Prečo je dôležitá a potrebná slobodná voľba v očkovaní? (časť 2/3)

Ing. Marián FILLO

       Skôr ako si povieme, prečo je dôležitá slobodná voľba v očkovaní, mali by sme sa zhodnúť na tom, čo je to sloboda a čo je to očkovanie, resp. čo je jeho účelom, čo je dôvodom, pre ktorý sa očkuje. V prvej časti tohto trojdielneho seriálu sme si teda posvietili na slobodu, v druhej (t.j. tejto) časti sa pozrieme na očkovanie a obranyschopnosť ľudského tela a v tretej časti sa konečne dostaneme k odpovedi na otázku z názvu tohto seriálu.

Čo je to očkovanie?

       Očkovanie (cudzím slovom: vakcinácia) je „podanie očkovacej látky (vakcíny) do organizmu, ktorý si následne vytvorí ochranné protilátky, bez toho, aby ochorel. Protilátky chránia človeka ale­bo zviera pred mikroorganizmami, ktoré by neočkovanému jedincovi inak mohli spôsobiť ochorenie“.¹

       Účelom očkovania je zabrániť u očkovaného jedinca nákaze, vzniku nákazlivého ochorenia, prípadne aspoň vzniku najhorších (životu nebezpečných) zdravotných ťažkostí, ktoré dané ochorenie vyvoláva. Inak povedané, očkovaním chceme dosiahnuť, aby boli ľudia (prípadne zvieratá) menej chorí, alebo aspoň aby na nebezpečné chytľavé ochorenia nezomierali.

       V užšom ponímaní sa očkovanie sústredí na určitý prvok imunitného (obranného) systému ľudského (zvieracieho) tela, totiž na tvorbu protilátok, ktorými sa mikroorganizmy (baktérie a vírusmi napadnuté bunky) ničia. Celková imunita (obranyschopnosť) jedinca je však už v hmotnej rovine mnoho-vrstevnou, pomerne zložitou sústavou a nepozostáva ani zďaleka iba z tvorby protilátok. Navyše, okrem roviny hmotnej je veľmi dôležitá rovina duševná, ani nehovoriac o rovine duchovnej.

O obrannej sústave (imunitnom systéme)

       V hmotnej rovine sú súčasťami obrannej sústavy (cudzím slovom: imunitného systému) aj také mechanizmy, ktoré s obrannou sústavou málokto spája, napr. zvracanie, hnačka, potenie, kašeľ či kýchanie, t.j. postupy, ktoré používa telo, aby sa zbavilo niečoho nežiadúceho, čo sa doň nedopatrením dostalo, prípadne v ňom vytvorilo. Ďalším významným prvkom obrannej sústavy je zvýšenie telesnej teploty, čiže horúčka. Je známe, že mnohé baktérie zabíja teplota zvýšená nad určitú hranicu. Horúčka teda nie je chorobou, ale naopak zbraňou proti chorobe. Preto je vyslovene kontraproduktívne vždy za každú cenu zrážať teplotu na bežnú prevádzkovú teplotu ľudského tela, čiže niečo medzi 36,5 a 37 °C. Samozrejme, ak už teplota prekročí únosnú hranicu (tá pravdepodobne nie je pre každého človeka rovnaká), treba zakročiť a zraziť teplotu pod úroveň, od ktorej ohrozuje život daného človeka.

       Do obrannej sústavy patria aj podvedomé reflexy (napr. zavretie viečok ak sa niečo priblíži náhle a nečakane k našej tvári), obočie, mihalnice, slzenie, vyrážky, pľuzgiere, sliznice a ďalšie prvky a postupy, na ktoré som si teraz napochytre nespomenul. No a na záver je (nepochybne dôležitou, ale zďaleka nie jedinou) súčasťou obrannej sústavy aj tvorba protilátok proti prenosným ochoreniam, t.j. proti mikroorganizmom, ktoré sú prenosné z človeka na človeka, prípadne zo zvieraťa na človeka. Úlohou protilátok je nežiadúcu nákazu (baktérie alebo vírusmi napadnuté bunky) zabiť alebo aspoň zneškodniť. Očkovanie sa zameriava len a len na túto časť obrannej sústavy ľudského (zvieracieho) tela.

       V duševnej rovine je dôležité, či veríme, že sa uzdravíme. Na tom je založený tzv. placebo efekt, pri ktorom sú nemocnému podané „liečivá“, ktoré vôbec nie sú liečivami, ale len pre organizmus úplne bežnými vstupmi, napr. čistá voda alebo glukóza (hroznový cukor). Ak však pacient pevne verí, že to je liečivo (nesmie však vedieť, že to je úplne obyčajná voda či cukor), je možné (pokiaľ viem, materialistickí vedci doteraz nedokázali dostatočne vysvetliť, ako je to možné), že sa pacient vylieči aj bez liečiva. Tento jav možno nazvať slovami Ježiša Nazaretského „Tvoja viera Ťa uzdravila“.

       Ďalšie podstatné duševné činitele ovplyvňujúce schopnosť človeka brániť sa (nielen) nákazlivým ochoreniam, sú: miera duševného vypätia (cudzím slovom: stres), láskyplné a súladné (cudzím slo­vom: harmonické) vzťahy v rodine, práci, škole, teda v blízkom či vzdialenejšom okolí, prístup k životu (pesimista / realista / optimista), povaha (temperament), schopnosť radovať sa, nachádzať vo všetkom aj niečo dobré (pozitivita), strach, ustráchanosť, bojazlivosť, či naopak prílišná odvaha, rôzne zlozvyky či dobrozvyky a mnoho ďalších duševných vlastností. Všetko toto môže ovplyvniť, či sa niečím nakazíme i či sa nám s nákazou podarí vysporiadať, a ak áno, tak s akými následkami.

       V duchovnej rovine možno hovoriť o tom, že choroba je upozornením na to, že niečo nerobíme dobre, že náš hodnotový rebríček je zvrátený, že sa zo svojich chýb opakovane nechceme poučiť, že sme príliš pyšní na seba, svoje deti či dosiahnuté úspechy, že nám chýba zdravá sebakritika (seba-posúdenie) a sebareflexia (seba-zrkadlenie), že energicky ideme za niečím, čo z duchovného hľa­diska nemá žiadnu hodnotu, že náš život nemá zmysel, alebo že to, o čom sa domnievame, že je zmyslom nášho života, je z duchovného hľadiska vyslovený nezmysel. Dalo by sa ešte dlho pokračovať, ale to by bolo na samostatný článok, ak nie rovno knihu.

       Pravda, nie každá choroba musí mať nutne duchovné príčiny. Príčina môže byť i v oblasti duševnej, ale i v oblasti hmotnej. Aspoň tak to vidím ja. Každopádne je však obrovskou chybou pri diagnóze a hľadaní vhodného liečebného postupu úplne ignorovať rovinu duševnú i rovinu duchovnú. Je jednoznačne preukázateľné, že šírenie nejednej prenosnej choroby je spôsobené duchovným úpadkom. Jeden príklad za všetky: pohlavne prenosné choroby. Nebyť častého striedania sexuálnych partnerov (resp. striedania partnerov vôbec), šírili by sa tieto choroby oveľa ťažšie, ak by sa vôbec šírili. Možno preto zjednodušene obrazne povedať, že tieto choroby sú „Božím trestom za naše hrie­chy“.
 

       Okrem týchto činiteľov, ktoré môžeme nazvať vnútornými, sú ešte činitele vonkajšie: vojny a iné ozbrojené konflikty + veci s nimi súvisiace, hlboká chudoba, podvýživa, hladomor, nedostatočná hygiena, pitie vody, ktorá nie je nezávadná, znečistenie vzduchu a životného prostredia vôbec, potraviny prepchaté umelými farbivami, konzervačnými látkami, emulgátormi, stabilizátormi, zvýrazňovačmi chute, umelými sladidlami, pesticídmi, dusičnanmi, rastovými hormónmi a inými gebuzinami, čo v potravinách v zásade nemajú čo hľadať, nevyvážená strava, nedostatok pohybu, zdraviu škodlivé tradície (napr. ženská obriezka) a mnoho ďalšieho, nad čím súdnemu človeku zostáva rozum stáť.

       Prečo to všetko spomínam? Aby sme si uvedomili, čo všetko s obranyschopnosťou ľudského tela a vôbec človeka ako takého úzko súvisí. Očkovanie sa totiž snaží ovplyvniť len jednu jedinú (aj keď nie zanedbateľnú) časť toho všetkého. Snáď nikto nebude proti, keď poviem, že očkovanie nás nespasilo, ani nás nespasí, a bude nám úplne nanič, keď budeme zanedbávať ostatné činitele a prvky obrannej sústavy našich tiel.

       V demagogických až vyslovene lživých a zavádzajúcich reklamách spoločností vyrábajúcich „liečivá“ (cudzím slovom: farmaceutických firiem), ale vo väčšine prípadov ani v materiáloch štátnych zdravotníckych ustanovizní (viď napr. www.sprievodcaockovanim.sk) sa toto nedozvieme vôbec, prípadne len úplne okrajovo – „aby sa nepovedalo“. Ono vlastne ani niet divu, keď tie materiály (aj keď napísané štátnymi zamestnancami) sú sponzorované firmami, ktoré na výrobe a predaji čo najväčšieho množstva očkovacích látok majú obrovský záujem – veď peniaze sú u nich „až na prvom mieste“. Napr. „Sprievodcu očkovaním“ sponzoruje firma Pfizer, čo je po boku firmy Johnson & Johnson najväčšia farmaceutická firma na tejto planéte.²

< 1. časť       3. časť >