Očkovať dieťa proti svojmu presvedčeniu?

Eva Juhárová

       Ústava Slovenskej republiky zaručuje každému občanovi právo na slobodu v myslení a právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie:

Článok 24

(1) Sloboda myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery sa zaručujú. Toto právo zahŕňa aj možnosť zmeniť náboženské vyznanie alebo vieru. Každý má právo byť bez náboženského vyznania. Každý má právo verejne prejavovať svoje zmýšľanie.

       Ústava Slovenskej republiky trvá na tom, že v Slovenskej republike nemá vedúcu úlohu nijaká ideológia ani náboženstvo, a to hneď v prvom článku:

Článok 1

(1) Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

       Ústava Slovenskej republiky mi teda ako občanovi Slovenskej republiky umožňuje (prinajmenšom v deklaratívnej rovine) slobodu v myslení a v spôsobe, akým toto svoje zmýšľanie verejne prejavujem. Zároveň mi dáva záruku (prinajmenšom v deklaratívnej rovine), že právo v štáte nie je viazané na žiadny ideový smer (okrem demokracie, čo pravdaže je tiež ideový smer).

       Som naozaj rada, že žijem v takom svetlom období ľudských dejín, kedy môžem bez obáv využívať najvyššie etické a ľudské hodnoty, kedy sa prejaveniu mojej najhlbšej bytosti nekladú do cesty nijaké prekážky v zmysle ideológie.

       Menší problém nastáva vtedy, ak toto deklarované právo chcem uplatniť v praxi. Napríklad v zdravotnej starostlivosti. S Božou pomocou si o tom type zdravotnej starostlivosti, ktorá je v súčasnosti hradená z verejných zdrojov, môžem myslieť slobodne, čo chcem. Ja si o nej slobodne myslím nasledujúce a v súlade s právom daným mi Ústavou aj verejne prejavím:

       Všetko, čo sa týka mechanickej časti ľudského tela, teda toho, čo možno zmerať, rozrezať, zašiť, nahradiť, všade tam je na vrchole a svojím spôsobom nenahraditeľná. Všade tam uznávam, že je pre človeka potrebná a dôležitá. Súhlasím s tým, že ju niekedy môžem potrebovať a uznávam, že ju potrebujú všetci ľudia. Ale v prípade mnohých ďalších stavov súvisiacich so zdravím, v používaní škodlivých diagnostických postupov a v podávaní produktov chemicko-farmaceutického priemyslu pod falošným menom „liek“, považujem medicínu dnes hradenú z verejného poistenia za scestnú. Za seba, ako dospelú a slobodnú bytosť, môžem v súvislosti s týmto svojím presvedčením konať pomerne slobodne a keď nechcem, nemusím využívať to, čo mi umožňuje povinné zdravotné poistenie, v plnom rozsahu. Časť svojho poistenia považujem z tohto dôvodu za povinnú dávku školskej medicíne a jej pridruženej výrobe – farmácii.

       Ak chcem ako slobodná bytosť realizovať toto svoje presvedčenie verejne, budiž mi po vôli, môžem. Ak chcem toto svoje presvedčenie realizovať ako rodič a zodpovedná osoba za vlastné dieťa, je mi to dovolené len vo veľmi obmedzenom rozsahu. Prečo? Dieťa do dosiahnutia dospelosti je bytosťou nesvojprávnou, a tak jeho záležitosti musí spravovať osoba poverená a svojprávna. Ak osoba poverená spravovaním záležitosti dieťaťa ukazuje známky nesvojprávnosti, treba ju práv voči dieťaťu zbaviť. Známky nesvojprávnosti sa posudzujú navýsosť nezaujate a bez vmiesenej ideológie – podľa kľúča materialistickej vedy. Ak sa do neho nevojdete, smola.

       Na príklade povinného očkovania si túto vec môžeme veľmi názorne osvetliť. Ako dospelá osoba mám právo odmietnuť zásah do organizmu, ktorým očkovanie bezpochyby je, ale ako rodič údajne nie.

       Nad mojím údajne subjektívnym a nevyslovene teda aj svojvoľným a nesprávnym názorom na očkovanie je objektívny názor medicínskej vedy: Dieťa má na očkovanie právo a nárok. Očkovanie patrí k najvyšším výdobytkom vedy a preto nikto (ani rodič) mu toto právo nemôže uprieť.

       Nemôžem inak, iba nazvať tento názor subjektívnym názorom toho, kto ho vyslovil. Nič také, ako objektívny, nadčasovo platný vedecký poznatok v oblasti očkovania jednoducho neexistuje. Tu sa takzvaná vedecká medicína opiera o barličku štátom podporovanej ideológie a moci tým získanej, keď si dovolí niečo také vysloviť.

       Všetky dočasné závery medicínskej vedy sú, podobne ako všetko ostatné ľudské snaženie, vystavené omylom. Ako človek sa môžem postaviť proti výsledku bádania a usilovania sa iných ľudí. To, že majú nejaké vzdelanie, že sa v praxi venujú nejakým záležitostiam súvisiacim zo zdravím ľudí, im nedáva nijakú moc nad mojím životom ani nijakú moc nad životmi iných ľudí alebo detí. Výsledky svojej práce má každý právo slobodne ponúknuť iným ľuďom k využitiu. A každý človek sa môže slobodne rozhodnúť, či ich využije alebo nie. S rizikom omylu na obidvoch stranách.

       A čo sa týka rozhodovania za nesvojprávne deti: v slobodne uvažujúcej mysli je neprípustné, aby subjektívny názor skupiny ľudí mal moc narušiť právo iného človeka niesť zodpovednosť - aj s rizikom omylu. Je rovnako nemysliteľné, aby si človek mohol zachovať sebaúctu a nerozdvojenú myseľ, ak umožní, aby si jedno myslel a druhé konal. Nemôže zostať celistvým človekom, ak si musí tvrdiť: sám za seba som síce presvedčený, že slobodné rozhodnutie o očkovaní je správne a u seba aj tak konám, ale “pre istotu“, že čo ak sa mýlim, v prípade môjho dieťaťa radšej umožním všetky povinné očkovania. Zaujímavé v tejto veci je aj to, že „medicínska veda“ nepotrebuje žiadnu poistku „pre istotu“, že čo ak sa mýli ona. Len tak srší sebavedomím a vedomím správnosti svojich motívov a úmyslov. Rodič je ale považovaný za sentimentálneho diletanta, čo sa pod vplyvom nejakých polopravdivých či priamo nepravdivých informácií chybne rozhoduje. Zrazu, keď sa jedná o starostlivosť o zdravie vlastného dieťaťa, voľajako záhadne osprostieva a stáva sa prekážkou, na ktorú treba zákonné donucovacie mechanizmy, vraj pre blaho dieťaťa.

       Ako rodič však zodpovedám nielen za zdravotný stav svojho dieťaťa, ale za rozvoj celej jeho bytosti. Dieťa nie je kus mäsa, čo má iba telo. Množstvo protilátok v jeho krvi ešte neznamená zdravie. Dodržiavanie odporúčaní pediatra nestačí na posúdenie, či sa o dieťa starám správne a v súlade s jeho potrebami. Výchova má veľa rozmerov a úloha rodiča alebo inej osoby v obdobnom vzťahu k dieťaťu je tak nenahraditeľná, že je uznaná za prioritnú. Ak by naozaj stačilo, že rodič prinesie dieťa k povinnému očkovaniu a prípadne inak sa postará o jeho zdravie, potom by rodina bola zbytočná a výchovnú úlohu by kľudne mohla na seba prevziať nejaká mechanická inštitúcia. Trend je však úplne opačný: pre všetky deti vyrastajúce mimo rodiny je snaha nájsť rodinu náhradnú, či aspoň nejaký vzťah s kvalitou vzťahu "rodič – dieťa". V tomto vzťahu je niečo kľúčové, nenahraditeľné a podstatné. Podstatou tohto vzťahu nie je chladná veda, ale umenie a život sám. Rodič svojím konaním vplýva na dieťa bezprostredne, ono nečerpá svoje podnety len zo slov rodiča, ale z jeho celistvého konania.

       Je výrazným zásahom do môjho spôsobu výchovy, do toho, akým spôsobom vykonávam právo na slobodu prejavu myslenia, ak ma niekto núti k schizofrénii vraj „v záujme dieťaťa“. Narušuje to pocit hlbokej a potrebnej dôvery, jednak dieťaťa ku mne, ako k rodičovi, ktorý ho bezprostredne chráni; jednak mňa ako rodiča k svojej schopnosti prijať zodpovednosť a stáť si za svojím rozhodnutím v skutočne dôležitých veciach. Aké posolstvo týmto konaním odovzdávam svojmu dieťaťu? "Radšej sa na seba nespoliehaj, pretože nemáš na to!? V dôležitých veciach prenechaj rozhodnutie niekomu inému!? Nepokúšaj sa pochopiť nič, čo presahuje tvoje terajšie možnosti!? Poslúchaj autority, nevytváraj si vlastný názor!? Je v poriadku jedno si myslieť a druhé konať!?" A to všetko v mene ideológie, ktorá sa tvári ako objektívna veda.

       Toto neslúži ani zdraviu, ani dobru môjho dieťaťa. Toto neslúži normálnemu ľudskému vzťahu medzi mnou a ním. Je to otvorená požiadavka na pestovanie pokrytectva a na výchovu ľudí bez chrbtovej kosti.