Očkovanie: mýtické dejiny

International Medical Council on Vaccination — 27.VIII.2013 —

— Dr. Suzanne Humphries a Roman Bystrianyk

       Pôvodný článok „Vaccination: A Mythical History“
       z angličtiny preložil Ing. Marián Fillo.

       S príchodom chrípkovej sezóny a nadšeného volania po očkovaní proti chrípke ste možno zvedaví, kde má myšlienka očkovania svoj počiatok. Kde bola počatá myšlienka vpichovania celých mikróbov alebo ich čiastočiek a iných látok do tiel ľudí v snahe poskytnúť im ochranu proti prenosným ochoreniam?

       Mnohé lekárske a dejepisné knihy predstavujú jednoduchý príbeh o pôvode očkovania. Väčšina z nich uvádza ten istý základný príbeh bystrého pozorovania jednoduchého vidieckeho lekára a jeho odvahu postaviť sa zoči voči smrteľnej a strašnej chorobe tých čias — pravým kiahňam, alebo ako sa často hovorilo: bodkovanej príšere. V nedávno vydanej a obľúbenej knihe „The Panic Virus“ („Vírus paniky“) autor uvádza tento klasický príbeh:^[1]

V roku 1796 Jenner zahrnul dojičku menom Sarah Nelmes a 8-ročného chlapca menom James Phipps do skúšky svojej teórie. Jenner preniesol hnis z pľuzgierov kravských kiahní Sarah Nelmes do škrabancov, ktoré urobil na Phippsových rukách. Chlapec ochorel s miernou teplotou a ničím iným. Neskôr Jenner naočkoval Phippsovi pravé kiahne, čo malo skončiť plnokrvnou, hoci miernou chorobou. Nič sa však nestalo. Jenner sa pokúsil naočkovať Phippsovi pravé kiahne ešte raz a opäť: nič sa nestalo.

       Myšlienka Edwarda Jennera dostala príhodný názov „vakcinácia“, čo je odvodené od latinského slova „vacca“, čiže krava. Pôvodne sa to volalo „kravsko-kiahňovanie“, ale nakoniec sa ujal výraz „vakcinácia“. Príbeh pokračuje tým, že vďaka tomuto vynálezu budú pravé kiahne skrotené a svet bude oslobodený od teroru tejto choroby.

       Tak hovoria bájky. Tento príbeh nie je nepodobný klasickej gréckej bájke o Tézeovi, ktorý porazil deti požierajúceho Minotaura, alebo o Perzeovi, ktorý sťal smrtiacu Medúzu s hadími hlavami, alebo mnohým iným klasickým príbehom, kde chrabrý hrdina porazí krvilačného nepriateľa. Bájka o Jennerovi bola skrátená na jednoduchý, dobre zapamätateľný príbeh hrdinu, čo porazil vražedného nepriateľa: pravé kiahne. Autori tvrdia, že vďaka očkovaniu boli zachránené „miliardy životov“.^[2]

       Ale bájni hrdinovia, obzvlášť tí, čo sú použití na podporu viery, dosahujú postavenie ikony, zatiaľčo akékoľvek nespásonosné črty hrdinu a príbehu sú ignorované a zabudnuté. Bájne príbehy majú vyvolať kladnú citovú odpoveď, aby ovplyvnili myslenie spoločnosti.

       Príbeh o porážke pravých kiahní začína dlho pred príbehom nášho hrdinu. Začína to myšlienkou používania malého množstva vírusu pravých kiahní a zaškrabania ho do pleca zdravých ľudí. Túto myšlienku uviedla v západnom svete lady Mary Wortley Montagu v roku 1717. Vrátila sa z Otomanskej ríše s poznaním praxe očkovania proti pravým kiahňam, známej ako „variolácia“. Tento typ očkovania bol jednoducho nakazením očkovaného pravými kiahňami v čase a za okolností, aké si zvolil. Myšlienka, skrytá za očkovaním, bola tá, že za kontrolovaných okolností by si ľudia lepšie poradili s touto chorobou, než keby sa ňou nakazili v pravdepodobne menej žiaducom čase a mieste v budúcnosti.

       Táto myšlienka bola lekárskymi kruhmi prijatá a nadšene praktizovaná. Avšak kvôli zložitosti a príslušnému nebezpečenstvu zostávalo očkovanie operáciou, ktorú si mohli dovoliť len bohatí.^[3] Táto procedúra často pomohla ochrániť očkovaného jednotlivca, ale vo výsledku aj tak 2% až 5% očkovaných zomrelo.^[4][5] To však bolo aj tak zlepšenie oproti 20% až 25% úmrtnosti tých, čo dostali pravé kiahne prirodzene počas nejakej epidémie.^[6] Bol však rozdiel v úmrtnosti len kvôli samotnému očkovaniu? Alebo by to mohlo mať niečo do činenia so skutočnosťou, že bohatí mali lepší prístup k výživnejšiemu jedlu a čistejšiemu životnému prostrediu než väčšina spoločnosti?

       Bola tu však jedna zásadná a vo všeobecnosti neznáma nevýhoda variolácie — tí, čo boli naočkovaní, mohli šíriť a šírili pravé kiahne, čo viedlo k viacerým úmrtiam, než ku ktorým by došlo prirodzene. V jednom článku z roku 1764 autor rozpoznal, že pravé kiahne sú prenosné ochorenie a že variolácia môže vytvoriť nové spôsoby šírenia pravých kiahní. Porovnal úmrtia na pravé kiahne 38 rokov pred zavedením variolácie a 38 rokov po ňom, a zistil, že úmrtnosť na pravé kiahne sa neznížila, ale zvýšila. Musel dospieť k záveru, že variolácia ako taká viedla k horším problémom, pretože má na svedomí viac životov, než zachránila:^[7]

Je nesporné, že ako u moru, to, čo má sklony zastavovať šírenie nákazy, má zároveň sklon znižovať súvisiace nebezpečenstvo. To, čo má tendenciu šíriť nákazu, má tendenciu zvyšovať nebezpečenstvo. Očkovanie preukázateľne šíri nákazu, pretože prenosná choroba vznikne vďaka očkovaniu tam, kde by inak nevznikla. Miesto, kde choroba vznikne, sa stane stredobodom (ohniskom) nákazy, odkiaľ sa šíri nemenej smrteľne a do nie menšej šírky, než by sa šírila z ohniska prirodzenej choroby. Tieto ohniská nákazy sú preukázateľne vo veľkom znásobované očkovaním…

       Avšak zatiaľčo popularita variolácie kolísala, problém šírenia pravých kiahní zostával zoširoka nerozpoznaný. Pretože sa variolácia stala veľmi výnosným zákrokom, nadšene bola vykonávaná väčšinou lekárov v 18. a začiatkom 19. storočia. Pravé kiahne sa naďalej šírili skrz tento lekármi vykonávaný zákrok.

       A teraz prichádza na scénu hrdina našej báje. Povrávalo sa medzi dojičkami, že nákaza kravskými kiahňami ochráni človeka pred pravými kiahňami. V roku 1796 Edward Jenner, uveriac týmto poverám, vykonal pokus na 8-ročnom chlapcovi menom James Phipps. Zobral chorobnú hmotu, o ktorej sa domnieval, že sú to kravské kiahne, z pľuzgierov dojičky Sarah Nelmes a naočkoval ňou Jamesa Phippsa. Neskôr úmyselne vystavil toto dieťa pravým kiahňam ako skúšku, či ho očkovanie kravskými kiahňami ochránilo. Keď chlapec nedostal klinicky manifestné pravé kiahne, technika očkovania bola uznaná ako úspešná.

       V roku 1798 Jenner zverejnil svoje výsledky, hovoriac o doživotnej ochrane proti pravým kiahňam vďaka jeho objavu. Na podporu svojho tvrdenia uviedol len povery. Zatiaľčo vyzýval k používaniu jeho techniky na základe povery, že niekto, nakazený kravskými kiahňami, bude imúnny voči pravým kiahňam, boli v tých časoch lekári, ktorí oponovali tomuto mýtu, pretože videli pravé kiahne u ľudí, čo predtým prekonali kravské kiahne. Na stretnutí Medico-Convivial Society (lekárska družná spoločnosť) sa Jennerovi kvôli jeho očkovaniu vysmiali:^[8]

Ale Jenner sa o tom nezmienil skôr, než sa na tom začali smiať. Lekári, čo sa starali o kravi, mu mohli povedať o stovkách prípadov, kde pravé kiahne nasledovali po kravských kiahňach…

       Od začiatku boli s Jennerovým očkovaním problémy. V roku 1799 pán Drake očkoval mnoho detí hmotou s kravskými kiahňami, ktorú dostal od Edwarda Jennera. Deti potom boli otestované naočkovaním pravých kiahní, aby sa ukázalo, či je očkovanie pravými kiahňami účinné. Všetky dostali pravé kiahne a očkovanie neochránilo ani jedno z týchto detí. Jenner dostal o tom správu, ale rozhodol sa ignorovať tieto výsledky, pretože nepodporovali jeho teóriu.^[9]

       Očkovanie boli rýchlo prijaté mnohými lekármi ako odpoveď na hrozbu pravých kiahní. V roku 1801 už bolo v Anglicku očkovaných okolo 100.000 ľudí s vierou, že tento zákrok vyvolá celoživotnú ochranu. Lekárske kruhy pokračovali v prijímaní Jennerových myšlienok napriek mnohým prípadom, ktoré vyvracali teóriu očkovania. Skoré správy naznačovali, že boli prípady ľudí, čo mali kravské kiahne alebo nimi boli naočkovaní a napriek tomu zomreli na pravé kiahne. O konkrétnych prípadoch pravých kiahní a zlyhania očkovania priniesol v roku 1809 správu časopis Medical Observer:^[10]

Isté dieťa bolo ku koncu roka 1799 očkované pánom Robinsonom, lekárom a lekárnikom z Rotherhamu. Mesiac na to bolo naočkované pravými kiahňami bez prejavu choroby. O niekoľko mesiacov nato sa nakazil pravými kiahňami a zomrel. 2. Istá žena, služobníčka pána Gamble z Bungay v Suffolku, mala kravské kiahne z dojenia. O 7 rokov nato sa stala zdravotnou sestrou v Yarmouthskej nemocnici, kde sa nakazila pravými kiahňami a zomrela. 3 a 4. Trojroční Elizabeth a John Nicholsonovci boli v lete 1804 očkovaní v Battersea. Obaja dostali pravé kiahne v máji 1805 a zomreli… 13. Dieťa pána R. zomrelo na pravé kiahne v októbri 1805. Bolo očkované a rodičia boli uistení o jeho bezpečnosti. Meno očkujúceho bolo zamlčané. 14. Dieťa pána Hindsleyho v ordinácii pána Adama … zomrelo na pravé kiahne rok po očkovaní.

       Začiatkom 19. storočia sa začali hromadiť správy, ukazujúce, že očkovanie nespĺňa sľub, že ochráni pred pravými kiahňami. Správa z roku 1810 v časopisu Medical Observer hovorí o 535 prípadoch pravých kiahní po očkovaní, 97 smrteľných prípadoch a 150 prípadoch poškodení zdravia očkovaním.^[11] Všimnite si, že 97 úmrtí na 535 prípadov dáva 18%-nú úmrtnosť a je to v zásade rovnaká úmrtnosť ako pred zavedením očkovania. Vysoká úmrtnosť spolu so 150-imi očkovaním spôsobenými poškodeniami zdravia boli priamou výzvou pre tento nový a vysoko velebený lekársky zákrok.

       Iný článok z roku 1817 odrážal skutočnosť zlyhania očkovania:^[12]

... množstvo vojakov všetkých hodností, trpiacich pravými kiahňami, ktorí predtým podstúpili očkovanie u najskúsenejších lekárov, je v súčasnosti alarmujúco veľké.

       V roku 1818 Thomas Brown, lekár s 30-ročnými skúsenosťami z Musselburghu v Škótsku, zverejnil článok, pojednávajúci o jeho skúsenostiach s očkovaním. Začal tým, že pôvodne nesmierne vychvaľoval očkovanie a že nijaký lekár „ma nemohol predbehnúť v horlivosti vychvaľovania očkovania.“ Ale po zaočkovaní 1.200 osôb začal byť rozčarovaný z nenaplnených sľubov očkovania. Jeho skúsenosť bola taká, že po očkovaní ľudia stále môžu dostať pravé kiahne či dokonca zomrieť na ne, a že tento zákrok už nemôže odporúčať.^[13]

       Ako aj dnes, lekári toho času boli štedro odmeňovaní za vykonávanie očkovania a tak mali sklony prijímať ho ako nový zdroj príjmov. Je teda veľmi významné, ak lekár ako Dr. Brown prehovoril proti očkovaniu.

       Ďalšie pozorovania ukázali, že pravé kiahne stále môžu nakaziť tých, čo ich predtým prekonali, a že očkovaní sa taktiež môžu nakaziť:^[14]

… počas rokov 1820, 1821 a 1822 bol okolo pravých kiahní veľký harmatanec. Prepukli veľkou epidémiou na severe. Tlačili sa do blízkosti domova samotného Dr. Jennera… Napadli mnohých, čo už pravé kiahne predtým prekonali, a častokrát vážnejšie než predtým, takmer smrteľne. A z tých, čo boli očkovaní, to niektorých obišlo, ale obrovské počty z nich nečakane ochoreli.

       William Cobbett bol farmárom, novinárom a anglickým pisateľom pamfletov (hanopisov). V roku 1829 napísal o zlyhaní očkovania v ochrane pred pravými kiahňami. Cobbett považoval očkovanie za nedokázaný a podvodný lekársky zákrok. Poznamenal, že:^[15]

… stovky prípadov osôb, čo boli kravsko-kiahňované samotným Jennerom, následne dostali skutočné pravé kiahne a buď zomreli, alebo len o vlások unikli smrti.

       V tom čase bol materiál na vakcínu v „humanizovanej“ forme, čo znamenalo, že bol odobratý z pleca predtým očkovanej osoby, aby bola zaočkovaná ďalšia osoba. Očkovanie z pleca do pleca pokračovalo desiatky rokov, ale s narastajúcimi zlyhaniami vznikla domnienka, že vakcína stratila svoju údajnú pôvodnú silu, a niektorí volali po tom, aby bol získaný čerstvý materiál priamo od kráv.^[16]

       Hoci sa tradovalo, že materiál na vakcínu pochádzal z kráv, Jenner sa v skutočnosti domnieval, že tento materiál mal pôvod v prenosnom ochorení koní, zvanom „grease“ (sadlo, tuk). Z tejto a iných domnienok vyvstali mnohé pokusy obnoviť pôvodnú kravskú vakcínu. Všetky tieto pokusy zlyhali.^[17] Niektorí sa domnievali, že kravské kiahne boli jednoducho pravé kiahne, ktoré prešli kravami a nejak sa z nich vyvinula nová choroba.^[18] Táto mylná viera viedla k vzniku ďalších epidémií pravých kiahní.

       V roku 1836 v Attenboroughu v štáte Massachusetts zobral Dr. John C. Martin tekutinu z pľuzgiera muža, ktorý zomrel na pravé kiahne a naočkoval ju do kravského vemena. Zobral potom hnis z tejto kravy a použil ho na očkovanie ľudí. Nasledovala veľká epidémia, ktorá spôsobila paniku a ochorenie mnohých ľudí počas nasledujúcich mesiacov.^[19] Neskoršie vyšetrovanie zistilo, že to nebolo nič iné než staré očkovanie pravými kiahňami (variolácia).^[20]

       Očkovanie nielenže zlyhávalo a spôsobovalo epidémie pravých kiahní, ale boli tiež hlásené úmrtia z iných dôvodov krátko po očkovaní. Napr. ochorenie pokožky, zvané erysipelas (ruža) bolo obzvlášť zdĺhavou a bolestivou cestou da náručia smrti:^[21]

… istý 5-ročný chlapec zo Somers-townu, „splývavé pravé kiahne, bezo zmeny (9 dní).“ Bol očkovaný vo veku 4 mesiacov, jedna jazva. … 22-ročná žena robotníka z Lambethu, „splývavé pravé kiahne, bezo zmeny (8 dní).“ Bola zaočkovaná v detstve v Suffolku, dve dobré jazvy. … 10-týždňový syn námorníka a 13-týždňový syn pekára zomreli na „bežnú ružu po očkovaní, výtok mozgu.“

       Pretože za používalo očkovanie z pleca do pleca, ďalšie choroby sa mohli šíriť a spôsobovať rôzne epidémie. Prenosné ochorenia, šírené očkovaním, zahŕňali aj tuberkulózu a syfilis. V roku 1863 Dr. Ricord prehovoril pred Akadémiou v Paríži:^[22]

V prvom rade som odmietal myšlienku, že syfilis možno preniesť očkovaním. Ale fakty sa čoraz viac hromadili a teraz musím priznať, že je možné preniesť syfilis očkovaním. Robím to veľmi nerád. V súčasnosti sa už nezdráham uznať túto skutočnosť a verejne o nej hovoriť.

       V priebehu 19. storočia bolo čoraz zrejmejšie, viacerým lekárom a občanom, že očkovanie nebolo tým, čo im bolo sľúbené, množili sa odmietnutia očkovania. Právny systém, aby sa s tým vysporiadal, zakročil. V roku 1855 štát Massachusetts vytvoril sadu podrobných zákonov, na podporu plošného očkovania.^[23]

       Tieto zákony a povinné očkovanie nijak nezmenšili problém pravých kiahní. Údaje z Bostonu, začínajúce v roku 1811, ukazujú, že od roku 1837 boli opakované epidémie pravých kiahní, ktoré vyvrcholili veľkou epidémiou v roku 1872. Po roku 1855 boli ďalšie epidémie pravých kiahní v rokoch 1859–60, 1864–65 a 1867, ako aj nechvalne známa epidémia v rokoch 1872–73. To bola najvážnejšia epidémia od zavedenia očkovania.^[24] Tieto opakované epidémie pravých kiahní ukázali, že prísne očkovacie zákony, zavedené štátom Massachusetts v roku 1855 nemali vôbec žiadny účinok (viď graf 1). V skutočnosti zomrelo viac ľudí 20 rokov po zavedení povinného očkovania než 20 rokov predtým:

   Graf 1: Úmrtnosť na pravé kiahne v Bostone v rokoch 1841–1880.

       V tomto čase už lekári netvrdili, že jedno očkovanie ochráni človeka pred pravými kiahňami na celý život. Miesto toho tvrdili, že očkovanie zníži riziko úmrtia na pravé kiahne alebo že pravé kiahne budú miernejšie. Volalo sa vtedy po preočkovaní, ktoré by sa malo konať každý rok až každých 10 rokov (alebo niečo medzi).^[25]

       Zatiaľčo väčšina lekárov podporovala očkovanie, boli aj takí, čo sa vyslovili proti nemu. Dr. Longstaffe, popredný lekár z Edinburghu v Anglicku poznamenal, že očkujúci lekári majú obrovské zisky. Nesmierne peňažné zisky v spojení so silou zákona vytvorili dokonalé prostredie, ktoré uvalilo očkovanie na občanov západného sveta:^[26]

Verejní vakcinátori dostávali obrovské sumy od Parlamentu… V roku 1850 samotnom dostali 54.727 £ a v tomto roku dostanú takmer štvrť milióna. Ďalšie sumy, ktoré nemôžem uviesť, boli poskytnuté na účely udržiavania tohto obludného podvodu. Vyrobilo vôbec niekedy šarlatánske liečovo tak veľké zisky?

       V Anglicku vládna kontrola v priebehu rokov zosilnela a boli zavádzané čoraz prísnejšie zákony na vynucovanie očkovania. Zákony, schválené v rokoch 1840 a 1853 boli spojené do útlakových zákonov o povinnom očkovaní v roku 1867, ktoré zahŕňali pokuty rodičom, čo neočkovali svoje deti. Avšak v priebehu 19. storočia sa opakované epidémie pravých kiahní naďalej vyskytovali. Veľká epidémia vypukla v roku 1872 a zobrala životy tisícom ľudí, vrátane očkovaných:^[27]

Každý branec, čo vstúpi do Francúzskej armácy, je očkovaný. Počas francúzsko-pruskej vojny bolo v tejto armáde 23.469 prípadov pravých kiahní. Časopis London Lancet z 15.VII.1871 píše: Z 9.392 pacientov s pravými kiahňami v londýnskych nemocniciach bolo 6.854 očkovaných. 17,5% z chorých zomrelo. V celej krajine vyše 122.000 očkovaných osôb dostalo pravé kiahne… Oficiálne údaje z Nemecka hovoria, že medzi rokmi 1870 a 1885 zomrelo milión očkovaných osôb na pravé kiahne.

       Obavy z nebezpečnosti a neúčinnosti vakcíny a neoprávnené vládne zásahy do osobných slobôd skrz povinné očkovanie prikladali ďalšie polienka na oheň proti-očkovacieho hnutia. Ľudia začali odporovať vláde a radšej platili pokuty. Niektorí sa dokonca radšej dali uväzniť, než by dovolili očkovať seba alebo svoje deti. Odpor verejnosti vyvrcholil veľkou demonštráciou v Leicestri v Anglicku v roku 1885. V ten istý rok vedenie Leicestru, ktoré pretláčalo očkovanie skrz pokuty a väznenie, bolo nahradené novým vedením, ktoré odporovalo povinnému očkovaniu. Do roku 1887 klesla zaočkovanosť v Leicestri pod 10%.^[28]

       Namiesto spoliehania sa na očkovanie sa ľudia začali spoliehať na poriadnu hygienu, karanténu pacientov s pravými kiahňami a dôkladnú dezinfekciu ich domovov. Verili, že táto technika bola lacným a účinným prostriedkom, ktorý odstráni potrebu očkovania. Avšak väčšina lekárskych kruhov, ktorá pretláčala očkovanie a domnievala sa, že nízka zaočkovanosť vyústi do strašného „masakru“, obzvlášť u „nechránených“ detí, hovorila hrôzostrašné predpovede.^[29]

       Napriek takýmto lekárskym proroctvám skazy, väčšina obyvateľov mesta bola neoblomná vo svojej viere, že očkovanie nie je potrebné na kontrolu pravých kiahní. Proroctvo, že obyvatelia Leicestru budú napokon zasiahnutí pohromou, sa však nikdy nenaplnilo. Nízka zaočkovanosť vyústila do nižšej chorobnosti a úmrtnosti na pravé kiahne, než bola v mestách s vysokou zaočkovanosťou.^[30] V skutočnosti nižšia zaočkovanosť korelovala s celkovým poklesom úmrtnosti na pravé kiahne (graf 2). Leicester ukázal, že po upustení od očkovania v prospech toho, čo sa začalo nazývať „Leicesterskou metódou“ („Leicester Method“), bola úmrtnosť na pravé kiahne oveľa nižšia, než keď bola zaočkovanosť vysoká.

       Skúsenosť neočkovaného Leicestru ľuďom otvára oči a zároveň je tŕňom v päte pro-očkovačom po celom svete. Hľa, veľké priemyselné mesto s takmer 250.000 obyvateľmi, ktoré ukázalo vo veľmi dôležitej skúške skúsenosť, trvajúcu vyše 25 rokov, že neočkované obyvateľstvo bolo oveľa menej náchylné na pravé kiahne a oveľa menej sužované touto chorobou, odkedy upustilo od očkovania, oproti časom, keď 95% narodených bolo očkovaných a dospelé obyvateľstvo bolo dobre preočkované.^[31]

       Zatiaľčo očkovanie bolo často propagované ako bezpečný zákrok, zároveň spôsobovalo ochorenia či dokonca smrť. Od roku 1859 do 1922 bolo v Anglicku oficiálne vyše 1.600 úmrtí na následky očkovania (graf 3). V skutočnosti bol v rokoch 1906 až 1922 zaznamenaný približne rovnaký počet úmrtí na pravé kiahne ako na následky očkovania proti nim (graf 4).

Graf 2: Úmrtnosť na pravé kiahne v Leicestri v Anglicku vs. zaočkovanosť v rokoch 1838 až 1910.

Graf 3: Celkový počet úmrtí na pravé kiahne a iné následky očkovania v Anglicku a Walese v rokoch 1859 až 1922.

Graf 4: Úmrtia na následky očkovania a na pravé kiahne v Anglicku a Walese v rokoch 1906 až 1922.

       Na konci 19. storočia zmenili pravé kiahne svoju povahu. Po lete 1897 závažný typ pravých kiahní s vysokou smrtnosťou (až na vzácne výnimky) úplne vymizol z USA. Pravé kiahne sa zmenili z choroby, ktorá zabíjala 1 z 5 chorých, na chorobu, ktorá zabíja len 1 z 50 a neskôr už len 1 z 380 chorých. Táto choroba stále mohla človeka zabiť, ale stala sa až tak miernou, že su ju často mýlili s rôznymi inými vyrážkovými chorobami alebo pľuzgiermi:^[32]

Počas roka 1896 začal na Juhu prevládať mierny typ pravých kiahní a neskôr sa postupne rozšíril po celej krajine. Úmrtnosť na ne bola veľmi nízka a spočiatku si ich zvyčajne mýlili z ovčími kiahňami…

       Autor článku v časopise Journal of Infectious Diseases (časopis o prenosných ochoreniach) uviedol tabuľku, ukazujúcu, že v rokoch 1895 a 1896 bola úmrtnosť na pravé kiahne okolo 20%, ako aj bývala v minulosti. Tabuľka tiež ukazovala, že po roku 1896 úmrtnosť prudko klesla, počnúc 6% v roku 1897 až po 0,26% v roku 1908. Po tom, čo mierny typ pravých kiahní nahradil klasický typ, pravé kiahne boli ťažko rozoznateľné od ovčích kiahní, ktoré toho času boli považované za miernu detskú chorobu:^[33]

… ovčie kiahne sú menej významnou detskou prenosnou chorobou, ktorá je dôležitá hlavne preto, lebo častokrát je ťažké rozlíšiť ju v rámci diagnostikovania od miernych prípadov pravých kiahní. Pravé kiahne je niekedy veľmi ťažké klinicky odlíšiť od ovčích kiahní.

       V 20. rokoch 20. storočia bolo zistené, že táto nová forma pravých kiahní sa prejavovala len slabými príznakmi, hoci len málo ľudí bolo očkovaných.

       Vyvstávali jednotlivé prípady, ba aj epidémie, v ktorých, hoci nebolo žiadnej ochrany očkovaním, priebeh choroby bol nesmierne mierny. Pľuzgierov bolo málo alebo úplne chýbali a systémové príznky boli mierne alebo nevýznamné.^[34]

       Napriek tejto krajne nízkej zaočkovanosti sa už pravé kiahne nikdy vo veľkom nevrátili. Hoci pravé kiahne už neboli hlavným problémom, v očkovaní proti nim sa pokračovalo od posledného úmrtia na pravé kiahne v USA v roku 1948 až do roku 1963. To malo za následok odhadom 5.000 zbytočných, očkovaním spôsobených hospitalizácií z dôvodu vyrážok, druhotných nákaz a zápalu mozgu.

       Istá štúdia z roku 1958 popisovala 9 detí, z ktorých 2 zomreli na ochorenie pokožky, spôsobené očkovaním, teraz nazývané eczema vaccinatum (očkovací ekzém). Výskyt tejto choroby autori štúdie odhadli na niečo medzi 1 z 20.000 až 1 z 100.000 a smrtnosť na 4% až 40%.^[35] Pripustili však, že drvivá väčšina prípadov nebola hlásená a nejestvuje nijaké presné vyčíslenie tohto následku očkovania. Očkovanie proti pravým kiahňam v tomto období spôsobilo odhadom 200 až 300 úmrtí, zatiaľčo v rovnakom čase samotné pravé kiahne spôsobili len jedno úmrtie v roku 1948.^[36][37]

Posledné úmrtie na pravé kiahne v USA nasledovalo po zavlečení choroby zo zahraničia v roku 1948, ale odvtedy bolo očkovaním spôsobených snáď okolo 200 až 300 úmrtí.

       Očkovací ekzém nastáva aj dnes, ako nedávno oznámili správy. Batoľa bolo nakazené svojím otcom — vojakom, ktorý bol krátko predtým očkovaný. Po predĺženom pobyte v nemocnici a asi týždni pokusnej liečby vrátane imunoglobulínu z darcovskej krvi a antivirotík sa batoľa z choroby zotavilo. Matka si tiež vyžiadala liečbu a vírus našli po celom dome.^[38]

       Kvôli chabému sledovaniu nežiaducich účinkov očkovania a ich nízkej hlásenosti si autori štúdie z roku 1970 myslia, že skutočný počet očkovaním spôsobených úmrtí bude dokonca ešte vyšší. Táto štúdia skúmala len úmrtia v USA v rokoch 1959 až 1968. Ak týchto úmrtí bolo tak veľa v krajine s moderným zdravotníctvom, koľko úmrtí potom spôsobilo očkovanie od roku 1800 do súčasnosti po celom svete?

       V lekárskych kruhoch boli takí, ktorým odľahlo, že zlyhanie povinného očkovanie nikdy významnejšie nepritiahlo kritický pohľad verejnosti. Namiesto toho sa pohľad verejnosti upriamil na nové druhy očkovania:^[39]

Povinné očkovanie, ktoré kedysi malo podporu verejnosti, má dnes sotva vôbec nejakého seriózneho podporovateľa. Hanbíme sa zavrhnúť túto myšlienku úplne a snáď sa obávame, že keby sme tak urobili, nejaká budúca epidémia nás uvrhne do nešťastia. Uprednostňujeme nechať povinné očkovanie zomrieť prirodzenou smrťou a odľahlo nám, že sa verejnosť nezaujíma dostatočne na to, aby požadovala súdne vyšetrovanie. Medzitým naša pozornosť bola odpútaná inými a novšími formami imunizácie.

       Počas tohto obdobia, keď očkovanie bolo jedinou lekármi podporovanou cestou, ako sa vysporiadať s chorobou, tu boli lekári, čo slávili ohromné úspechy vďaka použitiu iných metód. Ocot je bežnou potravinou, ktorá sa vyrába kvasením rôznych vecí. V roku 1877 bol uverejnený článok, popisujúci úspech Dr. Rotha, ktorý používal ocot na prevenciu pravých kiahní:^[40]

Dr. D. G. Oliphant z Toronta v Kanade po prečítaní článku o použití kyseliny octovej u šarlachu zavrhol „liečbu octom“ u pravých kiahní. Dr. Roth ako prvý hovoril o nádhernom úspechu v liečbe, považujúc ocot ako spoľahlivejší v prevencii pravých kiahní než je Belladonna (ľuľkovec zlomocný) u šarlachu. Dr. Roth dával ako chorým, tak aj ich kontaktom po dve plné polievkové lyžice octu, po raňajkách i večer, počas 14 dní. Len málo takto ošetrených osôb potom vôbec ochorelo. Nikto z tých, čo prijali túto prevenciu, nezomrel, zatiaľčo úmrtnosť u tých, čo boli ošetrení bežným spôsobom, bola ako zvyčajne.

       V roku 1899 Dr. Howe taktiež preukázal schopnosť octu ochrániť osobu od pravých kiahní. Tí, čo užívali ocot, boli schopní starať sa o iných ľudí s pravými kiahňami bez strachu, že dostanú túto chorobu. Autor poznamenáva, že napriek niekoľkým stovkám nákaz, ocot ich ochránil pred pravými kiahňami a považovalo sa to za „preukázaný fakt“.^[41]

       V roku 1901 prof. MacLean opäť propagoval ocot ako skutočnú prevenciu pravých kiahní. Dr. MacLean tvrdil, že ocot z jablčného muštu (a žiadny iný typ octu) by mal byť užívaný 3x–4x denne na ochranu pred pravými kiahňami:^[42]

Dr. J. P. MacLean, preslávený „anti-tajomník“ Western Reserve Historical Society, ktorý už vyvrátil závery všetkých tých veľkých mužov, čo boli v uplynulom storočí presvedčení o účinnosti očkovania v prevencii pravých kiahní, teraz vystupuje do popredia v novinách so skutočnou prevenciou. „Ktokoľvek, kto prišiel do styku s pravými kiahňami, sa ich nemusí vôbec bát, ak si bude dávať 2–3 plné polievkové lyžičky čistého octu z jablčného muštu 3x–4x denne.“ Diskusiu môžeme teraz považovať za uzavretú a pravé kiahne ako koniec-koncov porazené.

       Ocot z jablčného muštu môže vyzerať hlúpo, ale to len preto, lebo väčšina ľudí je vychovaná, aby prijímala pravekú prevenciu pravých kiahní: surový, chorobami nabitý, kontaminovaný hnis z brucha nakazeného zvieraťa (spravidla kravy), zriedený glycerínom a vškrabaný do ľudského pleca kovovým hrotom, až kým to plece nekrvácalo. Čo teraz vyzerá ako väčšia hlúposť?

       Skorbut je choroba, ktorá vzniká nedostatkom vitamínu C kvôli podvýžive alebo len nesmierne chudobnej a nevyváženej strave. Vitamín C je dôležitý na tvorbu zdravého kolagénu. Kolagén je bielkovina, ktorá vytvára pojivé tkanivo v pokožke, kostiach a krvných cievach a taktiež podporuje vnútorné orgány. U skorbutu telo nie je schopné vytvárať dostatočné množstvo kolagénu alebo bielkovín medzibunkovej matrice, ktoré slúžia ako malta, držiaca bunky pokope, a vo výsledku doslova telo prestáva byť zlepené a časi odpadávajú.

       William A. Guy, dekan Lekárskej fakulty Kráľovskej vysokej školy (King's College), popísal chudobný jedálniček zlatokopov v Kalifornii v 50. rokoch 19. storočia. Tisíce zlatokopov sa živili mäsom, slaninou, kávou a alkoholom, zatiaľčo ťažko pracovali dlhé dni pod nemilosrdným kalifornským slnkom. Jedlo, chudobné na vitamín C, viedlo mnohých k skorbutu.^[43]

Skorbut bol medzi zlatokopmi v Kalifornii veľmi rozšírený… emigranti na pozemských cestách a v baniach, živiac sa takmer výlučne praženou slaninou alebo tučnou bravčovinou, ako aj múkou v podobe lievancov, vyprážaných na sadle, ktorého sú plné. Toto spláchli hojným množstvom silnej kávy, ako aj brandy či whiskey v čase jedla… to bol jedálniček tisícov zlatokopov počas dlhých mesiacov pod spaľujúcim slnkom, keď teplota vzduchu bola cez 37 °C v tieni a muži boli zároveň zabratí do najťažšej práce.

       Hoci mnohí počas kalifornskej zlatej horúčky v strede 19. storočia zomreli na choleru, odhaduje sa, že okolo 10.000 mužov zomrelo na skorbut.

       Počas Americkej občianskej vojny 2x toľko ľudí zomrelo na choroby z nedostatočnej výživy než bolo zabitých v boji.^[44] Napr. príčiny úmrtia, uvedené u vojakov z Indiany, pochovaných na Národnom cintoríne v Andersonville v Georgii, sú z dvoch tretín hnačka a skorbut.^[45] Dyzentéria bola ďalšia bežná príčina úmrtia, pričom nechvalne známe choroby ako pravé kiahne, týfus, zápal pľúc a gangréna boli zodpovedné len za malý zlomok úmrtí. Tí, čo boli zabití v skutočnom boji alebo zomreli na následky zranenia v boji, tvorili len 1% z celkového počtu úmrtí.

       Ďalší veľkí nákazliví zabijaci, ako šarlach, osýpky, záškrt či čierny kašeľ (známy tiež ako pertussis), všetci významne klesli počas tohto času až do bodu, keď boli buď úplne vyhubené, alebo považované za mierne detské choroby niekedy v polovici 20. storočia. Tento masívny ústup 99% úmrtí na čierny kašeľ a osýpky nastal pred tým, než vôbec boli vakcíny a antibiotiká dostupné (graf 5 a 6).

Graf 5: Úmrtnosť na čierny kašeľ v Anglicku a Walese v rokoch 1838 až 1978.

  Graf 6: Úmrtnosť na osýpky v Anglicku a Walese v rokoch 1838 až 1978.

       Rozprávková bájka o vidieckom lekárovi, ktorý učinil objav, čo zachránil svet od skazy pravými kiahňami, je fundamentálna lekárska viera, ktorá je papagájovaná indoktrinovanými a naivnými lekármi, kedykoľvek niekto oponuje očkovaniu. Očkovanie proti pravým kiahňam v mysliach lekárov zostáva pilierom ich viery v očkovanie. Ale skutočné dejiny nám ukazujú odlišnú skutočnosť.

       Značka očkovanie bola indoktrinovaná do svetovej psyché ako niečo, čo chráni niekoho pred chorobou. Táto viera splodila početné ďalšie myšlienky, používajúce ten istý nápad — pichnúť celého alebo časť pôvodcu choroby do živých bytostí v snahe ochrániť ich od určitej choroby. Skutočnosť očkovania však nie je nič, čo by bolo blízko tohto mýtu.

       Iné nesmierne účinné alternatívne metódy hygieny, výživy, ocot z jablčného muštu a ďalšie riešenia boli ignorované a zmizli zo spoločenskej kolektívnej pamäti. Namiesto toho sme boli ponechaní s mýtickými dejinami Jennerovho skvelého objavu a súvislým útokom nebezpečných vakcín na novorodencov a bábätká. Vakcíny sú dnes pravidelnou vecou od kolísky po hrob, všetko v mene údajne zdravších ľudí. Teraz, keď bol závoj, pokrývajúci pôvod očkovania, odhalený, zdá sa vám byť čoraz viac vakcín dobrým nápadom?

       Viac informácií o dejinách očkovania, vrátane detskej obrny, osýpok, čierneho kašľa, ako aj o zabudnutých liečivách, možno nájsť v knihe Dr. Suzanne Humphries a Romana Bystrianyka „Dissolving Illusions“ („Rozplývajúce sa ilúzie“), ktorú možno nájsť na amazon.com.

Zdroje

[1]  Seth Mnookin, The Panic Virus, Simon & Schuster, 2011, p. 31.

[2]  Science the Definitive Visual Guide, DK Publishing, 2009, p. 156.

[3]  Victor C. Vaughan, MD, Epidemiology and Public Health, St. Louis, C.V. Mosby Company, 1922, p. 189.

[4]  Frederick F. Cartwright, Disease and History, Rupert-Hart-Davis, London, 1972, p. 124.

[5]  William Douglass, MA, A Summary, Historical and Political, of the First Planting, Progressive Improvements and Present State of the British Settlements of North-America, London, 1760, p. 398.

[6]  Ann Jannetta, The Vaccinators: Smallpox Medical Knowledge and the ‘Opening’ of Japan, Stanford University Press, 2007, p.179.

[7]  “The Practice of Inoculation Truly Stated,” The Gentleman’s Magazine and Historical Chronicle, vol. 34, 1764, p. 333.

[8]  Dr. Walter Hadwen, The Case Against Vaccination, Goddard’s Rooms, Gloucester, January 25, 1896, p. 12.

[9]  Charles Creighton, Jenner and Vaccination, 1889, pp. 95-96.

[10]  William Scott Tebb, MD, A Century of Vaccination and What it Teaches, Swan Sonnenschein & Co., London, 1898, p. 126.

[11]  “Vaccination by Act of Parliament,” Westminster Review, vol. 131, 1889, p. 101.

[12]  “Observations on Prevailing Diseases,” The London Medical Repository Monthly Journal and Review, vol. VIII, July-December, 1817, p. 95.

[13]  Mr. Thomas Brown, Surgeon Musselburgh, “On the Present State of Vaccination,” The Edinburgh Medical and Surgical Journal, Volume Fifteenth, 1819, p. 67.

[14]  “Observations by Mr. Fosbroke,” The Lancet, vol. II, 1829, p. 583.

[15]  William Cobbett, Advice to Young Men and (Incidentally) to Young Women, 1829, London, pp. 224-225.

[16]  Dr. Delagrange of Paris, “On the Present State of Vaccination in France,” The Lancet, vol. II, 1829, p. 582.

[17]  “Cowpox Origin of,” The Medico-chirurgical review and journal of practical medicine, vol. 20, 1834, p. 504.

[18]  Dr. Fiard, “Experiments upon the Communication and Origin of Vaccine Virus,” London medical and surgical journal, vol. 4, 1834, p. 796.

[19]  Ephraim Cutter, MD, “Partial Report on the Production of Vaccine Virus in the United States,” Transactions of the American Medical Association, vol. XXIII, 1872, p. 200.

[20]  Encyclopaedia Britannica, vol. 24, Philadelphia, 1890, p. 25.

[21]  The Morning Chronicle, Wednesday, April 12, 1854.

[22]  “Vaccination,” New York Times, September 26, 1869.

[23]  Susan Wade Peabody, “Historical Study of Legislation Regarding Public Health in the State of New York and Massachusetts,” The Journal of Infectious Diseases, Supplement no. 4, February 1909, p. 50-51.

[24]  “Small-pox and Revaccination,” Boston Medical and Surgical Journal, vol. CIV, no. 6, February 10, 1881, p. 137.

[25]  Dr. Olesen, “Vaccination in the Philippine Islands,” Medical Sentinel, April 1911, vol. 19, no. 4, p. 255.

[26]  “Vaccination,” New York Times, September 26, 1869.

[27]  G. W. Harman, MD, “A Physician’s Argument Against the Efficacy of Virus Inoculation,” Medical Brief: A Monthly Journal of Scientific Medicine and Surgery: vol. 28, no. 1, 1900, p. 84.

[28]  The Parliamentary Debates, vol. CCCXXVI, June 1, 1888, p. 933.

[29]  “A Demonstration Against Vaccination,” Boston Medical and Surgical Journal, April 16, 1885, p. 380.

[30]  J. W. Hodge, MD, “Prophylaxis to be Realized Through the Attainment of Health, Not by the Propagation of Disease,” The St. Louis Medical and Surgical Journal, vol. LXXXIII, July 1902, p. 15.

[31]  J. W. Hodge, MD, “How Small-Pox was Banished from Leicester,” Twentieth Century Magazine, vol. III, no. 16, January, 1911, p. 342.

[32]  Charles V. Chapin, “Variation in Type of Infectious Disease as Shown by the History of Smallpox in the United States,” The Journal of Infectious Diseases, vol. 13, no. 2, September 1913, p. 173.

[33]  John Gerald Fitzgerald, Peter Gillespie, Harry Mill Lancaster, An introduction to the practice of preventive medicine, C.V. Mosby Company, 1922, p. 197.

[34]  John Price Crozer Griffith, The diseases of infants and children, Volume 1, W.B. Saunders Company, 1921, p. 370.

[35]  Audrey H. Reynolds MD and Howard A. Joos MD, Exczema Vaccinatum, Pediatrics, August 1958, pp. 259-267

[36]  David Koplow, Smallpox: The Right to Eradicate a Global Scourge, 2004, University of California Press, p.21.

[37]  The Yale journal of biology and medicine, 1968, vol. 41, p. 10.

[38]  Maggie Fox, 2007, Toddler Survives Smallpox Vaccine Reaction, Reuters.

[39]  Dr. Charles Cyril Okell, “From a bacteriological back-number,” Lancet, January 1, 1938, pp. 48-49.

[40]  “Acetic Acid in Scarlet Fever,” American homoeopathist—A Monthly Journal of Medical Surgical and Sanitary Science, vol. 1, no. 1, July 1877, p. 73.

[41]  “Vinegar to Prevent Smallpox,” The Critique, January 15, 1899, p. 289.

[42]  Cleveland Journal of Medicine, vol. VI, no. 1, 1901, p. 58.

[43]  William A. Guy, “Lectures on Public Health. Addressed to the Students of the Theological Department of King’s College,” Medical Times, vol. 23, January 4 to June 28, 1851, p. 283.

[44]  Roy Porter, The Greatest Benefit to Mankind, Harper Collins, New York, 1997, p. 399.

[45]  Report of the Unveiling And Dedication of Indiana Monument at Andersonville, Georgia (National Cemetery), November 26 1908, pp. 73-102.

Preklad a zverejnenie tohto článku zabrali prekladateľovi približne 9 hodín čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, budeme radi, ak našu činnosť podporíte.