Prečo je dôležitá a potrebná slobodná voľba v očkovaní? (časť 3/3)

Ing. Marián FILLO

       Skôr ako si povieme, prečo je dôležitá slobodná voľba v očkovaní, mali by sme sa zhodnúť na tom, čo je to sloboda a čo je to očkovanie, resp. čo je jeho účelom, čo je dôvodom, pre ktorý sa očkuje. V prvej časti tohto trojdielneho seriálu sme si teda posvietili na slobodu, v druhej časti sme sa pozreli na očkovanie a obranyschopnosť ľudského tela a v tretej (tejto) časti sa konečne dostávame k odpovedi na otázku z názvu tohto seriálu.

Prečo sloboda v očkovaní?

1. Rešpekt k individualite a jej zohľadnenie

       Každé dieťa je jedinečné, a to platí aj o jednovaječných dvojčatách. Rôzne deti sa rôzne veci naučia v rôznom veku a rôznom poradí (niektoré deti sa niektoré veci nenaučia vôbec), majú rôznu pôrodnú váhu, rôzne rýchlo priberajú a rastú, rôznym spôsobom reagujú na podnety zvonku, rôzne dobre znášajú rôzne potraviny, atď. atď. a nakoniec rôzne deti majú rôzne vyvinutú obrannú sústavu (imunitný systém) a rôzne dobre (príliš slabo, vhodne, príliš silno) reagujú na obranu cvičiace podnety (ako napr. očkovanie), prípadne na ne nereagujú vôbec (v tom horšom prípade).

       Ani sebe-lepší detský lekár nepozná dieťa lepšie ako jeho milujúca matka (prípadne i milujúci otec – v tom lepšom prípade), ktorá je s dieťaťom (na rozdiel od lekára) denno-denne, v dojčenskom veku i 24 hodín denne. Keďže matka spravidla vie o malom dieťati toho najviac, je úplne logické, že na nej leží najväčšia časť zodpovednosti za jeho zdravie (prinajmenšom v našich podmienkach za akého-takého hmotného dostatku). Mala by to teda byť práve matka (ideálne spolu s otcom a po dôkladnom oboznámení sa s problematikou očkovania), kto rozhodne o (ne)zaočkovaní dieťaťa proti tej-ktorej chorobe tou-ktorou očkovacou látkou v tom-ktorom čase.

       Prvým zásadným dôvodom pre slobodu v očkovaní je teda individualita, čiže rôznosť, ktorú už z princípu nemôže žiadny – ani ten najlepší možný – povinný očkovací kalendár zohľadniť.

2. Sloboda bez zodpovednosti je neprávosťou

       Detský lekár či zamestnanec Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ SR) by rodičov mohol poučiť o rizikách aj výhodách očkovania i neočkovania, mohol by im povedať svoj názor a svoje odporúčania, nemal by však vynášať konečné rozhodnutia, lebo to nebude on, kto bude dlhé hodiny až dni po očkovaní tíšiť detský plač, nebude to on, kto bude zápasiť s poškodeniami zdravia, ktoré po očkovaní môžu u očkovaného dieťaťa vzniknúť…

       Aj keď čisto teoreticky je lekár zodpovedný za to, čo s dieťaťom robí, prakticky sa ukazuje, že táto zodpovednosť je vyslovene fiktívna. Keď lekár spôsobí niekomu vážne poškodenie zdravia svojou nedbalosťou či neodbornosťou, pri vyšetrovaní tohto činu si policajný vyšetrovateľ alebo prokurátor vypýta odborný posudok od iného odborne spôsobilého lekára, a kolega kolegu väčšinou „podrží“. Veď v budúcnosti sa odborný posudzovateľ môže sám ocitnúť v rovnakej situácii ako ten, ktorého pochybenie práve posudzuje.

       Vymožiteľnosť odškodnenia za zbabraný lekársky zákrok, ktorým bola spôsobená ťažká ujma na zdraví, je teda na Slovensku prakticky nulová. To ukazuje i viackrát už medializovaný prípad 13-ročného chlapca z Kysuckého Nového Mesta, ktorý bol úplne zdravý, aktívne športoval a nebol takmer vôbec chorý (takmer žiadne vymeškané hodiny v škole). Na začiatku roku 2009 však krátko po očkovaní dostal cukrovku 1. typu a dnes si musí denne niekoľkokrát pichať inzulín. Doposiaľ sa ne­dočkal nielen peňažného odškodnenia, ale dokonca ani len uznania zo strany ÚVZ SR (či inej slovenskej zdravotníckej inštitúcie), že príslušné očkovanie cukrovku spôsobilo.¹

       Štát, ktorý nechce za následky povinného očkovania, ktoré sám nariadil, niesť akúkoľvek zodpovednosť, nemá právo povinné očkovanie vymáhať. Ak to robí, nesmie sa nazývať právnym štátom.

       Druhým zásadným dôvodom pre slobodu v očkovaní je teda súčasná nezodpovednosť toho, kto nakoniec o očkovaní rozhoduje. Slobodou v očkovaní získa rozhodovacie právo ten, kto nesie skutočnú zodpovednosť, a bude ňou napravená doterajšia neprávosť v tejto veci.

3. Otázka mravnosti (morálky)

       Nemožno opomenúť ani mravný (morálny) rozmer očkovania. Na výrobu nejednej očkovacej látky (napr. Infanrix Hexa – šesť-kombinácia pre deti v prvom roku života) sú totiž použité geneticky manipulované organizmy, na výrobu iných (napr. proti ružienke (súčasť MMR), ovčím kiahňam alebo žltačke typu A) zase tkanivové kultúry pochádzajúce z umelo potratených detí. Jedno či druhé (zväčša však oboje) je pre nejedného rodiča mravne neprijateľné. Sloboda v očkovaní nám umožňuje odmietnuť nemravným (amorálnym, neetickým) spôsobom vyrobené očkovacie látky.

4. Nepotrebné a kontraproduktívne očkovania

       Ďalším závažným dôvodom je dnešné plošné očkovanie proti chorobám, ktoré nie sú všeobecným ohrozením – majú buď len miestny charakter, alebo sa týkajú len určitých rizikových skupín (prostitútky, narkomani, zdravotníci a pod.), alebo ide o choroby, ktoré sú vyslovene banálne. Typicky osýpky, príušnice, ružienka, ovčie kiahne či čierny kašeľ sú choroby, ktoré v našich podmienkach nie sú smrteľné a je v zásade dobré ich prekonať v detskom veku, lebo tým získame celoživotnú imunitu (v drvivej väčšine prípadov, i keď existujú aj výnimky). Naproti tomu očkovanie napr. proti čiernemu kašľu podľa optimistických odhadov chráni proti chorobe len nejakých 4 až 5 rokov. Ľahšie detské choroby môžu byť dokonca užitočné pri vývoji dieťaťa, ak sú prekonané prirodzeným spôsobom² (t.j. bez predchádzajúceho očkovania proti danej chorobe). Očkovanie proti chorobám, ktoré vymizli už pred desiatkami rokov (napr. detská obrna), je naozaj nad moje chápanie.

       Sloboda v očkovaní umožní očkovať cielene a len proti chorobám, ktoré sú v danom čase a na danom mieste skutočnou hrozbou a neriskovať tak vážne poškodenie zdravia dieťaťa zbytočným či nepotrebným očkovaním.

5. Nedostatočné a jednostranné informovanie o očkovaní

       Ďalším problémom je nedostatočné a jednostranné informovanie o očkovaní zo strany Úradu verejného zdravotníctva (ÚVZ SR), Regionálnych úradov verejného zdravotníctva (RÚVZ) a detských lekárov. Mám v živej pamäti svedectvo jednej mamičky z okolia Ružomberka, ktorej detská lekárka na otázky ohľadom konkrétneho očkovania konkrétnou očkovacou látkou odpovedala niečo v zmysle: „Čo Vás to má čo zaujímať, keď je to aj tak povinné?“

       Na besedách na tému „Očkovanie – za a proti“, ktoré sú usporadúvané po celom Slovensku,³  majú rodičia k očkovaniu toľko otázok, že nie je v našich časových možnostiach všetky otázky zodpovedať na mieste. Je teda veľký a doposiaľ nenasýtený dopyt po informáciách o očkovaní. Ako ja, tak i rodičia vítajú prítomnosť druhej strany⁴  (t.j. obhajcov očkovania – detských lekárov i zamestnancov RÚVZ či ÚVZ SR), navzdory tomu však ÚVZ SR (RÚVZ) sám od seba (nakoľko viem) nijakú podobnú činnosť nerobí. Obmedzuje sa len na vydávanie letákov⁵ a správ v médiách, ktoré sú aj na letmý prvý pohľad očividne neobjektívne, polopravdivé až vyslovene lživé.⁶

       Ak už vôbec nejaké informácie z ÚVZ SR vylezú, akoby z oka vypadli v rovnakom duchu lade­nej mediálnej masáži výrobcov očkovacích látok. ÚVZ SR (štátny orgán) dokonca otvorene robí týmto súkromným zahraničným firmám bezplatnú reklamu.⁸ Moja sťažnosť proti takýmto praktikám bola v plnom rozsahu zamietnutá, čo vnímam ako nepriame priznanie sa ku korupcii.

       Medzi dezinformácie, ktoré ÚVZ SR s obľubou šíri a používa ako argument v prospech povinného očkovania, patria štatistiky hlásených negatívnych účinkov očkovania (v ktorých sú podozrivo nízke čísla, ak nie rovno nuly), avšak do týchto štatistík sa dostane len veľmi malý zlo­mok skutočných poškodení zdravia spôsobených očkovaním. Prečo? Pretože:

1. Mnoho zdravotných problémov rodičom ani nenapadne s očkovaním spájať. Lekár ich pred očkovaním väčšinou neinformuje, aké všetky zdravotné problémy môže dané očkovanie spôsobiť, niekedy to možno lekár ani sám nevie. Keď s danými problémami rodičia za lekárom prídu, lekárovi zväčša vôbec nenapadne spájať tieto problémy s očkovaním.

2. Ak už rodičov napadne spájať nejaké zdravotné problémy s očkovaním, tak nejeden lekár ich odmieta čo i len zapísať do zdravotného záznamu, a ak ich aj zapíše, nenapíše tam, že súvisia s očkovaním, alebo aspoň že nastali krátko po očkovaní.

3. Ak sa rodičom podarí donútiť lekára, aby zapísal do zdravotného záznamu zdravotné komplikácie po očkovaní, nemusí lekár tieto nahlásiť na ÚVZ SR, a častokrát to ani neurobí.

4. Ak už lekár nahlási poškodenie zdravia očkovaním na ÚVZ SR (prípadne Štátny ústav pre kontrolu liečiv – ŠÚKL), ÚVZ SR (ŠÚKL) nemusí uznať (a častokrát ani neuzná), že ide o poškodenia zdravia z očkovania. Napr. súvislosť vyššie spomínaného prípadu detskej cukrovky s očkovaním hlavný hygienik SR (t.j. riaditeľ ÚVZ SR) opakovane zamietol, navzdory tomu, že v zahraničnej medicínskej literatúre možno nájsť viacero štúdií potvrdzujúcich vznik detskej cukrovky následkom očkovania,⁷ ako aj tomu, že dotknutý chlapec nemal nijaké iné zdravotné problémy ani vrodené predispozície, ktoré by detskú cukrovku mohli spôsobiť.

       ÚVZ SR používaním takýchto štatistík v podstate vyslovene klame verejnosť, pretože bežný občan predpokladá, že v štatistikách zverejňovaných ÚVZ SR sú zahrnuté všetky poškodenia zdra­via spôsobené očkovaním, v skutočnosti však (ako som ukázal vyššie) v tých štatistikách nie sú takmer žiadne alebo len zanedbateľné percento zo skutočného počtu prípadov. Počet negatívnych následkov očkovania hlásených a akceptovaných ÚVZ SR je spravidla nepriamo úmerný závažnosti príslušného následku očkovania. Má to logiku – vážne poškodenie zdravia očkovaním si sotva-kto zoberie na vlastné triko a tak to pre istotu ani nenahlási, alebo poprie súvislosť s očkovaním. Na základe takto (de facto) sfalšovanej štatistiky si potom ÚVZ SR dovolí tvrdiť, že ťažkých poško­dení zdravia po očkovaní je zanedbateľný počet (ak vôbec nejaké), čo je očividné klamstvo.

       Sloboda v očkovaní vytvorí tlak na lepšie informovanie verejnosti, a to v dostatočnom rozsahu.

6. Zneužiteľnosť povinného očkovania

       Ďalším (šiestym) vážnym dôvodom pre slobodu v očkovaní je možnosť zneužitia povinného očkovania zo strany spoločností vyrábajúcich očkovacie látky. Vo v súčasnosti panujúcom dravom kapitalizme uctievajúcom zákony džungle (napr. „silnejší vyhráva“ alebo „víťaz berie všetko“) je zisk jediným cieľom a pri jeho dosahovaní už padli všetky mysliteľné zábrany. Hovoriť o nejakej morálke v podnikaní je pre mnohých (prinajmenšom pre vedúce spoločnosti tohto odvetvia) vyslovene na smiech. Veľkí výrobcovia liekov (až na pár výnimiek potvrdzujúcich pravidlo) sledujú len a len svoj zisk a všetky obmedzujúce a kontrolné mechanizmy zlyhávajú. V podstate si kúpili štátne zdravotnícke orgány,⁸ a to jednak tie, ktoré predpisujú povinné očkovanie, jednak tie, ktoré by mali liečivá (vrátane očkovacích látok) kontrolovať a v prípade akéhokoľvek podozrenia ani len nepustiť na trh.

       Pod vplyvom chemicko-farmaceutických dolárov tak príslušné štátne orgány vydávajú rozhodnutia, ktoré na jednej strane nemajú nič spoločné so zdravým rozumom, na druhej strane však očividne zvyšujú zisky výrobcov vakcín. Toto, žiaľ, nie je ani zďaleka iba problém Slovenska či Česka.⁹  Výrobcovia vakcín nemajú problém dodať na trh desiatky tisíc neúnosne jedovatých vakcín, odmietajú za to niesť zodpovednosť a ešte sa tvária, ako keby sa nič nestalo.¹⁰ Štátne orgány im na­vyše k tomu pohotovo dajú svoje dobrozdanie, čo sa, žiaľ, týka aj orgánov európskych.¹¹  Zdravotníctvo je pravdepodobne najskorumpovanejším odvetvím¹²  a akákoľvek povinnosť odberu a aplikácie ľubovoľného liečiva (napr. povinné očkovanie) vyzerá ako štátom zaručená pravidelná objednávka, ktorou si výrobca môže byť istý. Jednoducho: dokonalý tunel.

       Aby to nebolo málo, čím ďalej, tým viac sa potvrdzuje, že oficiálna (t.j. klasická alopatická) medicína v podstate (až na výnimky) vôbec neodstraňuje príčiny chorôb, ale len ich dôsledky, alebo dokonca iba ich príznaky. To veľmi dobre zapadá do konšpiračnej teórie, ktorá sa vďaka povinnému očkovaniu môže stať krutou pravdou (ak sa tak už medzičasom nestalo): výrobou toxických vakcín, ktoré nalomia ľudskú imunitu tak, že človek síce hneď nezomrie, ale stane sa chronicky chorým, dosiahnu výrobcovia doživotnú závislosť pacienta na svojich výrobkoch. Niet krajšej predstavy pre výkonného riaditeľa farmaceutickej firmy z rebríčka Top 50.¹³ V záujme verejného zdravia (čo by podľa zákona mal byť prvoradý záujem ÚVZ SR) to však určite nie je.

       Účinný bojkot sa už v minulosti niekoľkokrát ukázal byť dostatočne silnou zbraňou proti ne­zodpovedným podnikateľom. Povinné očkovanie je totalitným opatrením, ktoré v skutočnosti nechráni občanov, ale zisky farmaceutických firiem a bráni občanom postaviť sa týmto firmám na odpor, kedykoľvek sa tieto firmy zachovajú nemravne a nezodpovedne.

7. Nerozumnosť a nevedeckosť systému plošného očkovania u nás

       Súčasná prax plošného povinného očkovania na Slovensku nemá s vedou ani so zdravým rozumom vôbec nič spoločné. Za všetky nedostatky menujme aspoň tieto:

• dávka očkovacej látky je rovnako veľká bez ohľadu na telesnú hmotnosť pacienta. Normy na obsah toxických látok vo vakcínach sa však udávajú v jednotkách hmotnosti na kilogram váhy a deň. To samo o sebe hovorí, že „priotrávenie sa“ vakcínou je takmer istotou u detí s nižšou telesnou hmotnosťou, než je nejaká tabuľková hmotnosť, na ktorú bola vakcína navrhovaná. Očkovací kalendár však určuje len vek, nie telesnú hmotnosť.

• bežne sú ignorované (alebo sa prinajmenšom nezisťujú) alergie, autoimunitné ochorenia, či imunodeficiencia u súrodencov, rodičov a starých rodičov (moja osobná skúsenosť), ktoré sú však v skutočnosti vážnymi kontraindikáciami očkovania. Toto je neospravedlniteľnou ne­dbalosťou a ťažkým hazardom so životmi a zdravím našich detí.

• očkujú sa aj niekoľko dní staré deti, hoci napr. v Nemecku alebo Švajčiarsku je to z dobrých dôvodov zakázané, a to do veku najmenej dvoch-troch mesiacov. V Japonsku po zákaze očkovania detí do 2 rokov prakticky zmizol syndróm náhleho úmrtia dieťaťa (SIDS) a v nízkej detskej úmrtnosti sa Japonsko vďaka tomu dostalo zo 16. priečky na priečku prvú. Pritom na Slovensku sa bežne očkuje už pred odchodom z pôrodnice. Existuje tiež vážne podozrenie, že tak skorý vek očkovania bol navrhnutý preto, aby bolo neskôr prakticky nedokázateľné, že to-ktoré poškodenie zdravia bolo spôsobené očkovaním. Do dvoch rokov sa totiž obranná sústava ľudského tela prudko vyvíja, navyše dieťa pod dva roky sotva povie rodičom, čo ho bolí a čo mu je – rodičia len počujú plač, ale dôvod tohto plaču je neznámy.

• očkujúci lekár alebo zdravotná sestra častokrát vôbec nevie, čo vakcína obsahuje, a tak sa už napr. stalo, že vakcínu obsahujúcu laktózu dostalo dieťa alergické na mlieko a mliečne výrobky, čoho dôsledky pre toto dieťa môžu byť horšie než vážne.

• dokazovanie kontraindikácií je úplne padnuté na hlavu: zbežná zdravotná prehliadka rutinne vykonávaná pred očkovaním (a aj to nie vždy) ani zďaleka nepostačuje na vylúčenie kontraindikácií. Zákon č. 355/2007 Z.z. núti rodičov dokázať kontraindikácie ako ospravedlnenie odmietnutia očkovania. Pritom podľa základného princípu predbežnej opatrnosti a starej dobrej zásady "hlavne neškodiť" by to malo byť presne naopak: nie rodič by mal dokazovať prítomnosť kontraindikácií, ale naopak, ten, kto chce očkovať, by mal exaktne vedecky dokázať, že kontraindikácie neexistujú, a to s veľmi vysokou pravdepodobnosťou (aspoň 99,99%). U nás to je však tak, že fanatickí stúpenci očkovania radšej uškodia stovkám (ak nie tisíckam) detí ročne, a to len aby bola vysoká zaočkovanosť, čo je cieľ vskutku pochybný, pretože cieľom epidemiológov by malo byť predchádzanie vážnym až smrteľným dôsledkom chorôb, nie vysoká zaočkovanosť. Naopak, v poslednom čase sa zdá, že očkovanie na Slovensku viac zdravotných problémov spôsobuje, než rieši, čo je v príkrom rozpore so skutočným poslaním epidemiológov. Keďže však "očkovači" nevedia ťažké poškodenia zdravia po očkovaní vylúčiť (a už vôbec nie s tak vysokou pravdepodobnosťou), postavili pre istotu celé dokazovanie kontraindikácií na hlavu.

• lekári na Slovensku sú platení (okrem iného aj) od toho, koľko očkujú. Tým pádom je pre nich ekonomicky výhodné očkovať čo najviac. Nejeden z nich má, pravda, tak vysoké mravné zásady, že uprednostní záujem pacienta pred svojím vlastným ekonomickým záujmom. Mnohí sa však (keď popri tom zvážime tiež nízky základný plat lekárov na Slovensku) pri takto nastavenom spôsobe odmeňovania snažia očkovať čo najviac a akékoľvek odmietanie očkovania ich (pochopiteľne) rozčuľuje – ide im to totiž do peňazí.

 
       Slobodná voľba v očkovaní umožňuje vytvoriť účinný tlak na odstránenie všetkých menovaných ne­duhov, ktoré v súčasnom systéme panujú.

8. Duchovná a myšlienková totalita v zdravotníctve

       Je pre mňa naozaj nepochopiteľné, kde tento štát (Slovenská republika) berie tú drzosť nazývať sa slobodným, právnym a demokratickým, keď v zdravotníctve zákonom zakotvuje „vedúcu úlohu jednej strany“. Paralela s totalitou spred vyše 20 rokov je vskutku mnohostranná. O očkovaní (ko­munistických heslách, sloganoch a vôbec celej ideológii) je zakázané pochybovať, a ak si to niekto dovolí, je „autoritami“ v oblasti zdravotníctva (ideológmi z VÚML) okamžite zosmiešnený a ozna­čený za veci neznalého laika, šarlatána, sektára (nepriateľa socializmu), hlupáka ak nie priam psychiatrického pacienta. Pritom s jeho argumentami sa nikto dôkladne nevysporiada na verejnom fóre (podobne napr. s argumentami disidentov, chartistov atď.). Lekári a zdravotné sestry (členovia vládnucej strany) majú de facto zakázané verejne spochybňovať ideológiu a praktiky súčasného systému alebo dokonca verejne sa mu postaviť na odpor, ak nechcú prísť o miesto (byť vylúčení zo strany). Štátne orgány, namiesto toho aby slúžili občanovi, z ktorého daní sú financované, slúžia vládnucej ideológii a firmám (šikovným funkcionárom), ktorí na celom tomto systéme veľmi dobre zarábajú...

       Pritom sa čoraz viac ukazuje, aké negatívne dôsledky môže mať štátom preferovaná alopatická medicína (a v rámci nej aj povinné očkovanie). Naproti tomu sa ukazuje, že iné prístupy k starostlivosti o zdravie sú neraz oveľa účinnejšie, lacnejšie a bez nežiadúcich účinkov (alebo aspoň s oveľa menej nebezpečnými účinkami). Prírodná a prirodzená liečba zažívajú prudký rozkvet, a niet sa čomu diviť. Objavujú sa (resp. oprašujú sa) ďalšie a ďalšie spôsoby, ako posilniť obranyschopnosť svojho tela prirodzenou (prírodnou) cestou, ako zamedziť nákaze či vzniku ochorenia... A majú úspech! Alopatická totalita na Slovensku však neprepláca lacnú a účinnú prírodnú liečbu, ale prepláca a robí povinnou drahú, ťažkú a jedovatú chémiu, ktorá nám spôsobuje čo­raz horšie negatívne účinky, hlavne že sa na tom niekto poriadne nabalí. K vplyvu tohto šialenstva na životné prostredie len toľko: popol z kremácie je vraj zakázané rozsypať voľne v prírode. Prečo? Lebo kvôli alopatickým liekom či Éčkam v potravinách je telo toxickým odpadom!

       Povinnosť očkovania je základným kameňom tejto totality, je krokom k novodobému – oveľa prefíkanejšiemu – zotročeniu národov. Povedzme jej hlasné a jasné: NIE! Povedzme ÁNO slobode výberu druhu zdravotnej starostlivosti, slobode výberu životného štýlu, slobode zmýšľania, náboženského presvedčenia a mravného založenia, ÁNO slobodnej voľbe v očkovaní!

<< 1. časť      < 2. časť