Prečo by malo byť akékoľvek očkovanie dobrovoľné? (Zem & vek 2/2016)
Ing. Marián FILLO
Očkovanie je tzv. aktívnou imunizáciou. Imunizácia je určitá umelá snaha o ovplyvnenie ľudského či zvieracieho imunitného systému tak, aby daný jedinec neochorel, alebo ak ochorie, aby choroba nenapáchala na ňom toľko škody, ako by napáchala, keby imunizovaný nebol. Na rozdiel od pasívnej imunizácie, ktorou sa bežne rozumie dodávanie už hotových protilátok, očkovanie nedodáva nijaké hotové liečivo, ale je len podnetom pre to, aby si imunitný systém aktívne vytvoril vlastné protilátky. K tomu ale nie vždy dôjde, a preto očkovanie nie je stopercentnou zárukou že neochoriete, ale len snahou o zníženie rizika.
V tom je veľmi podobné poisteniu. Poistenie má tiež znižovať riziko určitej nemilej udalosti, hoci jej nedokáže predísť, ale pomôže ju lepšie zvládnuť. Lenže poistenie tiež niečo stojí, takže platením poistenia vlastne zvyšujeme iné riziko — riziko nedostatku peňazí na niečo dôležité v nejakej kritickej situácii, ktorú však žiadna naša poistka nepokrýva. Môžeme byť preto vďaka poisteniu lepšie vybavení pre prípad katastrofy, ktorá nastať nemusí, ale zároveň bez prostriedkov na zvládnutie inej katastrofy, ktorá nastať môže. Očkovanie tiež môže zvýšiť naše šance bez problémov zvládnuť vybrané nákazlivé choroby, ale zároveň znižuje naše šance zvládnuť iné akútne nákazlivé choroby, ba dokonca zvyšuje riziko chorôb chronických. To za určitej situácie (napr. epidémia vysoko smrteľnej choroby) môže byť celkom dobrým obchodom, inokedy však môže byť očkovanie oveľa viac na škodu než na úžitok.
Akonáhle však urobíme nejaké očkovanie povinným, je to ako keby sme tvrdili, že všetci obyvatelia sú danou chorobou kriticky ohrození, čo nikdy nie je pravdou. Zároveň to dáva falošnú ilúziu ochrany celej spoločnosti, pretože — ako sa dočítate aj v mnohých príbalových letákoch — nijaké očkovanie nechráni všetkých očkovaných, a ak aj niekoho chráni, spravidla je to len na niekoľko rokov, nanajvýš desiatok rokov, nie doživotne.
Plošné povinné očkovanie je založené na predpoklade, že všetci ľudia sú rovnakí, ako keby boli vyrobení na páse v automobilke, a to je druhá ilúzia. Totiž okrem toho, že rôzni ľudia majú rôzne riziko danej choroby, a teda aj rôznu potrebu ochrany pred danou chorobou, zároveň majú aj rôznu schopnosť úspešne sa popasovať s príslušnou očkovacou látkou, čo sa ešte navyše mení s vekom, zdravotným stavom a u žien s tehotenstvom.
Ak by malo byť očkovanie postavené na serióznej vede, tak by malo pozostávať najprv zo zistenia potreby prípadnej ochrany pred tou-ktorou chorobou, následne z dôkladného vyšetrenia imunity a ďalších dôležitých telesných parametrov jedinca, čo má byť očkovaný, z prieskumu vlastností dostupných očkovacích látok, z výberu preňho najvhodnejšej očkovacej látky, zo samotného očkovania a následného sledovania účinnosti (tvorby protilátok či iných meradiel imunity) a bezpečnosti (nežiaducich účinkov) vykonaného očkovania, prípadne aj liečby neblahých následkov očkovania.
Povinné očkovanie však viedlo k čomusi takmer presne opačnému: skutočná potreba očkovania sa nezisťuje vôbec, vyšetrenia pred očkovaním spočívajú v lepšom prípade z pohľadu lekára, či dieťa nemá zapálené hrdlo, v horšom sa len spýta mamičky, či je dieťa zdravé, a ani sa naň nepozrie, úplným luxusom (za príplatok) je vyšetrenie CRP (C-reaktívny proteín) na zistenie prípadnej bakteriálnej nákazy. Výber vhodnej očkovacej látky prakticky vôbec neprebieha (nanajvýš tak môžete mať za doplatok inú vakcínu proti pneumokokom a tým to končí) a účinnosť očkovania nikto nesleduje. Posledný systematický prieskum protilátok u obyvateľov Slovenska prebehol v roku 2002, odkedy sa vymenili úplne všetky vakcíny, používané v povinnom očkovaní. Údaje o praktických výsledkoch dnes na Slovensku používaných vakcín nemáme teda v podstate žiadne. A sledovanie nežiaducich účinkov (NÚ) očkovania sa len predstiera, lebo keď sa pozrieme do príbalových letákov, ako často sa vyskytujú niektoré NÚ, a porovnáme to so štatistikou Štátneho ústavu pre kontrolu liečiv, zistíme, že úradné štatistiky zachytávajú len menej než 1 z 1000 skutočne vzniknutých NÚ.
Hladina protilátok však nie je postačujúcim meradlom imunity, pretože sa stáva, že aj ľudia s vysokou hladinou protilátok na danú chorobu ochorejú a naopak — ľudia bez akýchkoľvek protilátok neochorejú. Sú aj ľudia s poruchami tvorby protilátok, ktorí si žiadne protilátky nevytvoria (agamaglobulinémia), ktorí si ich tvoria nedostatočné množstvo (hypogamaglobulinémia) a ktorí si niektorých protilátok vedia vytvoriť dostatok, iných nie (dysgamaglobulinémia). Napriek tejto poruche však môžu zvládnuť napr. osýpky a následne byť voči nim do smrti imúnni, hoci si žiadne protilátky nevytvorili. S protilátkami (na ktorých tvorbu sa očkovanie zameriava a ktorých hladinou meriame imunitu) imunita nepadá, ani na nich nestojí, takže ako meradlo odolnosti či náchylnosti ochorieť zjavne neobstoja.
Ďalším neblahým javom je zúfalo nízka úroveň znalostí o očkovaní u drvivej väčšiny očkujúcich lekárov. Keby očkovanie nebolo povinné a lekári by pacientov (resp. rodičov) museli na očkovanie prehovárať, museli by o očkovaní vedieť oveľa viac. Povinné očkovanie teda vo výsledku spôsobuje, že očkujúci lekári nevedia, čo činia. Je to pohodlné, rýchle, bez námahy na strane lekára, avšak následkom je obrovské množstvo úplne zbytočných a niekedy, žiaľ, aj smrteľných NÚ na strane širokej verejnosti. Na druhú stranu: ani rodičia nemajú motiváciu vzdelávať sa, pretože „keď to je povinné, tak s tým aj tak nič nemožno robiť, takže zaoberať sa tým by bolo len stratou času“.
Môžeme si potom právom položiť otázku: komu takýto systém vyhovuje? Občanom, ktorým môže zbytočne poškodiť zdravie? Asi ťažko. Výrobcom vakcín, ktorých sa určite predá viac, než keby očkovanie bolo plne dobrovoľné? Jednoznačne áno. Výrobcom liekov a zdravotníckych pomôcok pre tých, čo boli a nemuseli byť očkovaním zdravotne poškodení až postihnutí? Taktiež áno. Platiteľom zdravotného poistenia? Určite nie, keďže sa minie viac na vakcíny i na liečbu zbytočných NÚ, takže odvody do zdravotnej poisťovne sú o poznanie vyššie, než by bolo nevyhnutné.
Pritom sú vakcíny podrobované len veľmi chatrnému testovaniu, čo znamená, že oproti bežným liekom sa u vakcín netestuje rakovinotvornosť (karcinogenita), schopnosť spôsobiť mutácie DNA (mutagenita), schopnosť poškodiť plod u tehotných žien (teratogenita), schopnosť poškodiť plodnosť (fertilitu), vplyv na dojčenie (laktáciu), kam a v akom množstve sa dostanú rôzne zložky vakcíny a ako sa po ceste pretvárajú (farmakokinetika), netestujú sa ani prídavné látky a už vôbec sa nerobia kompletné chemické rozbory, ktoré by ukázali, čo všetko a v akom množstve vo vakcíne pláva. Testy vakcín sa robia takmer výlučne na úplne zdravých deťoch, hoci následne sú povinne očkované aj deti chronicky choré, ktoré môžu na očkovanie reagovať oveľa horšie. Nerobia sa ani dlhodobé štúdie štandardne očkovaných detí v porovnaní s deťmi úplne neočkovanými, aby sme zistili celkové dlhodobé dopady (ne)očkovania na zdravie človeka, údajne preto, lebo je neetické nechať dieťa nechránené (rozumej: neočkované). Zvláštna-to etika, keď očkovanie všetkých detí (vraj z etických dôvodov) nedostatočne otestovanými vakcínami už etické je. Ak nejaká štúdia vyjde nepriaznivo (v neprospech danej vakcíny), výrobca, ktorý je takmer vždy sponzorom, ju nedovolí zverejniť, takže o rizikách očkovania (i liečiv a zdravotníckych pomôcok vo všeobecnosti) je toho v lekárskej literatúre zverejneného oveľa menej než o prínosoch.
Nevieme teda, čo vlastne vo vakcíne je, čo všetko a kde všade to môže spôsobiť za akých okolností a u koho, nepoznáme celkový vplyv očkovania na zdravie človeka, ani aký je z očkovania danou vakcínou skutočný úžitok. To znamená, že plošné povinné očkovanie nie je ničím iným než obrovským lekárskym pokusom.
Pre lekárske pokusy na ľuďoch však platia určité etické pravidlá, predovšetkým tzv. Norimberský kódex, na základe ktorého boli po skončení 2. svetovej vojny súdení nacistickí lekári, ktorí v rámci „rozvoja vedy“ vykonávali na väzňoch v koncentračných táboroch ohavné pokusy. Tento kódex ustanovuje absolútnu nevyhnutnosť dobrovoľného súhlasu pacienta (žiadna povinnosť), požiadavku predchádzať všetkému zbytočnému utrpeniu a poškodzovaniu zdravia (čo sa vôbec nedeje, viď vyššie), ako aj zákaz pokusov, ktorých vykonanie môže spôsobiť účastníkovi pokusu smrť alebo zdravotné postihnutie. Očkovanie môže spôsobiť oboje, napriek tomu však nie je zakázané, ba naopak — je prikázané pod hrozbou pokuty a v niektorých krajinách aj ďalších sankcií.
V zásadných rysoch je teda súčasný systém povinného očkovania v mnohom nápadne podobný nacistickým lekárskym pokusom na väzňoch. Preto nazývam vakciNacistami tých, čo povinné očkovanie z moci svojho úradu či postavenia presadzujú, ako aj tých, čo nekriticky prijímajú vedecky nepodložené a v mnohom nelogické dogmy o očkovaní, čím dláždia tým prvým cestu.
Táto totalitná ideológia (vakcinacizmus) má však aj druhú tvár: od všetkých lekárov požaduje podporu súčasného systému očkovania. Ak nejaký lekár súčasný systém skritizuje, v lepšom prípade nedostane priestor v médiách, v horšom prípade ho začne „riešiť“ disciplinárna komisia lekárskej komory, ako sa to stalo napr. Dr. Ludmile Elekovej v Česku, či Dr. Andrewovi Wakefieldovi a ďalším vo Veľkej Británii. Alebo „poškodený“ výrobca interne vydá zoznam všetkých (jeho výrobok kritizujúcich) lekárov, ktorých treba „zničiť“ (spoločensky znemožniť, zdiskredovať, verejne očierniť, zariadiť im vyhadzov z nemocnice či univerzity…), ako sa to stalo v prípade lieku Vioxx od firmy Merck, ktorá je — mimochodom — najväčším americkým výrobcom vakcín. Slovami Dr. Jayne Donegan, ktorú tiež chceli „zničiť“:
Keď nejaký rodič povie: „Mám obavy z nebezpečnosti očkovania.“, povedia mu: „Vy tomu nerozumiete, pretože nie ste lekár.“ Ak však nejaký lekár povie: „Mám obavy z nebezpečnosti očkovania.“, povedia mu: „Obviňujeme vás z vážneho profesného priestupku…“
Uznávam, že v niektorých prípadoch je potrebné urobiť maximum pre zastavenie šírenia choroby. Na to ale máme karantény a izolácie, kedy nakazený človek má síce obmedzenú slobodu pohybu, nie je však proti jeho vôli narušená jeho telesná integrita. Povinné očkovanie teda nie je potrebné na žiaden z Bohu milých účelov, ktorými je ospravedlňované. A pri dnešnej miere poznania, skúmania, vyšetrovania a testovania je vysloveným šarlatánstvom, z ktorého neblahých dopadov sa budeme spamätávať ešte niekoľko pokolení, ak sa nám to vôbec podarí.
