Prečo je dôležitá a potrebná slobodná voľba v očkovaní? (časť 1/3)

 Ing. Marián FILLO

       Skôr ako si povieme, prečo je dôležitá slobodná voľba v očkovaní, mali by sme sa zhodnúť na tom, čo je to sloboda a čo je to očkovanie, resp. čo je jeho účelom, čo je dôvodom, pre ktorý sa očkuje. V prvej (t.j. tejto) časti tohto trojdielneho seriálu si teda posvietime na slobodu, v druhej časti na očkovanie a obranyschopnosť ľudského tela a v tretej časti sa konečne dostaneme k odpovedi na otázku z názvu tohto seriálu.

Čo je to sloboda?

       Na túto otázku väčšinou dostávam odpoveď:

       „Sloboda je možnosť voľby, mať na výber.“

       Na to zvyknem odpovedať protiotázkou:

       „Je slobodnou voľbou, keď mám na výber medzi očkovaním a neočkovaním, ale za neočko­vanie mi hrozí likvidačná pokuta?“

       Zatiaľ sme sa na každej besede (a bolo ich už šesť) zhodli, že toto slobodnou voľbou nie je. Aby teda voľba bola slobodná, nesmie byť na toho, kto sa rozhoduje, vyvíjaný akýkoľvek nátlak akýmikoľvek donucovacími prostriedkami v prospech či neprospech ktorejkoľvek z možností, medzi kto­rými sa rozhoduje.

       Je slobodnou voľbou také rozhodovanie, pri ktorom ten, kto rozhoduje, nenesie zodpovednosť za následky svojho rozhodnutia?

       Nuž, na strane toho, kto rozhoduje, to možno v istom zmysle slova slobodné je. Ale čo sa týka toho, kto ponesie následky, u toho už o slobode nemožno hovoriť ani omylom. Takéto rozhodovanie možno vidieť denno-denne na politickej scéne. Politici robia každý deň rozhodnutia, za ktoré sa nikdy nebudú zodpovedať – robia teda nezodpovedné rozhodnutia. Majú slobodu ale nie zodpovednosť.

       Je to spravodlivé?

       Asi sa zhodneme na tom, že nie. Pravda, niekto by mohol namietať, že rodičia rozhodujú za deti (čo je normálne a do určitého veku dieťaťa aj dobré) a deti toto môžu vnímať ako nespravodlivosť. Podobne, politicky nekompetentní občania si v dobrej viere zvolia politicky zdatných zástupcov, ktorí majú väčšie vzdelanie a rozhľad, viac sa vyznajú vo veciach a majú teda väčšie právo rozhodovať o osude celého obyvateľstva.

       Nuž, k tomu prvému dodávam, že cieľom výchovy je vychovať slobodného človeka, najlepšie s harmonickou osobnosťou, i keď v prípade rebelov tá druhá podmienka nemusí byť splnená. Prečo slobodného? Aby sa vedel sám rozhodovať za takých okolností, kde nemá nad sebou ochranný štít svojho rodiča či pestúna, ktorý by kompetentnejšie rozhodol zaňho. Ostatne, zvyčajne deti žijú dlhšie než ich rodičia či pestúni, raz teda naozaj nebudú mať (aspoň nie v hmotnej rovine) pri sebe žiadnu takúto autoritu, ktorá by rozhodla za nich. Druhým zásadným cieľom výchovy je výchova k zodpovednosti. Súčasných politikov asi nepreonačíme, ale ak nechceme skončiť zle, mali by sme vychovávať deti tak, aby sa rozhodovali zodpovedne a uvedomelo – aby si boli vedomé dôsledkov svojich rozhodnutí, a poriadne ich pri svojom rozhodovaní zvážili.

       Je veľkým omylom domnievať sa, že ako rodič môžem do 18 rokov života dieťaťa rozhodovať o všetkom za dieťa a po 18. narodeninách sa toto bude rozhodovať samé. Takáto skoková šoková terapia nefunguje a o tom sme sa (aspoň my, čo už máme cez tridsať) mali možnosť krutým spôsobom presvedčiť pred vyše 20 rokmi. Deti treba vychovávať postupne k čoraz väčšej slobode a čoraz väčšej zodpovednosti. Aby si boli vedomé dôsledkov svojich rozhodnutí, musia niesť za svoje rozhodnutia (pokiaľ možno priamu) zodpovednosť. Je vskutku pedagogickým umením zvládnuť to, ale ak chceme ako ľudstvo ľudským spôsobom prežiť, nemáme inú možnosť, než sa tomuto umeniu naučiť. Ak to neurobíme, väčšina z nás si dôsledky zažije na vlastnej koži ešte počas tohto života. Na­vyše, rodičia aj tak majú za svoje deti zodpovednosť do 18 rokov zo zákona. Neplatí teda, že by ne-niesli zodpovednosť za svoje deti, keď rozhodujú o nich namiesto nich.

       K druhej možnej výčitke (o kompetentných politikoch a nekompetentných občanoch) by som rád dodal, že úlohou zodpovedného politika vo vzťahu k doposiaľ nezodpovednému občanovi, je presne to isté, čo je úlohou rodiča voči svojmu dieťaťu – výchova k slobode a k zodpovednosti. Avšak k občanom, ktorí už zodpovední a skutočne slobodní sú, by sa mal politik stavať ako rovný k rovnému, ba dokonca by mal byť voči takémuto občanovi v úlohe úctivého služobníka, keďže je platený z našich daní a vynesený do funkcie z našich hlasov vo voľbách. Žiaľ, politický systém, ktorý tu máme, je natoľko zdegenerovaný, že chýbajú kontrolné a nápravné mechanizmy, ktoré by si zodpovedné konanie politikov vynútili. Keď však takéto mechanizmy chýbajú, zostáva nám jediné – vyvinúť proti tomu občiansky odpor a donútiť ich k zodpovednosti našou mnohonásobnou početnou prevahou. Toto sa nám však nemôže podariť, keď sami nebudeme slobodní a zodpovední, a na dôvažok k tomu aj dostatočne seba-vedomí.

       Ak teda má byť na tomto svete spravodlivosť, musí ísť sloboda ruka v ruke so zodpovednosťou. Zároveň treba k presadeniu spravodlivosti i značnú dávku seba-vedomia, trvania si na svojom, ak sme presvedčení, že máme pravdu, a máme ozaj dobré dôvody byť o tom presvedčení. Rovnako tak treba veľké seba-vedomie na to, aby sme vytrvali v Cnosti, keďže ľudská spoločnosť¹ je dnes tak padnutá na hlavu, že v podstate povýšila necnosť nad Cnosť. Naoko si síce stále ctíme Cnosti, ale to je práve to masové pokrytectvo (čiže skryté a skrývané klamstvo), s ktorým sa stretávame denno-denne, a ktoré nás, koniec koncov, uvrhlo do celosvetovej krízy, ktorú práve prežívame.

       Prejdime k ďalšej zásadnej otázke:

       Je slobodným rozhodnutím rozhodnutie neinformované, t.j. rozhodovanie, pri ktorom nemáme dostatok informácií o možnostiach, medzi ktorými sa potrebujeme rozhodnúť?

       Predstavte si napríklad, že by som akútne potreboval zvládnuť prechladnutie spojené s chrípkou v nábehovej fáze. Mal by som na výber iba medzi Coldrexom a Heroínom. Viete, že Heroín je pôvodne prípravkom proti kašľu od farmaceutickej firmy Bayer? Až neskôr sa z neho v očiach verejnosti stala obávaná droga. Mimochodom, v odbornom slangu: droga = liečivo. Tento výraz (droga) používa napr. firma Hanus z Nitry na obaloch svojich sypaných čajov. Späť k veci: dajme tomu, že s úmyslom zvládnuť nachladnutie a rozvíjajúcu sa chrípku si musím vybrať medzi Coldrexom a Heroínom. Neviem nič o jednom ani o druhom, som na samote hlboko v lesoch, najbližšia usadlosť je 100 km vzdušnou čiarou, nemám internetové pripojenie, mobilný ani iný telefón, ani príbalové letáky od oboch drog (či liečiv?).

       Za týchto okolností sa budem rozhodovať asi len podľa názvu prípravku (buď je mi sympatickejší názov Coldrex alebo názov Heroín) alebo podľa toho, ktorá krabička má pre mňa pútavejší obal. Podľa názvu by som si asi vybral Heroín, lebo to vo mne vzbudzuje predstavu vojaka heroicky zápasiaceho s neľútostným nepriateľom – práve sa rozvíjajúcou chrípkou. Bolo by moje rozhodovanie slobodné? Ak áno, bolo by zodpovedné? Ak predsa len aj na túto otázku odpoviete kladne, bolo by takéto rozhodovanie uvedomelé?

       Zrejme nie, lebo ja by som si nebol vedomý možných dôsledkov užitia jednej či druhej drogy (alebo liečiva, ak chcete). Keď o nich nemám vedomosti, nemôžem si byť vedomý ich účinkov. Keď si nemôžem byť vedomý dôsledkov, nemôžem byť ani uvedomelý. A keď nemôžem byť uvedomelý, nemôžem byť ani zodpovedný. Nuž a keď moje rozhodnutie nemôže byť zodpovedné, nemôže byť v pravom zmysle slova ani slobodné.

       Ako sme si ukázali vyššie, skutočná, poctivá a spravodlivá sloboda je spojená so zodpovednosťou, uvedomelosťou, vedomím o dôsledkoch jednotlivých možností, medzi ktorými si slo­bodne vyberáme, ako aj s vedomosťami (poznatkami) v oblasti v ktorej sa rozhodujeme.

2. časť >       3. časť >>