Dôvody epidémie záškrtu v nástupníckych štátoch po rozpade Sovietskeho zväzu (úryvok z knihy „Očkovanie v otázkach a odpovediach pre premýšľajúcich rodičov“)

Slovart-Print — 2012 — Dr. Alexander Kotok

       Úryvok zo slovenského prekladu knihy ruského lekára Dr. Alexandra Kotoka „Očkovanie v otázkach a odpovediach pre premýšľajúcich rodičov“ (str. 104 až 109) zverejňujeme so súhlasom vydavateľa (Slovart-Print).

Čo by malo upútať pozornosť lekárov a rodičov?

       Najnebezpečnejšie formy záškrtu sú toxické, keď sa pacientovi priťaží hneď na začiatku a nie s postupujúcim ochorením, a práve tie majú aj najvýraznejšie klinické príznaky. Okrem miernej bolesti hrdla a teploty (treba podotknúť, že pri záškrte teplota zvyčajne nebýva vyššia ako 38 °C) už v začiatočnom štádiu pacient cíti veľkú slabosť, má zväčšené mandle pokryté hrubým špinavosivým povlakom. Opuch hrdla je viditeľný aj voľným okom. Vprípade miernejšej formy záškrtu je ťažšie stanoviť diagnózu. Predchádzajúce očkovanie často vedie k nevýrazným príznakom v začiatočnom štádiu ochorenia, čo ešte viac komplikuje stanovenie správnej diagnózy. Pozornosť môže zaujať dýchavičnosť, piskľavý zvuk pri nádychu a vťahovanie medzirebrových priestorov, čo nie je typické pre angínu. Záškrt hrtana sprevádza brechavý kašeľ. Pri záškrte úst a hltana pacient takmer nikdy necíti bolesť (na rozdiel od angíny). Podozrenie na záškrt signalizuje predovšetkým typický povlak na mandliach v tvare ostrovčekov, ktoré často tesne priliehajú ku tkanivám a nemožno ich odstrániť špachtľou.

Ako sa lieči záškrt?

       Za účinné sa považuje antitoxické proti-záškrtové sérum, ktoré sa podáva počas prvých troch dní od vypuknutia choroby. Okrem toho sa zvyknú predpisovať antibiotiká. Tie síce nemajú nijaký vplyv na vytvorený toxín, ale znižujú počet korynebaktérií, a tým sa následne znižuje produkcia toxínov a znižuje sa aj riziko nakazenia iných osôb. Ďalšie opatrenia majú symptomatický charakter (kortikosteroidy, vitamíny). Ak pacientovi hrozí udusenie, tak ho treba napojiť na prístroj na umelú ventiláciu pľúc. Na liečbu a prevenciu záškrtu homeopati odporúčajú preparát Mercurius cyanatus v riedení 30CH a 200CH (podrobnejšie pozri kapitolu o záškrte v knihe „Bezcitné očkovanie“). Existujú záznamy o úspešnej liečbe záškrtu pomocou vysokých dávok vitamínu C.

Pre koho je záškrt rizikový?

       Záškrt sa v minulosti vyskytoval predovšetkým v detskom veku (deti tvorili 80% až 90% prípadov), ale v druhej polovici 20. storočia sa situácia zmenila. Na záškrt v súčasnosti častejšie trpia nie deti, ale dospelí, predovšetkým z rizikových skupín. Obvykle ide o alkoholikov, drogovo závislých, tulákov, utečencov, pacientov psychiatrických nemocníc a špeciálnych ústavov, vojakov, teda ľudí, ktorí vedú asociálny spôsob života, alebo žijú v stiesnených pomeroch, v zlých hygienických podmienkach a okrem toho ešte trpia podvýživou. Z tohto hľadiska sa záškrt nijako nelíši od iných infekčných chorôb. Napríklad v roku 1994 bolo v Botkinovej nemocnici v Petrohrade hospitalizovaných 1.860 dospelých pacientov so záškrtom. Z toho 1.256 pacientov (67,5%) malo ľahkú (katarálnu) formu záškrtu. Ťažký priebeh záškrtu malo 151 pacientov (8,1%) a 42 pacientov (2,3%) zomrelo. Medzi zosnulými bolo 26 alkoholikov (62%). Autori štúdie prišli k záveru, že riziko úmrtia pacienta so záškrtom, ktorý nebol alkoholikom, predstavuje len 1%.^[1] V inej štúdii sa analyzovali chorobopisy 130 dospelých, ktorí zomreli na záškrt v Petrohrade v rokoch 1990 až 1996. Autor uvádza, že „89 pacientov (68,5% z celkového počtu) obidvoch pohlaví boli chronickí alkoholici a tretina z nich boli spoločensky neprispôsobivé osoby, nezamestnaní, bezdomovci...“^[2] Rizikové faktory sú imunodeficiencia a chronická angína alebo vybratie mandlí v minulosti, čo sa zdá úplne logické vzhľadom na povahu prenosu kvapôčkovej infekcie vzduchom. To však, samozrejme, neznamená, že na záškrt nikdy a za žiadnych okolností nemôže ochorieť celkovo zdravý človek, ktorý sa normálne stravuje a žije vo vyhovujúcom prostredí. Ale jeho šanca ochorieť na záškrt s vážnymi zdravotnými následkami je nepomerne nižšia.

Aké ďalšie faktory prispeli k epidémii záškrtu?

       Korynebaktérie, ktorých je asi 150 druhov, sú stálymi spoločníkmi človeka. V čase pred hromadným používaním antibiotík neustále cirkulovali medzi ľuďmi, vďaka čomu väčšina populácie vrátane detí si proti nim vytvorila silnú imunitu. Keď sa však lekári naučili „potláčať“ akúkoľvek bolesť v hrdle antibiotikami, počet cirkulujúcich korynebaktérií sa znížil a bolo aj menej príležitostí dostať sa s nimi do kontaktu a aj imunita proti nim sa vytvárala a udržiavala v oveľa menšej miere. Predpokladá sa, že dôležitú úlohu vo výskyte diftérie zohráva nedostatok vitamínu C, o čom svedčí prinajmenšom to, že tie cicavce, ktoré sú schopné syntetizovať vitamín C, netrpia záškrtom.

Čo sa vlastne odohralo v 90. rokoch v bývalom Sovietskom zväze?

       V Rusku sa choroba začala rýchlo šíriť v roku 1991 a v roku 1992 bola Ruská federácia nútená akceptovať zdanlivo nemysliteľný zahanbujúci fakt, že vo vyspelej krajine sa koncom 20. storočia vo veľkom rozšíril záškrt. Skadiaľ sa v Rusku zjavili kmene diftérie, ktoré vyvolali epidémiu, zostáva záhadou. Predpokladá sa, že ich mohli priniesť vojaci, ktorí boli stiahnutí z Afganistanu, alebo utečenci z iných stredoázijských krajín. V roku 1992 sa záškrt rozšíril aj do susedných krajín, kde si s ním rovnako ako v Rusku nevedeli poradiť až do roku 1996 alebo 1997. Okrem Ruska bola ťažko zasiahnutá aj Ukrajina, kde propagácia povinného očkovania, financovaná zo zahraničia, ktoré poskytlo aj vakcíny, bola zjavne neúspešná. Analýza odbornej literatúry, ktorá zachytila odborné diskusie bezprostredne po prepuknutí epidémie, vedie k jednoznačnému záveru: aj keby bola zaočkovanosť akokoľvek nízka, choroba by sa nikdy nemohla nekontrolovateľne rozšíriť, keby nenastal kolaps zdravotníctva v krajinách bývalého Sovietskeho zväzu a neprejavila sa do očí bijúca neschopnosť vedúcich predstaviteľov, čo bolo ešte znásobené hlboko zakoreneným presvedčením, že očkovanie je jediný prostriedok na regulovanie chorobnosti. Podpísala sa pod to aj neschopnosť pracovať v nových podmienkach, ktoré si vyžadovali prísne karanténne opatrenia, aktívne sledovanie chorých a zisťovanie prípadov ochorenia a infikovania.

To znamená, že očkovanie nie je najúčinnejším opatrením kontroly záškrtu?

       Záškrt je ako takmer všetky infekčné ochorenia sociálna choroba. Aj keď zaočkovanosť za predchádzajúcich desať až pätnásť rokov pred vypuknutím epidémie záškrtu na území ZSSR a neskôr Ruska, bola podľa kritérií vakcinátorov zjavne nedostatočná (hlavne vďaka slušným lekárom, ktorí často vo svojej praxi pozorovali ťažkosti po očkovaní a štedro udeľovali výnimky všetkým, čo o ne požiadali), bol výskyt záškrtu pomerne stabilný a počas piatich rokov, ktoré predchádzali epidémii, dokonca poklesol. Choroba prepukla práve v čase rozpadu Sovietskeho zväzu so všetkými z toho vyplývajúcimi dôsledkami. Zaočkovanosť v Rusku bola vyššia ako napríklad v prosperujúcom Írsku, ktoré už dávno zabudlo na záškrt v nejakom čo len trochu väčšom rozsahu. V žiadnej z vyspelých krajín (alebo aspoň stredne vyspelých, akou je napríklad Poľsko), kam záškrt „doviezli“ ruskí turisti, celá záležitosť nezašla ďalej než po niekoľko sporadických prípadov ochorenia. Za päťdesiat rokov, ktoré predchádzali zavedeniu očkovania, sa výskyt diftérie, ako aj smrteľných prípadov v európskych krajinách znížil niekoľko desaťnásobne. Stalo sa tak predovšetkým vďaka vyššej životnej úrovni, kvalitnejšej výžive, lepším hygienicko-sanitárnym podmienkam a pokroku v lekárskej vede.

Zdroje

[1]  Rakhmanova A. G.,  Lumio J., Groundstroem K., Valova E., Nosikova E., Tanasijchuk T., Saikku J.: „Diphtheria outbreak in St. Petersburg: clinical characteristics of 1860 adult patients“, Scand J Infect Dis, 1996, 28(1):37–40

[2]  Кадырова С. Н.: „Особенности дифтерийной инфекции взрослых в современных условиях“, СПб, 1997, str. 8

Zverejnenie tohto úryvku z knihy „Očkovanie v otázkach a odpovediach pre premýšľajúcich rodičov“ zabralo šéfredaktorovi www.slobodaVockovani.sk priližne 1,5 hodiny čistého času.

Ak sú pre Vás tieto informácie zaujímavé či prínosné, môžete našu činnosť podporiť.