Vírus pred súdom
Wissenschaft Plus — Das Magazin 2/2015 — Dr. Stefan Lanka
Pôvodný článok „Virus vor Gericht“
z nemčiny preložili Anna Kupčíková a Ing. Martin Fuchsberger
a preklad upravil Ing. Marián Fillo.
- Prečo neexistujú choroboplodné vírusy?
- Prečo veria ľudia v ich existenciu a očkujú?
- Čo sú skutočné príčiny chorôb?
- Ako môže súd prispieť k porozumeniu?
Dňa 12.III.2015 o 900 sa konal na krajskom súde v Ravensburgu proces, známy ako „súdny proces o existencii vírusu osýpok“. Dr. Stefan Lanka vypísal v roku 2011 súťaž o cenu v hodnote 100.000 € pre toho, kto mu predloží vedeckú publikáciu, v ktorej je dokázaná existencia vírusu osýpok. Táto publikácia musí pochádzať od Výskumného ústavu Roberta Kocha (nem. Robert Koch Institut = RKI; nemecký úrad pre prenosné ochorenia), musí splniť požiadavky Zákona o ochrane pred prenosnými chorobami (nem. InfektionsSchutzGesetz = IfSG) a musí obsahovať údaj o priemere tohto vírusu.
Základom vypísania tejto ceny bola skutočnosť, že RKI nadobudla poznatky, ktoré sú v rozpore s oficiálnymi tvrdeniami o existencii choroboplodných vírusov, a tieto poznatky vyvracajú argumenty za očkovanie, obzvlášť za očkovanie proti osýpkam. Cieľom vypísania tejto súťaže bolo dať tento rozpor do poriadku. Jeden mladý lekár predložil 6 publikácií, ktoré ale nezodpovedajú kritériám IfSG a nepochádzajú z RKI. Obrátil sa na súd a spustil v celom Nemecku mediálnu kampaň, aby si obídením stanovených podmienok vymohol cenu.
Súd určil jedného znalca, ktorý mal zistiť, či sa aspoň v jednej z týchto šiestich publikácií nachádza vedecký dôkaz o existencii vírusu osýpok a či bol stanovený priemer tohto vírusu. Znalec prišiel k záveru, že žiadna z týchto publikácií neobsahuje dôkaz existencie vírusu osýpok a že tieto publikácie sú nedostatočné, avšak že kombinácia výpovedí v týchto 6 publikáciách by mohla poskytnúť dôkaz o existencii vírusu osýpok.
V stanovisku k tomuto posudku, ktorý zverejníme po ukončení procesu, sa bude Dr. Lanka zaoberať každou z týchto publikácii. Dr. Lanka ukáže zrozumiteľne, že žiadna z týchto publikácií nespĺňa jasne definované vedecké podmienky k tomu, aby ju bolo možné považovať za vedeckú. Výsledky a výpovede autorov vyvracajú tvrdenia o existencii nejakého osýpkového vírusu. Týchto 6 publikácií dokazuje, že autori nesprávne interpretujú typické vlastnosti buniek ako vlastnosti vírusov.
Úvod
Spochybňovanie existencie choroboplodných vírusov sa môže zdať na prvý pohľad nezodpovedné. Ľudia, ktorí došli k poznaniu, že nejestvujú žiadne dôkazy existencie choroboplodných vírusov, nedávajú seba ani svoje deti očkovať a používaním kondómov zabraňujú iba počatiu. Tento postoj však pociťujú ľudia, ktorí vo vírusy veria, ako ohrozenie. Ak je ale skutočnosťou, že choroboplodné vírusy nejestvujú, tak z toho vyplývajú tieto povinnosti: chrániť ľudí pred rizikami očkovania, antivirotikami a strachom. Zároveň treba ľuďom zaručiť právo na život a telesnú nedotknuteľnosť.
V tomto článku ukážeme, prečo sa doposiaľ nepodaril vedecký dôkaz domnelých choroboplodných vírusov a prečo boli vlastnosti buniek v skúmavkách nesprávne vyhlásené za vírusy. Na základe znalostí o nesprávnom úsudku, ktorý viedol k slepej viere v choroboplodné vírusy, vzniká priestor pre nové vedecké vysvetlenia zdravia, ochorenia a uzdravenia. Nesprávne úsudky sú naproti tomu pochopiteľne výsledkom západoeurópskych pokusov o vysvetlenie kolektívnych a individuálnych, bolestivých a katastrofálnych udalostí.
Je dovolené spochybňovať existenciu choroboplodných vírusov?
Každý vedec je povinný mať pochybnosti o faktoch, o ktorých sa tvrdí, že sú dokázané. To pomáha ďalšiemu vývoju, pretože často sa ukáže, že teórie nie sú bezchybné, alebo že boli chybné. Vedecké vysvetlenia platia len dovtedy, pokým sa neobjavia lepšie.
V Nemecku sú všetci vedci v štátnych ústavoch a tí, ktorí dostávajú štátnu podporu na vedeckú prácu, od roku 2000 povinní aktívne spochybňovať svoje výsledky. Výsledok takéhoto kritického pohľadu musí byť zdokumentovaný a primerane zmienený v ich publikáciách formou diskusie o argumentoch ich kritikov a konkurentov. Pokiaľ sa bude používať toto pravidlo dôsledne, je toto začiatok revolúcie, ktorú ľudstvo potrebuje, aby zvládlo nadchádzajúce úlohy.
Aj dnes sa označujú práce ako vedecké, aj keď sa v nich viditeľne neuplatňujú platné vedecké zásady. Jedným z dôvodov je aj to, že staré teórie a na ich základe zverejnené publikácie nie sú preverované, ale sú vyhlasované stále ako pravdivé a vedecky overené. Tak sa stáva, že vedci pracujú s teóriami, ktoré nemajú žiadny vedecký základ alebo boli už dávno vyvrátené, bez toho, aby o tom vedeli. Naproti tomu vedec, ktorý dodržiava pravidlá vedeckej práce, príde na to, že daná teória spočíva na chybných predpokladoch.
Pravidlá vedeckej práce
Vedecky pracovať znamená predovšetkým pracovať „lege artis“, teda pracovať podľa pravidiel umenia. Vedecký výskum sa musí vykonávať na základe najnovšieho stavu výskumu. To si vyžaduje poznanie a uplatnenie najnovších vedeckých prác, k čomu patrí aj kritika a použitie primeraných metód a najnovších poznatkov.
Predpokladom vedeckej práce je čestnosť. Úlohou vedca je dôsledne kontrolovať a spochybňovať vlastné výsledky, pričom musí brať do úvahy aj výsledky iných, ktorí vedcove výsledky a hypotézy spochybňujú. Pritom základom vedeckej metodiky sú kontrolované skúšky. Umožňujú potvrdiť (overiť) použité postupy a vylúčiť rušivé činitele.
Zaistenie akosti je dôležitým znakom poctivej vedeckej práce. Pri zverejnení výsledkov sa musia presne opísať použité metódy a pracovné postupy. Reprodukovanie poznatkov je nutné jednoznačne odlíšiť od interpretácie. Výsledky, ktoré zavrhujú vlastnú hypotézu, a názory iných vedcov, musia byť zverejnené. Takisto musia byť primerane citované podstatné publikácie iných autorov a konkurentov.
Na základe týchto pravidiel môže potom preskúšať vedeckosť každej publikácie aj každý laik, ktorý sa dostatočne oboznámil s podkladmi a postupmi určitej oblasti vedy. Tieto pravidlá na zaistenie správnej vedeckej činnosti boli zhrnuté a zverejnené v roku 1998 Nemeckou spoločnosťou pre výskum (nem. Deutsche ForschungsGesellschaft = DFG) po tom, ako bol zverejnený obrovský vedecký podvod v oblasti infekčných, imunitných, genetických a rakovinových teórií, na ktorom sa podieľali stovky známych lekárov, vedcov a znalcov.
Tieto pravidlá platili vo vede už dlho, ale do roku 1998 sa nenašiel nikto, kto by bol kontroloval ich dodržiavanie a mal právo uložiť sankcie za ich nedodržanie. Od roku 2000 má každá univerzita a štátne výskumné zariadenie kontaktnú osobu, ktorej úlohou je preverovanie hlásení o porušení zásad vedeckej činnosti. Zverejnením týchto pravidiel dosiahla ale veda to, že skutková podstata vedeckého podvodu nebola zahrnutá do trestného práva. Zostala tak zachovaná takzvaná sebakontrola vedy, no následkom toho štát nemôže kontrolovať vlastných vedcov.
Z dejín
Strach z chorôb a bolesti je veľký, obzvlášť v západných krajinách. Už krátko po založení Svätej rímskej ríše nemeckého národa okolo roku 1000 prestali byť uplatňované rozumné postupy na vysvetľovanie a liečbu chorôb. Odvtedy riadila cirkev 800 rokov všetky lekárske záležitosti. Vysvetľovala chorobu ako trest boží za ľudské hriechy. Hovorila o chorobách, ktoré sa viditeľne prejavili až neskôr, alebo sa neprejavili vôbec. Keďže v závislosti od diagnózy a klientely išlo o vyháňanie diabla, boli používané rôzne postupy, ktoré mohli mať za následok utrpenie a smrť.
Už krátko po založení boli v celej ríši používané vymyslené a kňazmi požehnané diagnózy na rozpoznávanie chorôb, ako aj k zneškodňovaniu, trestaniu a k zabíjaniu neveriacich a hriešnikov pomocou „vylúčenia“. Od roku 1306 vyľudnila malá doba ľadová dovtedy teplú a kvitnúcu Severnú Európu, čo malo za následok hladové povstania a vzbury, ktoré sa ešte zhoršili tisícročnou potopou v roku 1329. Silné zemetrasenie v roku 1348 zasiahlo aj tie oblasti ríše, čo ešte ako-tak fungovali. To malo za následok kolaps verejného poriadku a znehodnoteniu platnej meny.
Svetská moc, ktorej dovtedy dominovala kresťanská cirkev, reagovala tým istým princípom „vylúčenia“ a zdravotnými súdmi, ktoré boli v tomto čase zriadené v celej ríši. Avšak s tým rozdielom, že „vylúčenie“ sa premenovalo na „mor“, a tak mohli byť izolované a pozabíjané celé skupiny ľudí s cieľom obnoviť verejný poriadok. Tak to ukazujú obrazy verejných miest z čias morových epidémií, znázorňujúce trýznenia a popravy.
Súčasne boli od roku 1348 ľudia s vedomosťami o plánovanom rodičovstve sťaby čarodejnice prenasledovaní a zabíjaní, aby bolo možné vyrovnať výrazný pokles počtu obyvateľov zvýšením pôrodnosti.[1] Tým sa stratilo zvyšné lekárske poznanie a odvtedy prevláda v Západnej Európe iracionálne vysvetľovanie chorôb ako dobra alebo zla. Pri porovnaní s čínskou medicínou sa to výrazne ukazuje. Tá nepozná žiadne zlovoľné ochorenia a nákazy. Všetky chorobné stavy vysvetľuje zrozumiteľným popisom diania, ktorý potvrdzujú súčasné poznatky biológie, chémie, fyziky a lekárstva to potvrdzujú.
Vysvetlenie chorôb do roku 1857 — náuka o telesných tekutinách
Z antickej náuky o telesných tekutinách (šťavách), podľa ktorej porucha v rovnováhe štiav v tele vyvolá tvorbu chorobných látok, vznikol pod teologickým vplyvom model o chorobnom jede a protijede. Podľa neho by malo telo pod vplyvom jedu ochorieť a protijedom, vyprodukovaným vlastným telom alebo podaným zvonku, sa znova uzdraviť. To bol a je základ očkovania. Pozorovania, že človek sa stane odolným vďaka pravidelnému podávaniu jedu, napr. alkoholu, zdanlivo potvrdzovalo tento model. Dnes ale vieme, že sú to enzýmy, ktoré si telo vytvára, aby odbúralo tieto jedy a napravilo nimi spôsobené poškodenia.
Aj po strate vplyvu cirkvi na lekárstvo a vedu sa naďalej používa poňatie chorôb, ktoré ňou bolo ovplyvnené. V Bádensku-Württembergsku a v Bavorsku, ktoré stratili počas 30-ročnej vojny dve tretiny obyvateľstva a skoro všetok dobytok a ktoré boli potom znovu silne poškodené v následných vojnách o dedičstvo, bolo zavedené povinné očkovanie dokázateľne kvôli populačnej politike, aby sa zvýšila miera pôrodnosti. Problém neskoršieho nadbytku obyvateľstva bol riešený pomocou nákazlivých chorôb, vyhladovania v izolácii a jedovatých medikamentov.
Goethe, ktorý sám videl horiace hranice, píše vo svojom diele Faust I, čo robili lekári, aby zabili tisíce ľudí a od preživších sa nechali oslavovať ako záchrancovia. Koloniálne mocnosti a národní socialisti (nacisti) zneužili infekčnú teóriu na aktívne vykonávanie eutanázie. Ale aj dnes sa ešte dá kedykoľvek a podľa ľubovôle zneužiť infekčná teória k vyvolávaniu paniky, k hospodárskym blokádam a k podávaniu smrteľných medikamentov.[2]
K pochopeniu vzorca dobro-zlo je dôležité vedieť, že nevznikol náhodou, ale že pri tom pôsobili psychologické mechanizmy, ktoré viedli buď k násilným činom alebo k depresiám. Tieto majú pôvod v biologických reflexoch, ktorými reaguje náš mozog a telo na otázky holého prežitia. Siegfried Mohr analyzoval z tohto pohľadu dejiny ľudstva za posledných 10.000 rokov a našiel úžasné spojitosti, ktoré zverejnil v jeho najnovšej knihe „Prameň Božského“.
Nové vysvetľovanie chorôb od roku 1858, bunková patológia
Staré teórie o choroboplodných jedoch, ako aj o zhubných a nákazlivých chorobách, boli za pomoci ťažkého plagiátu prenesené do novej teoretickej formy. Rudolf Virchow, považovaný za zakladateľa vedeckej medicíny, najprv úspešne napadol výsledky prác dvoch lekárov židovského vyznania, Roberta Remaka a Friedricha Günzburga, aby ich potom vydal v roku 1858 ako vlastné výsledky vo svojej práci „Cellularpathologie“ („Bunková patológia“). Ale plagiáty prinášajú so sebou viaceré problémy, medzi iným aj ten, že je pochopená a prenesená len časť vedomostí. Avšak významná súvislosť vedeckých poznatkov v origináli nie je v plagiáte pochopená, alebo je potlačená, a tým sa zabráni možnému vedeckému pokroku.
Virchow prebral plagiátorstvom len časť existujúcich poznatkov, a tak znemožnil ďalší vedecký výskum týchto dvoch lekárov a potlačili ich nové poznatky, okrem iného o tkanivách a o tzv. zárodočných listoch. Zatiaľčo bunková patológia a medicína vychádza dodnes z toho, že príčinou väčšiny chorôb je poškodenie jednotlivých buniek alebo pôvodcovia choroby, ktorí sa množia, dávajú výskumy a úvahy o tkanivách celkom iné poznatky. Chorobné zmeny vychádzajú nie z jednotlivých poškodených buniek, ale vždy súčasne a zmysluplným spôsobom z celej časti orgánu a z nervového spojenia, ktorým je táto časť postihnutého orgánu spojená s mozgom.
Kvôli Virchowovmu plagiátorstvu sa stala jediná bunka východiskom úvah a pokusov, ale význam tkanív ako funkčného nositeľa a zdroja podnetov sa stratil. Až v roku 1981 vyšlo najavo, že vedomosti o zárodočných listoch a o ich vlastnostiach sú rozhodujúce pre vysvetlenie, správnu diagnostiku a liečenie chorôb. Pritom je tragické, že nemecký lekár, ktorému sa v roku 1981 podaril tento objav a ktorý rozpoznal, že žiaden človek nenesie vinu za svoje konanie v extrémnych situáciách — pretože reflexy každého človeka sú automaticky aktivované — nezvládol jeho vlastný tzv. bojový reflex „jeden proti všetkým“. Hromadne osočuje všetkých ľudí židovského pôvodu a takisto všetkých, ktorí sa nepodieľajú na jeho nenávistných polemikách. Táto nenávisť je dôsledkom nevýslovných ponížení zo strany oboch jeho rodičov i súdnych stíhaní kvôli jeho odhaleniam a je snáď užitočná na to, aby odvrátila pozornosť od jeho vlastného chybného konania a vlastnej zodpovednosti za neúspech.
Bunkovou patológiou sa zdôvodňovalo a stále zdôvodňuje, že príčinou chorôb sú poškodenia a zvrhnutie sa jednotlivých buniek. Podľa toho by mali byť poškodené a zvrhlé bunky silnejšie než zdravé a mali by byť schopné presadiť sa, aby vo svojej zhubnosti — ktorá sa im nesprávne pripisuje — zapríčinili nezmyselné choroby a ničenie. Ale opak je pravdou, ako je to známe od roku 1981. Zosilnenie činnosti a množenie buniek alebo oslabenie činnosti a odbúravanie buniek sú vždy cieleným pokusom príslušného regulačného obvodu a všetkých príslušných buniek, nervov a časti mozgu, aby sa zachovala jeho činnosť počas danej životnej situácie.
Zmena činnosti, rast alebo odbúravanie tkaniva nevychádzajú z jednej bunky, ale dejú sa vždy koordinovane, zmysluplne a súbežne všetkými bunkami danej regulačnej oblasti. Tým je zaručená činnosť postihnutej časti orgánu počas životnej situácie, ktorá narušila činnosť tejto časti orgánu a tým celého tela. Ak sú naproti tomu jednotlivé bunky poškodené alebo odumreté, tieto sú nahradzované pomocou delenia buniek alebo kmeňovými bunkami, ako je to v prípadoch omladzovania buniek a ich recyklovania.
Teória nákazy
Keďže telesné bunky sú schopné za určitých podmienok a podnetov prežiť v skúmavkách, verilo sa pod vplyvom bunkovej patológie tomu, že pozorovaním buniek v skúmavkách sa dajú vypátrať príčiny a priebeh chorôb. To ale bol a stále je veľký omyl. Ten je spoluzodpovedný aj za to, že v onkológii nie je možný žiadny pokrok. Bunky v skúmavkách (in vitro) sa veľmi rýchlo menia a požom už nemajú nič spoločné s bunkami v tele (in vivo), z ktorých pochádzajú.[3]
Bunky, odobraté z obličiek, už po krátkom pobyte v skúmavke nemajú s pôvodnými bunkami nič spoločné. Preto sa nedá zistiť z rakovinových buniek, pochádzajúcich z nejakého nádoru, nič o príčine a liečení tzv. rakovinového rastu. Na základe nesprávneho vysvetľovania postupu rastu nádoru, označovaného za zhubný, a nesprávneho vysvetľovania vlastností buniek v skúmavkách je dianie na tele a v tele nesprávne diagnostikované ako zhubné a nezvratné. V dôsledku toho zbytočne veľa ľudí trpí a umiera.
Pod vplyvom teórie nákazy verili lekári začiatkom 20. storočia, že musia jestvovať vírusy, lebo bunky v skúmavkách hynuli bez viditeľnej prítomnosti baktérií. Avšak vedci dodnes neberú do úvahy skutočnosť, že ovplyvňovanie buniek antibiotikami a inými látkami vedie dokázateľne k presne rovnakému hynutiu buniek, keďže bunky majú orgány, podobné baktériám, a ich hynutie v skúmavkách spôsobuje viacero činiteľov.
Po zverejnení jednej dôležitej a veľmi sledovanej publikácie v r. 1956 bolo všetkým infektológom dokázateľne jasné, že bunky hynú aj bez pôsobenia zvonku, teda bez toho, že by boli „nakazené“ zvonku. Aj táto skutočnosť bola a dodnes je nevedeckým spôsobom ignorovaná. Spojením chybných domnienok s potlačením neželaných výsledkov sa došlo k mylnému tvrdeniu, že jestvujú „choroboplodné“ vírusy spôsobujúce skoro všetky choroby, od detskej obrny cez osýpky až po HIV. Aj dnes sa ešte tvrdí, ako vidno na príklade vírusu osýpok, že bunky sa menia a hynú v skúmavkách preto, lebo sú nakazené. Na tomto základe stojí celý súčasný výskum choroboplodných vírusov. Z ľudských alebo zvieracích buniek, o ktorých sa tvrdí, že sú nakazené, sa získavajú bielkoviny na výrobu očkovacích látok.
Tieto nesprávne predpoklady boli očividne vzaté do úvahy aj pri pokusoch, ktoré predchádzali pokusom v skúmavkách. Pri týchto pokusoch, ktoré sa robia aj dnes s domnelými chrípkovými vírusmi a ktoré slúžia k získaniu očkovacích látok, sú embryá slepačích vajíčok ranené injekčnými ihlami a vstrekovaním rôznych výťažkov, v dôsledku čoho hynú. Kontrolné pokusy s presne takými istými výťažkami, len z „nenakazených“ buniek či telesných tekutín, na vylúčenie možnosti, že nie postup ale vírus spôsobuje chorobu a smrť slepačích embryí, sa nikdy nevykonali a nevykonávajú sa ani v súčasnosti. Ak by sme porovnali slepačie vajíčko s človekom, je to ako keby sme vstrekli do nejakého orgánu, časti tela alebo bunkového tkaniva človeka 1 liter výťažku z odumretého tkaniva a chemikálií rúrou s priemerom 3 cm.
Virchow svojim plagiátorstvom, nevedeckým postupom, ako aj zjednodušovaním a prekrúcaním výsledkov výskumu iných vedcov, pripravil cestu pre Louisa Pasteura a Roberta Kocha. Hoci obaja sprostredkovali aj dôležité poznatky a prepracovali sa aj k správnym výsledkom, pri presadzovaní teórie nákazy sa dopustili dokázateľných vedeckých podvodov. Obaja menovaní spolu s ďalšími vedcami preniesli tento domnelý princíp zhubnosti na baktérie a na fiktívnych, neviditeľných pôvodcov chorôb, zvaných vírusy (čo po latinsky znamená jedy), ktoré nezmyselne ničia bunky. Niektorým výskumníkom, pracujúcim v tejto oblasti, je podvedome jasné, že pracujú nevedecky, pretože obhajujú chybnú logiku a porušovanie vedeckých zásad očividne emocionálnymi a/alebo neoveriteľnými, a tým pádom nevedeckými argumentmi.
Dnes vieme, že mikróby sú ústrednou súčasťou všetkých telesných funkcií a že sa stanú aktívnymi až vtedy, keď poklesne energetická hladina organizmu, kedy vlastné tkanivo tela nie je schopné samo vykonávať svoju činnosť. Aj tvrdenie, že baktérie by mohli vyrábať choroboplodné jedy, už bolo vyvrátené. Jedy, ktoré baktérie vyrábajú napr. v pokazenej saláme, nemôžu byť v tele vyrábané vôbec, alebo len v tak malom množstve, že im nemožno pripísať zodpovednosť za príznaky choroby.
Virchow pozoroval tieto javy a dokonca tvrdil, že on svojimi vlastnými a dôležitými poznatkami prispel k teórii nákazy. Nedbal však na protirečenia v tejto teórii a potlačil početnú a fundovane prednesenú vedeckú kritiku, a to nielen kritiku teórie nákazy. Svojím aktívnym politickým vplyvom na zákonodarstvo sa zasadil o to, že empirická veda a medicína, založená na skúsenostiach, stratila uznanie štátom a aj jeho podporu, keďže obe kritizovali Virchowove koncepcie a plagiátorstvo. Školská medicína dodnes odvracia kritiku jej koncepcií neprípustnými (keďže nevedeckými) argumentmi namiesto toho, aby si uvedomila svoje povinnosti. Až nacistom sa podarilo — odstránením významných vedcov židovského pôvodu, posledných vedcov, ktorí verejne odmietali teóriu nákazy — spraviť z teórie nákazy dodnes celosvetovo uznávanú dogmu.[4] Preto aj dnes môžu politici, štáty, oznamovacie prostriedky a ďalší naoko oprávnene zneužívať teóriu nákazy.
Súčasné vysvetlenie chorôb od roku 1981, nová medicina
Popri spôsoboch, akými boli a sú presadzované názory školskej medicíny, jestvuje ešte jeden podstatný dôvod, prečo sa princíp „zlo — dobro“ používa na vysvetľovanie príčin chorôb a prečo je teória nákazy tak obľúbená. Vysvetľuje totiž, ako zrazu, zdanlivo z ničoho nič, môžu vznikať choroby a bolesti u jednotlivcov i celých skupín ľudí. Pre postihnutých sú tieto vysvetlenia zdanlivo dokázané tým, že pomocou antibiotík a ďalších jedov rôznych druhov sa dajú účinne potlačiť príznaky chorôb, ako aj bolesti.
Nemeckému lekárovi Dr. Rykeovi Geerdovi Hamerovi, u ktorého smrť jeho syna vyvolala silný bytostný konflikt, napuchol následne jeden semenník, ktorý si nechal vyoperovať. V dôsledku tejto udalosti prišiel na úplné iné vysvetlenia. Správnosť týchto vysvetlení sa mu podarilo dokázať pomocou v tých časoch najnovšej diagnostickej techniky — počítačovej tomografie. Neskôr úspešne uplatnil tieto vysvetlenia aj na mnohé iné ochorenia. Takto vznikol ohromujúci, principiálne jednoduchý, no úplne iný systém vysvetlení pre telesné ale aj duševné ochorenia, ktorý bol viackrát úspešne vedecky overený.
Tento nový systém poznatkov, ktorý Dr. Hamer nazval najprv „nová medicína“ (nem. „Neue Medizin“), vysvetľuje presne, kedy a prečo sa objavujú u jedincov a skupín príznaky chorôb, ktoré boli dovtedy vykladané ako poškodenie zdravia, zvrhnutie sa alebo nákaza, a ako je ich možné príčinne (kauzálne) liečiť. Treba dodať, že to, čo väčšinou vnímame ako choroby, sú v skutočnosti deje v tele, smerujúce k vyrovnaniu sa s predchádzajucimi, často nepozorovateľnými zvláštnymi programami. Týmito zvláštnymi programami zvyšovania či znižovania činnosti, resp. rastu alebo odbúravania tkaniva, reagujú postihnuté tkanivá na bytostné udalosti.
K bytostne-konfliktným udalostiam, ktorými sa spúšťajú tieto zvláštne programy, patrí bytostný nedostatok, otrava, úrazy, ale aj správy a rozpoloženia, ktoré jedinec bytostne pocítil. Pritom dochádza k zmenám nielen v jednotlivých poškodených bunkách, ale vždy zároveň a zmysluplne v celej časti orgánu alebo nervoch, ktorými je táto postihnutá časť orgánu spojená s mozgom. Tkanivá, slúžiace na zažívanie a ochranu, reagujú na bytostú udalosť zvýšením činnosti a rastom tkaniva. Ak je takéto dráždenie dlhodobé, býva tento dej diagnostikovaný ako nádor a rakovina. V skutočnosti však slúži telu na to, aby mohlo lepšie tráviť a lepšie chrániť.
Tkanivá, ktoré slúžia na pohyb a styk s vonkajším svetom, reagujú na určitú bytostnú udalosť znížením činnosti a odbúravaním buniek, aby sa telo mohlo lepšie pohybovať a mohlo udržať spojenie, čo sa v prípade dlhodobého trvania diagnostikuje napr. ako nekróza alebo atrofia kostí. Po pominutí týchto bytostných udalostí dochádza k odbúravaniu novovytvoreného tkaniva resp. k rastu odbúraného tkaniva. Napr. u pokožky dochádza v závislosti od druhu a sily bytostnej udalosti k svojráznym rozpoznateľným zmenám, ktoré sa dajú na základe tejto teórie chorôb vedecky presne predpovedať. Tieto zvláštne biologické programy sú ale určené na časovo krátke reakcie tak, ako to aj prebieha v prírode. Môžu sa však stať problematickými a vyžadovať si ošetrenie, keď — ako sa to deje v ľudskej spoločnosti — trvajú príliš dlho a keď sú ešte popritom prekrývané alebo zosilňované inými dejmi v tele.
Úloha mozgu
Jednou z príčin silných a opakujúcich sa príznakov choroby a bolestí sú deje v mozgu počas opätovného získavania rovnováhy po dlhotrvajúcich zvláštnych programoch. Látková výmena postihnutej časti tkaniva a s ňou spojenej časti mozgu sa počas dlhodobej bytostnej udalosti prepne z dýchania bunky na kvasenie. Dýchanie bunky je látkovou výmenou, pri ktorej sa používa kyslík získavanie energie a látok. Pri kvasení sa kyslík nepoužíva. Aby sa kvasenie optimalizovalo, mení sa pri ňom aj tzv. väzivové tkanivo (matica) v mozgu. Keď pominie daná bytostná udalosť a znovu začne dýchanie, musí sa najprv prispôsobiť postihnuté tkanivo a príslušná časť mozgu na dýchanie. Popritom tu máme celkom zjavné, obzvlášť mozog postihujúce, obmedzujúce činitele, ktoré môžu vyvolať podnet alebo dokonca úplne nanovo spustiť zvláštny program so smrteľnými následkami.
Na týchto poznatkoch, ktoré budú ďalej skúmané, stavajú úplné iné, predovšetkým jemné a cenovo výhodnejšie možnosti, ako predísť, diagnostikovať a liečiť tzv. telesné a duševné choroby. Tomu, čo dnes ešte nazývame rakovinou, depresiou, mániou, predčasným starnutím a všelijak inak, možno porozumieť, zabrániť a liečiť to na základe poznania príčin. Pri získavaní opätovnej rovnováhy po zvláštnych programoch dochádza ku komplikáciám, ktorým možno na predchádzať a pri ktorých hrajú rozhodujúcu úlohu aj obličky. Tieto komplikácie často vedú k silným príznakom choroby, bolestiam a úmrtiam napr. na srdcový infarkt alebo mozgovú porážku.[5]
Na tomto novom systéme poznatkov je najdôležitejšie to, že vďaka nemu môžu viesť všetci ľudia plnohodnotný život. Každý človek má možnosť chápať seba i druhých ľudí za všetkých okolností. Dobrému či zlému osudu a z toho vyplývajúcemu konaniu, ktoré vedie k sporom a vojnám, možno zabrániť, pretože ich možno pochopiť. Ak budú tieto vedomosti všeobecne známe a budú aj uplatňované, bude možné takýmto problémom predísť už v počiatku a tie už jestvujúce lepšie a rýchlejšie vyriešiť. Úlohou ľudstva je žiť v mieri. Vďaka porozumeniu sa možno vysporiadať s doterajšou vierou v dobro či zlo človeka a z nej vyplývajúcimi spôsobmi vnímania a konania.
Nové vysvetlenie tzv. nákazlivých ochorení
Teória nákazy bola úspešná aj preto, lebo sa doposiaľ nepodarilo vysvetliť, prečo sa objavia bolesti a príznaky choroby zrazu, akoby z ničoho nič. Na vysvetlenie skutočnosti, prečo sa objaví spolu s únavou aj horúčka, opuch, začervenanie, bolesti a špecifické príznaky, si teória nákaz vymyslela hypotézu, ktorá to vysvetľuje ako účinok mikróbov, čo po nákaze alebo jej aktivácii spôsobia najprv únavu a potom aj iné príznaky.
Väčšina ľudí teóriu nákazy prijala, hoci žiadne choroboplodné vírusy neboli doposiaľ u žiadneho človeka pozorované, odfotografované, izolované, znovu odfotografované a napokon biochemicky charakterizované. U baktérií bola ich údajná choroboplodnosť vyvrátená. Táto teória dávala pochopiteľné vysvetlenia pre príznaky infekčných chorôb.
Na vysvetlenie výnimiek, prečo napr. niektorí ľudia nikdy neochorejú, hoci sú všetci okolo nich chorí, bola vytvorená už v stredoveku pomocná hypotéza, založená na tvorbe protijedov proti chorobám — teória imunitného systému. Táto pomocná hypotéza o bojujúcej telu vlastnej sústave sa zhoduje so životnými skúsenosťami násilia a vojny, predovšetkým so skúsenosťami, že pomocou jedu sa podarí krátkodobo potlačiť bolesti a príznaky. Preto bola aj táto pomocná hypotéza prijatá. Aj skoro všetky tzv. alternatívne spôsoby liečenia prebrali túto pomocnú hypotézu.
V skutočnosti je priebeh každej choroby takýto: telo a všetky jeho orgány pozostávajú zo štyroch rozličných typov tkanív, ktorých biologické úlohy sú tráviť, chrániť, hýbať resp. udržať spojenie. Prvé dve po nejakej bytostnej udalosti posilňujú svoju činnosť a ak to nestačí, rozmnožujú svoj druh bunkového tkaniva, ale len tento druh, nie divoko, neobmedzene, zvrhlo a zhubne, ako to tvrdí západná teória rakoviny. Zvyšné dva druhy tkaniva, ktoré slúžia na pohyb a spojenie s okolím, pracujú opačne — obmedzia svoju činnosť a znižujú počet buniek. Keď bytostná udalosť pominie alebo stratí význam, trvá (podľa druhu tkaniva) vždy nejaký čas, kým sa objavia príznaky choroby, lebo telo sa snaží nadobudnúť pôvodnú činnosť a pôvodné množstvo buniek.
Význam slov „virulentný“ a „vírus“
Od stredoveku až dodnes sú choroby, pre ktoré nemá medicína žiadne vysvetlenie, vysvetľované ako následok pôsobenia choroboplodných jedov. Verejným vyhlásením, že existujú choroboplodné jedy („vírus“ v latinčine znamená „jed“) sa Pasteur dopustil vedeckého podvodu. Podrobnosti o tom, prečo, kedy a ako k tomu došlo, zveril len svojím denníkom. Hoci prikázal rodine, aby jeho denníky neboli nikdy zverejnené, urobila to napokon (aj keď len vo veľmi obmedzenom rozsahu) jedna z najslávnejších univerzít — Princetonská univerzita v USA.[9] Poprední infektológovia reagovali na zverejnenie týchto manipulácií, ktoré trvajú až dodnes, vyhlásením, že tieto manipulácie možno zanedbať, pretože Louisovi Pasteurovi sa podarilo dať postaviť teóriu nákazy na nohy a spopularizovať ju.
Všetky prudké alebo nebezpečné choroby, ako aj choroby, ktoré sa vyskytli súčasne u mnohých ľudí, boli už aj pred vynájdením vírusov označované ako virulentné. Virulentný znamená „jedovatý“, čím náuka o telesných tekutinách, ovplyvnená teológiou, vysvetľovala choroby a liečila ich pomocou „protijedov“. Aj púšťanie žilou slúžilo k zriedeniu a vylúčeniu domnelých choroboplodných jedov z tela, čo bol vlastne legálny spôsob, ako ešte viac oslabeniť starých a slabých ľudí. Týmto spôsobom zomrel aj Mozart.[10]
Pre verejnosť zatiaľ nepozorovane dochádza dnes vo vede k zmene zmýšľania. Dnes vieme, že štruktúry, ktoré skutočne jestvujú a vyzerajú ako „vírusy“, by sa nemali takto nazývať, lebo sú jednak neškodné, jednak očividne stoja na hranici medzi zdanlivo neživým a zjavne živým svetom. „Virológovia“ sa zasadzujú za to, aby týmto štruktúram, rovnako ako pra-baktériám, baktériám a bunkám, bol uznanúý ich vlastný druh života.[11]
Aby sa preverilo, či údajne choroboplodné vírusy nehrajú predsa len nejakú úlohu pri chorobe alebo v zdraví, musia byť tvrdenia o ich bytí presvedčivo overené. Pritom je podozrivé, že presné postupy, ktoré sú dostupné už od roku 1945, doteraz z nevysvetliteľných príčin neboli využité, aby preukázali existenciu vírusov. Skutočne jestvujúce vírusy, ktoré však nie sú dávané do súvisu s chorobami, boli vždy na mieste ich vzniku a vo všetkých tekutinách fotografované, z týchto tekutín izolované, znovu fotografované, ich biochemické zloženie bolo upresnené a boli s nimi vykonané rôzne pokusy.
Vyobrazenie choroboplodných vírusov
Keď vidíme snímky, ktoré sú vydávané za dôkaz choroboplodných vírusov v bunkách, musíme konštatovať, že tieto ukazujú len časti celkom normálnych buniek, ako aj častíc, ktoré bunky vyrábajú počas svojho delenia, príjmu potravy, vylučovania a odumierania.[12] Je to jasné z porovnania snímok „normálnych“ buniek počas týchto dejov so snímkami zdanlivo nakazených buniek. Snímky normálnych buniek, obsahujúcich takéto štruktúry, ktoré infektológovia vydávajú za vírusy, možno nájsť v hojnom počte na internete. Na ich hľadanie sú vhodné kľúčové slová: elektrónový mikroskop, cílie (riasinky), fagozóm, endocytóza, exocytóza, fagocytóza, transferín, bunková smrť (apoptóza) ai.
Za izolované choroboplodné vírusy sú vydávané buď vlastné štruktúry bunky, ktoré vidno v priereze bunky ako kruhy, alebo sú to umelo vytvorené častice z úlomkov buniek a chemikálií pomocou koncentračných techník alebo pretláčaním cez malé póry. Priťažujúcou okolnosťou je, že u takýchto umelo vytvorených častíc nebola vykonaná biochemická analýza, čo je však nutný predpoklad pre to, aby ich bolo možné vydávať za konkrétne vírusy.
Po skončení súdneho sporu o víruse osýpok uverejníme v časopise WissenschaftPlus fotografie a texty z publikácií, ktoré sú vydávané za dôkazy existencie vírusu osýpok. Každý, kto si to prečíta, zistí, že v týchto prácach boli hrubo porušené princípy vedeckého výskumu. Každý, kto si to prečíta, zistí, že samotní autori týchto publikácií vychádzali z toho, že majú do činenia s bunkovými štruktúrami. Len spojením záverov rôznych pokusov, ktoré však svojou logikou a obsahom nie sú spojiteľné, dochádzajú títo pisatelia k záveru, že tieto vyfotografované štruktúry sú choroboplodnými vírusmi. Spojenie výpovedí, ktoré nie sú samé o sebe vedecky podložené, nemôže a nesmie byť vydávané za vedecký dôkaz. Tu si však odporujú samotní pisatelia skrz výpovede vo svojich vlastných publikáciách, ktoré pri výklade údajov buď zabudli, alebo zanedbali.
Dokazovanie existencie vírusu vedeckým spôsobom
Vedecky dokázať existenciu domnelého vírusu možno v skutočnosti lacnými a rýchlymi experimentálnymi krokmi. Pretože dnes sú už všetky potrebné postupy štandardom, je neospravedlniteľné, že neboli v tomto prípade použité. Ako dôkaz „choroboplodného“ vírusu musia byť v prvom rade tieto údajné vírusy v tele človeka, na mieste ich vzniku a pôsobenia, v telesných tekutinách, hlavne v tých, cez ktoré sa údajne prenáša nákaza, pozorované a vyfotografované. To sa doposiaľ nestalo u žiadneho „choroboplodného“ vírusu.
Vírusy musia byť potom izolované z telesných orgánov alebo telesných tekutín, čistené a znovu odfotografované, aby sa tým dokázalo, že boli skutočne izolované vírusové častice a nie telu vlastné štruktúry. Doposiaľ sa tak nestalo u žiadneho „choroboplodného“ vírusu. Namiesto toho sa v skúmavkách umŕtvujú bunkové kultúry a tvrdí sa, že tým bola dokázaná v prvom kroku existencia choroboplodného vírusu a že bol tento vírus izolovaný. Za izoláciu označujú títo výskumníci nie izoláciu v pravom zmysle slova, ale vytvorenie určitého účinku mimo údajne nakazeného človeka. To je však zavádzanie.
Po izolácii a zhotovení fotografických dokladov o úspešnej izolácii a čistení musia byť vírusy biochemicky popísané tak, že sa rozložia, ich jednotlivých zložky od seba oddelia a samostatne preskúmajú. V prípade „choroboplodných“ vírusov sa tak doposiaľ nikdy nestalo.
V skutočnosti sú izolované zo zmesi mŕtvych buniek jednotlivé molekuly, ktoré sú vydávané za časti určitého vírusu. Aj tu chýbajú akékoľvek nevyhnutné kontrolné pokusy, pomocou ktorých by sa vylúčilo, že nejde o časti buniek.
Na snímkach častíc, vydávaných za izolované choroboplodné vírusy, vidno, že bola fotografovaná vždy len jedna častica a že táto pozostávala z kúskov buniek a bunkových stien. V sprievodnom texte je aj poctivo uvedené, ako boli tieto častice umelo vyrobené. V týchto publikáciách sa nikdy netvrdilo, že takto pripravené a odfotografované častice boli biochemicky popísané. K biochemickému popisu údajne „choroboplodných“ vírusov sa používajú vždy iné a na tento účel nevhodné metódy, totiž metódy izolácie jednotlivých organických molekúl a nie štandardné techniky na izoláciu celých vírusov.
Pokusy s množením vírusov a pokusy na zvieratách
K vedeckému dôkazu, že určitá štruktúra je vírusom, musia byť izolované, vyfotografované a biochemicky popísané vírusy vložené späť do bunkovej kultúry a do tela, aby sa dala pozorovať ich tvorba, množenie a uvoľnovanie, a aby mohli byť nanovo popísané. Toto sa u skutočných vírusov podarilo už tisíckrát. V prípade „choroboplodných“ vírusov sa nikdy — ani v časoch, keď boli vykonávané svojvoľné pokusy na väzňoch a sirotách, — nepodarilo vyvolať príznaky choroby alebo znovu izolovať vírus z tela.
Namiesto toho boli a sú so všetkými choroboplodnými vírusmi vykonávané len pokusy na zvieratách, pri ktorých je každému jasné, že je to práve spôsob ich vykonávania, čo vedie k príznakom, ktoré sú označované za nákazlivé choroby. Tieto „podobné“ príznaky, pozorované u zvierat, sú stotožňované s chorobami u ľudí. Pritom neboli nikdy vykonané (a ak áno, neboli zverejnené) kontrolné pokusy, pri ktorých by sa s týmito zvieratami vykonalo to isté, len s „nenakazeným“ východiskovým materiálom.
Pri pokusoch, na ktoré sa infektológovia zvyčajne odvolávajú, keď tvrdia, že jestvuje napr. vírus osýpok alebo chrípky, sa zvieratám vstrekujú do pľúc tekutiny, obsahujúce odumreté bunky a chemikálie. Takto vyvolané reakcie sú vydávané za choroby ako osýpky alebo chrípka. Ani v týchto prípadoch neboli a doteraz nie sú vykonávané žiadne kontrolné pokusy. Aby sa mohlo napriek tomu tvrdiť, že jestvujú choroboplodné vírusy, odoberajú sa týmto zvieratám telesné tekutiny, ktoré sú potom v skúmavke zmiešané s chemikáliami (vrátane antibiotík), aby boli bunky opäť usmrtené.
Hynutie týchto buniek bez tohto, že by bol tento postup overený kontrolnými pokusmi, sa podáva ako dôkaz existencie choroboplodného vírusu. Samotná skutočnosť, že nikdy neboli zverejnené kontrolné pokusy a nedeje sa tak ani v súčasnosti, zaväzuje každého vedca, redaktora vedeckej literatúry a povereného štátneho úradníka k tomu, aby zamietol tento druh pokusov sťaby výrazne nevedecký a aby ich výsledky takýchto pokusov zavrhol. Keďže v Nemecku sú jasne a dôrazne stanovené pravidlá vedeckého výskumu a tieto sú aj súčasťou pracovných zmlúv štátom platených vedcov, nemožno ani tolerovať takéto chybné počínanie, ani prijímať takého chybné vysvetlenia.
Doposiaľ sa podarilo tisíckrát úspešne izolovať a vedecky dokázať vírusy v baktériách a v jedno- či viac-bunkových organizmoch, avšak ani v jednom prípade nebolo dokázané, že by boli príčinou nejakej choroby. Naopak: tieto deje sa dajú vysvetliť len tak, že tvorba týchto vírusov a ich rozmnožovanie slúžia k zachovávaniu a rozvoju života. Dá sa dokonca tvrdiť, že „vírusy“, ktoré možno vedecky označiť za stavebné kamene života, vznikajú autokatalyticky, teda samo-usporiadaním z organických molekúl vo vode.
Súdny spor o víruse osýpok
V tomto soire ide „len“ o to, ako súd dôrazne uviedol, či predložené publikácie obsahujú vedecký dôkaz existencie vírusu osýpok. Znalec tiež výslovne uviedol, že v jednotlivých publikáciách sú nedostatky, okrem iného absencia kontrolných pokusov pre overenie použitých postupov. No napriek tomu dospel ku konečnému záveru, že spojenie výpovedí v týchto šiestich publikáciách — sú k tomu potrebné všetky naraz — by mohlo poskytnúť dôkaz existencie vírusu osýpok.
Medzi týmito šiestimi publikáciami, z ktorých podľa výpovedí znalca žiadna sama o sebe neobsahuje vedecký dôkaz existencie vírusu osýpok, je ale jedna, na ktorú sa odvolávajú všetci odborníci na osýpky, keď tvrdia, že tento vírus jestvuje. A čo je veľmi závažné, znalec vyvrátil svojou výpoveďou tvrdenia 16 autorov týchto 6 publikacií a stovky iných citovaných autorov, keďže tvrdia — každý sám za seba — že dokázali existenciu vírusu osýpok. V pokračovaní tohto sporu dňa 12.III.2015 musí znalec na krajskom súde v Ravensburgu zodpovedať otázky ohľadne zdôvodnenia jeho výpovede a úsudkov v jeho znaleckom posudku. Stanovisko k tomuto posudku a aj tieto otázky mu boli doručené v stanovenej lehote do 10.II.2015, aby sa mohol pripraviť na pojednávanie.
Popri skutočnosti, že otázka existencie choroboplodného vírusu bude prvýkrát pojednávaná na súde, je dôležité aj to, že sa štátni úradníci i široká verejnosť dozvedia, že Výskumný ústav Roberta Kocha (nem. Robert Koch Institut = RKI), ktorý je v Nemecku zodpovedný za predchádzanie prenosným ochoreniam, má údaje a dôkazy, ktoré vyvracajú tvrdenia o choroboplodných vírusoch a obvzlášť tvrdenia o neškodnosti očkovania proti osýpkam. Ukáže sa, aké poznatky o očkovaní má prípadný kandidát na prezidenta USA, lekár a senátor Rand Paul, ktorý v predvolebnej kampani povedal, že obzvlášť očkovanie proti osýpkam vyvoláva u detí duševné poruchy.
Zdroje
[1] Gunnar Heinsohn, Otto Steiger: „Die Vernichtung der weisen Frauen“, Area, 2005
[2] Stefan Lanka, Karl Krafeld: „Lehr-DVD Impfen“, WissenschaftPlus, 2007
[3] Gerald B. Dermer: „The Immortal Cell. Why Cancer Research Fails“, Avery, 1995
[4] Annette Hinz-Wessels: „Das Robert Koch-Institut im Nationalsozialismus“, Kulturverlag Kadmos, 2008
[5] k tomu viď články o srdci v časopisoch WissenschafftPlus č. 1/2013, 2/2013 a 3/2013
[6] „WissenschafftPlus“ — dvojmesačník akadémie WissenschafftPlus vo vydavateľstve LK, www.WissenschafftPlus.de
[7] Veronika Widmer, Stefan Lanka: „Der Masern-Betrug“, WissenschafftPlus, 2006
[8] Gerhard Buchwald: „Očkování — obchod se strachem“, Alternativa, Praha, 2003, 2012
[9] Gerald L. Geison: „The Private Science of Louis Pasteur“, Princeton University Press, 1995
[10] Anton Neumayr: „Musik und Medizin“, Jugend und Volk, Wien, 1988
[11] Stefan Lanka: „Riesenviren und die Entstehung des Lebens“, WissenschafftPlus č. 1/2014, str. 4
[12] Stefan Lanka, Karl Krafeld, Veronika Widmer, Alexandra Widmer, Diana Herrmann, Petra Wieczorek, Karin Wolfinger: „Info 1: Macht Impfen Sinn?“, WissenschafftPlus, 2005
Dodatok šéfredaktora
Hoci nie so všetkým vyššie uvedeným môžem súhlasiť a mám isté výhrady aj voči záverom autora (napr. prísne logicky vzaté: absencia dôkazu nie je dôkazom absencie), páči sa mi, že požaduje od zodpovedných úradov a vedcov dôsledné a dôkladné vedecké dôkazy, ktoré na poli medicíny akosi notoricky a zúfale chýbajú, a v rámci slobody slova považujem za potrebné dať aj takýmto názorom priestor, aj keď osobne by som sa pod takýto článok ako autor nebol ochotný podpísať. Je však dobrým podnetom pre vecnú odbornú diskusiu.
