Rozhovor o očkovaní pre Časopis pro kvalitní život z 2.IV.2015

15.08.2015 09:45

(zelene sú otázky redakcie, čiernym písmom odpovedá Ing. Marián FILLO)

 

Co Vás přivedlo k angažování se v šíření informací o škodlivosti očkování?

titulná stránka Časopisu pro kvalitní život 5/2015    Ono nejde len o informácie o škodlivosti očkovania. Sú to aj informácie o rôznych prehreškoch výrobcov vakcín, ako čo do kvality (nedodržanie správnej výrobnej praxe, kontaminácie vakcín vírusmi a jedmi ai.), tak čo do morálky (používanie neetických bunkových kultúr, pochádzajúcich z umelo potratených bábätiek, amorálne marketingové metódy, podvody vo vedeckom výskume, zatĺkanie nežiaducich účinkov ai.), ako aj informácie o nedostatočnej účinnosti očkovania (epidémie v 100% zaočkovaných skupinách obyvateľov apod.).
    Začalo to v mojich 17 rokoch, kedy som vyhlásil osobný bojkot farmaceutického priemyslu, tzn. nikdy viac žiadna syntetická chemikália vydávaná za liek, čo sa mi darí dodržiavať už vyše pol života (cez 19 rokov). Vtedy, vo veku dospievania, som pochopil, že medicína hlavného prúdu (nazývaná tiež „školskou“, „oficiálnou“ či „mainstreamovou“) — až na vzácne výnimky — nerieši podstatu (príčinu) zdravotného problému, ale len retušuje príznaky (symptómy), čo vedie k novým prejavom tej istej príčiny neskôr na inom mieste tela.
    Tento môj postoj sa preniesol aj do zdravotnej starostlivosti o moje deti, keď som sa stal otcom. Moja manželka však bola tá, kto chodil s deťmi k pediatrovi, a hoci tiež nemala na očkovanie dobrý názor, po niekoľkých odkladoch na veľké prehováranie dostala naša staršia dcérka prvé tri vakcíny. Potom som však išiel k pediatričke s manželkou aj ja a odmietli sme očkovanie našej (vtedy ešte jedinej) dcérky. Tiež sa na tom podpísala moja rastúca nevôľa nad vývojom spoločnosti resp. štátu, ktorý ani 20 rokov po prevrate v roku 1989 nejavil veľmi známky demokracie, vlády práva a rešpektu k základným slobodám jednotlivca, až to vo mne dozrelo k rozhodnutiu postaviť sa na otvorený odpor voči tejto mašinérii.
    Niekoľko mesiacov po našom odmietnutí povinného očkovania, začiatkom roka 2010, sme dostali predvolania na Krajskú hygienickú stanicu v Žiline (dnes sa to už na Slovensku nazýva Regionálny úrad verejného zdravotníctva = RÚVZ), kde som sa stretol s dvomi nesmierne drzými a arogantnými doktorkami, ktoré neboli vôbec ochotné so mnou diskutovať o rizikách očkovania, čo bol hlavný dôvod nášho (môjho a manželkinho) vzdoru voči očkovacej povinnosti.
    Vtedy som si dal predsavzatie, že tomuto zvrátenému Systému nedám pokoj a budem doňho rýpať dovtedy, kým nebude očkovanie plne zdobrovoľnené. Tak došlo k vyhláseniu slovenskej Petície za slobodnú voľbu v očkovaní, ktorá vznikla „preoraním“ českej Petice za svobodnou volbu v očkování. Avšak akonáhle sme začali zbierať podpisy pod túto našu novú petíciu, zistili sme, že ľudia vôbec netušia, prečo vlastne by očkovanie malo byť dobrovoľné. To nás viedlo k zameraniu sa na vzdelávanie širokej verejnosti (a popri tom nevyhnutne aj seba samých) v oblasti očkovania. Tak sme sa vydali na dobrodružnú cestu odhaľovania poznatkov a súvislostí, ale i konfliktov záujmov, nekalej činnosti, hanebnej nedbalosti, neprípustnej (a predsa tak rozšírenej) nevedomosti a neochote vedieť, ako aj mnohých iných neblahých javov na poli očkovania.
 

Jak se stavíte k očkování vy? Neočkovat vůbec, nebo jen výběrem konkrétních vakcín?

    Slobodné, vedomé a informované rozhodnutie o očkovaní závisí od mnohých faktorov, od odpovedí na viaceré otázky, a tie sú u každého jednotlivca (prinajmenšom trochu) iné, takže nejestvuje na túto otázku úplne univerzálna odpoveď. Podrobné vysvetlenie celej rizikovej analýzy, potrebnej pri hľadaní správnej odpovede na otázku „Očkovať či neočkovať?“, by bolo na hodinovú prednášku a je nad rámec tohto článku.
    Každopádne, naša rodina (ja, manželka a naše deti) od sklonku roka 2008 neočkuje vôbec.
    Viem si však predstaviť situáciu, kedy by u toho-ktorého jedinca mohlo byť nejaké očkovanie viac na prospech než na škodu, len mám dojem, že to je skôr výnimka než pravidlo, tzn. že väčšine ľudí netreba žiadne očkovanie, prinajmenšom nie v rozvinutých krajinách, medzi ktoré patrí aj Česko a Slovensko.
 

Můžete srovnat situaci v Čechách a na Slovensku, co se týká informovanosti lidí o škodlivých účincích očkování?

    Napriek tomu, že na Slovensku sme s touto osvetou začali o niečo neskôr, než sa tak stalo v Česku, súdiac podľa najnovších údajov o zaočkovanosti v jednej i druhej krajine to vyzerá tak, že na Slovensku sú občania informovaní o rizikách očkovania o niečo lepšie než v Česku. Nesporným faktom je, že v mediálnej rovine (internetová rozhlasová stanica Slobodný vysielač Banská Bystrica, mamičkovský časopis Dieťa, časopis Zem & vek, weby www.slobodaVockovani.sk, www.Ockovanie.org awww.RizikaOckovania.sk) má Slovensko o poznanie navrch, ale v iných oblastiach (vydávanie kníh o očkovaní, počet odvážnych lekárov vystupujúcich proti očkovaniu, oslovovanie politikov ai.) majú zase navrch naši kolegovia v Česku.
    S ohľadom na historickú i jazykovú blízkosť oboch krajín sa v posledných mesiacoch rodí vzájomná česko-slovenská spolupráca, v rámci ktorej vznikol aj nový český web www.svobodaVockovani.cz ako česká verzia slovenského webu www.slobodaVockovani.sk, ktorý má ambíciu zaujať prvú priečku v rebríčku najčítanejších webov o očkovaní, ako sa to podarilo jeho staršiemu slovenskému súrodencovi.
 

Oceňují lidé Vaši práci? Nebo spíše vnímáte většinový tlak od lidí, kteří považují očkování za nutné a prospěšné?

    Áno, veľká väčšina reakcií, ktoré sa ku mne dostávajú, sú reakcie kladné. Tých niekoľko málo negatívnych reakcií sú spravidla nekonkrétne nejasné tvrdenia, postrádajúce akúkoľvek logiku, nepodopreté overiteľnými faktami, neopodstatnené osobné útoky apod. Na tie som si časom vyvinul „hrošiu kožu“ — naučil som sa na ne buď vôbec nereagovať, alebo odpovedať výzvou, nech kritik uvedie aspoň jeden jediný overiteľnými faktami podložený, vecný a zároveň logický argument. A tým zväčša debata aj končí, lebo naozaj len máloktorý kritik je niečoho takého schopný. Väčšina kritiky je v rovine urazeného náboženského fundamentalistu, ktorý sa oborí na odpadlíka od „jedinej správnej“ viery. Keď na toto jasne poukážem ukáže sa v plnej nahote, že oponent vlastne žiadne argumenty nemá, že argumentuje len tým, že ja som „neveriaci“ alebo „rúhač“.
    Ocenenie mojej práce má však aj svoje celkom konkrétne peňažné vyjadrenie. Možno povedať, že v ostatných mesiacoch (niečo vyše pol roka) dostávam od čitateľov www.slobodaVockovani.sk a od poslucháčov mojich relácií „Sám sebe lekárom“ na Slobodnom vysielači (www.SlobodnyVysielac.sk) dobrovoľné dary v mesačnej výške, pokrývajúcej aspoň životné minimum mojej rodiny (ja, manželka + 3 malé deti), takže — hoci s odretými ušami — môžem si dovoliť venovať sa tejto práci doslova na plný úväzok. I keď ono to v skutočnosti bude skôr 1,5 úväzku. :-)
 

Jak je to na Slovensku se školkami? Hrozí i zde nepřijetí dítěte do mateřské školky, pokud není řádně očkováno?

    Na Slovensku nie je legálne, aby riaditeľka škôlky odmietla ľubovoľné dieťa prijať výlučne preto, že nie je očkované podľa platného očkovacieho kalendára. Ak je však riaditeľka fanatičkou do očkovania, zariadi si to inak. Oficiálne odmietne prijať dieťa z dôvodu „niekoľko-násobnej prevahy dopytu nad ponukou voľných miest“ apod. A voči tomu rodič neočkovaného či neúplne očkovaného dieťaťa ťažko môže čokoľvek namietať, pretože na miesto v škôlke nemá právny nárok (možno s výnimkou posledného — predškolského — ročníka). Veľkej väčšine takýchto rodičov sa však podarí umiestniť svoje dieťa v inej škôlke, ktorej riaditeľka s neočkovaním nemá žiadny osobný problém.
    Treba tiež dodať, že niektoré krajské/okresné hygienické stanice (RÚVZ), konkrétne napr. Martin a Banská Bystrica, zastrašovali riaditeľky škôlok vysokými pokutami, ak prijmú neočkované deti, avšak ukázalo sa, že podľa platného práva nič také nehrozí, čiže dotknutí úradníci v podstate spáchali trestný čin zneužitia právomocí verejného činiteľa. 
 

Jak se k očkování staví lékaři na Slovensku? Jsou zastánci spíše tradičního přístupu – tedy očkovat bez výjimek, nebo mají více možností rozhodování než v Česku?

    Takmer všetci lekári, ktorí majú na očkovanie „svoj“ (rozumej: ne-mainstreamový) názor, sa boja verejne prezentovať svoj názor, prinajmenšom kým sú ešte závislí na súčasnom medicínsko-farmaceutickom komplexe. Viac odvahy majú tí lekári, ktorí sú už na dôchodku, a teda prípadné represie zo strany pro-očkovacej lobby ich už neohrozujú, rovnako tak lekári, ktorí sa už mainstreamovou medicínou vôbec neživia a ani nemajú žiadne ambície v tomto smere. Sú to buď zástancovia rôznych iných (zvyčajne celostných) smerov v medicíne, ako aj nositelia titulu MUDr., ktorí robia úplne inú prácu — nijak nesúvisiacu s predmetom ich vysokoškolského štúdia.
    Aj na Slovensku prevláda prístup „všetko alebo nič“. Akonáhle odmietate alebo posúvate očkovanie čo aj proti jednej jedinej chorobe z 10 povinných očkovaní (v Česku je povinných len 9, u nás oproti Česku máme povinné aj očkovanie proti pneumokokom), stane sa v očiach i ústach vakcinátorov zarytým „antivaxerom“, „nepriateľom spoločnosti“, „parazitom na kolektívnej imunite“ apod. Nie je to nič iné než fanatické agresívne vojnové štváčstvo, kedy ktokoľvek, kto má na vec svoj vlastný názor — čo len trochu odlišný od oficiálnej, štátom podporovanej vakci-propagandy, — je žhavým kandidátom na ukameňovanie.
 

 V Česku se hodně hovoří o změně legislativy, kde bude lékařům hrozit finanční postih za neočkování. Hrozí i něco podobného lékařům na Slovensku?

    Jedna vec je aktuálne platná legislatíva, druhá vec je to, čím pracovníci RÚVZ zastrašujú pediatrov a čo má častokrát pramálo spoločné s platným právom. Každopádne, aj keby sme prekrúcali slovenskú právnu úpravu povinného očkovania sebeviac, stále by sme sa nedostali na úroveň miliónových (v Kč) pokút, ktoré navrhuje Ministerstvo zdravotníctva Českej republiky v rámci prejednávanej novely Zákona o ochraně veřejného zdraví. Možno teda skonštatovať, že aj tá virtuálna hrozba je u nás podstatne menšia a tá skutočná hrozba ešte nižšia, ak vôbec nejaká.
     Treba však zároveň dodať aj to, že priemerný slovenský pediater je na tom s príjmami podstatne horšie než priemerný pediater v Česku, takže na jeho finančnú likvidáciu stačí aj pokuta vo výrazne nižšej výške.
 

 Je Slovenská legislativa přísnější, nebo více benevolentnější v otázkách nutnosti očkovat než v Čechách?

    Ak odhliadneme od jedného povinného očkovania navyše (pneumokoky), slovenská legislatíva je jednoznačne voľnejšia, menej represívna. Zároveň však treba dodať, že vymožiteľnosť práva je u nás ešte nižšia než v Česku a úradníci z niektorých RÚVZ sú ešte omnoho bezočivejší v tom, ako „svojsky“ si vykladajú zákony tak, aby sa im to „hodilo do krámu“, a ako ignorujú tie platné zákony a medzinárodné zmluvy, ktoré sa im vôbec nehodia do karát.
    Takže na papieri (až na tie povinné pneumokoky) to vyzerá na Slovensku lepšie, ale v jednotlivých prípadoch to môže byť v reále aj o poznanie horšie než v Česku.
 

 Přístupy k očkování jsou v rámci EU různé. Máte zájem také oslovit některý z úřadů či institucí EU a pracovat na řešení situace na této úrovni?

     Áno, a nakoľko viem, už sa tak aj stalo.
 

Vnímáte již plody své práce? Co považujete za největší úspěch vašeho sdružení?

    Určite áno. Podľa najnovšieho (približne rok starého) prieskumu verejnej mienky od agentúry Focus, ktorý si dal spracovať denník SME (podobný českému denníku MF Dnes), dnes až 4% slovenských rodičov odmieta akékoľvek očkovanie, 11% rodičov odmieta najmenej jedno z 10 povinných očkovaní a ďalších 11% síce akceptuje všetky povinné očkovania, ale chceli by dať svoje deti očkovať o poznanie neskôr, než nariaďuje platný očkovací kalendár.
    Spolu teda podľa tohto prieskumu až 26% dnešných rodičov na Slovensku odmieta aktuálnu očkovaciu politiku štátu, ktorú možno smelo označiť za vyslovenú katastrofu. O takýchto číslach sa nám pred piatimi rokmi, kedy sme začínali svoju aktívnu činnosť na tomto poli, ani nesnívalo.
 

 Jak se můžou občané České a Slovenské republiky zapojit a přispět k činnosti vašeho sdružení?

    Môžu sa zapojiť tvorbou a šírením informačných materiálov (článkov, brožúrok, kníh, rozhlasových či televíznych relácií, videí, infografiky apod.), môžu šíriť dôležité informácie o očkovaní rozhovormi s ľuďmi vo svojom okolí, môžu vytvárať miestne skupiny angažovaných rodičov, ktoré budú poskytovať ďalším — možno nesmelým či bojazlivým — určitú oporu, podporu a poradenstvo, môžu usporadúvať verejné podujatia (besedy, prednášky, demonštrácie, pietne spomienky na obete očkovania apod.) a v neposlednom rade môžu aj finančne prispieť na našu ďalšiu činnosť, keďže robiť by sa toho dalo naozaj veľa, ale peniaze sú často tým konečným limitujúcim faktorom.
 

Organizujete hodně přednášek a dalších aktivit. Jaké máte plány do budoucna?

    Bolo by krajne nestrategické verejne prezrádzať naše plány. Každopádne, úspech našich plánov veľmi závisí okrem iného aj od toho, aké finančné zázemie nám naši sympatizanti vytvoria, a tiež od toho, koľko ľudí bude ochotných a schopných vhodným spôsobom aktívne priložiť ruku k dielu.
 

Štítky:

| |

Späť