Spoveď detskej lekárky, ktorá dostala od RÚVZ Levice pokutu 7.000 € za to, že poctivo dodržiavala platné zákony Slovenskej republiky

MUDr. Eva Nováková

    Tak… a je tu ten čas. Už dlhšie cítim, že ten pretlak, ktorý v sebe nosím, potrebujem dať von. V záujme mojej duševnej hygieny, pre moju vieru, že rešpektovať iných ľudí je správne, pre môj pocit zodpovednosti, preto, aby som sa mohla vždy pozrieť do svojej vlastnej tváre a aj preto, že doteraz som veci, o ktorých tu chcem písať, znášala sama so svojimi blízkymi a priateľmi. A teraz cítim, že sa o svoj príbeh potrebujem a chcem podeliť. Zdieľať ho, lebo na jedného človeka je to už veľa a verím, že nájdem porozumenie, morálnu a možno aj odbornú oporu.

Moje vysnívané povolanie

    Téma očkovania je v dnešných časoch skloňovaná denne, názory pre a proti, zákony, vyhlášky, skúsenosti, obavy… no nie týmito hľadiskami očkovania sa chcem v tomto vyznaní zaoberať.

    Som detskou lekárkou 28 rokov, vykonávam svoje vysnívané povolanie, doslova od detstva vysnívané. Robím ho s veľkou láskou, najzodpovednejšie, ako viem, snažím sa dodržiavať prísahu, ktorú som pred rokmi s plnou vážnosťou zložila a pracovať v súlade so zákonmi nášho štátu.

    Veľa rokov som v práci postupovala presne podľa toho, čo som sa naučila počas štúdia, podľa skúseností od začiatku praxe, podľa vedomostí, získaných ďalším vzdelávaním, no postupne som si začala všímať, že niektorým deťom neustála liečba množstvom chemických liekov pomôže dočasne, no problém sa nielenže nevyrieši, ale sa opakuje, prípadne sa dieťaťu uškodí. Aj pri riešení zdravia svojho a mojich blízkych som začala spoznávať aj alternatívne spôsoby liečby, kedy veľakrát šetrné prírodné prostriedky pomohli vyriešiť zdravotný problém.

    Stále častejšie som sa stretávala a stretávam sa s rodičmi, ktorí si už sami hľadajú a aj si našli nechemickú alternatívu liečby konkrétneho zdravotného problému svojho alebo svojho dieťaťa a zdôverili sa mi.

    Vedia, že ich nevysmejem, vypočujem, prípadne usmerním a poviem svoj názor z pohľadu klasického pediatra. Rozhodnú sa aj tak podľa vlastného uváženia. Takto sa medzi mojimi pacientmi a ich rodinami buduje postupne vzájomná dôvera a rešpekt. Mám stále viac pacientov, hlavne tých najmenších, práve narodených. Ani sa nehodí hovoriť im pacienti, lebo sú to v prevažnej väčšine zdravé, krásne detičky, nádherné a dokonalé stvorenia a ja aj po toľkých rokoch praxe obdivujem tento zázrak, zrodenie dokonalej ľudskej bytosti. S nadšením pozorujem, ako rastú, čo všetko dokážu, ako sa učia od svojich rodičov a ako tých vnímavých rodičov učia títo malí človiečikovia.

    Som presvedčená, že detské lekárstvo má byť zamerané predovšetkým na podporu rodičov v tom, aby vedeli čo najviac o svojom dieťatku, aby vedeli, aká strava, aká životospráva je pre deti najlepšia, aby sme podporovali a uznávali rodičovskú a hlavne materinskú intuíciu, ktorá neraz správne povedie aj skúseného pediatra pri riešení zdravotného problému.

    Podporujem rodičovské kompetencie, pomáham, aby čo najviac bábätiek mohlo byť čo najdlhšie dojčených, povzbudzujem rodičov v rešpektujúcej, vnímavej a láskyplnej výchove svojich detí, pri ochorení dieťaťa ho radšej opakovane vyšetrím, než by som mu pri prvej návšteve predpísala často zbytočné antibiotiká. Mamičkám vysvetľujem, že nie každé dieťa je pripravené na celodenný pobyt v kolektíve vo veku troch rokov a že ak sú mamičky doma, či už nezamestnané alebo na rodičovskej dovolenke s mladším dieťatkom, nech si aj to trojročné nechajú doma. V praxi jasne vidím, aké je dôležité, aby súrodenci vyrastali spolu, ak je to zo sociálnych a ekonomických dôvodov v rodine možné.

    Základom dobrého fungovania imunitného systému je pohodový psychický vývin, opora, dôvera, radosť, spolupatričnosť v rodine a formovanie osobnosti dieťaťa v čo najužšom a najláskavejšom rodinnom prostredí, so svojimi najbližšími.

Očkovanie a ako som ho vnímala

    Od svojho nástupu do praxe som spočiatku pracovala na detskom oddelení, neskôr na pediatrickom obvode, kde pracujem dodnes. Očkovanie som od začiatku vnímala ako jedinú možnú a správnu ochranu pred infekčnými chorobami, z ktorých mnohé som nikdy nezažila, nevidela a niektoré sme ja, moji rovesníci a naše deti bez problémov prekonali. Postupom času do povinného očkovania pribúdali ďalšie nové vakcíny, ktoré boli prijímané ako výsledok výskumu, ako pokrok v ochrane pred infekčnými ochoreniami. Roky sme týmito vakcínami očkovali a aj niektorými nepovinnými, z ktorých niektoré som pred rokmi kúpila aj mojim deťom, doslova za našetrené peniažky.

    Očkujeme stále, podľa zákona a podľa toho, ktoré vakcíny sú z ministerstva zdravotníctva určené.

    Bola to samozrejmosť, takmer nikto o tom nepochyboval, roky to išlo bez zmeny. Posledných niekoľko rokov, aj pod vplyvom informácií z celého sveta, aj tým, že u mladých ľudí sa výrazne odstraňuje jazyková bariéra, sa objavujú aj rozporuplné informácie a pribúdajú rodičia, ktorí sa pýtajú, žiadajú záruky, že ich deti ostanú zdravé aj po očkovaní, a niektorí prevezmú na svoje plecia obrovskú zodpovednosť a nedovolia svoje deti očkovať. A tu nastala veľká zmena v každodennej práci pediatra prvého kontaktu.

    Niektorí nepripúšťajú žiadne námietky rodičov, niektorí prikazujú, zastrašujú, vykresľujú katastrofické scenáre, čím prakticky donútia rodičov, aby svoje dieťa nechali zaočkovať. A veľká väčšina detských lekárov prvého kontaktu doslova udáva rodičov na úrad verejného zdravotníctva. Možno to robia z presvedčenia, možno sa nad tým veľmi nezamýšľajú, možno len poslúchajú úradnú moc, možno chcú mať pokoj a možno sa boja. A pracovať a každý deň sa báť, to nie je dobré. Dlhoroční kolegovia sa prestali otvorene rozprávať. Mnohí pediatri rodičov, ktorí nedajú dieťa zaočkovať, vyhodia zo svojej ambulancie, a tí si potom hľadajú nového lekára. Niektorí kolegovia na odborných seminároch interpretujú svoje obavy z toho, ako budeme liečiť ochorenia, ktoré sme v praxi nevideli, ak sa znova vyskytnú. A počula som aj názor kolegyne, že k niektorému pediatrovi rodičia prihlásia svoje dieťa len preto, že u neho sa nemusí očkovať. K tomuto by som rada uviedla niekoľko myšlienok.

    V našom štáte má každý človek, tobôž dieťa, ústavou zaručené právo na zdravotnú starostlivosť. Diskriminovať dieťa preto, že jeho rodičia sa rozhodli ho nenechať zaočkovať, je teda jednoznačné porušenie zákona. Pritom niektorí pediatri sa už tehotnej mamičky, ktorá si k nim chce prihlásiť dieťatko, pýtajú, či ho budú očkovať.

    Nezazlievam im to, pretože viem, v akej situácii pediatri v našom štáte pracujú. Je ale minimálne neetické klásť takéto otázky mamičke, ktorá svoje dieťatko nosí v brušku. Ak mamička povie, že očkovať nebudú, pošlú ju hľadať si iného pediatra.

    Ja sa tehotnej maminky pýtam, či bude chcieť dojčiť. A ak áno, poradím jej, aké je dôležité učiť sa o dojčení už pred pôrodom. Poviem jej, ak ju to zaujíma, o čo najprirodzenejšom pôrode, aby verila, že odjakživa dieťatko spúšťa pôrod, vie, kedy a ako sa má narodiť, že potrebuje vnímavú mamičku a láskavé rodinné prostredie, oporu a povzbudenie. Že je dôležitý bonding (vytváranie úzkeho láskyplného vzťahu matky s dieťaťom okamžite po pôrode — pozn. red.), podpora samoprisatia bábätka, neprerušený kontakt mamičky a dieťatka, láskyplná podpora otecka a súrodencov.

    Dnes sa už v pôrodnici robí novorodencom množstvo skríningových vyšetrení, ultrazvukov (mozog, obličky, bruško, bedrové kĺby, zrak, sluch…), na ktoré nosia detičky sestričky vo vozíkoch, prechádzajú pri tom niekoľkými chodbami, poschodiami, dieťatko nevie, kde má mamičku, nepozná tie cudzie ruky, je neisté a následne vznikajú problémy s dojčením. A mnohé bábätká už pri prvom vyšetrení u nás majú soplíky, zapálené očká a z výterov pravidelne vychádza zlatý stafylokok, ktorého získali buď od personálu alebo „behaním“ po vyšetreniach.

    Tieto vyšetrenia by po prepustení z pôrodnice pokojne mohlo dieťatko absolvovať v náručí svojich rodičov, keď sa už aj mamička cíti silná a zotavená.

    Mnohé dievčatká na prvé vyšetrenie prídu už s náušničkami. Sú milé, krásne, také malé slečny. Ale pýtal sa ich niekto, či je to pre ne dva dni po narodení dôležité? Som presvedčená, že by si vybrali radšej náruč svojej matky než takýto bolestivý výkon. Dokedy si budeme myslieť, že dieťa, pretože je malinké, necíti, nevníma, nepočuje, netrpí? Veď už je veľa dôkazov o tom, že dieťa si pamätá všetko počas vnútromaternicového života. Pozná hudbu, ktorú v rodine počúvajú, hlasy svojich blízkych, dotyky, objatia. A keď sa narodí prirodzene, veľkými zvedavými očkami sa vpíja do tváre svojej mamy, chce ju spoznať zvonka. Také je múdre a dokonalé.

    Tí, ktorí čítate tieto riadky, prepáčte mi, prosím, že som sa takto rozpísala. Sú to témy, ktorými žijem, je to pre mňa nádherné prežívanie mojej profesie. Stále viac vnímam, že toto je dôležité, aby sa v tomto našom svete namiesto násilia rodila láska a mier. Toto sú veci, o ktorých majú vedieť budúci rodičia. Ale povedať tehotnej mamičke, že ak očkovať nebudú, nech si hľadajú iného pediatra… Česť lekárovi, ktorý koná tak, ako je v hĺbke svojho vedomia a svedomia presvedčený, teda o absolútnej prospešnosti všetkých povinných vakcín a o nulovej možnosti poškodenia dieťaťa očkovaním a koná podľa svojho presvedčenia. Ten teda koná podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia.

    Hoci vieme, že v našom povolaní sa učíme celý život, a teda donekonečna opakovať dávno naučené frázy bez záujmu sa aspoň zamyslieť nad inými poznatkami, skúsenosťami, argumentmi, to by nemalo byť samozrejmé.

    Mnohí pediatri na Slovensku pracujú pod veľkým tlakom, pretože chcú zodpovedne vykonávať svoje povolanie, rešpektovať svojich pacientov — dnes už vlastne klientov, — len sme stále viac unavení, znechutení, tlačení do pozície podnikateľov, ktorým ale príjmy určuje štát prostredníctvom zdravotných poisťovní, dokonca nám niektoré príjmy zakazuje, no povinností máme neúrekom. To zatiaľ zvládame, pracujeme, rešpektujeme aj povinnosť slúžiť na pohotovosti, hoci je to aj v noci, aj počas víkendov, neraz po práci v našich ambulanciách a po službe ráno ideme opäť pracovať do svojej ambulancie. A konkrétne v našom meste detskú pohotovosť prevádzkuje naša kolegyňa, ktorá lekárom platí za hodinu služby (či je piatok alebo sviatok) 2,30 €.

    Aj toto zvládame, lebo „musíme“. Ja osobne k tomuto všetkému už niekoľko rokov zvládam poznámky niektorých kolegýň, že ku mne deti chodia preto, lebo u mňa sa nemusia očkovať. Verím, že žiadnemu rozumnému človeku netreba vysvetľovať, že toto nie je pravda.

    V mojej, ako aj v každej inej detskej ambulancii v našom štáte, platí, že povinné očkovanie je POVINNÉ, stanovené zákonom. Platí, že pacient a jeho zákonný zástupca má právo na zdravotnú starostlivosť, že má právo na poskytnutie informácií zo strany zdravotníkov o svojom zdravotnom stave, o plánovaných zákrokoch a podaných liekoch (aj vakcínach). Má právo na poskytnutie ale aj neposkytnutie informovaného súhlasu so zdravotným výkonom (a teda aj s očkovaním), a má právo zdravotný výkon (a teda aj očkovanie) odmietnuť.

    Ak si rodič vyberie pre svoje dieťa pediatra, ktorý mu poskytne všetky svoje vedomosti, skúsenosti a je k nemu slušný a rešpektuje všetky jeho práva, tak je to v poriadku. Kto z nás by dobrovoľne chodil k lekárovi, ktorý na pacienta robí nátlak, zastrašuje ho, kričí na neho, vzbudzuje v ňom pocity viny, vyhadzuje ho zo svojej ambulancie a posiela na neho udania na úrady?

Môj príbeh a moja cesta

    Ja som tá detská lekárka, ktorá rešpektuje všetkých rodičov. Očkujem deti, ktorých rodičia si očkovanie prajú, aj deti, ktorých rodičia s očkovaním súhlasia, aj deti, ktorých rodičia si prajú aj nepovinné očkovanie, aj deti, ktorých rodičia sa boja očkovanie odmietnuť (niektorí zo strachu pred chorobami, proti ktorým je vakcína určená, niektorí zo strachu pred tým, že by museli zaplatiť pokutu za neočkovanie, ktorá je jeden-a-pol-násobkom mesačného rodičovského príspevku v našom štáte).

    A neočkujem deti, ktorých rodičia mi to nedovolia. Vysvetlia mi dôvody svojho rozhodnutia, svoje obavy z možných nežiadúcich účinkov vakcín, prípadne opíšu svoje nepriaznivé skúsenosti. Hovoríme spolu o vážnosti chorôb, proti ktorým je povinné očkovanie uzákonené, o primárnej dôležitosti dbať o zdravý imunitný systém, zdravú stravu, životosprávu a láskavé rodinné prostredie detí v psychickej pohode a harmónii. Hovoríme spolu o veľkej zodpovednosti, ktorú preberajú na svoje plecia, o nutnosti študovania písomností pre aj proti, o všetkom, čo potrebujú a čo ich zaujíma.

    Doteraz mi všetci do zdravotnej dokumentácie svoje rozhodnutie podpísali. Nie preto, že som ich nútila. Ale preto, že som im vysvetlila: že ich podpis nemienim zneužiť na udávanie, že nič neurobím za ich chrbtom, ak sa veci alebo zákony zmenia, budem ich o tom informovať. Ale že ich podpis potrebujem pre svoju ochranu. Pretože v živote sa veci dejú… ak by dieťatko dostalo napríklad čierny kašeľ, osýpky… rodič by mohol podľahnúť strachu, výčitkám… a mohol by povedať, že mu očkovanie ani nebolo ponúknuté. Takže ak sa vzájomne rešpektujeme, mám aj ja svoje požiadavky a práva.

    Doteraz som necítila potrebu takto zoširoka písať o svojej práci, radostiach aj starostiach v nej. Stačilo mi, že ja a moji najbližší vieme, aký som človek, aká som lekárka, ako si robím svoju prácu, za ktorú veľmi, veľmi ďakujem. Teraz nastal čas, kedy sa potrebujem podeliť, vyznať, dať o sebe vedieť, zdieľať. Pretože k mojej práci v posledných rokoch pribudol nový fenomén… odmietanie očkovania a veci s tým súvisiace. Deje sa to vo všetkých (teda minimálne v mnohých) pediatrických ambulanciách u nás, ale v našom okrese, v našom meste, je to veľmi vyhrotené.

    Mám informácie od kolegov z rôznych miest, kde hlásia počet odmietnutí očkovania číslom. Pracovníčky hygieny (ľudový názov pre Regionálny úrad verejného zdravotníctva = RÚVZ — pozn. red.) to evidujú. Nepýtajú si žiadne mená ani iné osobné údaje.

    Pracujú teda podľa iných zákonov? Alebo sa len chránia, aby zákon neporušili? Alebo „len“ rešpektujú? Ja hlásim RÚVZ v Leviciach každé odmietnutie povinného očkovania v zmysle zákona. Teda počtom aj percentami podľa veku dieťaťa a druhu očkovania. Pri výkone štátneho zdravotného dozoru každoročne na začiatku septembra pracovníčky konštatujú, že všetko ohľadom očkovania, evidencie očkovaných, evidencie vakcín, uchovávania vakcín, záznamov o podaní vakcíny v zdravotnej dokumentácii robíme správne. A navyše konštatujú, že im chýbajú osobné údaje nezaočkovaných detí a ich zákonných zástupcov. Tieto potrebujú pre začatie priestupkového konania voči nim. Ja si niekoľko rokov študujem zákony, spolupracujem s doktorkou práv a niekoľko rokov si s pracovníčkami hygieny dopisujem v tom zmysle, že nijaký zákon mi neukladá povinnosť oznamovať im nimi požadované údaje a nijaký zákon mi neukladá dávať podnety k priestupkovému konaniu.

    Nie som policajt, nie som udavač, nie som človek, ktorý zneužíva dôveru svojich klientov. Som lekárka. Som občan tohto štátu. Mám svoje povinnosti, mám svoje práva. Všetky požadované údaje nemám problém nahlásiť, ak by mi to ukladal zákon. Ale neukladá.

    Vo vyhláške je síce uvedené, že lekár hlási menovite zaočkované deti aj názov a šaržu vakcíny, čo každý mesiac robím. Stojí tam aj, že do 15-tich dní v mesiaci nasledujúcom po vykonaní očkovania je lekár povinný hlásiť elektronickou formou zaočkované deti, aj nevykonané očkovanie a dôvod neočkovania. Ale je to len vyhláška, nie je to zákon. A píše sa v nej: do 15 dní v mesiaci nasledujúcom po vykonanom očkovaní… to je trochu na hlavu postavené: ako môžem hlásiť nevykonanie očkovania po vykonanom očkovaní??? Vyhláška je nižšia právna norma, než zákon. Podľa našej ústavy povinnosti smú byť občanovi ukladané len zákonom a v medziach zákona.

    A tiež občan je povinný dodržiavať, čo mu ukladá zákon a nikto nemá právo nútiť občana konať tak, ako mu zákon neprikazuje. A máme aj zákon o ochrane osobných údajov, podľa ktorého sa môžu poskytovať osobné údaje občanov, kde musí byť jasné, ktoré sú to údaje, musí byť jasné, komu smú byť poskytnuté a za akým účelom.

    Niekoľko rokov som písomne žiadala RÚVZ o presné zákonné normy, podľa ktorých im mám vyhovieť, opakovane mi v odpovediach vymenovali tie isté paragrafy, podľa ktorých mám povinnosti, ktoré mi oni ukladajú… ibaže v žiadnom z nich to nestojí. Opakovane v mojich ambulanciách vykonali štátny zdravotný dozor… bez ohlásenia sa vopred, počas riadnych ordinačných hodín, kedy v čakárni čakali choré deti.

    Pri jednej takejto návšteve ma pani doktorka osočila, vraj sa mám už konečne prestať hrať na mačku a myš a priznať sa, že som proti očkovaniu. Spýtala som sa jej, či svoju otázku myslí vážne, či toto je dôvod jej návštevy a či vie, že niečo také by mi musela najprv dokázať, na čo sa mi následne veľmi ospravedlňovala. Svoju návštevu zdôvodnila tým, že keďže som im doteraz neposlala mená a ostatné osobné údaje neočkovaných detí a ich zákonných zástupcov, tak si ich prišla vypísať osobne a žiadala ma, aby som jej predložila karty detí. Povedala som jej, že zákon stanovuje presne, komu môžem poskytnúť k nahliadnutiu zdravotnú dokumentáciu a za akým presne účelom a že konkrétne jej by som ju mohla poskytnúť len pri vyšetrovaní v súvislosti s epidémiou infekčného ochorenia.

    Následne mi menovaný úrad uložil pokutu 7.000 € za neoznámenie osobných údajov a za znemožnenie výkonu štátneho zdravotného dozoru. Pri prejednávaní tejto záležitosti na úrade som bola aj so svojou právnou zástupkyňou. Pýtala som sa riaditeľky úradu, ako vypočítali sumu sedem tisíc eur pre mňa, som bezúhonná občianka a lekárka a táto suma je neúmerne vysoká a mohla by vážne narušiť chod ambulancie a následne starostlivosť o pacientov. Odpovedala mi, že vynásobili počet nezaočkovaných detí sumou pokuty 331 €, ktorú  mali rodičia zaplatiť a že to mi ešte vzhľadom na tento výpočet stanovili nízku sumu. Tu stojí za zamyslenie, že skupina Penta dostala pokutu dvetisíc eur za to, že v ich zariadeniach musia pacienti platiť vstupný poplatok cez 300 eur. Pri porovnaní príjmov tejto skupiny a príjmov detskej ambulancie je to na vážne zamyslenie. A pani riaditeľka ma obvinila, že svojím konaním kryjem priestupky rodičov a tým pomáham zväčšovať vakcinačnú dieru na Slovensku.

    Netuším a ani som v odbornej literatúre nenašla exaktnú definíciu pojmu vakcinačná diera a nie je mi ani jasné, akým presne mechanizmom by sa tá vakcinačná diera mohla zmenšiť, keby všetci rodičia pokutu zaplatili.

    A opakujem, keby mi zákon nespochybniteľne ukladal poskytnúť konkrétne údaje, nemám s tým problém. Keď som na prejednávaní tejto záležitosti na menovanom úrade povedala, že je veľmi ťažké pracovať pod nátlakom úradnej moci, ktorá ma núti porušiť zákon a je takmer nemožné vybrať si, či nesplnením ich požiadaviek sa vystavím riziku udelenia sankcie, ktorú mi naozaj udelili, alebo si vyberiem možnosť, že im síce vyhoviem, ale žalovať ma môžu rodičia za porušenie ochrany osobných údajov. Odpoveďou mi bolo, že prečo sa bojím žalovania rodičmi, keď doteraz za očkovanie žiadny rodič na Slovensku pediatra nežaloval. Odpovedala som, že čo nebolo, môže byť. Dostala som aj otázku, prečo sa ostatné moje kolegyne neboja hlásiť úradu osobné údaje v súvislosti s neočkovaním. Odpovedala som, že to je otázka pre moje kolegyne. Ja za ne neviem a ani nemôžem odpovedať.

    Odvolali sme sa s mojou právnou zástupkyňou voči rozhodnutiu o zaplatení pokuty. Toto odvolanie bolo posunuté na ÚVZ SR. Dostali sme odpoveď, ktorá bola prakticky kópiou tej z Levíc. Podpísaný je hlavný hygienik, ale nie je uvedený žiadny iný zamestnanec úradu, ktorý odpoveď napísal.

    Je tam ale jedna veta, ktorá je až neuveriteľná: že svojím počínaním sa podieľam na znižovaní úrovne populácie. A toto hraničí s neopodstatneným osočovaním. Som presvedčená, že niečo také do úradnej korešpondencie nepatrí.

    Takže toto je môj príbeh, moja cesta. Toto rozhodnutie úradnej moci dávame preskúmať súdom. Chcem veriť, že žijeme v demokratickej spoločnosti, v právnom štáte, a verím, že súd mi dá za pravdu. Verím, že v senáte, ktorý bude rozhodovať túto vec, sedia slušní občania nášho štátu, slušní ľudia a zodpovední a poctiví zástupcovia nášho súdnictva.

    Prajem si, aby pediatri na Slovensku mohli vykonávať svoju prax čestne, svedomite, zodpovedne, rešpektujúco voči iným a s rešpektom aj voči sebe. A bez strachu z nátlaku, z pokút, bez strachu z úradnej moci, pokojne a v psychickej pohode. Lebo len tak môžeme pracovať s najväčším nasadením a pre dobro svoje a svojich klientov. A malo by byť našou prioritou pracovať pre najvyššie dobro detí a ich rodín.

    Ďakujem vám všetkým, ktorí ste si prečítali môj príbeh. Ďakujem za každú chápajúcu, láskavú a podporujúcu myšlienku.

Zdroje:

• https://www.babyhope.sk/moje-vysnivane-povolanie/
• https://www.babyhope.sk/ockovanie-a-ako-som-ho-vnimala/
• https://www.babyhope.sk/moj-pribeh-a-moja-cesta/