenal prípady osýpok. Jeden môj malý pacient, ktorý mal ťažkú srdcovú poruchu, ochorel raz na osýpky. Ale čoskoro sa uzdravil. Teda nejestvoval dôvod na obavy či paniku. Aj moji kolegovia hovorili o osýpkach ako o chrípke s vyrážkou.

    Je teda veľmi zvláštne, že v Rakúsku za súčasných životných podmienok podliehajú osýpky od roku 2002 povinnému hláseniu na príslušné úrady. Oznamovacie prostriedky (médiá) v tomto roku (2015) informovali o kritickom náraste výskytu nebezpečných a vysoko nákazlivých (infekčných) osýpok. Minulú zimu (2014/2015) bol pritom v Korutánsku aj v Tirolsku hlásený iba jediný prípad. Značne preháňanie nebezpečenstva zo strany oznamovacích prostriedkov podnietilo určité úrady a politikov dožadovať sa zavedenia povinného očkovania proti osýpkam. Bolo počuť hlasy, ktoré požadovali očkovanie z etických dôvodov. Tí ľudia, ktorí nie sú zaočkovaní proti osýpkam, nesú vraj vinu na tom, že nás opäť ohrozujú dávno prekonané epidémie.

    Táto scestná myšlienka je dôvodom, prečo si v tomto článku kladiem otázku:

 

Z dejín očkovania

    Je predsa zvláštne, že kvôli nejakej nevýznamnej chorobe sa robí taký veľký humbuk. Tu sa už človek pýta, komu tieto  správy v takom rozsahu môžu slúžiť. A preto sa na očkovanie pozrieme trochu bližšie.

    Za týmto účelom sa najskôr musíme pozrieť trochu do histórie očkovania.

 

Je očkovanie vynálezom lekárov a vedcov?

    Európsky dobyvatelia spoznali očkovanie v osmanských (tureckých) krajinách. Obchodníci s otrokmi očkovali chlapcov a dievčatá pľuzgierikmi kiahní, pochádzajúcimi od práve chorých ľudí. Pritom sa pokožka nareže a očkovacia látka sa kvapne na ranu. Deti, ktoré takto dostali silné kiahne a prežili ich, sa považovali za obzvlášť zdravé. Za tieto mohli obchodníci na trhu s otrokmi dostať veľmi dobrú cenu. Pre tých, ktorí tento zákrok neprežili alebo boli doživotne ťažko postihnutí, neexistovali žiadne práva a nároky na odškodnenie.

    Väčšina lekárov i laikov považuje za objaviteľa očkovania proti pravým kiahňam anglického vidieckeho lekárnika Edwarda Jennera. Očkovania sa ale vykonávali dlho predtým, nie však lekármi, ale laikmi, takzvanými inokulátormi (lat. oculus = očko = miesto, v ktorom sa objavili mladé výhonky stromov, tam sa vsadil výpestok šľachtenej odrody). Mysleli si, že keď sa od ľudí, ktorý ochoreli na kiahne iba ľahko, vezme obsah pľuzgierika a ten sa inokuluje do kože iných ľudí, budú títo chránení pred ťažkými kiahňami. V Európe tiahli inokulátori z miesta na miesto a inokulovali nevediacich a ustráchaných ľudí za veľa peňazí, hlavne na panských dvoroch, a potom si išli ďalej svojou cestou bez toho, aby sa starali o osud takto ošetrených ľudí. Ako očkovacia látka slúžil hnis, ktorý získali z pľuzgierikov pravých kiahní chorých ľudí. Nové očkovacie zásoby získavali ľahko, pretože pravé kiahne nikdy celkom nevymizli. Keď potom očkovanie prevzali aj štátne ustanovizne, poslúžili siroty, ktoré sa zhromažďovali v očkovacích ústavoch. Tieto deti sa inokulovali kiahňami a tým sa stali „kmeňovými očkovancami“, dodávateľmi očkovacej látky. Tým sa získalo oveľa viac očkovacích látok.

    To, že za objaviteľa očkovania proti pravým kiahňam sa považuje vidiecky Jenner, súvisí s tým, že na získanie očkovacej látky použil kravy a teľatá. Tým sa vytvorila možnosť získavať obrovské množstvá očkovacej látky. Tak mohol Napoleon dať zaočkovať milióny Francúzov. Jenner teda vytvoril technickú základňu pre vznik očkovacieho priemyslu, ktorý mu za to stavia pomníky.

 

Absolutizmus a ľudské práva

    Nie je tajomstvom, že nemálo ľudí následkom inokulácie ťažko ochorelo alebo prišlo o život. Zjavne sa akceptovala skutočnosť, že časť očkovaných ľudí zomrela na následky očkovania. Ešte v 18. storočí sa dieťa, ktoré neprežilo pravé kiahne, považovalo za vôbec nenarodené. Šľachte veľmi záležalo na tom, aby si zaistila svojich potomkov ako dedičov. Preto nechala aj Mária Terézia svoje deti očkovať, pričom dve z nich následkom tohto očkovania zomreli.

    Skutočný zakladateľ očkovania proti pravým kiahňam je však Napoleon Bonaparte. Nariadil, aby deti, vojaci a všetci ostatní Francúzi boli povinne očkovaní. Ten istý muž, ktorý zaviedol vojenskú povinnosť, zaviedol aj povinné očkovanie. Od tej doby existuje štátny inštitút očkovania. Jeho príklad nasledovala aj väčšina ostatnej šľachty v Európe. Počas dvoch storočí bolo preto očkovanie výsostnou povinnosťou. Na základe tohto vznikol najväčší novodobý priemysel.

    Zároveň sa stal názor, že očkovanie chráni, nespornou dogmou. Iba ťažko sa dá vytušiť, koľko ľudí v minulých storočiach následkom očkovania proti pravým kiahňam prišlo o život alebo zostalo ťažko postihnutých. To už patrí k mentalite dobyvateľov a despotov, že bojujú proti chorobám, ako aj proti nepriateľským vojakom, pričom s obeťami sa musí počítať.

 

Doba bez vedy

    V čase, keď Napoleon Bonaparte zaviedol povinné očkovanie, nejestvovalo veľa vedeckých dokladov, nejestvovala ani povinnosť podať dôkaz účinnosti nejakej liečebnej metódy, nejestvovali žiadne schvaľovacie úrady ani komisie pre liečivá. Čo bolo nariadené, to sa muselo robiť a nesmelo sa to spochybňovať.

    Na siedmy deň po očkovaní proti kiahňam sa musel očkovaný dostaviť k lekárovi. Bol vystavený dokument, v ktorom bolo potvrdené, že u očkovaného sa prejavili „ochranné kiahne“. Pozorovaná a zdokumentovaná bola iba táto okolnosť. Nikde nebol spomenutý zdravotný stav. Očkovaní, ktorí zomreli, už toto osvedčenie nepotrebovali a tí, u ktorých sa kiahne správne neprejavili, tiež nie.

    K čomu potom malo toto osvedčenie slúžiť? Kde sa mal tento úradný dokument predložiť? To, že sa kiahne správne prejavili, je iba dôkazom zdravej a silnej schopnosti reakcie daného človeka. Účelom tohto osvedčenia o očkovaní bolo preukázanie dobrého zdravia a obrannej schopnosti. Očkovanie malo iba ten zmysel, že sa ukázalo, kto by kiahne pravdepodobne bez problémov zvládol a kto nie. Bol to teda určitý spôsob výberu. Ľudia, ktorí sami alebo ich deti boli obeťou očkovania „ochrannými kiahňami“, sa bránili proti ďalšiemu očkovaniu. Ľudu bolo vysvetlené, že toto očkovanie má chrániť proti ďalším kiahňam. Preto názov ochranné očkovanie.

    Až do formulácie teórie o antigénoch a protilátkach v roku 1906, teda o sto rokov neskôr, platila pre účinok očkovania proti kiahňam nasledovná hypotéza:

Choroba bola vyhnaná z vnútra von a preto sa už nenachádza v tele.

    Aj dnešná hypotéza, tzv. reakcia antigénov a protilátok už nezodpovedá aktuálnemu vedeckému stavu. Bežná predstava už nenapĺňa skutočné komplexné súvislosti. Vedecké zdôvodnenie ochrany očkovaním proti kiahňam teda nikdy neexistovalo.

 

Doba chudoby a hladu

    Veľká časť obyvateľstva, ale aj mnoho vojakov zomrelo v tej istej dobe, keď sa začalo s očkovaním proti pravým kiahňam, predčasne na hlad a iné biedne životné podmienky. Človek, ktorý nedostane ani najnutnejšiu stravu, zahynie skôr na ochorenie ako iní, ktorí majú dostatok jedla. V mestách sa vtedy k tomu ešte pridala často znečistená voda. Iba za týchto okolností sa dá pochopiť, že sa voľakedy deti, ktoré neprežili kiahne, považovali za nenarodené.

    Je zrejmé, že takého životné pomery museli byť príčinou rozšírenia epidémií. A to, že týmto boli viac postihnutí chudobní ľudia, nie je žiadnou záhadou. Očkovanie proti pravým kiahňam, ktoré bolo najskôr vykonávané na príslušníkoch šľachty, nespôsobovalo teda u bohatých ľudí tak často poškodenia zdravia ako medzi chudobnými ľuďmi. Pravé kiahne samotné boli podľa rôznych zdrojov častejšie „zavlečené“ na šľachtické dvory chudobnými ľuďmi, domácimi učiteľmi a služobníkmi.

    Ak aj došlo následkom očkovania k častejším epidémiám kiahní, stalo sa tak predovšetkým uprostred chudobného obyvateľstva. V tých časoch nebolo okrem niekoľko málo chudobincov a cirkevných zariadení sociálnej starostlivosti nikoho, kto by sa staral o obete očkovania. Nejestvovalo sociálne poistenie, zdravotnícke úrady, ošetrovanie a starostlivosť o obete očkovania, nemocníc bolo len zopár. Obete očkovania boli despotami považované za obete v rámci boja proti pravým kiahňam.

    Zákon o odškodňovaní obetí očkovania jestvuje v Rakúsku iba od roku 1973 (na Slovensku nejestvuje doposiaľ — pozn. red.)! Až od tohto roku sú obete očkovania odškodňované. Zaujímavosťou je, že nariadenie o odškodnení sa vykonáva podľa zákona o ochrane ozbrojených síl. Predtým to bol zákon o vojnových obetiach. Dovtedy boli teda ľudia, ktorí prišli o zdravie následkom očkovania a nemohli sa o seba postarať sami, závislí od dobročinnosti svojich najbližších. V minulosti boli väčšinou bez pomoci. Dnes si sotva vieme predstaviť chudobu ľudí minulých storočí.

 

Ochrana?

    To, že boli pravé kiahne vyhubené očkovaním, výrobcovia očkovacích látok neustále opakujú.

    Bolo to skutočne očkovanie, ktoré vyhnalo pravé kiahne, osýpky, čierny kašeľ, záškrt atď., čo boli voľakedy ochorenia s ťažkým priebehom? Isté je iba to, že sa zlepšili sociálne podmienky a životné pomery nutné pre zdravie. Zdravie ľudí nie je následok očkovania, ale jednoznačne následok vhodných životných podmienok.

    Doteraz nebol podaný dôkaz, že by očkovanie vyhubilo epidémie ako pravé kiahne, detskú obrnu, choleru atď. Mor zmizol dokonca bez očkovania. Vedecké možnosti v dobe, keď bolo zavedené očkovanie proti pravým kiahňam, neboli dostatočné,  aby zdôvodnili opatrenia ako očkovanie proti pravým kiahňam, na ktoré zomreli alebo prišli o zdravie tisíce ľudí.

    Ľudia s dobrým zdravím a pri lepších životných pomeroch prežili pravé kiahne a takisto aj očkovanie proti pravým kiahňam lepšie ako chorí a chudobní. Cieľ despotov — mať iba zdravých poddaných — sa zdal byť dosiahnutý. Keď však neskôr vypukli epidémie pravých kiahní, začali výrobcovia očkovacích látok vyhlasovať, že sa musí ochranné očkovanie obnoviť novým očkovaním. Až do ďalšej epidémie sa ľudia považovali opäť za chránených. Rodičom tých detí, ktoré následkom týchto primitívnych opatrení zomreli alebo utrpeli doživotné poškodenia ako ochrnutie, slepota či hluchota, sa toto zdôvodňovalo tým, že sú práve vďaka tomu ostatní ľudia chránení pred kiahňami.

    Výrobcom očkovacích látok sa v každom prípade podarilo presvedčiť nevedomých vládcov o tom, že pravé kiahne vyhubilo ochranné očkovanie proti pravým kiahňam. Vzniklo celosvetové obrovské priemyselné odvetvie — očkovací priemysel. Až dodnes sa darí výrobcom očkovacích látok pomocou šikovnej a neustálej propagandy udržiavať v mysliach ľudí dogmu o ochrane očkovaním. Aj dnes sa verí úspešnému sloganu „iba očkovanie chráni“ a používa sa slovné spojenie „ochranné očkovanie“, založené na omyle.

 

Ale ako je to dnes s modernými očkovacími látkami?

    Výskum v 20. storočí a pokroky vo výrobe liekov umožnili vývoj menej škodlivých očkovacích látok. Vysoký počet nežiaducich účinkov sa výrazne znížil. Napriek tomu sa však aj dnes vyskytujú poškodenia, spôsobené očkovaním. Ľudia s určitou náchylnosťou reagujú na každé očkovanie závažnými ochoreniami. Ľahké alebo ťažké, a dokonca aj smrteľné ochorenia môžu byť vyvolané predovšetkým vtedy, ak ľudia nie sú v okamihu očkovania úplne zdraví, alebo ak sú následne vystavení stresu.

 

Etika a očkovanie

    Ak teda zástanci očkovania volajú po povinnom očkovaní, musíme najskôr preskúmať pojem etika — čo sa vo všeobecnosti rozumie pod etickým konaním alebo etickým postojom. Malo by to byť asi konanie a ochota, ktorá slúži blahu ľudí. Každý človek rozumie pod tým pomoc v núdzi, ochranu pred nebezpečenstvom, pomoc v utrpení apod. Etické je teda konanie vtedy, ak slúži blahu ostatných.

    Očkovanie, ktoré má chrániť pred chorobou, sa zdá byť na prvý pohľad cenným lekárskym zákrokom a etickým konaním. Pozrime sa na očkovanie trochu presnejšie.

 

Čo má očkovanie spôsobiť?

    Je to iba vpich ihlou a lekársky postup, pri ktorom sa do tela dostanú zdravie posilňujúce látky? Čo sa tu vlastne dostáva do organizmu? Musí to byť látka, ktorá podľa platnej teórie antigénov a protilátok má podľa možností vyvolať veľmi ľahkú chorobu. Táto choroba sa označuje ako reakcia na očkovanie a aktivuje podľa tejto teórie imunitný systém, aby tvoril protilátky proti pôvodcovi choroby. Táto reakcia spôsobí u zdravého človeka vo väčšine prípadov neškodnú očkovanú chorobu, ktorú dotyčný často ani nezaregistruje. U nezdravých ľudí môže táto reakcia na očkovanie prebiehať ako ťažká choroba s trvalými následkami a môže spôsobiť aj smrť.

    Samotná  očkovacia látka obsahuje očkovací jed (očkovací vírus) a celý rad prídavných látok. Očkovací vírus (prípadne baktéria) pochádza z buniek, častí tkanív, sekrétov atď. chorých ľudí a pestuje sa na rôznych živných pôdach. Prídavné látky majú celú očkovaciu látku urobiť účinnejšou a zároveň znesiteľnejšou. V každom prípade vyvolá každé očkovanie — jedno viac, iné menej — ľahké alebo ťažké ochorenie.

 

Vytvára očkovanie ochranu?

    Už po prvých väčších očkovacích akciách vyvrátili výskumníci svetového formátu (napr. Alfred Russel Wallace, 1823–1913), tvrdenie, že očkovanie proti pravým kiahňam zabraňuje ochoreniu. Lekári z celej Európy povstali a vystúpili na verejnosti ako napr. Lekársky spolok odporcov očkovania z Lipska, ku ktorému patrili uznávané kapacity od Londýna až po Rím. Dokonca svetoznámy priekopník úrazovej chirurgie Lorenz Böhler (1885–1973) sa na svojej úrazovke vzdal očkovania proti tetanu.

    Avšak očkovanie bolo nariadené ako najvyššia povinnosť a štátna očkovacia mašinéria bola nedotknuteľná. Zároveň vznikol prekvitajúci a štátom chránený očkovací priemysel. Výrobcovia očkovacích látok mali teraz v ruke všetky prostriedky, aby upevnili dogmu, že očkovanie nás chráni pred chorobami, ktorá pretrváva až do dnešných dní. Vznikajúce oznamovacie prostriedky vhodne poslúžili potrebnej propagande o ochrane očkovaním.

    Oswald Spengler (1889–1936) to formuloval takto:

„Čo je pravda? Tri týždne novinárskej práce a celý svet spoznal túto pravdu. Jej základy budú dovtedy nevyvrátiteľné, kým bude dosť peňazí na jej neprestajné opakovanie.“

    To, že očkovanie vôbec kedy chránilo, bolo vyvrátené rozsiahlou štúdiou Svetovej zdravotníckej organizácie (angl. World Health Organization = WHO), ktorá bolo vykonaná v rokoch 1968–1979 v juhoindickej provincii Madras. Je to jediná skutočne výpovedná štúdia o úžitku očkovania v celej histórii lekárstva. Na základe výsledkov tejto štúdie bolo očkovanie proti tuberkulóze zastavené v rozsiahlych častiach sveta.

    Výrobcovia očkovacích látok argumentujú vždy s tým istým neprípustným záverom. Pred sto rokmi existovalo ešte veľmi veľa mŕtvych následkom napr. osýpok. Odkedy však očkujeme, boli osýpky takmer vyhubené. Skutočné faktory, teda vhodné životné podmienky, ktoré mohli vyhubiť epidémie, boli jednoducho zamlčané. Výrobcovia očkovacích látok stále opakujú prostredníctvom svojej obrovskej propagandy a marketingového aparátu, nepoznačení novými vedeckými poznatkami, že je to očkovanie, ktorému vďačíme za naše zdravie.

 

Popieranie ochorení spôsobených očkovaním

    Očkovanie je v rámci medicíny značne sporné. Dnes je takmer neznáme, že tento zákrok nebol zavedený a rozšírený lekármi. Očkovanie bolo vykonávané objednanými armádnymi lekármi, potom očkovacími lekármi a neskôr úradnými lekármi.

    Až od druhej polovice 20. storočia sa začali odškodňovať ľudia, ktorí kvôli očkovaniu utrpeli ťažké poškodenia zdravia. V roku 1973 bol v Rakúsku vytvorený Zákon o odškodňovaní obetí očkovania. (Na Slovensku ani v Česku nie je vytvorený dodnes, na Slovensku sa — na rozdiel od Česka — jeho vytvorenie ani len neplánuje. — pozn. red.)

    Takmer dve storočia jestvovalo iba očkovanie proti pravým kiahňam. Od druhej polovice 20. storočia začal očkovací priemysel vyvíjať a zavádzať čoraz viac nových očkovacích látok. Očkovanie sa považovalo za občiansku povinnosť a za bezpečný prostriedok na zvládanie epidémií. Do roku 1950 sa používali iba tri druhy očkovania. Odvtedy sa počet očkovaní, odporúčaných ministerstvom zdravotníctva,  zvýšil na 17!!! Obchod s očkovacími látkami je mnohonásobne objemnejší.

    Od roku 2000 v Rakúsku nejestvuje žiadne povinné očkovanie. Veľkej väčšine obyvateľstva, úradom a aj samotným lekárom však tento fakt nie je známy.

    Tak ako na počiatku zavádzania očkovania, keď veľká časť lekárov verejne protestovala proti očkovaniu kvôli otáznej ochrane a kvôli poškodeniam zdravia, začína aj teraz narastať počet lekárov, ktorí tento zákrok spochybňujú. Očkovací priemysel sa však prostredníctvom lekárskej komory pokúša vyvíjať tlak na tých lekárov, ktorí verejne vyjadrujú kritiku voči očkovaniu.

    Keď lekári ešte za čias monarchie vystupovali proti očkovaniu, štát to rešpektoval. Dnes, v 21. storočí, v čase vyhlásených ľudských práv, sa lekárom, ktorí odhovárajú od očkovania, hrozí zákazom činnosti a dokonca vyškrtnutím zo zoznamu lekárov.

    Skutočnosťou zostáva, že vždy boli na očkovanie protichodné názory.

    Zapálení prívrženci očkovania budú pri posudzovaní poškodení zdravia, spôsobených očkovaním, vychádzať z iných predpokladov ako tí, ktorí hodnotu tohto zákroku spochybňujú. Vo svojich posudkoch budú očkovanie všeobecne označovať požehnaním pre ľudstvo, aby voči princípu očkovania nevznikli žiadne pochybnosti.

    V tomto zmysle sa pozoruhodne vyjadril jeden významný znalec pre poškodenia zdravia, spôsobené očkovaním:

„Nakoniec chcem poznamenať, že dôkaz poškodenia zdravia očkovaním musí byť vykonaný s osobitnou starostlivosťou, pretože hlásenia o ťažkých komplikáciách následkom očkovania by mohli ohroziť dôležitý program preventívneho očkovania.“

    Aby sa upozornilo na problematiku pri posudzovaní poškodení zdravia, spôsobených očkovaním, musí  byť spomenutý ešte dôležitý fakt: V súčasnosti nejestvuje žiadny výskum poškodení zdravia, spôsobených očkovaním. Nejestvuje žiadny výskumný ústav a žiadne vedecké pracovisko, ktoré by sa venovalo výlučne týmto otázkam.

    Doteraz bola téma poškodení zdravia očkovaním pojednávaná iba znalcami v rámci ich činnosti. Pritom prevažuje tendencia skôr poškodenia očkovaním vylučovať, než po nich pátrať, alebo — inak povedané — namiesto hľadania očkovaním spôsobených poškodení zdravia sa tieto zatĺkajú. Toto je určite hlavným dôvodom pre to, že je uznaných iba veľmi málo poškodení zdravia, spôsobených očkovaním.

 

Je teda očkovanie etickou povinnosťou?

    Konanie je etické vtedy, keď slúži blahu iných alebo blahu spoločnosti. Je etické vtedy, keď sa deje s dobrým úmyslom. Tiež sa pritom musí zohľadňovať konanie, ktoré tento čin spoluurčuje. Predovšetkým sa však dá etika nejakého konania posúdiť až vtedy, keď má posudzovateľ dostatok údajov o konaní samotnom, o jeho cieli, jeho následkoch a jeho okolnostiach!

 

Vedomosti

    Som presvedčený o tom, že väčšina ľudí, ktorí sa na očkovaní podieľajú, ani z ďaleka nevie, čo činí. Počas prvých sto rokov dejín očkovania vykonávali očkovanie armádni a úradní lekári na vojenský príkaz, bez toho, že by o očkovaní niečo bližšie vedeli alebo sa na to pýtali. Dnes je situácia iba o málo lepšia. Najväčšia časť očkujúcich lekárov nepozná ani len zloženie očkovacích látok. Iba lekári, ktorí už dlho pracujú v ordináciách a zistili, že očkovanie nielenže nechráni, ale spôsobuje aj závažné poškodenia zdravia, začínajú rozmýšľať. Oni sú tými, ktorí očkujú čoraz menej a nakoniec s očkovaním prestanú úplne.

    Poznám lekárov, ktorí nechcú očkovať, ale kvôli zmluvným dôvodom musia. Jeden z týchto kolegov vykonával nejaký čas očkovanie iba naoko — s prázdnou striekačkou. Iní lekári, ktorým následkom očkovania zomreli pacienti, trpia doživotne výčitkami svedomia. Svoje svedomie sa pokúšajú upokojiť tým, že si povedia: Síce zomrelo dieťa, keď som ho zaočkoval, ale zato som ochránil mnoho iných detí pred smrteľnými chorobami.

 

Okolnosti

    Ak by človek vedel dosť o dejinách očkovania a o jeho pôsobivom finančnom pozadí, ktoré je dnes zrejmé tak, ako nebolo ešte nikdy predtým, potom by už samotná táto vec bola dostatočným dôvodom prestať s očkovaním.

 

Cieľ

    Ak by bolo cieľom očkovacích kampaní pomocou očkovania vyhubiť epidémie a nebezpečné ochorenia, nebolo by možné dosiahnuť tento cieľ v chudobných krajinách, kde denne tisíce ľudí zomierajú od hladu, pijú znečistenú vodu, žijú v chatrčiach a kontajneroch, nemajú výhľad na lepší život a často sú na úteku. U nás — v bohatých krajinách — epidémie takmer vymizli. Očkovanie zjavne má ochranný účinok iba na severnej pologuli, kde je dostatok jedla, čistá pitná voda, dôstojné bývanie, zdravotná starostlivosť, sociálny blahobyt a mier.

 

Konanie

    Do organizmu sa dostáva látka, ktorá má v zaočkovanej osobe vyvolať ochorenie. Toto ochorenie, ktoré môže väčšinou prebiehať ľahko, ale môže mať aj ťažký priebeh, nazývajú zástancovia očkovania zľahčujúco reakciou na očkovanie. Pretože bez tejto reakcie nemôže prebehnúť táto odpoveď imunitného systému (nárast tzv. protilátok), ktorú úrady vyžadujú. Presnejšie povedané: pri každom očkovaní dochádza k telesnému zraneniu a otrave.

    Podobne, ako v iných oblastiach medicíny, ani tu sa vôbec neberie do úvahy dôležitá zásada:

Primum non nocere! (Predovšetkým neškodiť!)

 

Jestvujú etické dôvody pre očkovaciu povinnosť?

    Konanie, ktoré sa považuje za etické, predpokladá dobrovoľnosť a vedomosti o objekte či o čine. Výrobcovia očkovacích látok môžu vychádzať z toho, že väčšia časť lekárov je o očkovaní informovaná iba jednostranne. Takisto sú laici už dlho zastrašovaní a zneisťovaní propagandou očkovacieho priemyslu. Nebezpečenstvá očkovania sú systematicky bagatelizované. Podrobné a obsiahle informácie o očkovaní sa nájdu iba zriedka. Preto už existujú aj súdne rozhodnutia, kde lekári pred výkonom očkovania neinformovali dostatočne a osobne o prínosoch a nebezpečenstvách tohto zákroku.

    Na koniec tejto rozpravy uvediem ešte článok 3 z Charty základných ľudských práv Európskej únie:

HLAVA I: DÔSTOJNOSŤ

Článok 3: Právo na nedotknuteľnosť osoby

1. Každý má právo na rešpektovanie svojej telesnej a duševnej nedotknuteľnosti.

2. V oblastiach medicíny a biológie sa musí rešpektovať najmä:

    a) slobodný a informovaný súhlas dotknutej osoby za podmienok vymedzených zákonom;

 

    Ako poslednú myšlienku si dovolím uviesť nasledujúcu úvahu:

    Na našom blahobytnom západe a severe máme veľmi veľa deti s obezitou. Tieto deti ochorejú o 10 až 20 rokov na ťažké ochorenie látkovej výmeny. Alergické ochorenia stále pribúdajú. Reuma u detí rapídne stúpa. Iba v Rakúsku ochorie mesačne jedno dieťa na cukrovku 1. typu (to je na tom Rakúsko ešte celkom dobre, lebo na Slovensku je to každý mesiac cca 10 detí — pozn. red.), tieto deti sa dožijú v priemere ešte tak možno 30 rokov. Zvykli sme si na to, že pomaly každé desiate dieťa v mestách pravidelne užíva psychofarmatiká, napr. amfetamíny. Toto nezaujíma žiadny zdravotnícky úrad.

    Ale ak v očkovacom preukaze chýba očkovanie proti nejakej chorobe, ktorá už dnes prakticky nemá žiadny význam, apelujeme na svedomie rodičov a nevedomých politikov a zvoníme na poplach.  Vzhľadom na skutočné aktuálne epidémie to nazývam pokrytectvom.

    Na základe tohto poznatku a skutočnej hrozby pre zdravie našich detí považujem aj dožadovanie sa povinného očkovania z etických dôvodov za pokrytecké.

 

Poznámka redakcie:

    K tomuto článku viď tiež tieto články:

• prof. MUDr. Jozef Glasa, CSc., PhD. „kritizuje“ článok Dr.med. Johanna Loibnera „Očkovanie — mravná povinnosť?“ v časopise Medizin und Ideologie 2/2015
• Ad: „Očkovanie — mravná povinnosť?“ (Medizin und Ideologie 3/2015)
• Očkovanie a etika: prof. MUDr. Jozef Glasa CSc. PhD. vs. Dr.med. Johann Loibner & Ing. Marián Fillo