Regres vo vývoji, vysoké horúčky a dlhodobo oslabená imunita po očkovaní Infanrix Hexa + Prevenar

Eva z Trebišova

Doplnené: Príbeh bol zverejnený 7.VIII.2011 o 19:35 a doplnený o posledný odstavec 22.VIII.2011 o 14:23.

       Priznám sa, nikdy som neuvažovala nad tým, či môjho syna očkovať alebo neočkovať. Brala som to ako samozrejmosť, ako „súčasť“ detského života, niečo, čo jednoducho musíme podstúpiť. Veď všetci sme očkovaní... Až kým.... Kým môj malý synček nezareagoval na vakcínu tak, ako by mi nebolo napadlo ani v tých najhorších predstavách.

       Očkovanie na TBC sme podstúpili na štvrtý deň, ako väčšina detí. Malý mal dosť dlho červené, ohnisané ramienko, no podľa lekárky to bolo v norme. Až teraz, keď som si „listovala“ v počítači vo fotkách, som si všimla, že ešte v pol roku mal syn nepekne červené ramienko (a to už mal v tej dobe v sebe ďalšie dve očkovania).

       Prvé očkovanie Hexou a Prevenarom sme prežili so zvýšenou teplotou v ten deň a následnú noc. Na odporúčanie pediatričky som malému v domnienke, že robím pre svoje dieťa to najlepšie, podala preventívne hneď po príchode domov Panadol sirup.

       Naše druhé očkovanie kokteilom Hexy a Prevenaru nám však spôsobilo pekných pár bezsenných nocí.  Syn bol večne usmiate dieťa, v tom čase už aj džavotavé. Stále sme sa smiali, že ak by vedel chodiť, chytí cudzieho človeka za ruku a odíde... Miloval návštevy, miloval ľudí.

       Ani pri druhom očkovaní som neváhala a opäť na odporúčanie pediatričky som mu hneď po príchode z nemocnice naordinovala Panadol sirup. „Nezabral“... syn mal dva dni vysoké teploty, šplhajúce sa k štyridsiatke. Panadol striedali zábaly, zábaly striedali moje slzy na synovom ubolenom čelíčku. Teploty ustúpili a pre nás sa začalo obdobie strachu, otázok, skúmania a dúfania, že všetko sa vráti do starých koľají.

       Dovtedy usmiate dieťa sa zmenilo na nemého človiečika s kamennou tvárou. Syn prestal džavotať, prestal sa usmievať. Mohli sme sa akokoľvek snažiť, strúhať grimasy, nič nezaberalo. Bol vážny, ako keby sníval  svoj sen s otvorenými očami. Dovtedy tak krásne znejúce  „slová“ baba, mama, tata, ktoré sme s  láskou a šťastím počúvali, zmizli. Nič... absolútne nič. Odrazu sme mali doma nemé dieťa, ktoré nevydalo hlásku.  Trvalo to dlhé dva týždne.... dva týždne sme sa trápili a prosili, aby sa nám vrátil náš synček... Po dvoch týždňoch sa začalo opäť pomaličky objavovať džavotanie, ale nie také, pri akom syn skončil. Začínal odznova. Opäť to bolo len ba, ma...

       Z kľudného, usmievavého chlapčeka sa stal hyperaktívny nervák. Večne uplakaný, večne pre niečo nahnevaný malý muž. V noci prestal spávať, bojovali sme s jedlom. Výbuchy zlosti boli niekedy tak silné, že v jednom kúte izby plakal syn od zlosti, v druhom kúte ja od zúfalstva... Do toho všetkého nastúpil neuveriteľný strach z ľudí, a to nielen z cudzích. Stačil jeden pohľad na inú tvár ako bola moja alebo manželova a syn spustil neutíšiteľný, až hysterický plač.

       Pár dní po očkovaní sa synovi objavili suché fľaky na koži a podozrenie na atopický ekzém

       Od druhého očkovania je syn pravidelne raz do mesiaca chorý. Do pol roka zdravé dieťa... od pol roka pravidelný „usmrkanec“. Už máme za sebou dve antibiotiká...

       Po tejto skúsenosti hovorím ďalšiemu očkovaniu rázne NIE. Ak by dieťa nereagovalo dobre na nejaký liek, som presvedčená, že žiaden lekár mu ho viac vedome nepodá...

       Porodila som zdravé dieťa... nenechám si ho zmrzačiť vakcínou...

       Do pol roka bolo moje dieťa zdravé ako repa. Od pol roka (po očkovaní) bol chorý: 7,5 mesiacoch, 10 mesiacoch, 11 mesiacoch (antibiotiká), 12,5 mesiacoch  (antibiotiká) a teraz v 14 mesiacoch (antibiotiká). Je mi z toho do plaču... Prekliate očkovanie!!!

Zverejnenie tohto príbehu (pravopisná korektúra + grafická úprava) zabralo správcovi www.slobodaVockovani.sk približne polhodinu čistého času.