Očkovať, či neočkovať? – nič nie je čiernobiele (Dieťa č. 2/2013)

časopis Dieťa - č. 2/2013 - článok zverejnený s láskavým dovolením redakcie časopisu Dieťa

       Spomínam si na istú príhodu, keď mal náš syn pár mesiacov. Išli sme vtedy s kočíkom do bratislavského lesoparku a pri trolejbusovej zastávke nám neznáma žena ponúkla leták so slovami, že na ňom nájdeme informácie týkajúce sa rizík očkovania. Odmietli sme s poznámkou, že informácií máme dosť. „To si myslíte vy,“ odvrkla pani a zanechala vo mne veľmi nepríjemný dojem rozohnenej fanatičky. Keď sa na túto príhodu pozerám spätne, stále si myslím, že nezvolila šťastný prístup k šíreniu svojho skepticizmu. Na druhej strane, za svoj vtedajší nezáujem a bohorovné presvedčenie, že informácií máme dostatok, sa dnes s manželom obaja hanbíme.

       Patrili sme k tým rodičom, ktorí očkovanie svojho dieťaťa brali ako hotovú vec, o ktorej netreba premýšľať, a tak má náš syn všetky povinné očkovania (TBC, hexavakcínu, pneumokoky a MMR) a k tomu aj dve nepovinné proti rotavírusom a žltačke typu A. Ani neviem, kedy sme vlastne zbystrili zmysly a začali vnímať aj čoraz silnejšie hlasy, spochybňujúce ortodoxný názor o prospešnosti očkovania, pretože sme sa takýmto diskusiám cielene vyhýbali. Hoci si dnes nie sme celkom istí, kde je pravda, naša viera v nespochybniteľnú správnosť očkovania je nenávratne otrasená.

       Zaujal ma záver príspevku docentky Chovancovej v decembrovom čísle Dieťaťa (12/2012), kde píše, že „moderné poznatky vo vakcinológii sú na prospech ochrany zdravia a života. Napriek mnohým odporcom očkovania, ktorí síce problematiku očkovania neovládajú, ale pasujú sa za odborníkov, je zrejmé, že prevencia viacerých život ohrozujúcich infekcií spočíva v očkovaní.“ Neberiem autorke jej názor – no mám pocit, že ona ho upiera iným a nepripúšťa možnosť, že odporcovia očkovania môžu mať o problematike takisto hlboké vedomosti. Iste, sú aj takí – ale to by sa dalo povedať aj o ľuďoch (ba i lekároch), ktorí vakcináciu podporujú zo zotrvačnosti a netušia ani toľko, čo sa píše o nežiaducich účinkoch v letákoch, pribalených k očkovacím látkam.

Otázniky okolo očkovania

       Na celej vášnivej pro- a anti-očkovacej diskusii ma najviac hnevá fakt, že sa obe strany navzájom osočujú a na verejnosť sa dostávajú najmä silné reči typu „ochráni vás jedine očkovanie“, či naopak: „očkovacie látky vás môžu zabiť“. Podľa mňa to vyplýva najmä z faktu, že väčšina očkovaní je na Slovensku povinná a v súvislosti s tým mi napadlo niekoľko otázok:

       Prečo v krajinách, kde očkovanie má charakter dobrovoľnosti, nie je vyššia chorobnosť? Prečo sa sústavne očkuje aj proti chorobám, ktoré sú potlačené? Na Slovensku sa nevyskytuje ani jeden prípad záškrtu, tetanu, detskej obrny, osýpok či rubeoly (údaj z roku 2009, zdroj: MUDr. Igor Bukovský: „Návod na prežitie pre bejby“). Nesúvisí vymiznutie niektorých chorôb skôr so životnou úrovňou a oveľa lepšími hygienickými podmienkami než s očkovaním? Viaceré z týchto chorôb boli na rapídnom ústupe dávno pred zavedením plošného očkovania, preto je podľa mňa oprávnené zapochybovať, či vakcíny neboli už len poslednou kvapkou. Nedávno bolo zrušené plošné očkovanie proti tuberkulóze napriek tomu, že táto choroba zažíva v súčasnosti miernu „obrodu“. Nežiaduce účinky očkovacej látky už roky prevyšovali jej prínos. Prečo sme tak dlho otáľali s jej zrušením, hoci takmer všetky európske krajiny ju už dávno nepoužívali? Nie je prirodzené pochybovať, či to tak náhodou nie je aj v prípade ostatných povinných očkovacích látok?

       Prečo nastávajú v očkovacej politike také skutočnosti, ako neakceptovanie hromadnej pripomienky v parlamente (december 2011), keď sa rokovalo o zákonnej povinnosti lekárov oznamovať Úradu verejného zdravotníctva, ktoré deti rodičia odmietli dať zaočkovať? Ako je možné, že do televízneho vysielania mal byť zaradený príspevok, spochybňujúci prospešnosť očkovania, a pár hodín pred uvedením bol bez vysvetlenia stiahnutý?

       Prečo sa pri očkovacej osvete nehovorí aj o negatívach a nenechá sa na ľuďoch, aby sa rozhodli sami? Možno by mohol niekto namietnuť, že je to príliš vážna vec a mnoho ľudí také rozhodnutie urobiť nevie. Potom sa však pýtam, prečo sú rodičia kompetentní posúdiť, či dajú, alebo nedajú zaočkovať svoje dieťa trebárs proti ovčím kiahňam alebo HPV vírusu, ale nemôžu to isté rozhodnutie urobiť v prípade oveľa menej rozšírených osýpok či tetanu?

       Prečo je všeobecne známe, aký strašiak je kliešťová encefalitída a aké hrozivé trvalé následky môže priniesť, no fakt, že deti sa s touto chorobou vyrovnajú ľahko, bez príznakov alebo bez podozrenia, že vôbec ide o túto chorobu (Dr.med. Martin Hirte: „Očkování – pro a proti“), a teda očkovanie je u nich nadbytočné, treba prácne vyhľadávať v nie bežne dostupnej literatúre? Hovorím z osobnej skúsenosti, keď som na internete preklikala aspoň 10 webových stránok, zaoberajúcich sa kliešťovou encefalitídou, a jediné, čo som z nich získala, bol stav blízky panike.

       Ako je možné, že regionálne úrady verejného zdravotníctva (RÚVZ) považujú nezaočkovanie dieťaťa za vážny priestupok, pretože sa tým potenciálne spôsobuje všeobecné ohrozenie zdravia obyvateľstva, ale ak je rodič ochotný zaplatiť pokutu, už je to v poriadku? Ochráni pokuta všeobecné zdravie obyvateľstva?

       Prečo nie je stíhaný dospelý človek, ktorý sa nedáva pravidelne preočkovať napríklad proti tetanu, ale k zaočkovaniu dieťaťa ho núti zákon?

       Ako môže nezaočkovaný človek, ktorý ochorie na infekciu, nakaziť plošne zaočkované obyvateľstvo? Pokiaľ nie je zaočkovaný, ohrozuje azda iba sám seba, či nie? Ak nie, aký je potom zmysel plošného očkovania? Iste, sú deti, ktoré nemôžu byť očkované z rôznych zdravotných dôvodov – ale predpokladám, že ak nemôžu byť očkované, zrejme na ich krehké zdravie dávajú rodičia oveľa väčší pozor a vyhýbajú sa preľudneným miestam, kde by sa mohli nakaziť čímkoľvek, nádchou počnúc a rubeolou končiac.

       Prečo sa očkuje aj proti chorobám, ktoré už dieťa prekonalo? Pri súčasnom výskyte chorôb je to síce zriedkavé, no aj tak sa vyskytujú prípady mumpsu, čierneho kašľa či hepatitídy B. Ich prekonanie zabezpečuje doživotnú alebo aspoň dlhoročnú imunitu (rozhodne dlhšiu ako v prípade vakcín). Nie je zbytočné, aby tieto deti boli znova vystavované zárodkom vírusov a pomocným chemickým i biologickým látkam? Prečo je také zložité zohnať na Slovensku monovakcíny, ktoré by tento problém vyriešili?

       Ak možno uplatniť výhradu vo svedomí pri umelom prerušení tehotenstva či pri práci v nedeľu a sviatky, prečo nie je možné odmietnuť očkovanie detí, ak sa to prieči presvedčeniu rodiča (či lekára)? Existujú pediatri, ktorí už nevykonávajú svoju prax i pre nesúhlas s očkovaním. Existujú lekári, ktorí svojich detských príbuzných odmietajú dať zaočkovať (niekoľko z nich poznám) – dá sa aj v tomto prípade povedať, že sú to ľudia, ktorí nemajú prístup k odborným informáciám a za odborníkov sa len pasujú?

       Prečo štát pokutuje tých, ktorí očkovanie odmietnu, ale v prípade, že očkovanie človeka vážne poškodí, už dáva od zodpovednosti ruky preč? Ak ochorie nezaočkované dieťa, stane sa to preto, že nie je zaočkované. Ak má dieťa po očkovaní trvalé následky, alebo - nedaj Bože - umrie, neexistujú zrazu dôkazy, že to bolo spôsobené očkovaním.

       V súčasnosti sa veľa hovorí o nadbytočnom používaní antibiotík, podporuje sa dojčenie, vzťahová výchova, prirodzený pôrod s prítomnosťou otca, ústup od telesných trestov a o mnohých iných témach, ktoré sa ešte v nedávnej minulosti obchádzali, alebo k nim existoval celkom opačný prístup. Prečo by sa takáto zmena vnímania nemohla odohrať aj na pôde očkovania? Je dobré, keď sa ctia tradície, no neznamená to predsa, že nemožno pripustiť ich zmenu, ak sa ukáže, že je to oprávnené. Mojím názorom je, že očkovanie – a úprimne, aj neočkovanie – nie je čiernobiela záležitosť a malo by sa to verejne priznať. Nech sa ľudia rozhodnú sami. V obrovskom množstve protichodných informácií to môže byť zložité. Osobne nemám veľkú dôveru k publikáciám, ktoré nesú šokujúce tituly typu „Obchod so smrťou“, a dávam prednosť vecnému pohľadu, ktorý sa snaží o objektívnosť, ako napríklad už spomínaná kniha Dr.med. Martina Hirteho.

       Tak, ako môžeme a nemusíme vybrať recept na lieky, ktoré (často rutinne) pediater predpísal nášmu dieťaťu, tak ako môžeme a nemusíme veriť sile jantárového náhrdelníka pri bolestiach prerezávajúcich sa prvých zubov, tak ako môžeme voziť dieťa v kočíku i nosiť v šatke – tak by sme sa mohli sami rozhodnúť, či dať alebo nedať dieťa zaočkovať.

Martina

Poznámka redakcie časopisu Dieťa:

       Ďakujeme vám za vyjadrenie vašich názorov na rôzne problémy, ktoré sa týkajú starostlivosti o zdravie našich detí a rodín. Veríme, že sú podnetom na zamyslenie nielen pre ďalších rodičov, ale i pre odborníkov. Uverejnené ohlasy odmeňujeme.

Zverejnenie tohto článku (grafická úprava + typografická korektúra) zabralo šéfredaktorovi www.slobodaVockovani.sk vyše 1 hodiny čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, budeme radi, ak našu činnosť podporíte.