Verejný ochranca práv (ombudsman): Slovenská právna úprava povinného očkovania je protiústavná

doc. JUDr. Pavel Kandráč, CSc.
verejný ochranca práv

Doporučene

Vážený pán
MENO PRIEZVISKO
ULICA ČÍSLO
PSČ MESTO/OBEC

Oznámenie

       Dňa 13.XII.2010 mi bolo prostredníctvom elektronickej pošty doručené Vaše podanie týkajúce sa stavu vybavenia Vášho podnetu zo dňa 6.III.2010 vo veci povinného očkovania vedeného pod sp. zn. 1658/2010/VOP.

       Podnet som vybavil upovedomením o odložení podnetu zo dňa 23.VII.2010, ktoré ste podľa údajov uvedených na doručenke prevzali dňa 27.VII.2010.

       Musím zopakovať, že nie som odborníkom v oblasti medicíny, ktorý by bol kompetentný vyjadrovať sa k odborným otázkam súvisiacim s očkovaním a jeho rizikami. Oboznámil som sa však s rôznymi názormi na túto tému, pozitívnymi i negatívnymi, a dospel som k presvedčeniu, že očkovanie má svoj význam a je dôležitým preventívnym nástrojom pri znižovaní vzniku a šírenia prenosných ochorení.

       Toto je môj názor vo vzťahu k inštitútu povinného očkovania ako takého. Dovoľte mi však informovať Vás aj o ďalších záveroch, ku ktorým som dospel v súvislosti s preskúmaním iných podnetov, namietajúcich protiústavnosť vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení vyhlášky č. 273/2010 Z.z.

       Ako som uviedol, domnievam sa, že povinné očkovanie má svoj význam, a to aj napriek tomu, že ustanovením povinného očkovania nepochybne dochádza k vážnemu zásahu do viacerých základných práv a slobôd jednotlivcov. Zastávam názor, že je možné tak urobiť, avšak predovšatkým za podmienok ustanovených Ústavou Slovenskej republiky.

       Tieto podmienky sú v Ústave Slovenskej republiky vymedzené všeobecne napr. v ustanovení čl. 2 ods. 2, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

       Všeobecný rámec obmedzenia základných práv a slobôd je upravený aj v ustanovení čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého medze základných práv a slobôd možno upraviť za podmienok ustanovených touto ústavou len zákonom. Ukladať povinnosti je podľa čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky možné iba zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.

       Ústava Slovenskej republiky okrem toho aj pri jednotlivých základných právach a slobodách upravuje možnosti a podmienky ich obmedzenia. Nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa ustanovenia čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky môže byť obmedzená len v prípadoch ustanovených zákonom. Podmienky výkonu práv podľa ustanovenia čl. 24 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky možno obmedziť iba zákonom, ak ide o opatrenie nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu verejného poriadku, zdravia a mravnosti alebo práv a slobôd iných.

       Samotné ustanovenia zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktoré ustanovujú podrobnosť podrobiť sa očkovaniu v určitých prípadoch, nepovažujem teda v zmysle vyššie uvedeného za protiústavné.

       Inštitút povinného očkovania však nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie. Ak teda chceme uložiť povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, v dôsledku čoho v mene ochrany zdravia obmedzíme niektoré základné práva a slobody, musíme tak urobiť jedine zákonom. Nemôžeme tak však urobiť iba všeobecným konštatovaním povinnosti podrobiť sa povinnému očkovaniu, nakoľko táto povinnosť nadobúda konkrétny rozmer až po jej presnom vymedzení.

       V tejto súvislosti je možné poukázať na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, č. k. 3 Ads 42/2010 - 92 zo dňa 21.VII.2010, v ktorom vyslovil názor, že vyhláška Ministerstva zdravotníctva Českej republiky č. 439/2000 Sb. o očkovaní proti prenosným chorobám (aktuálne č. 537/2006 Sb.) zasahuje do vecí vyhradených zákonu, pretože ustanovuje primárne práva a povinnosti a preto je v rozpore s ústavným poriadkom.

       Poukázať možno aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky (PL ÚS 8/94) zo dňa 6.X.1994, ktorým vyslovil nesúlad vyhlášky Ministerstva zdravotníctva Slovenskej republiky č. 221/1993 Z.z. o rozsahu a podmienkach úhrad poisťovne za poskytnutú zdravotnícku starostlivosť zmluvným zdravotníckym zariadeniam s ustanovením čl. 13 ods. 1 a 2 a s ustanovením čl. 40 druhá veta Ústavy Slovenskej republiky, a rovnako aj s ustanovením čl. 4 ods. 1 a 2 a s ustanovením čl. 31 ústavného zákona č. 23/1991 Zb., ktorým sa uvádza Listina základných práv a slobôd ako ústavný zákon Federálneho zhromaždenia Českej a Slovenskej Federatívnej republiky. V tomto náleze Ústavný súd Slovenskej republiky okrem iného uviedol:

"... zákon nemôže splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd (z dôvodu zachovania povahy ústavnosti týchto práv a slobôd) len zákonodarnému zboru. Ústavný súd konštatuje, že splnomocnenie v zákone pre vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky dotýkajúce sa medzí ústavou zaručených práv, nie je ústavou dovolené. Preto všeobecne záväzný právny predpis vydaný na základe takéhoto splnomocňovacieho ustanovenia zákona by nebol vydaný v súlade s ústavou. Právomoc štátnych orgánov vydávať všeobecne záväzné právne predpisy nižšej právnej sily, než je zákon, vymedzuje priamo ústava, keď umožňuje ich vydanie len na vykonanie ustanovení zákona a v jeho medziach, ale nie na vykonanie ustanovení ústavy."

       Na základe vyššie uvedeného som dospel k záveru, že právna úprava povinného očkovania nie je dostatočná. Na túto skutočnosť som upozornil ministra zdravotníctva Slovenskej republiky a požiadal som ho, aby prijal v tejto veci adekvátne legislatívne opatrenia.

       Pokiaľ ide o samotnú povinnosť podrobiť sa očkovaniu a jej rozpor so základnými právami a slobodami, dovolím si v tejto súvislosti uviesť, že touto otázkou sa zaoberal aj ústavný súd v Maďarskej republike, kde je očkovanie povinné. Ústavný súd Maďarskej republiky okrem iného vyslovil názor, podľa ktorého objektívne právne normy (ktoré sú záväzné pre každého) chrániace zdravie detí, nesmú byť zrušené kvôli subjektívnemu presvedčeniu rodičov. Právne povinnosti a zodpovednosť vyplývajúca z toho, že je niekto rodičom, je silnejšia než rodičovské práva, ktoré sú tiež zákonné, ale v tomto prípade sú zákonom obmedzené. Preto rodič, ktorý neumožní, aby jeho dieťa bolo zaočkované napriek lekárskym odporúčaniam a právnej povinnosti, zbavuje dieťa jeho práva na fyzické a duševné zdravie na najvyššej úrovni a dokonca ohrozuje rovnaké právo ostatných členov spoločnosti.

       Vážený pán PRIEZVISKO, upovedomením o odložení podnetu sa podľa ustanovenia § 16 ods. 1 písm. a) zákona č. 564/2001 Z.z. o verejnom ochrancovi práv v znení neskorších predpisov podnet považuje za vybavený.

       Problematiku povinného očkovania však budem i naďalej sledovať a po vyjadrení ministra zdravotníctva Slovenskej republiky zvážim ďalšie kroky vo veci.

       S pozdravom

Pavel Kandráč v. r.

Nevädzová 5, P.O.Box 1, 820 04 Bratislava 24, tel.: +421/2/48 28 72 39, fax: +421/2/48 28 72 03,
sekretariat@vop.gov.sk, www.vop.gov.sk