Povinné očkovanie za Slovenského štátu — pod hrozbou pokuty až väzenia!

Ing. Marián Fillo

    V posledných rokoch sme svedkami silnejúcej emotívnej diskusie o období Slovenského štátu (1939–1945), v ktorej sa po období rokov 1945–1989, kedy bol Slovenský štát oficiálnou propagandou vládnucej Komunistickej strany paušálne zavrhovaný (zlý. zlý, zlý, nič na ňom oficiálne nebolo dobré), dostávajú k slovu aj na verejnosti hlasy, ktoré toto obdobie naopak zvelebujú. Nuž, možno skonštatovať, že tlačenie na jednu jednostrannosť vo výsledku prebúdza inú jednostrannosť — s opačným znamienkom. Ak však hľadáme pravdu a nie jednostrannú zaujatosť, nemali by sme hrotiť debatu až do emotívnej nenávisti, ale naopak: čo najviac sa držať overiteľných faktov a železnej logiky, padni komu padni.

Ako to bolo s očkovaním za Slovenského štátu?

prof. Dr. Vojtech Lazár Tuka,
jeden z predkladateľov zákona

    Nemám, žiaľ, prístup k archívom dokumentov z tohto obdobia, ktoré neboli zatiaľ sprístupnené verejnosti na internete (a takých je zrejme veľa), a narodil som sa až 32 rokov po páde Slovenského štátu, takže podrobnú štúdiu o očkovaní za Slovenského štátu odo mňa nečakajte. Na internete je však predsa len niečo dostupné a v tomto článku sa na to pozrieme.

    Na stránke Poslaneckej snemovne Parlamentu Českej republiky nájdeme Spoločnú česko-slovenskú digitálnu parlamentnú knižnicu, v ktorej sú obsiahnuté aj zákony z obdobia Slovenského štátu. Medzi takými kúskami, ako je Ústavný zákon o vysťahovaní Židov, nájdeme aj pre nás určite zaujímavý Zákon č. 71/1942 Sl.z. o povinnom štepení proti záškrtu. Štepenie je starší výraz pre očkovanie, ktorý sa rovnako ako očkovanie (okrem oblasti imunológie) používa aj v pestovateľstve (hlavne ovocných) stromov. Tento zákon bol prijatý 15.V.1942 a platil až do 25.X.1946, čiže ešte rok a pol po páde Slovenského štátu. Keďže na citovanej stránke PS PČR je len nahrubo zosnímaný a nekorigovaný text, dovolím si ho sem skopírovať a upraviť, ako sa patrí:

---

Zákon č. 71/1942 Sl.z. zo dňa 15.V.1942 o štepení proti záškrtu

    Snem Slovenskej republiky sa usniesol na tomto zákone:

 

§ 1.

    Všetky deti na území Slovenskej republiky musia byť preventívne aktívne zaštepené proti záškrtu (diftérii).

 

§ 2.

    Štepeniu podlieha každé dieťa dva razy, a to:

1. prvý raz — do jedného roku, rátajúc od prvého dňa šiesteho mesiaca veku dieťaťa,
2. druhý raz — v čase od 1. februára do 30. júna toho kalendárneho roku, v ktorom dieťa vstúpi do prvej triedy ľudovej školy; ak by však do školy nenastúpilo z hocakého dôvodu, musí byť zaštepené do 30. júna v tom roku, v ktorom dovŕši siedmy rok.

 

§ 3.

    Ak to vyžadujú verejno-zdravotné záujmy, môže minister vnútra nariadiť preventívne aktívne štepenie detí aj okrem prípadov uvedených v § 2.

 

§ 4.

    Povinnému štepeniu podľa tohto zákona nepodlieha dieťa:

1. o ktorom sa lekárskym svedectvom preukáže, že prekonalo záškrt alebo bolo v posledných troch rokoch už preventívne aktívne štepené proti záškrtu,
2. u ktorého lekár uznal úplnú kontraindikáciu štepenia.

 

§ 5.

    Každé dieťa musí sa pri vstupe do prvej triedy ľudovej školy preukázať svedectvom o zaštepení podľa § 2 písm. b) alebo dokladom o oslobodení podľa § 4.

 

§ 6.

    Za splnenie povinností podľa tohto zákona sú zodpovedné osoby, ktoré sú podľa zákonných ustanovení povinné starať sa o deti.

 

§ 7.

1. Za štepenie (§ 2 a § 3), vykonané v rámci sústavného plánu lekármi štátnej zdravotnej správy alebo lekármi na to štátnou správou pribranými, platí sa príspevok, ktorého výšku určí Ministerstvo vnútra vyhláškou v Úradných novinách.
2. Príspevok (ods. 1) platia:
   • za deti chudobných — štát,
   • za deti (rodinných príslušníkov) poistencov verejnoprávneho poistenia — príslušní nositelia toho-ktorého poistenia,
   • inak — osoby, povinné starať sa o deti podľa platných zákonných ustanovení.
3. Na štepenie mimo rámca uvedeného v ods. 1 neprispievajú ani štát, ani nositelia verejnoprávneho poistenia.

 

§ 8.

    Obce sú povinné spolupôsobiť pri vykonávaní tohto zákona, najmä na svoje trovy obstarať a upraviť miestnosti potrebné na štepenie.

 

Alexander Mach,
jeden z predkladateľov zákona

§ 9.

1. Toho, kto poruší ustanovenia tohto zákona, potresce pre priestupok okresný (štátny policajný) úrad peňažným trestom do Ks 1.000,—. Nevymožiteľný peňažný trest sa má premeniť na náhradný trest zatvorenia do 10 dní.
2. Zameškaný úkon zaštepenia dieťaťa možno vynútiť podľa ustanovenia § 125 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. z. a n.

 

§ 10.

    Tento zákon platí a nadobúda účinnosť dňom vyhlásenia; vykoná ho minister vnútra so zúčastnenými ministrami.

 

Predkladatelia:

• Dr. Vojtech Tuka v. r.,
  predseda vlády a minister zahraničných vecí.
• Alexander Mach v. r,.
  minister vnútra.

---

    Odkazovaný § 125 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. z. a n. znie:

Porovnanie očkovania proti záškrtu za Slovenského štátu vs. dnes

    Dnes je maximálna pokuta za odmietnutie očkovania (aj spolu s trovami konania) vo výške približne minimálnej mesačnej mzdy, Z dostupných údajov zo Slovenského štátu je však zrejmé, že vtedajšia pokuta vysoko prekračovala vtedajšiu minimálnu mesačnú mzdu.

Vyhodnotenie

    Je síce pravdou, že za Slovenského štátu sa proti záškrtu očkovalo menej (2 dávky namiesto 5 dávok) a neskôr (od 7. mesiaca namiesto od 3. mesiaca života), avšak človeku, čo očkovanie odmieta úplne, sú tieto (hoci dôležité) detaily ukradnuté. Podstatné je, že odmietač očkovania za Slovenského štátu:

1. musel platiť pokutu výrazne vyššiu než v tom čase minimálna mesačná mzda,
2. mohol skončiť až vo väzení,
3. jeho dieťa bolo aj napriek zaplateniu pokuty či väzneniu zaočkované,
4. za nanucované a nechcené očkovanie si musel dokonca zaplatiť, ak nebol uznaný za chudobného alebo nebol poistencom verejno-právneho poistenia (čo nebol zďaleka každý),
5. jeho neočkované dieťa nebolo vpustené do školy.

    Takže ak by som si osobne mal vybrať iba na základe právnej úpravy povinného očkovania (bez ohľadu na všetky ostatné okolnosti) medzi Slovenským štátom a súčasnou Slovenskou republikou, bez najmenšieho zaváhania si vyberiem súčasnú Slovenskú republiku.

Paradoxy dnešnej doby

    Pozoruhodné pritom je, že návrh Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽSNS), ktorým sa majú zrušiť pokuty za odmietnutie očkovania, smeruje zo súčasného (podľa mňa a nielen mňa nepochybne neblahého) stavu úplne opačným smerom, teda smerom preč od Slovenského štátu. A to paradoxne napriek tomu, že úcta k Slovenskému štátu je u priemerného člena tejto strany nepochybne vyššia než u priemerného občana súčasnej Slovenskej republiky.

    Možno si niektorí z vás čitateľov spomenú na môj článok v úplne prvom čísle časopisu Zem&vek (5/2013), v ktorom som súčasné povinné očkovanie na Slovensku prirovnal k fašizmu. A myslel som to vážne a doteraz to tak myslím. Nuž ale ak dnešný stav očkovania na Slovensku nazveme fašizmom, za Slovenského štátu to bol fašizmus na kvadrát (na druhú) alebo korunovaný fašizmus (vyberte si).

     A paradoxne strana, ktorú hlavný prúd v oznamovacích prostriedkoch (mainstreamové médiá) označuje za fašistickú, ide úplne proti tomuto fašizmu a chce ho jedným šmahom zrušiť. Naproti tomu tie isté oznamovacie prostriedky hlavného prúdu, čo majú plnú hubu označovania predstaviteľov ĽSNS za fašistov, paradoxne intenzívne propagujú povinné očkovanie, čiže fašizmus v zdravotníctve.

    No nie je to celé na hlavu?

    Vrelo súhlasím so všetkými, čo tvrdia, že treba byť mimoriadne ostražitý voči akýmkoľvek prejavom totalitarizmu či diktátorského prístupu k správe vecí verejných, a to u každého politika či úradníka (predstaviteľov ĽSNS nevynímajúc). Ale keď očividní a preukázateľní fašisti (mainstreamové médiá, propagujúce povinné očkovanie) nálepkujú tých, čo podnikajú očividne proti-fašistické kroky (chcú zrušiť povinnosť očkovania), za fašistov, tak sa mi neodbytne derie na um známy-to výrok Ježiša Krista (Mt 7:3–5):

A prečo vidíš smietku v oku svojho brata a brvno vo vlastnom oku nezbadáš? Alebo ako môžeš povedať svojmu bratovi: Dovoľ, vyberiem ti smietku z oka! — a pozri, v oku máš brvno? Pokrytec, vyber najprv brvno z vlastného oka a potom uvidíš, ako vybrať smietku z oka svojho brata.

Záverom

    Hoci iniciatívu piatich poslancov NR SR za ĽSNS vrelo vítam a môžem jedine vyjadriť jej svoju maximálnu podporu, bolo by omylom domnievať sa, že ĽSNS (či ktokoľvek iný) nás tu všetkých spasí. Predovšetkým: demokracia voľbami nekončí, ale iba začína. Zvoleným politikom treba vždy neprestajne pozerať na prsty a dýchať na krk, hovoriť, čo majú robiť, a dozerať na to, aby nerobili to, čo robiť nemajú. A v tomto smere je ĽSNS v prekvapivo výhodnom postavení, keď jej celý mediálny mainstream nepraje a stavia sa do úlohy (údajne) anti-fašistického strážneho psa (ktorý ale — čuduj sa svete — kydá na jednoznačne proti-fašistických Nočných vlkov a zároveň propaguje fašistické povinné očkovanie). Je naozaj s podivom, že mainstreamové médiá sú v otázke povinného očkovania oveľa bližšie k Slovenskému štátu než ĽSNS.

    Aj keď na mnohých mainstreamových správach o ĽSNS je toho len málo pravdivého (ak vôbec niečo), má to za následok to, že jej členovia a hodnostári sú pod značným mediálnym tlakom a dajú si maximálne bacha na prípadné prehrešky. A to je len dobre. Škoda len, že úplne rovnaký prístup tieto médiá neuplatňujú voči všetkým slovenským politikom a politickým stranám, ale aj zo zahraničia plateným (údajne) neziskovým organizáciám. To by nám tu potom bolo sveta žiť…

    A všetkým nekritickým obdivovateľom ĽSNS by som rád poradil, aby nehľadali spásu v tejto (ani akejkoľvek inej) strane či konkrétnych jej predstaviteľoch, ale v súlade s deklarovanými hodnotami tejto strany u Boha, resp. v Ježišovi Kristovi. V doterajších dejinách ostatnej Slovenskej republiky (od r. 1992) sme si už niekoľkokrát zvolili svojich zástupcov (politikov), ale všetci tí z nich, čo boli pri kormidle, jednoznačne sklamali. A ak budeme nekriticky dôverovať predstaviteľom ĽSNS, vidieť v nich spásu Slovenska a inak len sedieť so založenými rukami, je len otázkou času, kedy sklamú aj oni — keď nebudú mať nad sebou spätnú väzbu v podobe uvedomelých občanov, čo im žiadne prešľapy len tak neodpustia.

    Nie je to len vina samotných politikov, ale do značnej miery aj naša vina, lebo zo sto bielych oviec nemožno vybrať čiernu ovcu. Ryba síce smrdí od hlavy, ale zo sto cnostných ľudí nemožno vybrať zloducha. Čím viac budeme morálni my sami, čím viac nás takých bude a čím viac sa budeme neústupne dožadovať rovnakej morálky aj od našich volených zástupcov, tým menej pravdepodobné je, že si zvolíme na svoje čelo služobníka Pekla.

    A na druhú stranu: všetkým nekritickým hanobiteľom ĽSNS by som rád poradil, aby keď tak radšej hodnotili konkrétne činy politikov, lebo od slov k činom môže byť poriadne ďaleko (čo nádherne demonštruje súčasný predseda Vlády SR, ktorý okrem mnohých iných zjavných lží tvrdil napr. to, že v roku 2014 už v politike nebude, a je v nej stále, hoci je už rok 2017), a nenechali sa zaslepiť mainstreamovými nálepkami a škatuľkami. Reči sa hovoria a chlieb sa je, takže to najdôležitejšie sú činy, nie ľúbivé (alebo neznesiteľné) rečičky. Môže to byť totiž práve ĽSNS, kto aj pre vás vydobyje slobodu v očkovaní (samozrejme, nedokázala by to bez tých, čo sa o to rôznymi spôsobmi húževnate zasadzujú už dlhé roky), a táto sloboda sa aj vám jedného pekného dňa môže veľmi hodiť, keď by napr. farmaceutickým priemyslom skorumpovaní štátni úradníci chceli presadiť očkovanie „proti rakovine kŕčka maternice“ aj u vášho syna, ktorý samozrejme žiaden kŕčok maternice nemá.