Výhrada svedomia v kontexte používania vakcín pochádzajúcich z potratených ľudských plodov

26.06.2016 03:49

ThDr. René Balák, PhD.

 

Obsah

 

Úvod

    Problematika povinného očkovania je v posledných desaťročiach vážnym bioetickým problémom, ktorý vzbudzuje kontroverzie v morálnej, medicínskej aj právnej rovine najmä u katolíckych rodičov. S tým súvisí aj otázka uplatnenia výhrady vo svedomí, ako aj adekvátne posúdenie dôvodov,[1] kedy je možné uplatniť toto prirodzené právo človeka. Najzávažnejšie dôvody pre uplatnenie výhrady vo svedomí primárne sú vakcíny vyvinuté a vyrobené na základe desiatok umelých ukončení tehotenstva (potratov), sekundárne intoxikácia detí pomocou jedovatých adjuvantov a nežiaduce negatívne účinky vakcinácie. Ukazuje sa, že v teologickomorálnej rovine je nevyhnutné preskúmať dôvody, ktoré by oprávňovali človeka k uplatneniu výhrady vo svedomí. V rámci teologickomorálneho skúmania povinného očkovania je potrebné vziať do úvahy medicínske fakty o očkovaní (primárne v individuálnom a sekundárne v sociálnom rozmere) ako aj právnu rovinu problému, ktorá má vyjadrovať rešpekt voči ľudskej osobe a jej dôstojnosti vo vzťahu medzi jednotlivými členmi spoločnosti ako aj v rámci vzťahu medzi jednotlivcom a spoločnosťou.[2] Niektoré východiská tejto teologickomorálnej reflexie sú predstavené len schematicky alebo len vo forme odvolania sa na príslušné dokumenty Magistéria, bez toho, aby sa vysvetľoval ich konkrétny význam v prvej časti tejto reflexie.

 

Impostácia problémovej situácie

    Vychádzajúc z biblickej koncepcie aktu stvorenia človeka na Boží obraz,[3] ktorý možno považovať za teologický fundament ľudskej dôstojnosti, je práve biblický koncept uholným kameňom nedotknuteľnosti života ľudskej osoby v kontexte kresťanského personalizmu.[4] Fundamentom dôstojnosti je Imago Dei (obraz Boží), ktorý je konštitutívnou a transcendentnou podstatou ľudskej prirodzenosti.[5] O ľudskej dôstojnosti možno uvažovať ako o reálnej kategórii určujúcej konanie človeka a vzťahy v spoločnosti iba za predpokladu, že je vlastná každej ľudskej bytosti výlučne na základe jej príslušnosti k ľudskému druhu, a to od počiatku jej existencie.[6] V podstate ide o ontologický a antropologický pohľad na človeka v bioetickej sfére,[7] ktorý je dôležitým východiskom pre morálnu reflexiu o výhrade vo svedomí v povinnom očkovaní. V teologickej rovine nemožno opomenúť dokumenty Magistéria v ich špecifickosti a vzájomnej spojitosti, utvárajúc tak komplex kresťanského, špecificky katolíckeho posolstva o človeku v rôznych dimenziách jeho existencie.[8]

    V súvislosti s povinným očkovaním si práve ľudská dôstojnosť vyžaduje, aby rodičia vyjadrili slobodný, dobrovoľný a informovaný súhlas s týmto legislatívne nanúteným úkonom. Teda v rámci problematiky povinnej vakcinácie je v praxi vážnym medicínskym, etickým ale i právnym problémom slobodný informovaný súhlas,[9] keďže pediatri zriedkavo poučia rodičov adekvátnym spôsobom ktorý predpisuje zákon. Odborné a kompetentné poskytnutie informácie o povinnej vakcinácii dieťaťa musí obsahovať kompletnú pravdu o podstate daného zdravotného zásahu do organizmu ako aj o zložení vakcíny či rizikách spojených s vakcináciou v podobe nežiaducich negatívnych účinkov. O týchto negatívnych účinkoch informuje príbalový leták každej vakcíny. Tu je potrebné poukázať na fakt, že zlé účinky, ak sú čo i len predvídané, tak človek nesie za ne zodpovednosť. Lebo zlu sa treba taxatívne (záväzne) vyhnúť, preto človek má morálnu povinnosť zabrániť zlým účinkom tak, že skutok nevykoná.[10]

    Poučenie rodičov nesmie byť realizované spôsobom, ktorý by vyvolával psychologický, špecificky emocionálny alebo medicínsky nátlak na slobodu rozhodovania rodičov dieťaťa, čím by sa parciálne alebo totálne takto získaný súhlas nedal považovať za slobodný a zodpovedný akt. Pediater je povinný bez vyzvania pravdivo a úplne informovať pacienta o zložení vakcíny, ako aj o možných zdravotných rizikách a negatívnych zdravotných konzekvenciách medicínskeho charakteru pre zdravie dieťaťa, ako aj o možnosti alternatívneho postupu. S tým súvisí aj otázka účinnosti vakcín, ktorá bola často spochybnená v niektorých prípadoch vedeckými dôkazmi, ktoré inšpirujú k otázke, či riziká a negatívne účinky,[11] spojené s vakcináciou, sú vôbec proporcionálne k dobru, ktoré sa deklaruje ako cieľ vakcinácie? Poučenie o rizikách, vedľajších negatívnych účinkoch a o možných dlhodobých dopadoch na zdravie človeka a najmä detského pacienta je z etického zorného uhla nevyhnutné.

    Ak rodič dieťaťa nie je poučený lekárom takýmto spôsobom, tak tým sa porušujú nielen jeho základné ľudské práva, či platná legislatíva zaväzujúca lekára k dôkladnému informovaniu, ale narušuje sa najmä ľudská dôstojnosť v kontexte nenarušiteľnosti (nedotknuteľnosti) a integrity ľudskej osoby. Súčasne takýto postup pediatra nie je lege artis. Z tohto dôvodu je možné považovať takýto postup pediatra za adekvátny dôvod pre rodičov aby vyjadrili výhradu vo svedomí. Totiž človek nemôže vo svedomí súhlasiť so zdravotníckym úkonom, ktorého deklarované pozitívne a aj závažné negatívne účinky adekvátne nepozná alebo sú mu zatajené, pričom tento úkon ani nemá terapeutický charakter ale len preventívny. Dôvody na neudelenie slobodného informovaného súhlasu a na vyjadrenie výhrady vo svedomí môžu byť prioritne aj náboženského a etického charakteru,[12] čiže ide aj o náboženskú slobodu a slobodu svedomia, keď človek odmieta to, čo je v prípade niektorých používaných a súčasne zákonom nanútených vakcín v mnohých krajinách,[13] veľkým mravným zlom. Toto mravné zlo spočíva v intoxikácií neurologickými jedovatými a karcinogénnymi adjuvantmi či chemickými konzervantmi detí, ako aj v negatívnych nežiadúcich účinkoch vakcín, pričom vakcinácia vôbec nezaručuje ani tvorbu protilátok v organizme dieťaťa a samotná prítomnosť protilátok v organizme dieťaťa nie je garanciou ochranného účinku vakcíny.

    Sekundárne sú to aj medicínske dôvody (negatívne účinky závažného charakteru)[14] a právne dôvody, pre ktoré môže človek odmietnuť vakcinačný program, keďže tento program, na základe medicínskych faktov, predstavuje veľké morálne zlo a neproporciálne zdravotné riziko pre zdravie dieťaťa ale i dospelého človeka. K tomuto zodpovednému postoju môžu pediatri či rodičia dospieť najmä po systematickom štúdiu etických, medicínskych aj právnych aspektov bioetiky, ako aj vedeckých medicínskych faktov, spojených s vakcináciou, uvedomujúc si svoju morálnu zodpovednosť pred Bohom a pred ľuďmi, za svoje zdravie a život, ako aj za zdravie a život osôb (detí), ktoré sú im zverené ako dar.

    Vychádzajúc z toho, že štát je tu pre dobro človeka, a vychádzajúc z prirodzeného primátu ľudskej osoby pred spoločnosťou (čiže aj pred štátom), je osoba pacienta vždy dôležitejšia ako samotná spoločnosť či štát a jeho legislatíva.[15] Z týchto skutočností vyplýva, že do problematiky povinného očkovania vstupujú, okrem všeobecných etických a špeciálnych bioetických princípov aj sociálnoetické princípy solidarity a subsidiarity ako aj dôležitý aspekt, totiž rešpektovanie slobody svedomia každého pacienta a teda aj rodičov detí. Je adekvátne sa odvolať i na rôzne medzinárodné dokumenty (deklarácie, dohovory), ktoré sú pre vzťah pacient—štát relevantné z právneho hľadiska,[16] hoci právne hľadisko nie je najdôležitejšie.

    Isteže tá spoločnosť či ten štát, ktorý neuznáva (nerešpektuje) výhradu svedomia rodičov sa automaticky stáva totalitným, keďže popiera jeden z konštitutívnych elementov ľudskej prirodzenosti a ľudskej dôstojnosti, ktorým je sloboda ľudskej osoby, čiže aj sloboda jej svedomia a náboženská sloboda. V konkrétnom vyjadrení ide o ten aspekt ľudskej slobody, ktorý sa navonok prejavuje ako prirodzené a nikým neobmedziteľné právo rodičov v rámci povinnej vakcinácie konať podľa svojho svedomia, čiže konať v súlade so svojím svedomím a presvedčením vyplývajúcim z náboženského,[17] filozofického či svetonázorového fundamentu danej ľudskej osoby. Iba totalitný štát nerešpektuje fakt, že jeho občan (lekár či rodič) môže kedykoľvek slobodne a zodpovedne využiť výhradu svedomia a že predsa ktokoľvek si môže slobodne a zodpovedne vybrať, aby sa nemusel zúčastniť na konaní, ktoré predstavuje zničenie sveta ľudskej dôstojnosti, či ľudskej slobody (ktorá je najvznešenejším darom Boha) alebo zničením ľudského života či zdravia pacienta.

    Ten rodič dieťaťa (chápaného ako pacient), ktorý využije výhradu svedomia z oprávnených dôvodov, ten má byť bezpodmienečne chránený nielen od trestných postihov, ale aj od akejkoľvek právnej, disciplinárnej či ekonomickej škody,[18] ktorá by mu bola spôsobená nejakým legislatívnym predpisom, z ktorého vyplýva nejaká penalizácia, obnášajúca takéto konzekvencie pre osobu lekára či pacienta. Ak sú rodičia považovaní za vinných v právnej rovine a penalizovaní vo forme finančnej pokuty za svoje náboženské a etické postoje v rámci povinnej vakcinácie, (kde odmietajú vakcináciu z dôvodu uplatnenia výhrady vo svedomí, keďže si uvedomujú konkrétne a závažné zdravotné riziká v podobe nežiaducich účinkov vakcinácie, alebo z náboženských a etických dôvodov, vzhľadom na spôsob vývoja a výroby niektorých vakcín), tak v tom prípade je štát totalitnou inštitúciou, ktorá legislatívne nastoľuje stav bezprávia.[19]

    Spoločnosť a štát má vždy bezpodmienečne rešpektovať náboženskú slobodu človeka, ako aj slobodu jeho svedomia, pričom nerešpektovanie tohto princípu je vážnym nebezpečenstvom pre existenciu samotnej spoločnosti a človeka. Lebo morálny charakter demokratickej spoločnosti nie je automaticky prítomný v nej samej, ale vždy závisí od zhody tejto spoločnosti s morálnym zákonom, ktorému sa musí podriadiť ako každá iná ľudská činnosť.[20]

 

Náboženská sloboda — sloboda svedomia — výhrada vo svedomí a štát

    Náboženská sloboda a sloboda svedomia či sloboda náboženského vierovyznania sú neodlučiteľnou súčasťou koncepcie základných ľudských práv, ktoré tvoria principiálne východiská usporiadania medziľudských vzťahov v spoločnosti. V dnešnej dobe ústava každého štátu ako aj medzinárodné právne normy, predpisy, etické kódexy a biomedicínske dohovory (či už o právach pacienta alebo všeobecného charakteru) až príliš často deklarujú (opakovane a unisono) rešpektovanie slobody myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery a na druhej strane pomocou právneho pozitivizmu relativizujú deklarovanú slobodu človeka pomocou sekundárnych obmedzení, kedy túto slobodu možno vraj legislatívne obmedziť či odobrať hociktorému subjektu, ak sa splnia zákonom stanovené podmienky.

    Ignoruje sa skutočnosť, že všetky Bohom darované osobné slobody vzájomne súvisia ako spojené nádoby, kde nemôžu jedna bez druhej existovať (sloboda svedomia, sloboda náboženstva, sloboda prejavu, či sloboda myslenia). Výhrada vo svedomí a jej legislatívna implementácia do právneho systému o povinnej vakcinácii by mala chrániť vo vymedzených oblastiach každého rodiča či detského pacienta, rešpektujúc jeho náboženské vyznanie a z neho vyplývajúce morálne postoje, či sociálny status alebo svetonázor. Je nevyhnutné odstrániť permanentné útoky niektorých lekárov či štátu v oblasti povinnej vakcinácie a rešpektovať výhradu vo svedomí tým, že sa adekvátne v legislatíve sprecizujú oblasti, kde sa uplatnenie výhrady vo svedomí považuje z hľadiska etiky a jej princípov za prirodzené a neobmedziteľné. Morálne princípy prirodzene stoja nad legislatívnou normou, čo sa týka ich validity či morálnej záväznosti vo svedomí.

    V duchu právneho pozitivizmu sa aj v zdravotníckom práve často vytvára mýtus, že individuálne uplatňovanie výhrady svedomia nie je neodňateľným a neobmedziteľným základným ľudským právom každej ľudskej osoby. Vytvára sa falzifikovaný koncept, že uplatnenie výhrady svedomia sa automaticky dostáva do konfliktu s inými ľudskými právami tretích subjektov. Ideologicky sa tvrdí, že musí byť upravené tak, aby uplatňovanie výhrady svedomia neohrozovalo základné individuálne ľudské práva a slobody iných osôb.[21] Čiže sugestívne sa tvrdí, že právo na uplatnenie výhrady svedomia (ako jedno zo základných ľudských práv, a tým implicitne všetky základné ľudské práva), môže byť v rámci jeho individuálnej realizácie popretím základných ľudských práv iných osôb. To by znamenalo, že ak chce vo svojom svedomí človek žiť v bytostnom súlade so svojou prirodzenosťou a dôstojnosťou (ktoré sú fundamentom základných ľudských práv), tak tým automaticky popiera a ničí individuálnu dôstojnosť iného človeka.

    Tento kardinálny omyl vyplýva z nepochopenia ontologickej a antropologickej podstaty základných ľudských práv (najmä ich transcendentného rozmeru a pôvodu) ako aj z marxistického kolektivistického chápania týchto práv, ktoré sú zo svojej podstaty individuálneho, a nie skupinového charakteru — vzťahujú sa na osobu a nie na skupinu. Prirodzené hranice základných ľudských práv (čiže i práva na výhradu vo svedomí) sú dané ľudskou prirodzenosťou a dôstojnosťou, ktoré sú obrazom Stvoriteľa v človeku. Právo na výhradu vo svedomí sa zo svojej podstaty viaže na osobu — na individuálneho a konkrétneho človeka, — lebo vzhľadom na jeho recipročný vzťah voči iným ľuďom ho chráni pred zničením ľudskej dôstojnosti zo strany tretích subjektov.

    V súvislosti s povinnou vakcináciou je potrebné poukázať na všeobecne rozšírený omyl, že základné ľudské práva v oblasti zdravotníctva udeľuje človekovi absolutizovaná spoločnosť či štát vo forme ich legislatívneho zakotvenia v deklaráciách a ústavách či v zdravotníckom práve. Vytvára sa falzifikovaný názor, že spoločnosť a štát (chápané často ako pozemský garant práv) má právo ich obmedzovať alebo úplne odnímať komukoľvek, ak sa splnia pozitívnym zákonným predpisom stanovené podmienky. Avšak základné ľudské práva, ako vyjadrenie ľudskej dôstojnosti v interpersonálnych vzťahoch človeka v spoločnosti, nemajú svoj prameň v spoločnosti či v štáte, ale v samom človeku, v jeho dôstojnosti. Čiže prameň je v jeho natura humana (ľudskej prirodzenosti) v kontexte dignitatis humanae (dôstojnosti človeka), pričom obe bázujú na transcendentnom Imago Dei, ktorý je primárnym prameňom dôstojnosti a práv každého ľudského subjektu. Čiže právo na výhradu vo svedomí prináleží človekovi preto, lebo je človekom, stvoreným na obraz Boží, a týka sa jeho súkromného i verejného života, v ktorom sa prejavuje jeho náboženské, etické a svetonázorové presvedčenie.

    Pre adekvátne pochopenie problematiky je nutné poukázať na to, že právo (primárne v morálnej a sekundárne v právnej rovine) na výhradu svedomia je realizáciou ochrany jeho osobnej náboženskej slobody a slobody svedomia v každej sfére ľudského života, teda v každej životnej situácii, pred fyzickým, morálnym či legislatívnym násilím. V oblasti zdravotnej starostlivosti táto náboženská sloboda a sloboda svedomia znamená, že každý človek má právo slobodne a zodpovedne rozhodovať a konať tak, aby jeho náboženské presvedčenie a jeho svedomie boli v súlade so slobodným a zodpovedným konaním ľudského subjektu. Čiže všetci ľudia musia byť chránení pred donucovaním zo strany jednotlivcov alebo spoločenských skupín a vôbec akejkoľvek ľudskej moci tak, aby v náboženskej oblasti nik nebol nútený konať proti svojmu svedomiu a nikomu sa nebránilo konať v náležitých medziach podľa vlastného svedomia súkromne i verejne, individuálne alebo v spojení s inými.[22]

    Tu sa integrálne aktualizujú špecifické aspekty slobody svedomia ako fundamentálnej podmienky pre morálnu zodpovednosť ľudského subjektu (rodičov) za svoje deti. Realizuje sa tu sloboda svedomia ako prirodzené právo človeka, v ktorom sa súčasne uplatňuje náboženská sloboda daného ľudského subjektu — rodiča dieťaťa, — implementujúceho osobnú slobodu svedomia a náboženskú slobodu v perspektíve zodpovednosti za dieťa. Ide tu nielen o perspektívu prirodzeného práva ľudskej osoby na jednu zo základných občianskych slobôd, čiže fundamentálnej slobody od vonkajšieho nátlaku štátnej moci,[23] ale najmä o dôstojnosť tejto ľudskej osoby, vyjadrenej v Bohom darovanej osobnej slobode svedomia v kontexte náboženskej slobody hľadať pravdu a podľa nej slobodne a zodpovedne žiť v mravnej rovine.

    Ak svedomie rodičov detí varuje pred vykonaním zlého skutku, čiže toho, do čoho rodičov legislatívne núti štát, a keďže je to, k čomu je rodič či lekár takýmto spôsobom nútený, pre neho eticky neprípustné (nesprávne), nevýhodné či dokonca život ohrozujúce,[24] tak má človek (rodič, zastupujúci svoje dieťa, či lekár) prirodzené právo (ale aj morálnu povinnosť) odmietnuť takéto konanie, keďže sa žiada od človeka vykonať nemorálny čin. Zlo tohto skutku spočíva vo vzdialenej materiálnej spolupráci na hroznom zločine sériovo a úmyselne vykonaných desiatok vrážd nenarodených detí s cieľom vyvinúť a vyprodukovať niektoré vakcíny,[25] ale i v intoxikácii detí jedovatými adjuvantmi. Zlo spočíva v nepriamom využití týchto vrážd nenarodených detí (medicínsky úmyselne a cielene vykonaných potratov) ako prostriedku pre dosiahnutie deklarovaného dobrého cieľa (to ešte neznamená, že v praxi je tento cieľ aj naozaj dobrý). Zlo tohto skutku spočíva aj v negatívnych vedľajších účinkoch, ktoré boli vedecky zistené, a teda sa predvídajú. Tu je jasný konflikt medzi právom a mravnosťou, ako aj konflikt medzi slobodou človeka (lekára, pacienta, rodiča dieťaťa) a štátom, ktorý legislatívne zaväzuje k zdravotníckym úkonom, ktoré sú medicínsky ako aj morálne minimálne sporné.

    Výhrada vo svedomí alebo sloboda svedomia[26] v takýchto prípadoch v praxi znamená, že človek (lekár a najmä rodič, zastupujúci dieťa) má poslúchnuť hlas svojho svedomia napriek tomu, že od človeka spoločnosť či štát očakáva a legislatívne vyžaduje niečo iné. Konať podľa svedomia môže a musí človek vždy, lebo to imanentne vyplýva z jeho postoja viery (ak ide o veriaceho človeka) aj z jeho dôstojnosti — daru slobody, ktorý dostal od Boha. Zákony štátu majú byť v súlade s objektívnymi etickými princípmi, aby bolo možné realizovať spravodlivé a správne vymedzenie vzájomných interpersonálnych vzťahov v spoločnosti — konkrétne medzi lekárom a rodičmi detí. Spoločnosť (štát) či nejaká väčšina v spoločnosti nemá právo nadiktovať alebo legislatívne nariadiť či prikázať vykonanie činu, ktorý svedomie lekára či pacienta s hrôzou a z vážnych náboženských, etických či zdravotných dôvodov odmieta.[27]

    Práve preto je nutné a spravodlivé aby bolo zákonom definované a uznané to, čo sa nazýva výhrada vo svedomí, lebo len takto možno rešpektovať osobu človeka (lekára a pacienta) čo následne prináša úžitok a dobro nielen pre nich ale aj pre samotný štát, pretože ak štát uznáva túto slobodu svedomia osoby človeka, recipročne bude aj človek (lekár či pacient) rešpektovať štát. Každý pracovník v zdravotníctve a každý človek má právo a povinnosť vyjadriť odpor (výhradu) svedomia voči nemorálnemu konaniu i voči spolupráci na nemorálnom konaní,[28] čím sa pravdivo realizuje sloboda a zodpovednosť ľudského subjektu.

 

Vybrané medicínske dôvody pre uplatnenie výhrady vo svedomí

    Niektoré vedecké štúdie poukazujú nielen na nespoľahlivosť a neúčinnosť[29] niektorých všeobecne rozšírených a plošne aplikovaných vakcín, ale dokonca poukazujú aj na vyššie spomenuté závažné negatívne účinky[30] týchto vakcín na ľudský život a zdravie, najmä detských pacientov (ktorí reálne ani pacientmi nie sú, lebo netrpia žiadnou chorobou, proti ktorej sú očkované) alebo dospelých pacientov, čo nemožno v žiadnom prípade ignorovať.[31] Treba poukázať aspoň na niektoré vedecky zistené závažné autoimunitné systémové poruchy, ktoré sú spôsobené neprirodzenou opakovanou stimuláciou imunity,[32] čo možno reflektovať aj u detských pacientov súčasnej doby. Je nevyhnutné o týchto zisteniach viesť seriózny vedecký dialóg a výskum, lebo je to vážny vedecký, ako aj morálny problém, ktorý však iní autori spochybňujú najmä v medicínskej rovine a popierajú negatívne účinky jedovatých látok vo vakcínach na ľudský organizmus.[33]

    V oblasti medicíny a bioetiky sa začínajú viesť veľmi ostré, ale niekedy predsa len otvorené odborné diskusie o morálnych dilemách,[34] ktoré logicky vyplývajú z empirických faktov predložených mnohými vedcami širokej odbornej,[35] ale i laickej verejnosti. Fundamentálnym východiskom týchto diskusii by mala byť úprimná otvorenosť každého účastníka voči objektívnej pravde a cieľom týchto diskusií má byť prirodzene to, čo je podstatou a hlbokým zmyslom medicíny a lekára: Salus aegrotis suprema lex esto (zdravie chorého je najvyšším cieľom).

    Paradoxom je, že vakcíny obsahujú také chemické zlúčeniny a prvky či zložky,[36] ktoré nielenže sú zdraviu človeka a najmä dieťaťa objektívne škodlivé, niektoré z nich dokonca spôsobujú vážne ohrozenie psychosomatického zdravia človeka z krátkodobého ako aj dlhodobého hľadiska. Mnohé z týchto látok majú preukázateľne závažné negatívne neurologické účinky vo vývoji mozgu dieťaťa, lebo obsahujú nervové jedy (neurotoxíny), spôsobujúce autizmus,[37] ako aj karcinogénne účinky, keďže obsahujú látky, ktoré spôsobujú rakovinu. Tieto vlastnosti adjuvantov a aditív (prídavných látok) vo vakcínach priznávajú aj oficiálne zdravotnícke inštitúcie štátov, pričom sa súčasne vyhýbajú akejkoľvek právnej aj morálnej zodpovednosti za negatívne účinky na zdravie detských pacientov. Čo môže eticky ospravedlniť aplikovanie týchto chemických zlúčenín, majúcich negatívne medicínske konzekvencie, do ľudského organizmu? Pre niektorých je odpoveď (v duchu klasického contra factum non datur argumentum = proti faktom niet argumentov) jasná, avšak nie pre každého, najmä nie pre tých, ktorým chýba odvaha hľadať pravdu.

    Medicínskym dôvodom uplatnenia výhrady vo svedomí je aj prítomnosť látok, ktoré vplývajú nielen na biologickú funkcionalitu ľudského organizmu ale niekedy selektívne aj na niektoré z jeho základných biologických funkcií. Prítomnosť látok vo vakcínach, ktoré znižujú schopnosť človeka odovzdávať život nasledujúcim generáciám,[38] čiže priame spôsobenie neplodnosti (či už parciálnej alebo totálnej, dočasnej alebo trvalej) sa nedá poprieť. Nesmie sa zatajovať to, čo priamo alebo nepriamo môžu spôsobovať vakcíny ak ide o negatívne konzekvencie pre pacientovo zdravie v budúcnosti, či negatívne účinky na niektoré zo základných biologických funkcií ľudského organizmu, ktorým je reprodukcia.[39] Takáto medicínska konzekvencia je z etického hľadiska neprijateľná a vakcinačný program sa takto stáva súčasťou sociálnoinžinierskeho programu regulácie demografického vývoja populácie bez vedomia pacientov, čiže bez získania slobodného informovaného súhlasu. Z etického zorného uhla je takýto zákrok neprijateľný, lebo nejde o situáciu, kde by sa takéto konanie dalo eticky ospravedlniť, ako je tomu v prípade priamej bezprostrednej a neodkladnej záchrany ľudského života, ktorý je považovaný za dobro nezmerateľnej hodnoty.

    Eticky sporným momentom sú tie vakcíny, v ktorých sú prítomné genetické modifikácie (rekombinácia, reasortácia) ľudskej alebo nie ľudskej DNA,[40] ktoré sa skrze vakcináciu dostávajú do organizmu detského pacienta, a to dokonca bez získania informovaného súhlasu jeho rodičov. Každý človek (dieťa) má neobmedziteľné prirodzené právo na zachovanie (genetickej) integrity svojho organizmu, čiže aj pred takými ingerenciami, ktoré môžu spôsobiť genetickú interakciu medzi jeho vlastnou DNA a DNA cudzieho pôvodu. Mnohé z geneticky modifikovaných substancií, ktoré sa dostávajú do ľudského organizmu cez umelý a neprirodzený proces vakcinácie, by sa za normálnych okolností do ľudského organizmu nikdy nedostali z dôvodu jeho somatickej konštitúcie, ktorá ho dostatočne chráni pred takýmto nebezpečenstvom. V každej fáze ľudského života (embryonálnej či inej prenatálnej, ako aj postnatálnej) nemôže byť človek predmetom experimentov neuniknuteľne smerujúcich k jeho zničeniu, cez neodvrátiteľné poškodenia, (…) pričom genetické dedičstvo je pokladom prináležiacim konkrétnej bytosti, ktorá má právo na život a plný rozvoj (…),[41] čo implicitne poukazuje na nemorálnosť praktík farmaceutických koncernov pri vývoji vakcín. Súčasne to poukazuje na nemorálnosť legislatívneho nátlaku štátu v oblasti pediatrickej zdravotnej starostlivosti, kde sa nerešpektuje integrita pacienta ako aj právo pacienta na to, aby sa neškodilo jeho zdraviu.

    Tieto skutočnosti vzbudzujú odôvodnenú pochybnosť o etickej kvalite takého konania, ktoré je naviac nanútené zo strany štátu, čím sa porušuje jedna z najzákladnejších noriem v oblasti zdravotníctva, ktorou je slobodný a dobrovoľný informovaný súhlas, ako aj odmietnutie takéhoto konania na základe náboženského presvedčenia skrze uplatnenie výhrady vo svedomí či náboženskej slobody. Tento etický problém požívania geneticky modifikovanej (rekombinácia, reasortácia) DNA je o to vážnejší, že vedci nevedia ani len predvídať prípadné negatívne medicínske konzekvencie pre ľudský organizmus a pre život človeka a tu je dôležitý argument opatrnosti. Toto je neodôvodnené zasahovanie do biologickej dimenzie ľudskej prirodzenosti, najmä ak sa jedná o nepreskúmané riziká z dlhodobého hľadiska. Ide o vzájomnú interakciu látok, obsiahnutých vo vakcíne, s proteínmi a s DNA očkovanej osoby, kde jestvuje riziko zakomponovania geneticky modifikovaných nukleových kyselín do genómu človeka na bunkovej úrovni. Preto intervencie, ktoré nemajú liečebný charakter (…), deformujúce genetický kód jednotlivca i ľudského druhu, odporujú osobnej dôstojnosti ľudskej bytosti, jej integrite i identite a preto nemôžu byť v žiadnym spôsobom ospravedlniteľné eventuálnymi dobrými účinkami pre budúce pokolenia.[42]

    Podobne je etickým problémom deklarovaná prítomnosť nanotechnologických zložiek v niektorých vakcínach, o ktorej začínajú opatrne a zriedkavo informovať niektoré subjekty,[43] pričom nemožno ignorovať potencionálne zdravotné riziká pre ľudské zdravie a život. Faktom je, že do dnešnej doby neexistuje žiadna (od výrobcov vakcín nezávislá) dvojitým spôsobom zaslepená a placebom kontrolovaná vedecká štúdia,[44] ktorá by empiricky dokázala účinnosť vakcinácie, ako aj jej bezpečnosť či neprítomnosť negatívneho dopadu na zdravie (najmä) detských pacientov. Farmaceutická lobby je realitou i vo vzťahu k politikom a zákonodarcom, čo spolu s ostatnými skutočnosťami (okolnosťami) vzbudzuje v človeku, poznajúcemu realitu života, odôvodnené a oprávnené pochybnosti o dobrom úmysle týchto subjektov voči (detskému) pacientovi.[45]

    Jedným z medicínskych dôvodov pre uplatnenie výhrady vo svedomí u rodičov detí je reálny medicínsky synergický efekt absolvovania celého vakcinačného programu na ľudský život dieťaťa a na jeho zdravie v kontexte súhrnného množstva toxických substancií (jedovatých látok) vo vakcínach, ktoré dieťa dostane subkutánne (injekciou pod kožu) a intramuskulárne (injekciou do svalu) do svojho organizmu. Bol alebo je tento efekt skúmaný z dlhodobého hľadiska jeho účinkov na ľudský život dieťaťa? Ak tento synergický efekt a jeho dopady na zdravie dieťaťa nie je doposiaľ vedecky známy, tak logicky nie je možné tvrdiť, že vakcíny sú bezpečné alebo dokonca prospešné pre ľudské zdravie. Tento fakt je sám o sebe dôvodom racionálne uvažovať o skutočnom, čiže reálnom synergickom efekte vakcinácie na zdravie a život dieťaťa, ako aj závažným dôvodom pre uplatnenie si výhrady vo svedomí.

 

Morálna rovina problému a teologickomorálne hodnotenie

    V teologickomorálnej analýze a hodnotení povinnej vakcinácie sa vychádza aj zo skutočnosti, že rodičia dostali svedomie ako konštitutívny dar v rámci svojej prirodzenosti a ich náboženské presvedčenie sa prejavuje ako významný prameň, z ktorého prirodzene vychádzajú všeobecne platné morálne normy, ktoré ich rodičovské svedomie adekvátne a primerane normujú ale aj formujú jeho dozrievanie. Toto platí o to viac ak sa jedná o ľudský život a zdravie pacienta v pediatrickej špecializácii zdravotníckej starostlivosti. Svojím rozumom človek spoznáva Boží hlas, ktorý ho pohýna a vyzýva k tomu, aby konal dobro a chránil sa zlého[46] skutku. Vlastne v hĺbke svedomia je človek-rodič Bohom vyzvaný ku konaniu dobra, ako aj k tomu, aby nekonal zlo, čiže aby vždy konal v súlade s Imago Dei, podľa ktorého bol stvorený. A teda každý človek je povinný sa riadiť týmto zákonom, ktorý sa ozýva vo svedomí a napĺňa sa v láske k Bohu a k blížnemu.[47]

    Je zrejmé, že veriaci ľudia (katolíckeho vyznania) nikdy nemôžu akceptovať vo svojom svedomí zabíjanie nenarodených (…), ani rešpektovať také právo, ktoré narušuje princíp spravodlivosti (…), pričom nemôžu v žiadnom stupni ospravedlňovať akékoľvek konanie namierené proti ľudskému životu,[48] čo znamená, že sa majú zdržať akejkoľvek formy spolupráce[49] na konaní, ktoré je z celej svojej podstaty (ex toto genere sue) zlom. Diskusia o etickej dimenzii povinnej vakcinácie prebieha už dlhšiu dobu a na niektorých odborných fórach sa síce ignoruje etická dimenzia problematiky, ale to neznamená, že nejaký človek je oslobodený od požiadaviek prirodzeného mravného zákona. V katolíckej cirkvi jestvuje zhoda v tom, že etická dimenzia je podstatná, avšak dokumenty Magistéria riešia tento bioetický problém najmä vo všeobecnej rovine a konkrétne vyjadrenia k problematike nie sú podľa všetkého sformulované na základe všetkých dostupných medicínskych faktov, čo dokonca viedlo k rozdielnym vyhláseniam biskupov vo svete.

logo Konferencie biskupov Slovenska    Keďže spôsob, akým sa niektoré vakcíny vyvíjajú a produkujú je jednoznačne nemorálny, tak nemožno tento morálny problém použitia takýchto vakcín rodičmi považovať za morálne neutrálny a rodičia nemusia používať tieto vakcíny, lebo nemožno vykonať zlo aby z neho vzišlo dobro.[50] Tu je prítomný zarážajúci morálny paradox, prameniaci v aplikovanom mravnom proporcionalizme (konzekvencionalizme),[51] ktorého fundamentom je etický relativizmus, keď Bioetická subkomisia (súčasť Teologickej komisie) Konferencie biskupov Slovenska vo svojom stanovisku k danému problému vyhlásila, že „Na druhej strane, pokiaľ nie je k dispozícii očkovacia látka, ktorá by bola pripravená s použitím bunkovej alebo tkanivovej kultúry pripravenej eticky vhodným spôsobom, rodičia sú morálne oprávnení, ba povinní — vzhľadom na závažné dôvody ochrany života a zdravia svojho dieťaťa — dať svoje dieťa zaočkovať aj existujúcou očkovacou látkou“,[52] čo je v priamom rozpore s pápežským učením Magistéria.

    Naproti tomu totiž stojí striktné a univerzálne učenie pápežského Magistéria,[53] ktoré je vieroučne a mravoučne záväzné pre celú Cirkev a jej členov, ktoré jednoznačne a nekompromisne odmieta vykonanie potratu ako cieľa, ako aj ako prostriedku na dosiahnutie dobrého cieľa.[54] Subkomisia pre bioetiku teda vyhlásila etický zlý skutok nepriamej materiálnej vzdialenej spolupráce na desiatkach potratov za morálnu povinnosť rodičov, čo je výnimočným teologickým a etickým postojom v rámci Katolíckej Cirkvi. To znamená, že nepriame využitie potratov na dobrý cieľ (inými slovami implicitné akceptovanie zla vraždy nenarodených detí[55] ako prostriedku na dosiahnutie deklarovaného medicínskeho dobra pre iný ľudský subjekt — dieťa), využitie inštrumentalizácie ľudského života potratených detí (vývoj a výroba vakcín pomocou tkanív pochádzajúcich z potratených detí), popretie imperatívu prirodzeného mravného zákona — konať dobro a nekonať zlo, popretie slobody svedomia (ktorú cirkev bráni v učení Magistéria), sa vyhlásilo za akceptovateľné, ba dokonca za morálnu povinnosť. Toto vyhlásenie Subkomisiu pre bioetiku je unikátne v tom, že žiaden iný katolícky subjekt v rámci katolíckej cirkvi (pokiaľ je autorovi známe) sa tak výrazne neodklonil od učenia Magistéria v tejto morálne závažnej bioetickej problematike, čiže žiaden katolícky subjekt nevyhlásil vykonanie morálne zlého skutku vzdialenej materiálnej spolupráce na zločine vraždy desiatok nenarodených detí za morálnu povinnosť![56]

    Iným morálnym paradoxom je, že oba spomínané dokumenty — Dignitas personae a Dichiarazione: Riflessioni morali circa i vaccini preparati a partire da cellule provenienti da feti umani abortiti — dôrazne vyzývajú veriacich rodičov k tomu, aby sa postavili na odpor takejto praxi v medicínskej starostlivosti o deti, a na druhej strane, v dvoch vetách špekulatívne opatrne a podmieňujúcim spôsobom pripúšťajú dočasné použitie takýchto vakcín, „Of course, within this general picture there exist differing degrees of responsibility. Grave reasons may be morally proportionate to justify the use of such “biological material”. Thus, for example, danger to the health of children could permit parents to use a vaccine which was developed using cell lines of illicit origin, while keeping in mind that everyone has the duty to make known their disagreement and to ask that their healthcare system make other types of vaccines available“,[57] či „Ma se questi fossero esposti a pericoli di salute notevoli, possono essere usati provvisoriamente anche i vaccini con problemi morali. La ragione morale è che il dovere di evitare la cooperazione materiale passiva non obbliga se c’è grave incomodo. In più, ci troviamo, in tale caso, una ragione proporzionata per accettare l'uso di questi vaccini in presenza del pericolo di favorire la diffusione dell'agente patologico, a causa dell'assenza di vaccinazione dei bambini.“,[58] čo však z hľadiska logiky obsahuje v sebe vnútorný rozpor s ostatnými časťami textu oboch dokumentov, najmä ak sa vezme do úvahy jasné odsúdenie nemorálneho spôsobu, akým sa vyvinuli a vyrobili spomínané vakcíny.

    Čiže je tu prítomné (v oboch dokumentoch) správne morálne hodnotenie diferencovanej formy spolupráce rodičov (tých rodičov, čo vo svedomí nesúhlasia s tým, ako boli vakcíny vyvinuté) či iných zúčastnených subjektov (vykonávatelia potratov, rodičia potratených detí, výskumníci pracujúci s tkanivami…, čo sa spomína v Dignitas personae) na zločine sériových potratov. Súčasne je tu však nekoherentné a nekonzistné podmienečné pripustenie dočasného použitia spomínaných vakcín v konkrétnych prípadoch ohrozenia zdravia, ktoré je veľmi slabo odôvodnené. Z perspektívy logiky je tu závažná morálna otázka: ako môže byť explicitné odsúdenie potratov nenarodených detí v Evangelium vitae (vykonaných ako cieľ, ako prostriedok na dosiahnutie dobrého cieľa)[59] v súlade s podmienečným a dočasným pripustením aplikácie neetických vakcín rodičmi (čiže nepriamym využitím potratov) pre dobro iného (dieťaťa)? Ak teda človek nesúhlasí so zločinom úmyselných, sériových a premyslene naplánovaných potratov, organizovane a logisticky zrealizovaných s cieľom vývoja a výroby niektorých vakcín, tak ako ich môže rodič využívať pre dobro iného subjektu (vlastného dieťaťa) bez toho, aby toto využitie vakcíny nebolo súčasne aj implicitnou akceptáciou toho, ako sa niektoré vakcíny vyrobili a vyprodukovali (intencionálne chcené desiatky potratov)?

    Odmietnutie takýchto vakcín je evidentne a nepochybne morálne správne a súčasne je aj ochranou života tých detí, ktoré sa zabíjajú dnes, z dôvodu vývoja nových vakcín (nové bunkové kultúry sú potrebné z dôvodu, že staré bunkové kultúry sa nedajú používať donekonečna,[60] ako nevedecky tvrdia zástancovia vakcinácie týmito vakcínami). Treba však povedať, že alternatívne vakcíny jestvujú, a tak odpadá jedna zo spomenutých podmienok podmienečného a dočasného použitia neetických vakcín, o ktorých sa v oboch dokumentoch píše. Ďalej sa tu proporcionalisticky a konzekvencionalisticky zvažujú rôzne druhy mravného dobra, kde na jednej strane sú intencionálne zavraždené desiatky detí (životy týchto detí) s cieľom vyvoja a výroby niektorých vakcín, a na druhej strane stojí potencionálne ohrozenia zdravia žijúcich detí danými chorobami (v prípade rubeoly ohrozené zdravie nenarodených detí u tehotných žien, u ktorých je zdravotné rizko nákazy rubeolou a možného následného negatívneho dopadu na plod – dieťa) proti ktorým sa očkuje. Toto absurdné zvažovanie hodnoty života nenarodených detí, ktoré boli v minulosti (a sú aj dnes) vraždené z dôvodu vývoja a výroby preventívneho prostriedku (vakcín) s cieľom chrániť zdravie iných detí, je v rozpore s učením pápežského Magistéria vo Veritatis splendor,[61] ako aj Evangelium vitae.[62]

    Je prekvapujúce a z teologickomorálneho hľadiska absolútne neakceptovateľné, že v stanovisku Subkomisie pre bioetiku Konferencie biskupov Slovenska úplne absentuje jasné a jednoznačné odsúdenie spôsobu vývoja, výroby, ako aj používania neetických vakcín, ku ktorému jasne a dôrazne vyzývajú oba vatikánske dokumenty. Stanovisko Subkomisie obsahuje len konštatovanie, že „v skutočnosti sa pri príprave niektorých očkovacích látok (napríklad na rozmnoženie vírusov, ktoré sa po zneškodnení stávajú súčasťou danej očkovacej látky) používajú bunkové alebo tkanivové kultúry, pri ktorých príprave sa na začiatku, pred mnohými rokmi, použili tkanivá z umelo potrateného ľudského plodu. To je, pochopiteľne, samo o sebe, smutnou skutočnosťou, s ktorou z morálneho hľadiska nikdy nemožno súhlasiť, ani ju schvaľovať“,[63] čo však v skutočnosti nie je celou pravdou, lebo sa nejedná o jeden potrat ale o celé série intencionálne chcených potratov, ktoré boli utilitaristickým prostriedkom na vytvorenie vakcín. V tomto bode sa teda konštatuje len morálny nesúhlas a nemožnosť schválenia takého konania, pričom je evidentná vakancia explicitného odsúdenia týchto potratov a výskumných a vývojových praktík farmaceutického priemyslu, ktoré sú hrozným zločinom proti ľudskosti. Avšak z katolíckej náboženskej doktríny, vysvetľovanej Magistériom katolíckej cirkvi, vyplýva jasná morálna povinnosť zdržať sa nielen formálnej priamej ale aj nepriamej spolupráce na konaní, ktoré je evidentne morálne zlé ex toto genere suo. Takže ak s niečím nemožno súhlasiť, ani to schvaľovať, ako je možné vyhlásiť morálnu povinnosť akceptovať a aplikovať produkt tohto hrozného zločinu?

    Absentuje bezpodmienečná a rozhodná morálna výzva k zanechaniu používania týchto vakcín, ale je iba prítomná výzva, že „rodičia majú povinnosť pôsobiť v rámci svojich možností na to, aby sa pri príprave, výrobe, ako aj pri objednávaní očkovacích látok uprednostnili tie, ktoré boli vyrobené eticky vhodným spôsobom“,[64] s čím síce možno jednoznačne súhlasiť, avšak táto formulácia je nekoherentná (nesúdržná) a kontradiktórna (protirečivá) voči inému konštatovaniu Stanoviska, kde sa tvrdí, že „Vo vzťahu k riadne schválenému povinnému očkovaciemu programu majú rodičia voči svojim deťom závažnú morálnu povinnosť im účasť na tomto programe zabezpečiť, a to s ohľadom na ochranu ich zdravia a života“.[65] Ako môžu rodičia zrealizovať dve protikladné povinnosti, o ktorých sa píše v stanovisku? Vážnejším morálnym problémom však je, ako môžu rodičia zosúladiť obsah textu v týchto formuláciách Stanoviska s textom encykliky Evangelium vitae v bodoch 57 a 62, keď formulácie stanoviska (o morálnej povinnosti zabezpečiť ďeťom očkovanie a povinnnosti použiť neetické vakcíny) jednoznačne odporujú tomu, čo učí pápežské Magistérium? Totiž utilitaristické využitie zločinu vraždy nenarodených detí v podobe produktu, ktorým sú niektoré vakcíny, pre deklarované dobro detí dnes (deklarované pozitívne ciele vakcinácie), nemožno vyžadovať ani priamo ani nepriamo.

    Subkomisia vo svojom stanovisku síce parciálne (čiastočne) splnila svoje evanjelizačné a edukačno-formačné poslanie v tom, že chce „k tomuto úsiliu [používať etické vakcíny] naliehavo vyzvať a povzbudiť aj zodpovedné slovenské štátne orgány a inštitúcie. Rovnako sa Subkomisia s naliehavou žiadosťou obracia aj na samotných výrobcov a distribútorov očkovacích látok, ktorí vzhľadom na svoje možnosti a postavenie majú v tomto smere primárnu morálnu zodpovednosť“.[66] To však v nijakom prípade rodičov nezbavuje morálnej povinnosti nespolupracovať na zlom konaní, lebo to vyžaduje Boží zákon, ako aj prirodzený mravný zákon, a tiež učenie Magistéria.

    Súčasne je absurdné, že v stanovisku Subkomisie absentuje apologetický postoj ohľadne slobody svedomia katolíckych rodičov, v ktorom by sa Subkomisia postavila na stranu ochrany jedného zo základných ľudských práv, ktorým je sloboda svedomia (ktorú mimochodom katolícka cirkev vo svojej náboženskej doktríne úporne bráni) a náboženská sloboda. Tvrdenie že, „vo vzťahu k riadne schválenému povinnému očkovaciemu programu majú rodičia voči svojim deťom závažnú morálnu povinnosť im účasť na tomto programe zabezpečiť, a to s ohľadom na ochranu ich zdravia a života“,[67] nie je zdôvodniteľné teologicky a ani medicínsky. Totiž táto morálna povinnosť nevyplýva zo žiadnej mravnej normy Božieho zákona v Zjavení, či z prirodzeného mravného zákona alebo z učenia Magistéria, ani zo žiadnej inej etickej normy, keďže jestvuje široké spektrum vedeckých empirických dôkazov o škodlivosti či neúčinnosti niektorých vakcín, ako aj o negatívnych účinkoch očkovania.[68] Treba poukázať na fakt, že táto formulácia chce odobrať rodičom Bohom udelené právo slobodne a zodpovedne sa rozhodovať na základe úsudku ich svedomia,[69] ako aj na základe vedeckých faktov o negatívnych účinkoch očkovania. Tu je potrebné vziať do úvahy učenie Magistéria, v ktorom sa schematicky, ale adekvátnym spôsobom vysvetľuje vzťah svedomia a pravdy, kde sa akcentuje nielen nenahraditeľný význam individuálneho svedomia ľudského jedinca, ale aj nevyhnutnosť rešpektovania Božieho zákona a objektívnej pravdy v tomto svedomí ľudskej osoby v kontexte daru slobody.[70]

    Celá problematika dostáva iný dôležitý mravný význam v oblasti vernosti evanjeliovému posolstvu, ak sa vezme do úvahy fakt, že vo svete jestvujú etické alternatívy vakcín, a to už dlhšiu dobu. Absencia explicitného a jasného pro vita (za život) vyjadrenia, ktoré je explicitne aj implicitne vyjadrené v mnohých dokumentoch Magistéria, je zarážajúca a zneisťuje katolíckych rodičov v dôležitej bioetickej problematike. Štát a celý zdravotnícky systém nie je vystavený morálnemu tlaku zo strany veriacich občanov a katolíckej cirkvi, aby rezignovali z používania takýchto vakcín.

    Je adekvátne spomenúť, že konzekventnosť (dôslednosť) a koherentnosť bezpodmienečného rešpektovania ľudského života z dôvodu bytostného postoja viery v praxi pre rodičov znamená, nepodporovať súčasnú prax vývoja a výroby takýchto vakcín tým spôsobom, že ich rodičia verejne odmietnu aplikovať svojim deťom z dôvodu ochrany nenarodených detí, ktoré sú zabíjané z dôvodu získania nových línií bukových kultúr, pochádzajúcich z potratených ľudských plodov, ktoré sú vraj nevyhnutne potrebné na kultiváciu vírusov, keďže v súčasnosti používané bunkové línie sa nedajú používať donekonečna. Toto je morálne správny postoj pro vitae, lebo iba tak sa vylučuje akékoľvek spolupracovanie na experimentálnej manipulácii s ľudským zárodkom (či plodom) alebo s jeho využívaním na akékoľvek ciele.

    Odmietnutie aplikácie takýchto vakcín vo svedomí veriacich rodičov je morálne správne, ba z pozície katolíckej viery je morálnou povinnosťou, z dôvodu súčasného (aj minulého) vývoja a výroby nových vakcín, kde je prax zabíjania nenarodených detí fundamentom daného vedeckého vývoja a výroby niektorých nových vakcín. Aplikovanie takýchto vakcín je spojené s reálnym rizikom urážky Boha a Božieho biblického príkazu „Nezabiješ!“,[71] takže nemožno považovať aplikovanie takýchto vakcín za morálne správne, keď ide o vzdialenú materiálnu spoluprácu na evidentne zlom konaní. U rodičov je nevyhnutné vziať do úvahy aj riziko morálnej ujmy pre ich deti, či riziko zdravotného poškodenia ich detí samotnou vakcináciou, ako aj nezanedbateľné riziko vzniku pohoršenia a škandálu. Súčasne sa v Stanovisku Subkomisie pre bioetiku ignoruje nebezpečenstvo vzniku škandálu (pohoršenia) z toho, že takýto súhlas s použitím by mohol vzbudzovať dojem, že sa tým súhlasí aj so všetkým, čo tomu predchádzalo,[72] čiže ako sa dosiahlo vyvinutie a vyrobenie vakcíny, ako aj súhlas s tým, čo sa o vakcínach deklaruje.

    K zložitosti celej bioetickej dilemy prispieva aj fakt, že používaním neetických vakcín sa priamo podporuje globálny potratový a farmaceutický priemysel, ako aj neetické postupy a praktiky v oblasti vedeckého výskumu, vývoja[73] a testovania nových farmaceutických preparátov a vakcín. Stanovisko Subkomisie z neznámych príčin tieto skutočnosti nevzalo v texte do úvahy. Avšak slová pápeža hovoria o tom, že „(…) vedomé a dobrovoľné rozhodnutie zbaviť nevinnú ľudskú bytosť života je z morálneho hľadiska vždy zlo a nikdy nemôže byť dovolené ani ako cieľ, ani ako prostriedok na dobrý cieľ. Je to totiž čin vážnej neposlušnosti voči morálnemu zákonu, ba čo viac, voči samému Bohu, jeho pôvodcovi a garantovi; je to čin, ktorý protirečí základným čnostiam spravodlivosti a lásky. Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod alebo embryo, dieťa alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý alebo zomierajúci. Okrem toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitímne nanútiť ani dovoliť“,[74] a teda, ak sa na základe vrážd nenarodených detí vyvinuli, vyrobili a stále sa vyrábajú niektoré vakcíny pre iných ľudí, tak takéto konanie nie je možné schvaľovať z etického hľadiska a samozrejme ani z hľadiska viery. To znamená, že na takomto konaní sa nemožno ani podieľať nijakou formou spolupráce, lebo príkaz Stvoriteľa „Nezabiješ!“,[75] vysvetľovaný pápežskou autoritou Magistéria, je univerzálne platný a jeho dodržanie je bezpodmienečné a žiadnymi okolnosťami neovplyvniteľné.

 

Záver

    Keďže človek z hľadiska etiky nesmie konať, ak sa jeho svedomie nachádza v pochybnostiach, tak môže vyjadriť slobodný a informovaný súhlas s vakcináciou až po odstránení pochybností vo svojom svedomí. Ako sa však môže človek slobodne a zodpovedne rozhodnúť vo svojom svedomí ohľadom absolvovania vakcinačného programu (ktorý je v niektorých štátoch dokonca povinný), ak sa vedecky nevie, aký je synergický efekt absolvovania celého vakcinačného programu nielen z hľadiska deklarovaných cieľov, ale aj z hľadiska negatívnych vedľajších účinkov, o ktorých sa vyhlasuje, že sú nechcené, ale proporcionálne akceptovateľné?

    Čoraz viac vedcov a špecialistov, ale i laikov vníma vakcináciu ako etický a medicínsky problém, pričom začína na tento jav nazerať pod zorným uhlom kritického uvažovania a skúmania medicínskych faktov. To všetko v kontexte slobodného a zodpovedného postoja k vlastnému zdraviu či k zdraviu detskej populácie. Je istým paradoxom, že etické úvahy o vakcinačných programoch sú menej viditeľné než právna a politická rovina problematiky, či rovina finančných záujmov, avšak tieto etické úvahy budú mať v budúcnosti väčší význam ako dnes,[76] pričom etické závery o problematike musia rešpektovať objektívne etické normy pre svedomie rodičov a lekárov, ako aj kritériá logického úsudku ľudského rozumu.

    Tu sa javí potreba mobilizácie a zjednotenia katolíckych pracovníkov v zdravotníctve s cieľom prehĺbiť ich pravdivé vzdelanie nielen v medicínskej rovine, ale aj vo sfére bioetiky, lebo ak biomedicínske vedy neslúžia človekovi, tak sú bez duše a neľudské.[77] Vo svetle týchto faktov sa javí potreba teologickomorálnej diskusie ako urgentná, lebo ľudský život je nedotknuteľný a je posvätným darom Stvoriteľa, ktorý nemožno inštrumentalizovať, zneužívať a terminovať ani z dôvodu dosiahnutia dobra pre iného človeka-dieťa.

 

Odkazy na zdroje a poznámky pod čiarou

[1]  Táto štúdia chce iniciovať intenzívnejšiu teologickomorálnu diskusiu o tomto závažnom bioetickom probléme. Schematicky sa prezentujú niektoré medicínske fakty, ktoré sú podľa autora závažným dôvodom odmietnuť povinnú vakcináciu.

[2]  Potrebné základné informácie o diskusii k danému problému možno získať najmä z článkov:

[3]  viď Biblia, Gn 1:26

[4]  viď Wróbel J: „ Człowiek i medycyna: teologicznomoralne podstawy ingerencji medycznych “, Wydawnictwo Księży Sercanów, Kraków, 1999, str. 33–67

[5]  Toto schematické konštatovanie je širšie vysvetlené v 5. kapitole knihy:

Balák R: „Mysterium vitae — Život človeka v rukách človeka 1“, Kraków, 2012, str. 99–111

[6]  Schockenhoff E: „O nebezpečí antropologických kroků zpět“ — kapitola z knihy:
„Bioetika: nová výzva pro politiku a společnost“, Konrad-Adenauer-Stiftung, Praha, 2002, str. 7–13

[7]  Lucas Lucas R: „Antropologia e problemi bioetici“, San Paolo Edizioni, Milano, 2001

    Dôležitosť a univerzálnosť antropologického pohľadu sa ukazuje pri riešení všetkých bioetických problémov (pre túto reflexiu je parciálne využiteľná najmä 4. a 5. kapitola), keďže sa poukazuje na ontologickú nemeniteľnosť statusu nevinného ľudského života, ktorý nemožno použiť ako prostriedok na dosiahnutie cieľa, lebo je nedotknuteľný, posvätný, majúci transcendentnú finalitu a disponovať môže ním len Boh.

    K tomu viď z Biblie:

[8]  viď Ján Pavol II.:

    Opierajúc sa o učenie týchto dokumentov pápežského Magistéria možno správne aplikovať špeciálne dokumenty:

na problematiku povinného očkovania. Učenie Magistéria takto inšpiruje teologickomorálny postoj autora k povinnej vakcinácii, avšak teologická a etická analýza problematiky vo svetle týchto dokumentov nie je primárnym predmetom tejto reflexie.

[9]  viď:

[10]  viď:

[11]  Ak ide o problém slabej účinnosti až neúčinnosti vakcíny, tak vedecký tím priznáva neúčinnosť očkovania proti mumpsu kde napriek vysokej zaočkovanosti vznikli epidémie tejto choroby:

    Podobne na východnom Slovensku vypukla epidémia mumpsu, kde podľa údajov Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Michalovciach (RÚVZ MI) spomedzi chorých bolo vyše 91% osôb proti mumpsu zaočkovaných, čo je evidentným empirickým dôkazom toho, že vakcíny nezaručujú ochranu pred ochorením na mumps. Viď:

    V súvislosti intoxikáciou detí jedovatými adjuvantmi vo vakcínach a negatívnymi zdravotnými účinkami vakcín, a teda aj bezpečnosti plošne aplikovaných vakcín jestvujú empirické dôkazy o tomto závažnom medicínskom fakte. Napríklad thimerosal, ako jedovatá zložka mnohých vakcín, má závažné negatívne konzekvencie na zdravotný stav, čo bolo už neraz vedecky dokázané, viď napr.:

[12]  Viď napr.:

    Ak ide o vakcíny vyvinuté a vyrobené na základe desiatok potratov je evidentné že z hľadiska viery a etiky má človek právo aj morálnu povinnosť odmietnuť aplikáciu takýchto vakcín. Možno konštatovať, že používaním takýchto vakcín veriaci človek uráža Boha, keďže Boží zákon je najvyššou normou skutkov, myšlienok, túžob, slov, teda všetko čím človek je, je subjektom domény Božieho zákona, a tento zákon je normou pre reflexiu svedomia každého ľudského subjektu. Preto človekovi nikdy nie je dovolené konať v rozpore so svojím svedomím, lebo to, čo človek vykoná v rozpore so svedomím, vedie k zatrateniu.

[13]  Varivax, Poliovax, Vivaxim, G-CSF, MMR, Priorix, Meruvax II, ProQuad/MMR-V, Avaxim, Epaxal, DT PolAds, Varilrix, Zostavax, Pentacel, Imovax, Quadracel, Pulmozyme, Vaqta, Havrix, Twinrix, MR Vax, Eolarix, Biavax II, Enbrel, Acambis 1000. Viaceré z týchto vakcín môžu byť v rôznych štátoch sveta predávané pod iným obchodným názvom.

    Na Slovensku sa používajú tieto neetické vakcíny: Ambirix, Avaxim, Havrix, M-M-RVaxPro, Priorix, Priorix Tetra, ProQuad, Twinrix, Vaqta, Varivax, Zostavax. Avšak všetky spomenuté vakcíny sú vyvinuté a vyrobené z niektorej z bunkových línií (MRC-5, RA27/3 a WI-38), pochádzajúcich z potratených ľudských plodov. Podľa výrobcov vakcín DNA z týchto potratených ľudských plodov je prítomná aj vo vakcínach. Výrobcovia pokračujú v tejto praxi aj naďalej, čoho dôkazom je aj bunková kultúra IMR-90, vyvinutá v Coriell Institute for Medical Research, ako aj PER.C6, vyvinutá vo firme Crucell v Holandsku.

[14]  Viď napr.:

    Na základe výskumov vedci kladú nové otázky ohľadne negatívnych účinkov vakcín, obsahujúcich hliníkové adjuvanty:

    Dôkazy o neurotoxicite a škodlivosti hliníkových adjuvantov pre mozog a nervovú sústavu sú nespochybniteľné, viď napr.:

[15]  Ateistické či materialistické koncepcie etiky a filozofie vždy popierali prirodzený primát ľudskej osoby pred spoločnosťou a štátom, čím spôsobovali deštrukciu pravdivého ponímania tohto vzťahu. Ale práve ľudská osoba je tým subjektom, ktorý si kreuje a zakladá spoločnosť alebo štát s cieľom, aby mu slúžili v tých oblastiach ľudského života, v ktorých si človek ako jednotlivec nevie zabezpečiť určité dobrá, ktoré mu prirodzene prináležia z dôvodu, že je človekom. Čiže už z hľadiska samotnej genézy spoločnosti a štátu má osoba človeka primát pred spoločnosťou.

[16]  viď:

[17]  Tu je vhodné poukázať na obsah dokumentu „Dignitatis humanae“, ktorý je jasným posolstvom o imanentnej väzbe medzi dôstojnosťou ľudskej osoby a jej náboženskou slobodou, prakticky vyjadrenou v slobode svedomia.

[18]  Ján Pavol II: „Evangelium vitae“, čl. 69, 73 a najmä 74

    V týchto bodoch encykliky je vysvetlený všeobecne univerzálny kontext bioetickej podstaty kontroverznej dilemy a niektoré všeobecné platné aspekty problematiky, ktoré majú zásadný vplyv na autorove stanoviská v tejto reflexii.

[19]  Bez ohľadu na skutočnosť, či sa toto právo na výhradu vo svedomí nachádza alebo nenachádza v ústavách celého sveta, štát ho musí rešpektovať bez akéhokoľvek vyhrážania sa, nátlaku či diskriminácie.

[20]  Ján Pavol II: „Evangelium vitae“, čl. 70

[21]  E.U. Network of Independent Experts on Fundamental Rights: „Opinion N° 4-2005: The Right to Conscientious Objection and the Conclusion by EU Member States of Concordats with the Holy See“, 14.XII.2005

[22]  Druhý vatikánsky koncil: „Dignitatis humanae“, čl. 2

[23]  „Katechizmus Katolíckej cirkvi“, čl. 2108

[24]  Podľa oficiálnych štatistických údajov sa používanie multivalentných vakcín spolu so zvýšením počtu vakcinácií podieľa na radikálnom zvýšení úmrtnosti detí po vakcinácii, viď:

[25]  viď:

[26]  … ktorá je zaručená aj „Základnou zmluvou medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou“ (čl. 7 zmluvy). Treba však mať na pamäti, že ak človek (lekár, pacient či rodič, zastupujúci svoje dieťa) koná podľa svojho svedomia, a tak rešpektuje svoje vlastné náboženské (i filozofické) presvedčenie, že tým poruší zákon či iný podzákonný predpis štátu, v ktorom žije, a že ho môže postihnúť penalizácia zo strany štátu. Je prirodzeným stavom každej spravodlivej spoločnosti, aby sa človek nedostával do takejto pozície, čiže aby legislatíva každého štátu bola v súlade s prirodzeným mravným zákonom.

[27]  S týmito závažnými dôvodmi sa možno oboznámiť v dokumente adresovanom Národnému Katolíckemu Bioetickému Centru a Americkej Konferencii Katolíckych biskupov, viď:

[28]  Bartoszek A: „Obrona klauzuli sumienia w kontekście współczesnych tendencji przeciwnych życiu“, Roczniki Teologii Moralnej, 2010, 2(57):109–126, str. 125

[29]  V tomto prípade vedecký tím priznáva neúčinnosť očkovania proti mumpsu, kde napriek vysokej zaočkovanosti vznikli epidémie tejto choroby, viď:

[30]  viď:

    Zoznam negatívnych nežiadúcich zistených účinkov možno nájsť v príbalovom letáku každej vakcíny a mnohé z nich sú extrémne závažné.

[31]  viď napr.:

[32]  viď:

[33]  viď napr.:

    Treba ale poznamenať, tvrdenia v spomenutom článku nemožno nepovažovať za objektívne z dôvodu konfliktu záujmov hlavného autora, ako aj z dôvodu, že dané látky sú jednoznačne vedecky klasifikované ako jedovaté a škodlivé samotnými zdravotníckymi inštitúciami vo svete, a to na základe empirických dôkazov.

[34]  viď:

    Autor poukazuje na nátlak voči vedcom v tejto oblasti. (str. 107–108). Na druhej strane: niektorí autori v duchu etického proporcionalizmu a relativizmu vidia niektoré vakcíny ako prospešné:

    Uvedená vakcína bola ocenená Galien Foundation ako najlepší liek v roku 2011.

[35]  viď napr. Hirte M: „Očkování — pro a proti“, Outdooring.cz, Brno, 2010

[36]  V dokumente

je možné vidieť pomerne dlhý zoznam látok, ktoré vakcíny obsahujú. O závažných negatívnych účinkoch sa môže každý človek informovať nielen z príbalových letákov výrobcov vakcín, kde ale nie sú uvedené všetky vedecky zistené kontraindikácie. Preto možno odporučiť vedeckú odbornú literatúru a vedecké štúdie, uverejnené najmä v renomovaných špecializovaných časopisoch v oblasti biomedicíny, viď:

[37]  viď:

[38]  Ide o chemické zlúčeniny ako oktoxinol 10 (Triton X-100), skvalén či polysorbát 80 (Tween 80). V tejto súvislosti nemožno ignorovať skutočnosť, že neplodnosť, ktorá bola donedávna veľmi zriedkavým javom (diagnózou), sa za ostatných päť desaťročí stala jedným z vážnych medicínskych problémov dnešnej doby.

[39]  viď:

    Z toho by sa logicky dalo odvodiť vyššie riziko vzniku rakoviny vaječníkov, ak človek v detstve vďaka vakcinácii neprekoná mumps. Výsledný efekt môže byť neplodnosť danej ženy, a teda, ak má mumps takýto efekt, že prekonanie tejto choroby v detstve vytvára imunitu voči inej chorobe v dospelosti, kde závažnosť je omnoho vyššia, je otázkou, čo je cieľom takejto vakcinácie?

[40]  Prítomnosť fragmentov ľudskej DNA, pochádzajúcich z plodov potratených detí, inštrumentalizovaných pri vývoji a výrobe vakcín, priznávajú výrobcovia vakcín v príbalových letákoch, ale provakcinačne orietované subjekty tento empiricky zistený fakt popierajú. Paradoxom je, že aj Subkomisia pre bioetiku popiera vo svojom stanovisku prítomnosť týchto fragmentov ľudskej DNA, ktorá pochádza z potratených ľudských plodov, ktoré boli zabité za účelom vývoja a výroby niektorých vakcín, viď:

    V tejto súvislosti je vhodné pripomenúť, že každý zásah do genetického dedičstva ľudskej osoby, ktorého cieľom nie je korekcia anomálie, je porušením práva na fyzickú nenarušiťeľnosť a je v rozpore s dobrom rodiny, viď:

[41]  Ján Pavol II.: „Al gruppo di lavoro sul genoma umano promosso dalla Pontificia Accademia delle Scienze“, 20.XI.1993, čl. 7

[42]  viď:

[43]  École Polytechnique Federale de Lausanne je jedným z mála špecializovaných pracovísk, ktoré informovalo o vyvinutí a prítomnosti nanočastíc, ktoré efektívnejším spôsobom transferujú vakcinačnú látku na želané miesto aplikácie, pričom poukázali na potenciálne riziká napadnutia zdravých buniek a úmrtí, ktoré sa už vyskytli, viď:

    O negatívnych účinkoch nanočastíc mimo vakcinačného programu sa realizoval výskum, ktorý potvrdil negatívne dopady na zdravie človeka, viď:

[44]  Toto zistenie autora má individuálny charakter, keďže sa nepodarilo vo vedeckých a odborných časopisoch nájsť ani jednu vedeckú štúdiu (dvojito zaslepenú, placebom kontrolovanú klinickú štúdiu), ktorá by spĺňala spomenuté vedecké kritéria. Teda nemožno vylúčiť teoretickú možnosť jej existencie, čo však autor považuje za nepravdepodobné.

[45]  Wells SD: „25 amazing (and disturbing) facts about the hidden history of medicine“, Truth Publishing, 2012

    Závažnosť posolstva tohto autora je evidentná, avšak je potrebné kritické skúmanie tvrdení autora vo vedeckej rovine, aby sa predišlo chybným záverom v praxi.

[46]  Druhý vatikánsky koncil: „Gaudium et spes — pastorálna konštitúcia o cirkvi v súčasnom svete“, čl. 16

[47]  „Katechizmus Katolíckej cirkvi“, čl. 1706.

[48]  Nagórny J: „Wartość życia ludzkiego“, Wydawnictwo KUL, Lublin, 2009, str. 143

[49]  viď:

v ktorej sú schematicky vysvetlené etické zásady a rozlišovanie medzi základnými spôsobmi spolupráce na zle.

[50]  Vasa RF: „Lives Are Saved, But Some Vaccines Aren't Morally Neutral“, Catholic Sentinel, 19.II.2009

[51]  Tento metodologický postup teleologického morálneho hodnotenia ľudských skutkov odsúdil pápež Ján Pavol II. v encyklike „Veritatis splendor“, čl. 75–82

[52]  Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska: „Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania“, Štrbské Pleso, 26.X.2013, bod 4

[53]  Ján Pavol II: „Evangelium vitae“, čl. 57–63

[54]  Tým sa nechce tvrdiť, že v kontexte diferencovanej morálnej zodpovednosti sú všetci rodičia automaticky morálne zodpovední za vykonanie sériových potratov, pri vývoji a výrobe niektorých vakcín proti konkrétnym chorobám. Je evidentné, že najväčšiu morálnu zodpovednosť nesú rodičia daných potratených detí spolu s priamym vykonávateľom, ako aj objednávateľom týchto potratov, kde ide o priamu formálnu spoluprácu na zločine vraždy nevinných ľudských bytostí. Táto miera a tento druh morálnej zodpovednosti za priamu formálnu spoluprácu na spomínanom zločine mnohonásobnej vraždy sa však týka všetkých subjektov (farmaceutických firiem, pracovníkov v laboratóriách, kde sa vyvíjali dané vakcíny, zdravotníckych inštitúcií, kde sa vykonali dané potraty, kooperujúcich osôb, výskumníkov, distribútorov, predajcov, lekárov, ale v niektorých prípadoch aj rodičov očkovaných detí), ktoré s týmto procedurálnym postupom cielene vykonaných abortov vo svedomí súhlasia, aj ho akceptujú ako prostriedok na dosiahnutie deklarovaného cieľa vakcinácie. Ide teda teda o zložitú etickú situáciu, keďže sú aj rodičia, ktorí nesúhlasia s daným procedurálnym postupom a odsudzujú ho, ale napriek tomu súhlasia s aplikáciou takto vyrobených vakcín. V takomto prípade sa jedná o spomenutú vzdialenú nepriamu materiálnu spoluprácu na zločine vraždy nenarodených detí. Niektorí teológovia-moralisti takúto formu spolupráce na zlom skutku podmienečne tolerujú a niektorí ju tolerujú aj bezpodmienečne, pričom ju zvyčajne ospravedlňujú nejakým druhom dobra, ktoré však v žiadnom prípade nie je porovnateľné s nezmerateľnou a neporovnateľnou hodnotou ľudského života zavraždených nenarodených detí.

[55]  Napríklad sériová úmyselná vražda 27 nenarodených detí s cieľom izolovať živý vírus rubeoly (ružienky), kmeň Wistar RA27/3, kultivovaný na ľudských diploidných bunkách línie WI-38, ktorá rovnako pochádza z (iného) umelého potratu.

[56]  Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska: „Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania“, Štrbské Pleso, 26.X.2013, body 3 a 4

[57]  viď:

[58]  viď:

[59]  Ján Pavol II: „Evangelium vitae“, čl. 56 a 62

[60]  Potvrdzuje to aj jeden z autorov takto vyvinutej vakcíny, viď:

[61]  Ján Pavol II.: „Veritatis splendor“, čl. 28–81

[62]  Ján Pavol II: „Evangelium vitae“, čl. 58–63

[63]  Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska: „Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania“, Štrbské Pleso, 26.X.2013, bod 4

[64]  Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska: „Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania“, Štrbské Pleso, 26.X.2013, bod 4

[65]  Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska: „Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania“, Štrbské Pleso, 26.X.2013, bod 3

[66]  Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska: „Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania“, Štrbské Pleso, 26.X.2013, bod 4

[67]  Subkomisia pre bioetiku Teologickej komisie Konferencie biskupov Slovenska: „Stanovisko k niektorým etickým aspektom povinného očkovania“, Štrbské Pleso, 26.X.2013, bod 3

[68]  Všeobecne sa dá konštatovať, že sa možno stretnúť s vedeckými výhradami voči prítomnosti viacerých jedovatých látok vo vakcínach, napr. ortuti (thimerosal/thiomersal), formaldehydu, skvalénu alebo hliníka (hydroxid, fosforečnan, amorfný síran hydroxyfosforečnanu), hoci to nie sú jediné problematické látky, obsiahnuté vo vakcínach, lebo týchto medicínsky sporných, ale aj nespochybniteľne škodlivých zlúčenín je niekoľko desiatok. Spomenuté zlúčeniny sú jedovaté pre ľudský organizmus a v žiadnom prípade nemôžu mať akýkoľvek pozitívny účinok, viď:

    V tomto prípade sa poukazuje na genotoxicitu formaldehydu, ktorú je potrebné dôkladne preskúmať vzhľadom na zdravotnú bezpečnosť aplikácie vakcíny intramuskulárnym spôsobom (do svalu). Významným medicínskym problémom je vedecky dokázaná toxicita hliníkových zlúčenín lebo ony predstavujú vážne zdravotné riziko v podobe degenerácie nervových buniek, viď:

[69]  Túto slobodu svedomia explicitne bránil Ján Pavol II.:

[70]  Ján Pavol II.: „Veritatis splendor“, čl. 54–64

[71]  … aj keď ide o nepriame využitie vraždy nenarodených detí. Už v knihe Genesis bola vyjadrená Božia vôľa ohľadne rešpektovania ľudského života a vražda nevinnej ľudskej bytosti bola odsúdená (Gn 4:8–15, Gn 9:6). Jasné odsúdenie vraždy v desatore (Ex 20:13), či zabitia na iných miestach (Ex 21:12–17), je evidentné.

[72]  Ide o tzv. „scandal argument“, ktorý sa občas používa v pri diskusii.

[73]  Výrobcovia pokračujú v tejto praxi aj naďalej, čoho dôkazom je aj bunková kultúra IMR-90, vyvinutá v Coriell Institute for Medical Research, ako aj PER.C6, vyvinutá vo firme Crucell v Holandsku:

    Zároveň možno vidieť špecifikáciu, ak ide o morálnu zodpovednosť jednotlivých subjektov ako aj súčasnú globálnu prax pri vývoji nových bunkových kultúr pochádzajúcich z potratených ľudských plodov (napr. bunková línia IMR-90). Súčasne sa poukazuje na skutočnosť, že celý proces desiatok potratov bol úmyselný a riadený, viď:

[74]  Ján Pavol II: „Evangelium vitae“, čl. 57

[75]  viď:

[76]  Schwartz JL, Caplan AL: „Ethics of vaccination programs“, Curr Opin Virol, 2011, 1(4):263–267

[77]  Benedikt XVI.: „Address of His Holiness Benedict XVI to members of the International Congress of Catholic Pharmacists“, 29.X.2007

 

Štítky:

| | | | | | | |

Späť