Skoncovať s povinným očkovaním, alebo áno? (Ad: „Očkovať, alebo áno“) — 1. časť

22.07.2016 16:16

Ing. Marián Fillo

 

1. časť       2. časť >>>       3. časť >>>>>>

 

    Na blogu denníka SME sa objavil ďalší pokus o obhajobu súčasného systému povinného očkovania. To by sa nemohlo stať, keby šlo o tvrdú kritiku tohto systému, resp. taký článok by sa na SME blogu neohrial dlho, čoho už boli svedkom viacerí moji známi a kamaráti.

    Hneď v úvode autor článku — detský lekár MUDr. Jozef Marec — uvádza vyslovený nezmysel:

„Vstupujem na tenký ľad.“

    Obhajoba status quo v notorickom porušovaní ľudských práv v oblasti tzv. preventívnej medicíny na Slovensku nie je totiž v skutočnosti žiadnym vstupovaním na tenký ľad, ale je to vystupovanie na skalopevný masív, stojaci na protiústavných zákonoch a vyhláškach, čo sú v rozpore nielen s Ústavou Slovenskej republiky, ale aj s hneď niekoľkými medzinárodnými zmluvami o ľudských právach, a podopretý tiež ťažkými miliardami €, ktoré na biznise s vakcínami ročne otočia nadnárodné farmaceutické firmy (nazývam ich obvykle farmaceutické molochy, v angličtine sa zaužíval výraz Big Pharma).

„Ale vstupujem naň s jasným vedomím a čistým svedomím, vyzbrojený presvedčením a životnou skúsenosťou. Preto sa necítim ako holý v tŕní, lebo presvedčenie je najlepšia ochrana...“

    Isteže, fanatické presvedčenie je nepochybne tá najlepšia ochrana pred nepohodlnými faktami a železnou logikou.

„Našťastie, preč sú časy, kedy v Európe vyčíňali nebezpečné ochorenia, ktoré v tisícoch kosili, alebo mrzačili ľudí.“

    Tak to sa teda pán doktor brutálne mýli, pretože tu máme neúrekom ochorení, ktoré kosia nie tisíce, ale milióny ľudí: rakovina, srdcovo-cievne ochorenia, neurologické poruchy (Alzheimerova a Parkinsonova choroba, poruchy autistického spektra, všakovaké psychózy a depresie…) ai., ktoré v tých starých zlých časoch, „kedy v Európe vyčíňali nebezpečné ochorenia“, akosi nebývali zvykom, ale skôr raritou. Áno, už počujem tie hlasy, že vtedy bola aj kratšia priemerná doba dožitia, možno polovičná z tej dnešnej. Isteže bola, keďže hygiena bola až do Ignáca Semmelweissa neznámy pojem (vďaka po stáročia úplne zlému výkladu tohto výroku Ježiša Nazaretského, zvaného tiež Kristus: „Človeka nepoškvrňuje to, čo vchádza do úst, ale čo vychádza z úst, to poškvrňuje človeka.“ — Mt 15:11) a keďže podvýživa (neraz aj energetická, ale prinajmenšom vitamínová resp. stopovo-prvková) bola úplne bežným javom, nehovoriac o práci od svitu do mrku a nedostatku času na oddych a regeneráciu. A priznajme aj značný podiel modernej medicíny na znížení dojčenskej úmrtnosti resp. úmrtnosti tehotných žien vďaka cisárskym rezom (dnes však väčšinou aplikovaných na ženách, ktoré by za vhodnejších podmienok pôrodu dokázali porodiť aj prirodzene) a schopnosti zachrániť aj veľmi nedonosené deti. Netýka sa to však nijakým spôsobom očkovania.

„Žiaľ, išlo v prvom rade o deti, ktoré podliehali ochoreniam, nesúcim  síce eufemizmus „detské“, ale detsky sa vôbec nechovali.  Detská obrna – akútna poliomyelitída zanechávala zmrzačené, ochrnuté  deti, záškrt bol nevyspytateľným ochorením, ktorý hrozil smrťou udusením, čierny kašeľ spôsoboval deťom nevýslovné utrpenie, najmä tým, čo ho prežili.“

    Dr. Marec by si mohol trošku doštudovať históriu vírusovej detskej obrny, aby nehovoril nezmysly, pretože za tých (ním zrejme preklínaných) starých zlých čias (povedzme pred rokom 1900, alebo možno dokonca pred rokom 1796, ktorý sa mylne označuje ako zrod prvého očkovania) nebola vírusová detská obrna prakticky žiadny problém — síce sem-tam spôsobila niekomu ochrnutie alebo smrť, ale to len veľmi zriedkavo a hlavne nespôsobovala epidémie. Tie prišli (pre niekoho možno paradoxne) až s modernou dobou a prvé boli na prelome 19. a 20. storočia, teda okolo roku 1900.

    Záškrt je jednou z typických chorôb nedostatku vitamínu C a podvýživy, keďže sa bez ohľadu na zaočkovanosť vyskytuje prakticky len v krajinách tretieho sveta (a tých, čo sa tretiemu svetu prudko blížia, ako je napr. Ukrajina), v rozvinutých krajinách je extrémne výnimočný. A čierny kašeľ je v rozvinutej krajine prakticky neškodný, pokiaľ je dieťa dojčené aspoň 2 roky a dojčiaca matka čierny kašeľ prekonala, a teda má protilátky na slizniciach, vytvorené počas nákazy divokou baktériou (tzv. imunoglobulíny typu A = IgA, ktoré injekčné očkovanie nevytvára vôbec, alebo len minimálne a nedostatočne). To by bol prípad takmer všetkých matiek, keby sa proti čiernemu kašľu vo veľkom neočkovalo. A keby boli deti dojčené aspoň dva roky, ako bývalo za „starých zlých čias“ dobrým zvykom, tak by boli v tomto ohľade „v suchu“, lebo po druhých narodeninách je úmrtnosť na čierny kašeľ prakticky nulová (výnimky sú extrémne vzácne, rádovo 1 na mnoho mnoho miliónov, a to u z rôznych dôvodov veľmi neduživých detí, ktoré by sa s vysokou pravdepodobnosťou tak-či-tak nedožili dospelosti).

    Zároveň treba podotknúť, že tu na Slovensku máme epidémiu čierneho kašľa už od roku 2010 neprestajne až doteraz s priznávaným výskytom okolo 1000 prípadov ročne, v skutočnosti však viac, lebo u dospelých prebieha čierny kašeľ tak mierne, že veľká väčšina z nich sa neobťažuje ísť kvôli nemu za lekárom, takže tieto prípady nie sú štatisticky nijak podchytené. Ani zavedenie preočkovania detí v 13. roku života proti čiernemu kašľu v roku 2010 (dovtedy bolo posledné preočkovanie v 6. roku života) nijak nepomohlo a priznávaný výskyt čierneho kašľa bol aj v rokoch 2011–2015 stále okolo 1000 prípadov ročne. Zaujímavým vedecky zisteným faktom, ktorý úplne rúca mýtus o očkovaním vytvorenej kolektívnej imunite proti čiernemu kašľu, je, že očkovanie súčasnou (acelulárnou = nebunkovou, neobsahujúcou celé bunky baktérie Bordetella pertussis) vakcínou predlžuje dobu infekčnosti (teda šírenia baktérií Bordetella pertussis, ktoré čierny kašeľ spôsobujú, nakazenou osobou) oproti tým, čo vôbec neboli očkovaní, o cca 16,7%, teda z v priemere 30 dní na v priemere 35 dní. Nijak potom neprekvapí fakt, že v každej epidémii čierneho kašľa je drvivá väčšina chorých na čierny kašeľ proti tejto chorobe očkovaná (napr. v Kalifornii v roku 2010 to bolo 92%).

„A osýpky, ak sa dobre „vysypali“ dieťaťu sa uľavilo. Ale niesli so sebou nebezpečenstvo minimálne desať percent ťažkých, ba smrteľných komplikácií a ďalšie neskoré riziko rozvoja chronického, neliečiteľného ochorenia mozgu.“

    Neviem, kde pán doktor došiel na 10% (neodkazuje na žiadny zdroj), ale aj úplne oficiálne mainstreamové (hlavno-prúdové) údaje o komplikáciách osýpok (ktorým ja osobne veľmi neverím a považujem ich za účelovo nafúknuté) hovoria o 1 prípade z 1000, čo nie je 10%, ale 1 promile (1‰), čiže 100x menej, než udáva Dr. Marec.

„Vďaka vakcinácii už azda tri desiatky rokov nepoznáme na Slovensku  obrnu, záškrt, osýpky, čierny kašeľ je pomerne ojedinelý u neočkovanej populácie – dorastencov a mladých dospelých.“

    Podľa oficiálnych štatistík sme na Slovensku nemali vírusovú detskú obrnu od roku 1960 a záškrt od roku 1980. Otázka je, či vďaka očkovaniu. S ohľadom na známe charakteristiky a epidemiologické štatistiky týchto chorôb mohla u detskej obrny byť významnejším faktorom dôsledná hygiena u detí i dospelých a u záškrtu zlepšenie výživy a bývania (menej ľudí na meter štvorcový obytnej plochy). Skutočný dôvod resp. podiel toho-ktorého dôvodu na tomto nepochybnom úspechu verejného zdravotníctva sa už ex-post zistiť nedá, keďže v príslušnom období súbežne pôsobilo viacero významných priaznivých vplyvov, ktoré sa nevyhodnocovali oddelene. Avšak s ohľadom na štatistiky úmrtnosti spred zavedenia očkovania proti záškrtu (klesajúca úmrtnosť dlho pred zavedením plošného očkovania) i s ohľadom na súčasnú epidemiológiu záškrtu (výskyt záškrtu v danej krajine vôbec nekoreluje so zaočkovanosťou, koreluje však celkom zjavne so životnou úrovňou príslušnej krajiny) možno s istotou povedať, že očkovanie malo na ústupe záškrtu len minimálny (ak vôbec nejaký) podiel. Navyše s ohľadom na zloženie vakcíny (neobsahuje antigény samotnej baktérie, ale len formaldehydom detoxikovaný záškrtový toxín, teda výrobok baktérie) je zrejmé, že očkovanie proti záškrtu principiálne nie je schopné ničením pôvodcov choroby (ktorých vôbec neničí) vytvoriť kolektívnu imunitu a môže mať len individuálny význam (ak vôbec nejaký význam má).

    Osýpky však rozhodne poznáme a napr. v Česku, kde je (prinajmenšom podľa oficiálnych údajov) zaočkovanosť proti osýpkam vyššia než na Slovensku, mali nedávno epidémiu osýpok (222 prípadov). Ojedinelé prípady sa vyskytli nedávno aj na Slovensku — podľa oficiálnych štatistík naposledy v 20. týždni tohto roka (2016):

    Rád by som teda Dr. Marcovi odporučil, aby si pred napísaním a zverejnením obdobne silného tvrdenia o epidemiológii nejakej choroby overil v aktuálnych štatistikách, či sú jeho domnienky naozaj pravdivé — ak teda nechce opäť vyzerať ako ignorant.

    No a s tým čiernym kašľom som to nejak nepochopil. Podľa oficiálnych štatistík sú spomínaní dorastenci a mladí dospelí očkovaní na najmenej 96%, takže drvivá väčšina z nich nie je neočkovaná. A poznámka, že „čierny kašeľ je pomerne ojedinelý u neočkovanej populácie“ (čomu síce osobne neverím, ale nech) je pri obhajobe očkovania vcelku prekvapivá, priam protirečivá, lebo to naznačuje, že lepšie je nedať sa očkovať.

„Veľmi významne sa znížil výskyt detskej tuberkulózy, prakticky sa nevyskytuje tetanus- obávané ochorenie zo špinavých rán.“

    Výskyt tuberkulózy sa u nás naozaj významne znížil, vďaka Bohu za to, ale očkovaním to zjavne nebolo, keďže dlhoročná štúdia v Indii na veľmi veľkej vzorke populácie (rádovo státisíce) preukázala vyšší výskyt tuberkulózy u očkovanej skupiny oproti skupine neočkovanej. Dokonca aj slovenské vakci-celebrity priznávajú, že „jestvujúca vakcína nedokáže zabrániť nákaze tuberkulózou“.

    No a tetanus sa prakticky nevyskytuje (alebo vyskytuje len vo veľmi malej miere) v žiadnej rozvinutej krajine. Viac než 100 prípadov za minulý rok (2015) hlásili len Angola, Bangladéš, Brazília, Čad, Filipíny, India, Jemen, Kamerun, DR Kongo, Madagaskar, Nepál, Pakistan. Uganda a Viet Nam. Jedinou výnimkou je Japonsko so 120 prípadmi, avšak pri 96%-nej zaočkovanosti. U nás je pri rovnakej zaočkovanosti výskyt 1 prípad raz za cca 4–5 rokov, a to všetko u dôchodcov. Naproti tomu Ukrajina, ktorá hlásila za ostatné 2 roky len 23%-nú zaočkovanosť proti tetanu (a záškrtu a čiernemu kašľu) nevykázala ani raz v histórii, sledovanej Svetovou zdravotníckou organizáciou (angl. World Health Organization = WHO) troj-ciferný počet (100 alebo viac) prípadov tetanu. Opäť vidno, že ak očkovanie proti tetanu hrá vôbec nejakú úlohu vo výskyte tetanu, tak len minimálnu. Oveľa dôležitejšie je dôkladné dezinfikovanie rán peroxidom vodíka alebo roztokom jódu resp. jodidu draselného (napr. tzv. Lugolov roztok), priemerná početnosť na osobu rán, z ktorých by tetanus mohol potenciálne vzniknúť (hlavne vplyvom vojen a zaostalej formy poľnohospodárstva s konskými či volskými záprahmi, bez akejkoľvek mechanizácie) a tiež priemerná hladina vitamínu C v tele občana danej krajiny. Je totiž už dlhé desaťročia známe, že vitamín C neutralizuje tetanový toxín, čiže to, čím sú vlastne tetanové baktérie pre nás škodlivé (samé o sebe nám totiž neškodia, škodí nám len ich toxín, tzv. tetanospazmín).

„Pravda, aj dnešná doba má svoje strašiaky – zmutované vírusy chrípky, hemoragické horúčky, AIDS a podobne. Dnes je však boj proti týmto infekciám riadený viac tajnými službami a farmaceutickými firmami, ako odborníkmi. Nie o tom však chcem.“

    Pozoruhodné priznanie. Vyvstáva však z neho otázka, či aj „boj proti“ (presnejšie: očkovanie proti) starým známym infekciám (napr. zmienená vírusová detská obrna, čierny kašeľ, záškrt, tetanus či osýpky) nie je už tiež riadený „viac tajnými službami a farmaceutickými firmami, ako odborníkmi“. Ostatne, nebolo by to divné, keby to tak nebolo? Sú to predsa tie isté farmaceutické firmy (napr. GlaxoSmithKline), ktoré vyrábajú očkovacie látky ako proti ebole, tak aj proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, osýpkam či vírusovej detskej obrne. A sú to tie isté hygienické stanice čí úrady verejného zdravotníctva, ktoré sú de facto ich marketingovým oddelením, keďže úplne iracionálnym spôsobom presadzujú ich výrobky pod hrozbou pokút či ďalších sankcií.

„Bývalé Československo malo vďaka „neľudskému“ komunistickému režimu najkvalitnejšie prepracovanú preventívnu starostlivosť o deti a dorast, ktorej súčasťou bolo samozrejme aj očkovanie. Závidel nám ju celý svet a naši odborníci – epidemiológovia boli v celom svete uznávaní a vyhľadávaní. Napr. môj učiteľ z fakulty, profesor Straka bol členom svetového tímu, ktorý v roku 1977 likvidoval v Somálsku posledné ohnisko čiernych kiahní – varioly.“

    A ten istý prof. MUDr. Štefan Straka, DrSc. verejne priznal, že napr. v Indii sa očkovaním proti pravým kiahňam veselo šírila žltačka typu B, syfilis a iné krvou prenosné choroby. Toť výdobytok verejného zdravotníctva!

    Nuž a komunistickému režimu rozhodne nemožno uprieť zásluhy na odstránení hladu vo vtedajšom Československu, na skrátení pracovnej doby, vybudovaní kultúrnych domov, futbalových ihrísk či iných športovísk v takmer každej dedine, na obrovskom rozšírení kanalizačnej a vodovodnej siete, na elektrifikácii väčšiny územia Slovenska a v neposlednom rade aj na zlepšení hygieny, avšak rovnako tak mu treba priznať aj systematické hrubé nerešpektovanie a porušovanie mnohých individuálnych ľudských práv, počnúc slobodou slova a končiac slobodou voľby v oblasti zdravia.

     Vlastne takmer všetky povinné očkovania zaviedli na Slovensku vlády komunistov a keď medzi komunistov počítame aj tých, čo po roku 1989 prezliekli kabát, ale predtým boli v KSČ, tak komunistické vlády zaviedli vlastne všetky dnes povinné očkovania (očkovanie proti pravým kiahňam bolo povinné už za masarykovskej prvej ČSR, ale po údajnom vyhubení pravých kiahní koncom 70. rokov 20. storočia bolo — ešte za komunistického režimu — zrušené). To by aj vysvetľovalo, prečo je na Slovensku očkovanie stále povinné (pod hrozbou pokuty) — stále nám vládnu tí istí komunisti (resp. ich deti).

„Samozrejme, nebol to výmysel socialistického zdravotníctva. Na prahu éry očkovania stáli takí „preborníci“ ako Robert Koch, Louis Pasteur a ďalší, ktorí s nasadením vlastných životov dali ľudstvu do vienka tieto obrovské dary.“

    Kocha veľmi naštudovaného nemám, ale zato Pasteur bol „preborníkom“ nad „preborníkov“. Väčšieho plagiátora a darebáka v dejinách medicíny by sme hľadali asi veľmi ťažko. Napr. to nebol Pasteur, kto vymyslel ako-tak funkčné očkovanie proti sneti slezinovej (antraxu), a nebol to Pasteur, kto vymyslel očkovanie proti besnote, ale bol to Pasteur, kto zlízol všetku slávu za jedno aj druhé. Podobne to nebol Pasteur, kto vymyslel teóriu mikróbov (resp. to, že choroby sú spôsobované mikróbmi), ale opäť to je Pasteur, koho za to dnes nevedomé masy oslavujú. Atď. atď.

„V súčasnosti však aktívna imunizácia, ako sa očkovanie odborne nazýva, prežíva nepriaznivé obdobie s množstvom kontroverzných názorov, obmedzovaní a odsudzovaní.“

    „Nepriaznivé obdobie“ je dosť zvláštne označenie, keď zvážime nesporný fakt, že trh s vakcínami je tým najrýchlejšie rastúcim segmentom farmaceutického biznisu (alebo prinajmenšom jedným z najrýchlejšie rastúcich), keď rastie každým rokom o vyše 10%!

    A naozaj nerozumiem, čo sa na vakcínach obmedzuje. Teda čo iné než ľudské práva jednotlivcov, ktorých štát (predĺžená-to ruka farmaceutického biznisu) núti nasilu do očkovania?

„Narastá počet rodičov, ktorí odmietajú dať svoje deti očkovať pod rôznymi zámienkami a štátna administratíva im vychádza v ústrety.“

    To si z nás Dr. Marec asi robí srandu. Kedy a v čom nám, čo odmietame povinné očkovanie, „vyšla štátna administratíva v ústrety“??? Nič také neregistrujem, registrujem však množstvo prípadov, kedy nám naopak ide po krku a neštíti sa ničoho, dokonca ani pokuty za neočkovanie matke, ktorej na následky očkovania umrelo iné dieťa. Bezcharakterný hyenizmus voči tým, čo z veľmi dobrých dôvodov odmietajú povinné očkovanie, je veľmi slabým výrazom na popis takéhoto konania štátnej administratívy, ktorú si platíme z našich daní na to, aby nám slúžila, a nie na to, aby nám ubližovala a ožobračovala nás.

„Ani ako detský  lekár proti tomu nič nezmôžem a tak sa cítim povinný aspoň zaujať stanovisko, či podať vysvetlenie. Mnohí z odporcov očkovania totiž nemajú ani dunstu o tom, čo to vlastne je, čo pri tom v organizme prebieha a ako sa to prejaví. Odmietajú očkovať svoje deti, lebo sa to nosí, lebo to písali v bulvári, lebo to zakazuje sekta... a mnohí ani vysvetlenie nemajú.“

    Nuž, mnohí detskí lekári na Slovensku (vlastne takmer všetci: výnimky spočítam na prstoch) taktiež nemajú o skutočných účinkoch očkovania, zložení a výrobe očkovacích látok, mechanizme ich pôsobenia atď. ani poňatia. Niet sa potom čo diviť, že ani rodičia-laici o tom nemajú poňatia, keďže (ako prieskumy hovoria) najčastejším zdrojom informácií o očkovaní je pre rodičov detský lekár. Takže keď nevie lekár, nevie potom pochopiteľne ani rodič, alebo inak povedané: „Slepí vedú slepých; a ak slepý vedie slepého, obaja padnú do jamy.“ (Mt 15:14). A ak by ste mali pocit, že si vymýšľam, schválne skúste svojmu pediatrovi položiť napr. tieto nepochybne relevantné otázky. A zaujímavé by tiež bolo, ako by na ne odpovedal sám Dr. Marec. :-)

    Tiež by ma zaujímalo, ktorá sekta podľa Dr. Marca odmieta očkovanie. Viem len o jednej (Amiši), ale ich zastúpenie na Slovensku je buď nulové, alebo úplne zanedbateľné. Rozhodne ich Ministerstvo kultúry SR neregistruje, takže spomedzi tých tisícov (možno už desiatok tisícov) rodičov, čo na Slovensku odmietajú povinné očkovanie, bude Amišov buď nula alebo takmer nikto. Ale možno sa len v tejto oblasti dostatočne neorientujem, tak sa rád nechám poučiť, ktoré ďalšie sekty principiálne odmietajú očkovanie.

    S tým bulvárom to asi bude v niektorých prípadoch odmietačov očkovania pravda, ale rovnako by sme si mohli položiť otázku, koľko percent tých, čo (prinajmenšom povinné) očkovanie bez odvrávania podstupujú, naozaj vedia, čo robia. Tipujem (a mám na to mnoho dobrých dôvodov), že to bude oveľa menšie percento než percento tých, čo nevedia čo robia, keď očkovanie odmietajú.

„Očkovanie- imunizácia je jedným zo spôsobov nadobúdania aktívnej obrany proti infekčným chorobám. Hovorí sa tomu aj aktívna imunizácia, čiže vytvorenie takej odolnosti, ktorá aj napriek nákaze, napriek preniknutiu infekcie do organizmu zabráni vypuknutiu ochorenia. Človek sa stáva imúnny voči danému ochoreniu.“

    Nuž toto je tá vakci-idealistická predstava, o ktorej nevieme, do akej miery sa kryje so skutočnosťou, pretože skutočná účinnosť očkovania (odolnosť voči divokej chorobe) sa z etických dôvodov netestuje (keďže by si to vyžadovalo úmyselné vystavenie očkovaných jedincov divokej chorobe a pri ľubovoľnej miere zlyhania očkovania (tá pritom nikdy nie je nulová) to znamená hrozbu, že by z toho niektorí účastníci skúšky nevyšli živí), testuje sa len zástupný ukazovateľ (hladina/koncentrácia protilátok v krvi, u tuberkulózy tuberkulínový test) a ten sa nekryje úplne (a niekedy takmer vôbec) so skutočnou odolnosťou voči divokej chorobe.

„Časť imunitných buniek, ktorá tvorí protilátky, si túto činnosť zapamätá a uloží do svojho genetického kódu. A keďže tieto bunky sa vďaka intenzívnemu deleniu udržiavajú v organizme po celý život, človek bude mať stále istú hladinu protilátok proti danému ochoreniu k dispozícii.“

    No to je ale Dr. Marec na veľkom omyle. Tzv. pamäťové bunky majú obmedzenú životnosť (hoci dlhšiu než ostatné imunitné bunky) a pokiaľ nie je dôvod na výrobu protilátok (žiaden kontakt s príslušným alebo podobným antigénom), nebudú sa ďalej deliť a po dlhšom čase už človek nemá ani protilátky (tie majú tiež obmedzenú životnosť, kratšiu než pamäťové bunky), ani pamäťové bunky. Príroda to však mala umne vymyslené tak, že ten-ktorý bežný patogén (pôvodca choroby, tiež choroboplnodný zárodok) v obyvateľstve koloval, takže bol vždy dôvod pre ďalšie delenie a teda pretrvanie pamäťových buniek, schopných tvoriť protilátky proti danému patogénu. Plošným očkovaním sa však epidemiológovia snažia kolobeh patogénu obmedziť až úplne prerušiť, čím sa však obmedzí alebo úplne zastaví aj pravidelné prirodzené obnovovanie imunity voči tomu-ktorému pôvodcovi choroby. Takže pamäťové bunky by sa mohli udržiavať v tele po celý život, ale len ak by príslušný patogén v obyvateľstve koloval, čo je však práve to, čomu sa očkovaním má zabrániť.

„Na tú istú chorobu človek už nikdy neochorie.“

    Áno, ale len za predpokladu, že sa s jej pôvodcom stretáva dostatočne často. Tomu však očkovanie môže zabrániť, ako sa to napr. stalo v USA, kde zaviedli plošné očkovanie proti ovčím kiahňam, vďaka čomu u amerických dôchodcov prudko vzrástol výskyt pásového oparu — choroby, ktorú spôsobuje ten istý vírus ovčích kiahní (varicella zoster virus) u ľudí, ktorí už v minulosti prekonali ovčie kiahne a ich imunita voči vírusu časom vyprchala, lebo mu neboli dostatočne často vystavení (ak vôbec).

„Nuž a presne toto isté sa deje v imunitnom systéme aj pri očkovaní.  Je tu však jeden zásadný rozdiel. Očkovanie totiž, na rozdiel od infekcie, nesmie vyvolať ochorenie, ale len tvorbu protilátok!“

    A to je ďalší prudký omyl Dr. Marca. Imunitná odpoveď na injekčné očkovanie (drvivá väčšina vakcín sa podáva injekčne) je zásadne odlišná od imunitnej odpovede na prirodzenú nákazu. Dokonca aj rôzne vakcíny proti tej istej chorobe vyvolávajú veľmi odlišnú imunitnú odpoveď (napr. u čierneho kašľa). Ak by sme teda prijali nepravdivé tvrdenie Dr. Marca, že „presne toto isté sa deje v imunitnom systéme aj pri očkovaní“, tak pri očkovaní ktorou vakcínou proti čiernemu kašľu — acelulárnou (nebunkovou) či celobunkovou? Je teda zrejmé, že toto tvrdenie pána doktora je kardinálny omyl.

    A ten rozdiel teda očividne nespočíva iba v tom, že očkovanie „nesmie vyvolať ochorenie, ale len tvorbu protilátok“. Navyše to ani vôbec nie je pravda. Najkrajšie sa to ukazuje na očkovaní proti tuberkulóze (tzv. BCG vakcína; BCG = Bacillus Calmette-Guérin), ktoré ani nemá za úlohu vytvárať protilátky (a ani to nerobí) a keďže obsahuje živé baktérie, môže samotné ochorenie na tuberkulózu vyvolať (a aj to robí u niekoľkých percent očkovaných, kvôli čomu to očkovanie nakoniec bolo na Slovensku zrušené, lebo bolo viac tuberkulózy z očkovania než z divokej baktérie).

    Podobne to je u všetkých živých vakcín: očkovanie proti osýpkam spôsobuje u časti očkovaných osýpky (eufemicky povedané: syndróm podobný osýpkam), očkovanie proti príušniciam (mumpsu) spôsobuje príušnice (vrátane orchitídy, epididymitídy a parotitídy), očkovanie proti rotavírusom často spôsobuje hnačku, ktorej však práve toto očkovanie má zabrániť atď.

„To je tzv. základné očkovanie. Nezanecháva však celoživotnú imunitu, preto sa musí robiť preočkovanie každé tri roky, aby sa tvorba protilátok proti tomuto nebezpečnému ochoreniu mohutne obnovila.“

    No výborne! Takže Dr. Marec práve poprel sám seba, keď krátko predtým tvrdil, že pamäťové bunky (a teda schopnosť vytvoriť včas dostatok protilátok na to, aby sme neochoreli), pretrvávajú doživotne, teda aby som bol úplne presný:

„Časť imunitných buniek, ktorá tvorí protilátky, si túto činnosť zapamätá a uloží do svojho genetického kódu. A keďže tieto bunky sa vďaka intenzívnemu deleniu udržiavajú v organizme po celý život, človek bude mať stále istú hladinu protilátok proti danému ochoreniu k dispozícii.“

    Nemôžem si pomôcť, ale poprieť svoje vlastné tvrdenie v rámci toho istého článku nie je ničím iným než známkou toho, že autor článku popisovanej veci v podstate nerozumie, a to napriek tomu, že sa znalosť/porozumenie veci kŕčovito snaží predstierať.

„Nuž, azda mi dáte za pravdu, že lepšie je nadobudnúť obranyschopnosť proti infekcii očkovaním, ako prekonaním ochorenia.“

    Nie, nedám mu za pravdu. Dr. Marec totiž do tejto nerovnice zabudol zahrnúť fakt, že očkovanie môže človeka aj zabiť (napr. ak sa nezvládne anafylaktický šok po podaní vakcíny) alebo mu spôsobiť doživotné poškodenie mozgu (encefalopatia) a mnohé iné „zábavky“ s doživotným dopadom, ktoré by si bez očkovania mohol ušetriť.

„Dlhé desaťročia skúseností s očkovaním dostatočne presvedčivo dokázali, že očkovanie je vysoko efektívny úspešný spôsob boja proti nebezpečným infekčným chorobám a nepatrný počet nežiaducich reakcií ďaleko preváži obrovské blaho a dobrodenie pre ľudstvo.“

    Ako inak, bez odkazu na čo len jediný dôkaz. Pritom veľká väčšina „dôkazov účinnosti očkovania“ je v skutočnosti len logickým prešľapom typu „post hoc ergo propter hoc“ („jav B nastal časovo po jave A, a preto A je príčinou B“, alebo tiež „časová následnosť je dôkazom príčinnej súvislosti“), čo je — mimochodom — práve ten logický prešľap, ktorý (do určitej miery aj právom) zástancovia očkovania vyčítajú odporcom očkovania, keď tí druhí hovoria o tom, že taký či onaký zdravotný problém nastal po očkovaní, pričom z tejto následnosti usudzujú, že ho očkovanie aj spôsobilo. Časová následnosť v skutočnosti poukazuje len na možnosť existencie príčinnej súvislosti (kauzality), nie je však jej dôkazom. Napr. pri výroku „Jano si zapálil cigaretu a sekundu po tom sa spustil lejak.“ je zrejmé, že lejak nebol spôsobený tým, že si Jano zapálil. U očkovania a rôznych zdravotných problémov, ktoré po ňom nastanú, to už tak zrejmé nie je, ale to, že po očkovaní k niečomu neblahému došlo, by malo byť podnetom na ďalšie skúmanie, ktoré by už s vedeckou istotou prípadnú príčinnú súvislosť potvrdilo alebo vyvrátilo.

    A keď to otočíme, tak ak akceptujeme ako dôkaz účinnosti očkovania proti záškrtu to, že po zavedení očkovania proti záškrtu u nás klesol výskyt záškrtu až na nulu v roku 1981 a ďalších (čo je fakt, prinajmenšom ak štatistika neklame), tak by sme recipročne mali akceptovať ako dôkaz toho, že MMR vakcína spôsobuje autizmus, to, že po zavedení plošného očkovania MMR vakcínou (proti osýpkam, príušniciam a ružienke) výskyt autizmu prudko vzrástol (čo je taktiež fakt, ak veríme oficiálnym štatistikám). Pokiaľ to ale ako dôkaz neakceptujeme, nemali by sme ani štatistický pokles výskytu nejakej choroby po zavedení očkovania proti nej akceptovať ako dôkaz účinnosti daného očkovania.

    O tom, čo dnes spôsobuje viac škody — či očkovanie alebo divoké vírusy, proti ktorým sa očkuje — by sa dalo tiež dlho rozprávať a uvažovať a pán doktor by si mohol skúsiť urobiť jednoduchý výpočet, ku ktorému mu postačia aj dobre známe oficiálne (rozumej nedôveryhodné) údaje o komplikáciách chorôb a rizikách očkovania + oficiálny výskyt príslušných chorôb a zaočkovanosť proti nim. Pri chorobách, čo sa vyskytujú v malom počte alebo nevyskytujú vôbec, mu potom logicky musí vyjsť, že očkovanie narobí oveľa viac škody než divoká choroba. Takže „v záujme verejného zdravia“ sa u nás húfne poškodzujú očkovaním deti i dospelí, hoci tento „lekársky zákrok“ prináša u tej-ktorej choroby očividne viac škody než úžitku. To už bolo vakci-celebritami priznané u očkovania proti tuberkulóze, kedy však dôjde na to, že to priznajú aj u ďalších očkovaní, u ktorých je to na základe ich vlastných čísel neodškriepiteľne jasné?

    No a pri chorobách, ktoré sa vyskytujú napriek očkovaniu hojne (čierny kašeľ a príušnice) zase musí logicky vyjsť, že očkovanie je neúčinné, a teda zbytočné (prinajmenšom za súčasného nastavenia očkovacieho kalendára), ak zároveň máme zaočkovanosť príslušnými vakcínami vyše 95%, a tú podľa oficiálnych čísel máme.

„Desaťročia skúseností s očkovaním po celom svete vyvrátili obavy z nárastu porúch imunity, nádorov, reumatických, či iných ochorení, spôsobených očkovaním. Isteže, vyskytli sa veľmi zriedkavé prípady závažných reakcií, ktoré by mohli mať súvislosť s prebehnutým očkovaním.“

    Nie, nie, nie! Vyskytlo sa veľmi veľa prípadov závažných nežiaducich udalostí po očkovaní, ktoré majú prinajmenšom časovú následnosť po očkovaní, pričom príčinnú súvislosť buď nikto neskúma, alebo ak aj áno, tak sa ju nepodarí spoľahlivo potvrdiť, ale ani spoľahlivo vyvrátiť, čo je pochopiteľné, keďže sa pred očkovaním nerobia takmer nikdy (a ak, tak len nedostatočné) testy imunity a ex post už nemožno preukázať akúkoľvek zmenu, keď nevieme, aký bol stav pred očkovaním.

„Ale koľko by bolo umretých, či napr. detskou obrnou( poliomyelitis anterior) zmrzačených detí, keby sa neočkovalo?“

    To už teraz nikto nemôže presne povedať, ale štatisticky vzaté, určite by ich nebolo viac ako obetí dopravných nehôd a s veľmi veľkou pravdepodobnosťou by ročný úhrn obetí vírusovej detskej obrny (poliomyelitídy) aj bez očkovania klesol vďaka dôslednejšej hygiene, väčšiemu rozšíreniu kanalizácie a čistej pitnej vode na nulu. S ohľadom na dominantný spôsob šírenia to je (podobne ako žltačka typu A) predovšetkým „choroba špinavých rúk“, teda choroba z mizernej hygieny. A hygiena sa u nás v predmetnom období výrazne zlepšila.

    Navyše je otázka, ako to v skutočnosti s tou detskou obrnou je, lebo ročný úhrn tzv. akútnych chabých obŕn, ktoré sa všetky pôvodne zapisovali do kolónky detská obrna (a dnes už nie) neklesá, ale stúpa:

Je teda celkom možné, že očkovanie potlačilo jednu z viacerých možných príčin ochrnutia u detí, zatiaľčo iné príčiny vzrástli, takže celková bilancia celosvetového boja proti ochrnutiam u detí je nakoniec záporná — navzdory ťažkým miliardám €, vynaloženým na tento účel.

„Moji najstarší spolupracovníci tiež spomínali, koľko úzkosti a strachu prežívali, keď malo dieťa záškrt, čierny kašeľ, či komplikované osýpky.“

    Nuž, asi ich nikto neučil o blahodarnom účinku vitamínu C u všetkých troch zmienených chorôb a u osýpok aj vitamínu A, keď sa tak veľmi báli.

„Na druhej strane, vakcíny neobsahujú, snáď okrem konzervantu, nič iné, ako prirodzené infekčné mikroorganizmy, či súčasti ich tiel.“

    Tak to je ďalší zlý vtip. Letmý pohľad na prehľad na Slovensku registrovaných vakcín a ich zloženia by totiž Dr. Marcovi ukázal, že to jeho „snáď“ má vcelku obrovské rozmery.

„Môj názor je, že odmietanie očkovania je prejavom hrubej arogancie voči zdraviu vlastného dieťaťa, že je prejavom pohŕdania  životom a hlúpym, prázdnym gestom bez racionálneho obsahu.“

    Toť názor (ako je z vyššie uvedeného zrejmé) nevedomca, teda nevedomého človeka (čo tým svojím „snáď“ aj sám nechtiac priznal), cudzím slovom: ignoranta. Poteší, že sám autor označil tento svoj — nepochybne arogantný (po slovensky: povýšenecký) — výrok za (len) svoj názor, pretože fakty sú v skutočnosti preukázateľne výrazne iné.

„Zaslepení rodičia nedoprajú svojmu dieťaťu istotu ochranného očkovania a z vlastného egoizmu ho vystavujú nadmernému a zbytočnému riziku.“

    Ani zaslepení, ani nezaslepení rodičia „nedoprajú svojmu dieťaťu istotu ochranného očkovania“ a ani dopriať nemôžu, keďže očkovanie častokrát nechráni (a teda nie je ochranné, hoci ho za také často označujú) a už vôbec neposkytuje žiadnu istotu (snáď s výnimkou istoty príjmu megadávky hliníka či ďalších toxických látok). Celý očkovací biznis je len o zmene (zvýšení či znížení) rizika, nikdy však nie je o istote. Kto tvrdí opak, nepozná alebo nepochopil elementárne princípy, prípadne vedome klame. Ostatne, samotní výrobcovia mi v tomto dávajú za pravdu, keď v príbalových letákoch píšu nejakú variáciu na napr. takéto konštatovanie:

„Tak ako každá očkovacia látka, ani Synflorix nemusí chrániť všetkých očkovaných jedincov.“

Takže, pán doktor, akúže-to istotu poskytuje Vami tak velebené očkovanie???

    A aký egoizmus ste to vypozoroval u neočkujúcich rodičov? Pokiaľ by rodičia boli skutočne egoisti a očkovanie by bolo skutočne tak dobré, ako tvrdíte, nepochybne by svoje deti zaočkovať dali. Ale oni buď nie sú egoisti, alebo očkovanie tak dobré nie je, prípadne jedno s druhým, ak svoje deti očkovať nedávajú — inak to predsa nedáva žiaden zmysel! Predsa zdravé dieťa = menej problémov, a keď som naozaj egoista, tak chcem mať samozrejme menej problémov, ak sa im dá jednoducho (a dokonca bezplatne) predísť. Ale ak mi očkovanie viac problémov vyrobí než vyrieši (zdravie môjho dieťaťa viac poškodí než vylepší), tak potom ako egoista musím logicky také očkovanie odmietnuť.

„Otvorená Pandorina skrinka odmietnutých očkovaní totiž vytvorí celé populácie nezaočkovaných detí, ktoré z času na čas „navštívi“ nejaká epidémia.“

    V princípe to je samozrejme možné, ale ak budú mať tieto choroby v drvivej väčšine prípadov banálny priebeh, tak nie je veľmi nad čím plakať. Na druhú stranu, v súčasnosti vidíme epidémie čierneho kašľa a príušníc u populácie detí, ktorých drvivá väčšina je očkovaná. Epidémie chorôb, proti ktorým sa povinne očkuje, na dominantne neočkovaných populáciách u nás zatiaľ akosi nevídať, takže „mě by jenom zajímalo, kde udělali soudruzi z NDR chybu“. :-)

 

1. časť       2. časť >>>       3. časť >>>>>>